Svoju cestu si naplánoval jasnozrivo

Slovensko, 13. 10. 2009 (Verejná správa 20/2009)

Rodák z Turca začal v roku 1909 študovať na maďarskom gymnáziu v Budapešti, odkiaľ prešiel na Štátnu obchodnú školu v Dolnom Kubíne. Tu po troch rokoch zmaturoval a dal si prihlášku na Akadémiu výtvarných umení v Budapešti, kde ho viedol profesor Š. Réti. Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie sa rozhodol odísť z budapeštianskej akadémie a pokračovať v štúdiu v hlavnom meste novej Československej republiky. Tam sa mu začali otvárať nové podnety od umelcov zo západnej Európy zapísaných natrvalo v dejinách svetového moderného umenia. V Prahe sa vtedy usídlili desiatky slovenských študentov, z ktorých sa po návrate domov stali významní umelci, spisovatelia, vedci, pedagógovia, odborníci v rozličných verejných oblastiach.

Miloš Alexander Bazovský po absolvovaní Akadémie výtvarných umení v Prahe, kde študoval v rokoch 1919 až 1924 pod vedením profesorov Josefa Loukotu, Vlaho Bukovaca, Maximiliána Pirnera, Jakuba Obrovského a Maxa Švabinského, rok študoval na súkromnej škole profesora Delugu vo Viedni. Potom sa vrátil do rodných Turian. Vidiecke ticho obce pod hrebeňmi Malej Fatry, kde prišiel na svet 11. januára 1899 v rodine učiteľa a národniarskeho novinára, ho mohlo nadobro učičíkať v presvedčení, že sa treba zapáčiť hŕstke fanúšikov realistického maľovania. Svoju cestu si však naplánoval jasnozrivo a odolával akýmkoľvek nástrahám smerujúcim k pohodlníctvu. Rátať k tomu treba i jeho správanie sa, ktoré naisto nebolo konvenčné. Nepotreboval síce prázdno provokovať, ale chcel žiť tak, aby mu ťapácke zvyklosti nábožensky či národne usporiadanej spoločnosti nijako nebránili v tom osobne najdôležitejšom – v maľovaní. Svoj životný rytmus výsostne podriadil tvorbe a tento rešpekt očakával aj od svojho okolia. Neraz zdôrazňoval: „Sme malý národ, ale tú malosť musíme vyvážiť inteligenciou, rozumom, dielom.“

Kto to uznával, našiel v Moľkovi – ako mu vraveli priatelia a známi – spriaznenú dušu. Kto mal snahu obracať ho na svoj vlastný obraz, mal reálnu šancu, že sa ocitne v jeho knižočke hlupákov. Nosil stále vo vrecku neveľký blok, do ktorého skicoval motívy z potuliek krajinou, značil si, čo si potreboval zapamätať, zapisoval kontakty na solventných občanov alebo sumy, čo zinkasoval za obrazy. V ňom sa ocitali aj tí, ktorých považoval za chudobných duchom. Ak začal vyberať notesík, že si voľakoho doň zapíše, dotyčný ho radšej pozval na pohárik vína. Alebo sľúbil kúpiť obrázok, aj keď sa mu veľmi nepozdával...

Martinskí bohémovia

Spoločenská, až bohémska stránka života mladého umelca bola pestrá. Priťahovalo ho divadlo, bol uznávaným futbalovým útočníkom, hrával tenis, lyžoval, pestoval turistiku, za motívmi absolvoval dlhé kilometre na bicykli.

Významným posunom bol pre neho martinský pobyt. Ohromné oživenie nastalo, keď sa do vtedajšieho mesta národnej kultúry prisťahoval jeho konškolák z pražských štúdií Janko Alexy. Zabývali sa vedľa seba v podkrovných ateliéroch nových domov Tatra banky a o svojej prítomnosti dávali vedieť na celé mesto. Nejedného matičného pracovníka a ctihodného občana „vyrušovali“ – s mladíckou kritickosťou posudzovali ich „plnenie vznešených cieľov“. Boli presvedčení o tom, že oprávnenie na nekonvenčné správanie im dáva ich vlastná tvorba. Reakcie dotknutých Martinčanov si vieme domyslieť, preto sa netreba čudovať, že im v meste bolo pritesno. Do Bratislavy, ktorá bola väčšia i názorovo otvorenejšia, sa im však nežiadalo, pretože plnohodnotnú inšpiráciu nachádzali v slovenskej krajine, medzi vidieckym obyvateľstvom. Pochodili celý Turiec a čoskoro sa zberali do ďalších, vtedy ešte vskutku rázovitých oblastí. Popri Váhu až nahor do Liptova, kde žil ich verný kamarát Zoltán Palugyay. Neraz sa však pri Kraľovanoch zvrtli hore prúdom Oravy. Lákavý bol i Hron, najmä krajina od Brezna vyššie. No a nevyčerpateľnú studnicu podnetov našli v Detve a pod Poľanou. Kultivovaná krajina s ľuďmi vyjadrujúcimi sa veselou farebnosťou na oblečeniach, ba i na krížoch v cintorínoch, bola pre nich ako magnet. Bazovského fujaráši, muži s fujarou pod dúhovou oblohou, patria medzi jeho najtypickejšie motívy.

