Slovensko má svoju Tróju aj Mykény

Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 10/2009)

Profesionálnou realizáciou, zaujatím i osudom sa mu stali poklady ukryté v hlbinách vekov – raz nie väčšie ako gombička z bronzu, inokedy z ozajstných zlatých šperkov, čo zdobili dávno spráchnivené telá aj tých najkrajších Venuší. Márnosť nad márnosť. Prach si a na prach sa obrátiš. Alebo na popol. S profesorom PhDr. Jozefom VLADÁROM, DrSc., hovoríme o najstarších stopách človeka, jeho umeleckých a urbánnych prejavoch na našom území.

Pán profesor, nedávno sa v Tepličke nad Váhom stala udalosť, ktorá otriasla mnohými, čo poznali životný príbeh Žofie Bošňákovej. Nestretávame sa pri našich pamätihodnostiach až pričasto so smutnými správami? Ako si chránime naše historické poklady?

S trpkosťou konštatujeme, že naše historické vedomie nie je také, ako by sa žiadalo. Keď sa porovnávame s bližšími, ale aj vzdialenejšími susedmi, nemôžeme byť spokojní. Myslím si, že práve archeológia je taká vedná disciplína, ktorá môže svojimi prostriedkami, historickými prameňmi, artefaktmi, výsledkami výskumu, publikačnou činnosťou veľmi významne prispieť k jeho formovaniu. My v tomto smere robíme dosť.

 Pokiaľ ide o Žofiu Bošňákovú, patrí do kategórie relikvií. To, čo sa stalo, je škandalózna záležitosť a len máločo na tom mení fakt, že skutok vykonal psychicky narušený človek. Aj keď v súčasnosti do života spoločnosti zasahuje ekonomická depresia a na mnohé náležitosti nemáme dosť prostriedkov, neznamená to, že si nebudeme svoje veci strážiť. Sú isté sféry, kde nemôžeme rozmýšľať, čo koľko stojí. Dedičstvo otcov sme povinní zachovať a ochrániť.

Naše pamiatky však priťahujú pozornosť aj iných indivíduí . Keď na bazilike v Šaštíne opravovali fasádu, lešenie poslúžilo nielen murárom, ale aj zlodejom, ktorí sa po ňom dostali dovnútra a ukradli sošky barokových anjelikov. Doteraz sa nenašli. Obchody so starožitnosťami prekvitajú.

Nemožno zovšeobecňovať, ale poniektorým podnikavcom nič nie je sväté. Sám som bol pred časom svedkom, keď ktosi v bardejovskom kostole odlomil z vrcholcov gotických hlavíc artefakty z výzdoby interiéru, ktorý patrí u nás k najvzácnejším. Prišlo sa na to až dodatočne. Takéto konanie sotva možno očakávať, ale sú skúseností z múzeí, kde sa – musím to tak povedať – kradne programovo.

Strečnianska hradná pani vynikala skôr duševnou krásou. Inak bola chatrnej konštrukcie a umrela v tridsiatich piatich rokoch. Jej muž Fraňo Vešeléni rýchlo zabudol na vdovecký zármutok v náručí ohnivej krásky Márie Séčiovej, známej Muránskej Venuše. Spomíname to preto, lebo aj vás v istom období venuše načisto opantali. Dokonca ste si našli aj básnika, ktorý na ne písal sonety.

