Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Oravu maľovala, ale ju aj milovala

Slovensko, 9. 9. 2009 (Verejná správa 18/2009)



Maliarka Mária Medvecká zohrala priekopnícku úlohu v rozvoji výtvarnej kultúry na Orave. Od konca štyridsiatych rokov minulého storočia až do polovice šesťdesiatych rokov spolu s manželom akademickým maliarom Ctiborom Belanom kliesnili cestu pre pochopenie výtvarného umenia v prostredí, v ktorom sa s ním dovtedy ľudia nemali možnosť stretávať. Pramene o nej zvyknú uvádzať, že bola kronikárkou a maliarkou premien Oravy. Vo svojom diele dospela k charakteristickému pohľadu a výrazu, ktorý bol založený na bezprostrednom a nepatetickom vzťahu reality a človeka. Uspokojiť sa však len s týmto konštatovaním by bolo pri tejto predstaviteľke realistickej línie slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia a národnej umelkyni málo. Oravu nielen maľovala, ale ju aj milovala. Svoj úprimný vzťah k tomuto malebnému a stále chudobnému kraju a jeho obyvateľom nevkladala len do plátien, ale aj do skutkov, ktoré ju snímajú z piedestálu, poľudšťujú a približujú aj inou optikou, než akou ju videla a chcela predstavovať propaganda a súdobá výtvarná kritika.


Nedávno zosnulý umelecký ramár a zberateľ umenia Juraj Schürger, zakladateľ prvej súkromnej galérie na Orave, zanechal na maliarku túto spomienku: „Náhoda zariadila, že som sa raz cestou vo vlaku do Martina stretol s touto umelkyňou. Vyrozprávali sme si svoje životné príbehy a ona ma pozvala do ateliéru, ktorý práve budovala. Bolo to koncom štyridsiatych rokov, keď mi vtedajší režim ako politicky nespoľahlivému neumožnil nikde sa zamestnať. Mária Medvecká mi dala na dva roky prácu pri rozsiahlej rekonštrukcii a generálnej oprave rodného domu – od strechy až po odizolovanie základov. Spriatelili sme sa, zarámoval som jej vari vyše osemtisíc obrazov, pripravil stovky plátien na maliarske rámy...“


O to s väčším rozhorčením prijal tento milovník umenia a dôverník mnohých popredných slovenských maliarov skutočnosť, že v spomínanom tvrdošínskom dome, ktorý stojí neďaleko oficiálneho sídla Galérie M. Medveckej, jeho terajší majitelia, či bezohľadní zbohatlíci, zriadili herňu, kde sa iba pije a pestuje hazard. Namiesto obdivovateľov umeleckých diel chodia po maliarkinom ateliéri gambleri. Juraj Schürger sa s tým nevedel zmieriť do konca života.


Kalich horkosti

„Mám rada ťahavú melódiu neúrodných strání posiatu červenými fliačikmi kravičiek, zemiakové polia, osamelé koníky v hmlistom rannom vzduchu. Ale nadovšetko rada mám zem s človekom, lebo túto neúrodnú zem si ťažko predstaviť bez človeka a bez jeho mozoľov“, vyznávala sa umelkyňa zo svojich naozajstných maliarskych lások. Výraz pre ne sa nehľadá ľahko. Aj za napohľad bravúrnym maliarskym rukopisom môže byť váhanie, prehodnocovanie i návraty. Vnútorný svet autorky, ktorej udelili najvyššie laureátstva a pocty, je aj zo žiaľu, nesplnených nádejí a pochybností. Po onkologických vyšetreniach v Ružomberku a dramatickom zhoršení zraku píše v marci 1985 – dva roky pred svojou smrťou – blízkej priateľke sochárke Ľudmile Cvengrošovej tieto riadky: „Bolesť, úzkosť, sklamania, to v plnej miere si musíme prekonať v sebe. Hľadať silu, útechu, vzdorovať statočne a s kľudnou mysľou. Máš trpieť za to, že druhý je podlý, nečinný, hlúpy, bez tvorivej mysle? Že sa bojí iba o svoju výživu, alebo sa trápi nad svojim prežieraním?


Máme veľký dar a nevážime si ho! Schopnosť tvoriť. Schopnosť hovoriť tvorbou. Schopnosť trpieť. A meniť utrpenie na zaťatú silu – tvorby. Schopnosť lásky. Lásky k človeku. Trpieť i za druhého. Schopnosť stáť na vlastných nohách – a teda – nikoho sa nebáť. Až veľa je toho, čo máme.


Nedýchame z cudzej milosti. Máme vlastný dych, slobodný, nezávislý na nikom a na ničom – iba na sebe. Toto si musíme uvedomiť... Tak ako kôň nebude nešťastný preto, že nevie lietať, alebo pes – že nevie kikiríkať – hľaďme si len toho svojho majetku: uchovať si ľudskú dôstojnosť!


Buďme, aké sme. Keby sme boli iné – boli by sme nešťastné. Vlastne, my musíme kalich horkosti vypiť až do dna. My musíme byť také, aké sme! Len, Bože, neodvráť od nás schopnosť tvoriť.“


A ešte v závere listu prízvukuje: „Každá rana, ak Ti pomôže k vnútornej vzbure, ak Ťa zocelí – buď vítaná!“


Môže takto uvažovať šťastný človek?