Chodili, maľovali, vystavovali, stretávali sa s miestnou inteligenciou, nekonečné hodiny trávili v debatách o umení a kultúre. Nečakaná a dosť záhadná smrť Palugyaya pod nízkotatranským Ďumbierom a odchod Alexyho do Piešťan boli pre Bazovského veľkými osobnými stratami. Nemalo to však nijaký vplyv na jeho tvorbu. Práve v polovici tridsiatych rokov sa začína obdobie, ktorým jednoznačne potvrdzoval oprávnenosť zaradenia medzi zakladateľov výtvarnej moderny na Slovensku. Dokazoval to neúnavne a invenčne na tisíckach kresieb, v stovkách gvašov a olejomalieb.

Jeho tvorivú vitalitu v období po druhej svetovej vojne niekoľko ráz prerušili dlhšie ochorenia, ale po vyzdravení sa púšťal do práce s novou energiou a vôľou priblížiť sa ešte viac svetovým trendom. Najpresvedčivejšie i najpôsobivejšie sú práve diela, keď sa znovu postavil k stojanu a v súlade so zámerom byť svetový a nevzdať sa slovenskosti dynamicky začal nanášať na čisté plátna svoje zemité teplé farby. Zvládal však i celé spektrum chladnejších tónov. A do nich sa postupne vkrádal i ten s menom Caput mortuum, spájaný s farbou zrazenej krvi.

Naplno zaznel v roku 1957, keď namaľoval obraz Samota s podnázvom Vtáky odlietajú. Mohla ho inšpirovať milovaná Malatiná s výhľadom doširoka na dolnooravský kraj a hrebene susedných pohorí. Alebo Zázrivá s jej osadami – pripomínajúca obrovský kotol plný maliarskych inšpirácií. Tie nachádzal na desiatkach miest. Všade, kde sa cítil slobodný a kde opätovne čerpal energiu.

Sugestívnosť maliarovej výpovede

Sugestívnosť jeho maliarskej výpovede sa stupňovala. Od päťdesiatych rokov subjektívnejšie tlmočil vlastné pocity a predstavy – vytváral až vizionársky pôsobivé diela so silnou expresivitou tvarových i farebných prvkov. Jeho novátorský štýl bol sčasti podozrivý už počas prvej Slovenskej republiky, ale po roku 1948 sa do neho pustili po oficiálnej línii. Keďže nebol ochotný pestovať proklamovaný socialistický realizmus, nedali mu pokoj mocní v ústredí ani mladí ambiciózni maliari v Martine. Dospelo to tak ďaleko, že sa musel z ateliéru vysťahovať. Odišiel s manželkou Aninkou do Liptova, zdržiavali sa v jej rodných Čemiciach, v Liptovskom Mikuláši si umelec našiel malý ateliér. Lenže čo to bolo v porovnaní s martinským, kde každý z návštevníkov bol ohúrený množstvom hotových obrazov natlačených vedľa seba.

K Bazovskému možno z jeho generácie kvalitatívne prirovnávať iba Ľudovíta Fullu. Kým ružomberský rodák bol ateliérový typ, Bazovský bol plenérový maliar. Hoci mnohé jeho kresliarske a maliarske skice mu prirodzene slúžili v ateliéri ako podnety na monumentálne, hoci rozmermi nie veľké diela v oleji. S prírodou potreboval byť v ustavičnom kontakte i preto, že slovenská krajina bola vtedy zaľudnená, nachádzal v nej roľníkov, pastierov, pekné ženy, s ktorými sa rád porozprával, zažartoval si. Kým Fulla maľoval takpovediac do posledných dní svojho života a mal na to vytvorené ideálne podmienky vo vlastnej galérii v Ružomberku, ktorú postavil štát, Bazovský od roku 1957 tvorivo iba „tlel“ a umáral sa mnohými svetskými starosťami.

Neskoré ocenenie

Uznanie akosi neprichádzalo. Istou satisfakciou bolo, keď mu v roku 1964 udelili titul národný umelec. Vtedy však už chorľavý žil so svojou manželkou vo vile nad Trenčínom. Potomkov nemali. Toto mesto na Váhu mu bolo menej známe, ako ktoréhokoľvek miesto, kde nachádzal výtvarné inšpirácie. Mal pohodlie, jeho obrazy sa začali už celkom dobre predávať, takže netrpel materiálnou núdzou. A predsa toto obdobie patrí medzi najsmutnejšie v jeho živote. Už nemaľoval, umeleckí druhovia ho navštevovali zriedka, Trenčania o ňom veľa nevedeli. Keď mu doniesli monografiu o ňom, potešil sa. Nostalgicky však dodal: „Už je neskoro.“ Rok na to – 15. decembra 1968 – v nevľúdnej predzimnej pľúšti umrel.

Viaceré okolnosti prispeli k tomu, že svojej galérie sa nedožil. A nestojí v Martine, ani v inom meste, ktoré sa spája s jeho maľovaním a vystavovaním. Zriadili mu expozíciu a postavili aj pamätník s bustou od akademického sochára Milana Struhárika v jeho rodných Turanoch.

Trenčín má v istom slova zmysle šťastie, že vlastní mnohé jeho majstrovské diela. Tamojšia galéria – pomenovanej po ňom – vyniká dôstojnou trvalou expozíciou i starostlivou opaterou diel veľkého slovenského maliara.

Dušan MIKOLAJ

Späť