Keď som zhromažďoval materiál na publikáciu Praveká plastika, ktorá vyšla v roku 1978, zistil som, že ženské sošky či torzá v nej predstavujú veľmi významnú časť. Povedal som si, že by nebolo zle, keby vznikla samostatná publikácia venovaná len im – venušiam. S vtedajším riaditeľom Ústavu slovenského jazyka a literatúry akademikom Karolom Rosenbaumom sme uvažovali nad jej perspektívami a zhodli sme sa, že by ju mohli zatraktívniť verše. A hneď sme aj našli dvoch básnikov, o ktorých sme vedeli, že by ich to oslovilo – Milana Rúfusa a Viliama Turčányho. Jeden nás nedávno navždy opustil a ten druhý mi je priateľom dodnes. Stretávali sme sa a vydanie knihy pripravovali presne k storočnici Altamíry – tejto sixtínskej kaplnky pravekého umenia. Od jej objavu sa vlastne odvíja polemika o tom, čo je moderné umenie. Venuše slovenského praveku vyšli pred tridsiatimi rokmi a autorovi básní som nesmierne vďačný, že neopakovateľným, famóznym spôsobom ospieval v štrnástich sonetoch idoly, také vzdialené tvarom dnešných krások. Básniť o nejakej súčasnej modernej venuši nie je až taký problém, ale inšpirovať sa trebárs neznámou tvárou zo Sikenice, ktorou knihu otvárame, si vyžaduje skvelú prípravu, talent a erudíciu. Ak by som sa mal odvolať na bývalého generálneho sekretára Medzinárodnej únie vied historických a protohistorických Jacquesa Nonenquina – veľkého človeka a dobrého priateľa Slovenska – ide o absolútne unikátny čin nielen v európskej, ale aj svetovej archeologickej spisbe. Presviedčal ma, aby sme knihu dali preložiť aj do iných jazykov. Problém je však v tom, že Viliam Turčány je taký majster slova a v jeho veršoch sú také inotaje, ponášky, odkazy a metafory, že preložiť do cudzieho jazyka sonety šité presne na slovenskú mieru by bolo takmer nemožné. Mňa potešilo konštatovanie, že v európskej odbornej literatúre neexistuje nič podobné. Tie sonety sú skutočne prekrásne.

Keďže je máj – lásky čas, zastavme sa aspoň pri jednej z nich. Je v národnej pokladnici Bratislavského hradu – maličká – kúsok mamutieho kla, ale krásou a významom veľmi veľká...

Máte na mysli Moraviansku Venušu, ktorej vek sa na základe rádiokarbónovej analýzy odhaduje na 22 800 rokov. Je to skvost nielen slovenského, ale aj európskeho pravekého umenia. Má výšku sotva sedem centimetrov. Zvláštnosťou je, že z tohto obdobia existujú v stredodunajskom priestore analógie. Venušu z Willendorfu objavili pri výstavbe železnice pred sto rokmi v Dolnom Rakúsku. Doma je v tejto krajine, ale i v Česku, lebo – a to tvrdia rakúski archeológovia – je vyformovaná z vápenca, ktorému najviac zodpovedá zloženie Stránskej skaly pri Brne, známej aj tým, že je to prvé miesto v Európe, kde človek vzpriamený začal zakladať oheň. Jedným z najväčších českých klenotov je Věstonická Venuša. Naším zas Moravianska Venuša a Veľká matka – Magna mater z Nitrianskeho Hrádku, s ktorou sme sa donedávna stretali denne na slovenskej dvojkorunovej minci. Ďalšie sa našli vo Veľkom Grobe, Abraháme, Svodíne, Oboríne, Krásne, v Košiciach-Barci, Nových Vozokanoch, Špišskom Štvrtku...

Ak by sme volili pravekú miss, ktorá by bola kráľovnou?

Pripomínam príslovie, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Každá je originál a umelecký artefakt sui generis. Nezaváži, že jedna je z mamutoviny, iná z hliny, a ďalšia z kameňa.

Ale sú aj zo zlata. 

Máte pravdu, a sú to najstaršie zlaté šperky z nášho územia – štyritisíc rokov pred našim letopočtom – čo si málokto uvedomuje. Našiel ich Jaroslav Vízdal, riaditeľ Zemplínskeho múzea v Michalovciach, počas výskumu vo Veľkých Raškovciach, kde sa okrem iných zlatých predmetov našli aj štylizované ženské figúrky vo forme amuletov.

Porátal ktosi tie naše praveké idoly?