Maliarka s oravským erbom


Mária Medvecká sa narodila 11. októbra 1914 v Medvedzí, dnes miestnej časti Tvrdošína. Jej predkovia pochádzali zo starého zemianskeho rodu, ktorého korene siahajú až na začiatok trinásteho storočia. V tomto roku si pripomenieme deväťdesiate piate výročie jej narodenia. Je dobré, že na to upozorňujú aspoň regionálne kultúrne kalendáre.


Mladučká dievčina po maturite na gymnáziu v Košiciach absolvovala v roku 1934 Pedagogickú akadémiu v Bratislave. Už vtedy sa spoznala s Ctiborom Belanom a vydala sa za neho. Vrátila sa na Oravu, kde osem rokov pracovala ako učiteľka v Zubrohlave, Námestove, Tvrdošíne a Jablonke. Počas vojnových rokov 1942 – 1945 študovala na Vysokej škole technickej v Bratislave na oddelení kreslenia a maľovania pod vedením profesorov Gustáva Mallého, Maximiliána Schurmanna a Jána Mudrocha. Po oslobodení v štúdiách pokračovala na Akadémii výtvarných umení vo Viedni u profesora Andersena a v rokoch 1946 - 1947 na pražskej akadémii u profesora Jána Želibského. Štúdium ukončila nasledujúci rok v Bratislave.


Jej prvým ateliérom sa stala stavba Oravskej priehrady, kde takmer po dvojroč­nom pôsobení usporiadala výstavu priamo na pracovisku. Viac obrazov namaľovala v Kovohutách Istebné, ale bolo ju vídať aj v banských prevádzkach v Handlovej, Novákoch, Prievidzi, aj v iných industriálnych prostrediach, ktoré spolu s motívmi premeny vidieka v jej vtedajších obrazoch dominovali. Vkladala do nich ľudí práce bez patetického idealizovania s hlbokým pochopením ich vnútorného sveta.


V roku 1948 sa predstavila v Umeleckej besede slovenskej v Bratislave. Bola to jej prvá autorská výstava. Vystavenou kolekciou ukázala, že popri talentovanej čerstvej absolventke, ktorá si dôsledne osvojila impresívne a postimpresívne postupy svojich pedagógov v portrétnej tvorbe, rodí sa aj nádejný umelecký zjav schopný rozvinúť odkaz predchádzajúcich generácií výtvarníkov sprostredkujúcich mýtus rodnej zeme – Mallého, Benku, Alexyho, Bazovského...


Krajina, ľudová architektúra a obyvatelia Oravy – to boli témy, ktoré si natrvalo získali jej srdce i paletu. Z obyčajných dedinských ľudí, odpradávna spätých so zemou, vytvorila ikonografický archetyp. Tematicky sa orientovala najmä na krajinomaľbu, portrét a vidiecky žáner. Aj keď jej tvorbu zväčša priraďujú k angažovanému umeniu zohľadňujúcemu princípy štátom diktovaného socialistického realizmu, veľká časť jej diela bola orientovaná iným smerom. Popri sociálnych, povstaleckých a budovateľských témach mnohé jej obrazy majú povahu intímnej, vnútorne precítenej výtvarnej výpovede. Osobitou výrazovou zložkou jej maliarskeho prejavu bola farebná škála, v ktorej prevládali okre a zemité tóny. Tie najlepšie charakterizovali podstatu oravského regiónu – to bol ten „výraz pre Oravu“, ktorý úporne hľadala.


Bytostné konštanty


P opri rozsiahlej umeleckej tvorbe, za ktorú jej v roku 1974 udelili titul národná umelkyňa, sa Mária Medvecká zapájala aj do organizovania kultúrneho života v regióne. Jej výstavy boli prvé na Orave a významne prispeli k formovaniu umeleckého a spoločenského diania i estetických postulátov. S manželom Ctiborom Belanom sa zaslúžili o založenie Oravskej galérie v roku 1965 a vedno s ďalšími umelcami, najmä s manželmi Ignácom a Bělou Kolčákovými aj o vznik Slanického ostrova umenia.


Mária Medvecká sa zúčastnila aj na tvorbe československých bankoviek. Jej desaťkorunáčka s motívmi dievčat a Oravskej priehrady, na ktorej pracovala dva roky, patrí podľa mienky odborníkov k najvydarenejším. Do obehu prišla v roku 1961 a platilo sa ňou dvadsaťosem rokov. Jej vtedajšie desaťročné modelky Margita Mešková a Marta Lajmonová, sú už staré mamy.


Galériu so stálou expozíciou diel Márie Medveckej sprístupnili v Tvrdošíne roku 1979 a verejnosti slúži rovných tridsať rokov. Je umiestnená v klasicistickej kúrii z prvej polovice 19. storočia a je vysunutým pracoviskom Oravskej galérie v Dolnom Kubíne. Návštevníci tu môžu uvidieť jej bezmála tristo malieb a kresieb. Podkrovné priestory sa využívajú na krátkodobú prezentáciu umenia.


Maliarka Oravy zomrela v Bratislave 23. apríla 1987. Miesto jej posledného odpočinku je na cintoríne v Tvrdošíne – Medvedzí. Autorom náhrobku je akademický sochár Jaroslav Kubička.


Emil SEMANCO



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.