Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Antikomunizmus a preveľká prázdnota

Slovensko, 13. 10. 2009 (Verejná správa 20/2009)



Niečo iné je byť odporcom vlády jednej strany, napríklad komunistickej, a niečo iné je byť antikomunistom. Antikomunizmus je vo svojom jadre odmietnutie zodpovednosti za komunizmus, akoby bol prichádzal zvonku našej spoločnosti a nijako nesúvisel s tým, ako sa v nej vládne.


Nedávno som stál v lekárni s akousi dôchodkyňou. Mala zápal stredného ucha, na poplatkoch a doplatkoch za lieky zaplatila 460 korún a bolo to pre ňu neúnosné. Nesúvisí to s rastom preferencií komunistov? Ak si v tejto krajine dvadsať percent ľudí v reakcii na politiku pravice zvolí komunistov, tí majú právo na účasť vo vláde, pokiaľ ich program je zlučiteľný so stranami, s ktorými môžu dosiahnuť väčšinu v parlamente.


Dejiny priemyselnej revolúcie sa začínajú niekedy okolo roku 1800, komunizmus bol štátnou mocou len asi osemdesiat rokov. Môžeme ho definovať takto: úzka, vojensky organizovaná oligarchia obhajujúca hodnoty, na ktorých je priemyselná civilizácia založená, aplikuje koloniálne metódy na vlastný národ, aby dosiahla jeho rýchlu modernizáciu. V Sovietskom zväze bol komunizmus úspešný, pokiaľ úspech meriame priemyselnou a vojenskou silou. V dôsledku druhej svetovej vojny, ktorú zavinilo sebectvo európskych mocností, Sovietsky zväz expandoval do strednej Európy a tiež do tretieho sveta, destabilizovaného pokryteckou lžidekolonializáciou. Komunizmus je z tohto hľadiska a v tomto historickom meradle len jedným zo spôsobov, ako rýchlo vybudovať priemyselný štát. Celkovo o nič násilnejší ako iné spôsoby.


Návrat k malosti


Ondřej Neff vo svojej kritike mojej kritiky antikomunizmu v Lidových novinách píše: „Naša spoločnosť... je bezradná... Chce patriť k Západu, ale nechce pre to nič urobiť.“


Prezident Obama nedávno povedal, že zmysel dvadsiateho prvého storočia bude v najväčšej miere ovplyvňovať dohoda medzi Čínou a USA a nukleárne odzbrojenie. Je morálnym škandálom, že hrozba nukleárnym holocaustom je ešte stále rozhodujúcim zdrojom svetovej politickej moci. To najmenšie, čo „naša spoločnosť môže urobiť pre to, aby patrila k Západu“, je uznať absolútnu naliehavosť nukleárneho odzbrojenia a ustanovenie multipolárnej vlády globalizovaného sveta – prestať prekážať týmto cieľom.


Antikomunizmus, ten český zvlášť, je najmä návratom k prednovembrovej studeno-vojnovej malosti, v ktorej bolo jasné – za všetko môžu „komančovia“ a „Rusáci“, na Západe bola sloboda, predávali sa tam videoprehrávače a dali sa zohnať pornofilmy.


Antikomunizmus brutalizuje českú verejnú diskusiu. Tú potom charakterizujú tri dominanty: archaická terminológia, rétorika polarizácie, pranierovanie.


V českých pomeroch má archaická terminológia svoj zdroj jednak v studenej vojne – Rusom neverte, chcú si podmaniť svet, komunizmus nie je presvedčenie, ale geneticky podmienená úchylka! – jednak v lacnej rétorike reaganizmu a thatcherizmu, ktorej podstatou bola nezodpovedné mýtizovanie deregulácie, súkromného vlastníctva a fungovania trhu; polarizácia potom čerpá najmä z českej ideologickosti, ktorá predpokladá jasné alternatívy: komunizmus – antikomunizmus, socializmus – kapitalizmus, súkromné vlastníctvo – socialistické rozkrádanie. Najčastejšou podobou pranierovania sú potom rôzne obvinenia z členstva v KSČ či zo spolupráce s ŠtB, ako nám to nedávno pripomenula aféra s „Kunderovým donášačstvom“.


Antikomunizmus bol opakom komunizmu len pre komunistov, v skutočnosti je pokračovaním komunizmu inými prostriedkami.