Zväčša poznáme iba tie hviezdne – veľké objavy. Už menej vieme o úlomkoch, fragmentoch či torzách. Pri všetkej skromnosti odhadujem, že ich je okolo stovky. Reprezentujú najmä neolit. Z paleolitu máme dva artefakty. Jeden je z Cejkova – obojstranne obrúsený okruhliak s červeným farbivom, čo predstavuje krv, život. Je to najstarší umelecký prejav slovenského praveku. Potom už prichádza Venuša z Moravian.

Možno už v staršej dobe kamennej, či v matriarcháte hovoriť o umení? Veď väčšina týchto, povedzme artefaktov, plnila kultovú rolu.

Vtedy to nebolo umenie. Lovci mamutov aj ich nasledovníci z mladších spoločenstiev vyrábali veci potrebné pre každodenný život. Ale my ich dnes hodnotíme ako umenie. V mnohých prípadoch vidíme, že autor týchto artefaktov mal zmysel pre krásu a niektoré zhotovil doslova s radosťou, z pasie, čo sa zračí na ich neuveriteľnej dokonalosti.

Tajomný svet duchovných predstáv našich dávnych predkov nepoznáme, ale s určitosťou vieme, že tieto plastiky či už ľudské alebo zvieracie ničili pri rôznych obradoch. Preto z nich nachádzame iba úlomky či torzá. Paradoxne hovoríme o šťastí, ak nájdeme také ľudské sídlisko, ktoré zaniklo náhle – po požiari, či po útoku dajakého iného znepriateleného etnika – a všetko tam zostalo v pôvodnom stave. Alebo objavíme ústredný kultový priestor – ako trebárs v Spišskom Štvrtku obetnú jamu a z nej „vyčítame“, že v nej zmasakrovali deväť ľudí ako obetu božstvám a nahádzali tam aj časť inventára, ktorý nám prezradí, že sa tak stalo okolo roku 1500 pred našim letopočtom. Hroby sú ako čítanky. Listoval som v nich počas systematických výskumov v Nitre (1960), v Branči (1961 – 1962) i v Spišskom Štvrtku (1968 – 1975) a inde.

Spomenuli ste Spiš, ktorý sa stal vašou výskumníckou láskou, celoživotnou pracovnou náplňou. Tak, ako má Heinrich Schliemann svoj pahorok Hisarlik a Tróju, vy máte Myšiu hôrku kdesi pri Jánovciach, na ktorej tiež stálo opevnené mesto, aké nemá páru – slovenské Mykény.

Trochu ste ma rozcitliveli. Mal som v živote šťastie, že som mohol robiť prácu, ktorá ma bavila a moja generácia ešte mala možnosť objaviť aj dovtedy neznáme kultúry. Mnoho z nich dostalo pomenovanie podľa slovenských lokalít – gemerská lineárna keramika, želiezovská skupina, bukovohorská keramika, lužianska skupina, kultúrna skupina Brodzany – Nitra, ludanická, bolerázka, bošácka, nitrianska, koštianska kultúra, kultúra východoslovenských mohýl... To ukazuje, že Slovensko – taká malá krajina – bola kultúrnou križovatkou európskych civilizácií. Na jej východe sú evidentné vplyvy východoeurópskych civilizácií, na juhozápade pôsobenie západnej Európy, sever územia ovplyvňoval Balt. Odtiaľ trebárs prenikal jantár povodím Hornádu do Potisia a na Balkán. Aj v hrobkách mykénskych vládcov sa našiel jantár nie sicílskeho, ale baltského pôvodu.

Popri Nižnej Myšli, kde už roky kope doktor Ladislav Olexa z košického pracoviska ústavu, za slovenskú Tróju by sme mohli považovať aj Nitriansky Hrádok pri Šuranoch, kde Anton Točík na návrší Zámeček objavil množstvo archeologických cenností, aj našu krásnu Helenu – hrádockú pani Magnu mater. Odborná literatúra však toto označenie priznáva myšlianskemu archeologickému nálezisku, kde podnes odkryli sedemstoštyridsať hrobov.

Pionierska éra slovenskej archeológie je spojená s vtedajším riaditeľom Archeologického ústavu SAV v Nitre docentom Antonom Točíkom. Ako si naň spomínate?

Nezabudnuteľný človek, európsky uznávaný vedec, výborný organizátor s výnimočnými ľudskými vlastnosťami. Stál na čele ústavu od vzniku v roku 1953 až do roku 1970. Ako prvý pomenoval starú bronzovú nitriansku kultúru, známu vtedy najmä z nálezov v povodí rovnomennej rieky. Určite mal takú istú radosť, ako aj ja, keď som v roku 1960 odkryl prvé malé pohrebisko priamo v Nitre. O šesť rokov neskôr na Čermáni som mal možnosť odkrývať pohrebisko už nitrianskej kultúry, kde sa okrem iného našiel hrob, v ktorom bol pochovaný muž s trepanáciou lebky – 2000 rokov pred Kristom. Takto sa doložil najstarší chirurgický zákrok na našom území.

Poďme však ešte na Myšu huru či Barimberg pri Spišskom Štvrtku...

Myšia hôrka je tam, kde rozhraním štvrtockého a jánovského katastra tečie Janovský potok. Uprostred bronzovej doby okolo roku 1500 – 1450 pred našim letopočtom tu na dôležitej obchodnej ceste od Baltu do Stredomoria stávalo mesto ľudu otomanskej kultúry s rozlohou šesťtisícšesťsto metrov štvorcových. Jeho vybudovanie si vyžadovalo veľké kolektívne úsilie. Bola to pevnosť s jedinečným systémom fortifikácií ako ich poznáme z Mykén. Pravda, nie takých rozmerov, veď Achájcom pri Tyrinte, či Argu, ale aj inde v Helade, pomáhali obri – Kyklopovia. Naša praveká aglomerácia aj s akropolou privilegovanej vrstvy a obetným miestom, chránená kamennou hradbou, zemnými valmi i drevenými palisádami, je dielom konkrétnych ľudí. Radí sa k najstarším mestám v celej stredoeurópskej oblasti. Jeho osud pripomína Pompeje, lebo zaniklo naraz po požiari a všetko v ňom, čo nezničil oheň, zostalo až do dvadsiateho storočia neporušené. Vďaka tomu môžeme rekonštruovať ekonomický život i sociálny status spoločenstva, ktoré tam žilo. Vieme o tamojšej privilegovanej vrstve, ktorá sa od ostatných odlišovala veľkým spoločenským bohatstvom. V každom z domov na akropole, postavených na kamenných podmurovkách alebo na základoch vyhĺbených v skale, sa v akýchsi kamenných trezoroch našiel jeden až tri bronzové a zlaté poklady. Dovedna dvadsaťjeden pokladov! To nepoznáme zo žiadnej archeologickej lokality v stredodunajskom priestore.

Napísali ste šesť monografii, ste autorom vyše desiatky publikácií, podieľali ste sa na príprave a tvorbe viacerých encyklopedických prác, vaše štúdie, odborné články a eseje sa rátajú na stovky a registrované citácie na tisícky. Ste členom prestížneho Nemeckého archeologického ústavu v Berlíne a ďalších medzinárodných archeologických spoločností. Pôsobili ste vo vládnej akreditačnej komisii, v komisiách habilitačných a inauguračných, ako školiteľ doktorandov i diplomantov a stále – aj v sedemdesiatpäťke – prednášate na katedrách archeológie a muzeológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. S profesorom Andrejom Červeňákom a známym publicistom Ladislavom Zrubcom ste v roku 2006 vydali Metamorfózy človeka a spoločne s nimi ste pripravili aj publikáciu Moje najmilšie, ktorej tlačiarenské obťahy máte na stole. Vašu výskumnícku a bádateľskú prácu reprezentuje najmä titul Umenie dávnovekého Spiša, ktorý vyšiel ešte v roku 1978.

Naznačujete, že odvtedy pretieklo Jánovským potokom dosť vody?