V českých pomeroch má archaická terminológia svoj zdroj jednak v studenej vojne – Rusom neverte, chcú si podmaniť svet, komunizmus nie je presvedčenie, ale geneticky podmienená úchylka! – jednak v lacnej rétorike reaganizmu a thatcherizmu, ktorej podstatou bola nezodpovedné mýtizovanie deregulácie, súkromného vlastníctva a fungovania trhu; polarizácia potom čerpá najmä z českej ideologickosti, ktorá predpokladá jasné alternatívy: komunizmus – antikomunizmus, socializmus – kapitalizmus, súkromné vlastníctvo – socialistické rozkrádanie. Najčastejšou podobou pranierovania sú potom rôzne obvinenia z členstva v KSČ či zo spolupráce s ŠtB.


Rétorika polarizácie a pranierovania


Časopis Reflex pod vedením Pavla Šafra sa stal ukážkovým príkladom archaickej terminológie, rétoriky polarizácie i pranierovania. Dominantou obálky čísla 30 je portrét ministra Kocába v zvieracej kazajke a pod tým červený titulok Zbláznil sa vo funkcii?. V spodnom rohu obálky nájdeme z rozhovoru vo vnútri čísla heslo Bývalý komunista? Bývalý černoch!. O jednom ľudskom presvedčení sa tak tvrdí, že je ako „rasa“, človek je ním navždy určený. Vysvetľujte tento slogan ako chcete, na jeho dne vždy bude rasizmus: ako je nezmeniteľná farba kože, je nezmeniteľný i komunistický názor na svet, je podmienený geneticky, a pokiaľ tí ľudia nevymrú, sú nebezpeční. O nepohodlných otázkach potom môžeme povedať, že sú príznakom „komunizmu“. Aké ľahké!


Vnútri tohto čísla Reflexu tiež vládne podobné rétorika: Kocáb pomáha „mladým povaľačom“ (predtým nemakačenkovia alebo tiež bieloručkovia či neskôr máničky), je to „pravdoláskar“. Existujú tiež lžinenávistníci? A potom príde vysvetľujúca úvaha o úteku Rómov z Čiech, ktorej prevládajúci tón je upokojujúci: „dôvod rómskej emigrácie do Kanady je najmä ekonomicky“, „rasizmus slúži ako prostriedok na udelenie azylu“, „najhorší rasizmus panuje vnútri rómskej komunity“, „i bieli Česi idú do Kanady za prácou, lenže tu nežiadajú o azyl a nepoberajú dávky“. Akoby celková situácia rómskej komunity, z ktorej profitujú rôzni rómski bossovia, nebola dôsledkom rozsiahlej diskriminácie neprispôsobivých ľudí v Česku. A nemôže tu chýbať ani úvaha o potrebe rokovať s Ruskom len z pozície sily – varuje sa nepriamo pred jadrovým odzbrojením.


Verím, že existuje priama súvislosť medzi brutalizáciou českej verejnej diskusie, hádzaním vajíčok do predstaviteľov sociálnej demokracie a hádzaním zápalných fliaš do rómskych obydlí. Archaická terminológia, rétorika polarizácie a pranierovania – návrat k malosti – pripravujú pôdu pre brutalitu fyzickú. Nemôže to byť inak.


Neetický imperatív


Dva malé príklady zo Šafrovho úvodníka nazvaného Byť antikomunistom je normálne. Moje vety „Dve tretiny súčasnej demokracie napríklad sú odpovede na otázky, ktoré nám položil Marx. Sú to lepšie odpovede ako tie, ktoré navrhoval on sám, ale našli sme ich len vďaka škandálnym otázkam, ktoré sa vďaka jeho prevratnému dielu nedali obísť...“ zhrňuje autor po boľševicky rázne do formulácie: „Naša demokracia vraj z dvoch tretín tkvie v myšlienkach Karla Marxa, ktorý svojim ohromujúcim dielom zmenil svet.“ Nepodceňujme toto brutálne skresľovanie textu, vety kohokoľvek môžu byť raz „zhrnuté“ podobne. Všetci sa môžeme ocitnúť v situácii, keď fakt, že ktosi mocnejší zhrnie obsah našich viet týmto spôsobom, nás môže významne ohroziť.


Takéto zaobchádzanie s vetami odporcov sa riadi niečím, čo pomenujem ako „neetický imperatív“. Znie povedzme takto: „Nepaprite sa s obsahom, zhrňte zmysel textu, ako to pasuje vám!“ Neetický imperatív je kľúčovým predpokladom brutalizácie verejnej diskusie.


„Sú veci, ktoré jednoduché sú, a nemali by sme ich robiť zložitými. Idea koncentráku nestojí za to, aby človek skúmal, či na tejto myšlienke nie je aj niečo dobré. Je to jednoducho od začiatku až do konca zvrhlý projekt. A rovnako je to s komunizmom,“ nabáda nás Pavel Šafr.