Samozrejme, kniha sa dávno rozpredala. Priaznivci archeológie, milovníci histórie a tohto druhu literatúry, ale aj ľudia, ktorým chýbajú informácie o týchto, ale aj súčasných výskumoch a objavoch, sa dožadujú reedícií – čohosi, čo by to naše pokrivkávajúce historické povedomie povýšilo.

Teraz pracujem na novej publikácii O pravekom opevnenom meste v Spišskom Štvrtku.

Schliemann sa opieral o staroveké eposy. Objavy našich archeológov, naopak, inšpirovali a podnecovali tvorivosť umelcov. Skvelým príkladom je dielo akademickej sochárky Ľudmily Cvengrošovej.

Schliemann veril biblii a veril Homérovi. Mal šťastnú ruku. Pravda, vtedy sa archeologický výskum robil v iných podmienkach. Aj my sme pracovali v iných podmienkach, než sú teraz pri interdisciplinárnom prístupe a moderných metódach, o ktorých som ja v čase svojho štúdia nemal ani predstavu. Panta rei – všetko plynie.

Skvelá sochárka, akou Lydka Cvengrošová bezpochyby je, dokáže túto pominuteľnosť zastaviť a zhmotniť vo svojich plastikách, reliéfoch a medailách. Spomeniem len úžasnú sochu šamana, ktorú vytvorila podľa nálezov zo Spišského Štvrtku. Má presvedčivé charakterizačné anatomické dispozície a všetky atribúty, ktoré sme v jeho hrobe našli – aj prenosnú keramickú piecku zvanú pyraunos. Túto tvorivú metódu používa umelkyňa stále. To jej umožňuje vytvárať skutočne pôsobivé a prínosné diela.

Ako hľadíte na prínos našej archeológie vcelku?

Predstavila Slovensko, ktoré bolo z archeologického hľadiska terra incognita, európskej vede. Výsledky našich výskumov priniesli nielen poznanie dávnych dejín územia Slovenska, ale aj širších súvislostí. Najnovšie výskumy, ktoré uskutočňuje Archeologický ústav SAV v Nitre, ale aj iné inštitúcie na území Slovenska, prinášajú mnohé pre poznanie už dosiaľ objavených kultúr. Keď si zoberieme Bojnú, alebo Nitriansky hrad – aby sme išli k počiatkom našich národných dejín – dnes vieme, že tu od Pribinovho kniežatstva existuje kontinuita až do súčasnosti. To mnohí spochybňovali nielen v minulosti, ale spochybňujú aj dnes z celkom známych dôvodov.

Ešte vlani vrcholila polemika okolo pomenovania starí Slováci. Aj vy ste pridali svoj podpis k vyše desiatke významných osobností, čo sa za toto označenie našich predkov zasadzujú.

Z anonymity vekov na konci praveku vystúpili prvé historické národy – Tráci, Kymeri, Skýti, Gréci, Rímania, Kelti... Názory na počiatky našich národných dejín sa rôznia. Profesor Matúš Kučera ich hľadá v období ešte staršom, než bola Samova dŕžava. Myslím si, že pomenovanie starí Slováci je takisto adekvátne ako pomenovanie Frankovia, ktorí sú v tom období jasní. To znamená, že boli aj starí Česi a boli aj starí Poliaci – lebo nejde o to, ako sa vtedy menovali, ale či na tom území boli. Tak uvažujú všetci, okrem ľudí, čo preferujú ideologické hľadiská.

A už sa brúsia meče a reči na Svätopluka, čo má stáť na Bratislavskom hrade.

Áno, Kulich tam dodá sochu a hneď sa strhne všetko možné i nemožné. Nebude sa hľadieť na to, aká tá plastika je, ale zapnú sa ideologické detektory.

My sme vedeckí pracovníci, ktorí si musia ctiť a rešpektovať výpovednú hodnotu historických prameňov – úplne bez emócií a úplne bez ideológie. Ostatní tiež majú rešpektovať to, čo tu bolo a nie si to meniť podľa toho, ako sa menia politické strany, ktoré sú vládnuce alebo opozičné.

Zhováral sa Emil SEMANCO

Späť