Idea koncentráku


Idea koncentračného tábora je jednoduchá, ale nie je jednoduché pochopiť, čo všetko v našej civilizácii je koncentrákom. Každý politický systém, ktorého cieľom je rýchle vybudovanie „priemyselnej základne štátu“, je v pokušení koncentračné tábory využiť – na budovanie, na prevýchovu, na hygienu obyvateľstva, na vyhladenie neprispôsobivých. Túto ideu v modernej forme vymysleli Briti vo vojne s Búrmi o nadvládu v Južnej Afrike. Už neviem, ako sa menovala statočná britská žena, ktorá proti tejto „idei“ bojovala – ohovárali ju, prenasledovali, ale napokon zvíťazila.


Koncentračné tábory a masové premiestňovanie obyvateľov boli ( a sú) bežným nástrojom dobytých území. U nás ich chceli pre „Čapkovcov a Peroutkovcov“ zaviesť katolícki pravičiari počas druhej republiky. „Každá zhovievavosť k týmto odporným ľuďom znamená našu samovraždu... patria do koncentračného tábora,“ písal Karol Schulz v Národnej obnove (a podobne písali aj iní katolíci). Nie všetky tábory sú vyhladzovacie. Komunisti, najmä v ZSSR, stavali „budovateľské“ tábory, v ktorých sa „ľudské zdroje“ využívali bezohľadne, až na smrť vysilením.


Do koncentračných táborov premiestňovali americké úrady občanov japonského pôvodu počas druhej svetovej vojny, koncentračným táborom je i Gauntánamo.


Mnohí americkí spisovatelia opísali napríklad ako koncentrák i nekonečné rady domčekov v americkom malomeste, kde je človek pod dohľadom „veľkého suseda“. Pokiaľ sa nemýlim, Václav Havel povedal o továrňach ako je Volkswagen, že to je koncentrák svojho druhu, a ja si myslím, že má pravdu. Druhom koncentráku sú často i rôzne polovojenské sústredenia mládeže.


Idea koncentráku je nielen jednoduchá, ale aj funkčná, preto všetky organizačné modely modernosti – vrátanie niektorých sídlisk – majú s ňou veľa spoločného. Veď funkčnosť a jednoduchosť sú imperatívy modernosti! Bojovať proti idei koncentráku znamená bojovať proti redukcii človeka na obyčajný „ľudský zdroj“. Nie je však táto redukcia imperatívom slobodného trhu?


Idey a štát


Rituálnou súčasťou brutálnej verejnej diskusie sú „milióny mŕtvych, ktoré komunizmus pripravil o život“. Áno, ale milióny ľudí zomreli tiež v prvej i druhej svetovej vojne, ktorá bola pokračovaním tej prvej. Bola to vina komunistov? Alebo to bolo naopak – toto masové vraždenie bolo príčinou nástupu komunizmu!


Najväčším vraždením v našich dejinách bolo šírenie kresťanstva. Vždy, keď navštívim Latinskú Ameriku, ustrniem od úžasu nad rozsahom tohto vraždenia. Ondřej Neff píše: „Žiadny kardinál alebo pápež nemôže nikoho poslať na smrť. O to tu ide.“ Ale v pápežskom štáte, z ktorého dnes zostal Vatikán, právo väzniť a posielať na smrť mali a hojne ho využívali. Neffova formulácia je tiež pokrytecká, lebo pápež i kardináli aktívne spolupracovali s represívnou mašinériou generála Franka v Španielsku a v Taliansku s fašistickou vládou, od ktorej si dokonca konkordátom vynútili status „štátneho náboženstva“. Každá idea, ktorá sa definuje ako univerzálne platná a prepojí sa so štátnou mocou „pripravuje milióny ľudí o život“. Takých ideí bolo mnoho, niektoré z nich ešte stále zastávame a často sa za ne musíme ospravedlňovať. Kto to nie je ochotný pripustiť, nemá právo kritizovať komunizmus.


Najväčším obdobím brutalizácie českej verejnej diskusie bola druhá republika, potom roky 1947 – 1955 a roky 1971 – 1979. Myslím si, že niekedy okolo roku 2003 sa vyčerpal program, ktorý legitimizoval českú transformáciu a prázdno, ktoré vzniklo, sa začalo zaplňovať antikomunizmom. Ten však môže to veľké prázdno, v ktorom sa darí iba korupcii, zakryť iba na chvíľu.


Václav BĚLOHRADSKÝ


(Uverejnené v denníku Právo 1. augusta 2009, krátené VS)



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.