Pod Tatrami sú odsúdení na spoluprácu

Slovensko, 19. 10. 2009 (Verejná správa 21/2009)

V severnej časti Popradskej kotliny, na pol ceste medzi Popradom a Starou Ľubovňou, v mieste, kde sa štátna cesta odkláňa na sever do Belianskych Tatier a ďalej do Poľska, sa nachádza starobylé mestečko Spišská Belá. Na severozápade ho ohraničujú Belianske Tatry, na východe Levočské vrchy. Stredom mesta pretekajú tatranské bystriny, ktoré už v 13. storočí zviedli z hôr umelým, jedenásť kilometrov dlhým kanálom. Podľa jednej z nich – Bielej, dostalo mesto svoje pomenovanie.

V uplynulých storočiach síce dokázalo prosperovať a v mnohých ohľadoch aj vynikať, nevyhli sa mu však ani mnohé nešťastia, požiare a historické pohromy. Napriek týmto skúškam s neuveriteľnou húževnatosťou vždy vstávalo z ruín – jeho obyvatelia opravili poničené a usilovne pracovali pre nový rozkvet. Aj teraz, napriek kríze, pod vedením primátora JUDr. Štefana Bieľaka stavajú, renovujú, skrášľujú, zveľaďujú. Samospráva robí všetko pre to, aby sa Belančanom v ich meste bývalo príjemne a boli naň hrdí. „No a človek môže byť hrdý len na upravený domov,“ pripomína neraz svoj cieľ primátor.

Okolie dnešnej Spišskej Belej bolo osídlené už v staršej dobe kamennej. Vznik obce podľa prvej zachovanej písomnej zmienky v donačnej listine uhorského kráľa Béla IV sa viaže k roku 1263. V polovici 13. storočia po tatárskom vpáde sa tu usídlili nemeckí kolonisti a uhorský kráľ im v roku 1271 udelil mestské privilégia. Slobodné mestá na Spiši sa riadili vlastným spišskonemeckým právom a vytvorili samosprávny celok – Spoločenstvo spišských Sasov. Do zoskupenia dvadsiatich štyroch kráľovských miest patrila od roku 1344 aj Spišská Belá. Z výhod sa však netešila dlho, lebo už v roku 1412 uhorský kráľ Žigmund Luxemburský dal do zálohu trinásť spišských miest, medzi nimi aj Spišskú Belú, poľskému kráľovi Vladislavovi II. Jagelonskému za finančnú pôžičku na vojnu s Benátkami. Záloh trval dlhých tristošesťdesiat rokov.

Základy prosperity

Spišská Belá mala od svojho vzniku poľnohospodársko-remeselnícky charakter. Patril jej rozsiahly takmer sedemtisíc dvesto hektárový chotár, do ktorého patrila aj väčšia časť Belianskych Tatier. Základom prosperity sa stali rozsiahle mestské pasienky v Tatrách s rozvinutým chovom oviec. Remeselníci sa od 15. storočia združovali do cechov a boli svojimi výrobkami známi po širokom okolí. Intenzívne pestovanie ľanu podnietilo tkáčsku výrobu a špecifickú techniku modrotlače. Ľanové plátno zo Spišskej Belej sa vyvážalo do celého Uhorska, na Balkán aj do Turecka. Po vyslobodení z poľského zálohu začali v meste vznikať prvé výrobne a priemyselné fabriky. V roku 1778 začala vyrábať konzerváreň a liehovar, neskôr pivovary, tkáčovňa, škrobáreň. Keď v roku 1895 vybudovali železnicu z Popradu, postavili aj továreň na tabakové výrobky, ktorá vyrábala až do roku 2004.

Hospodársky rozvoj sa odrazil aj v kultúrnom a spoločenskom živote. Vznikali rôzne spolky a združenia. Spoločenským miestom sa stali Belianske kúpele (1818), Šarpanec a po objavení Belianskej jaskyne (1881) aj Tatranská Kotlina ako klimatické kúpele.

Po druhej svetovej vojne vysídlených belianskych Nemcov nahradilo obyvateľstvo z Lendaku, Ždiaru a ďalších zamagurských obcí. Spišská Belá v roku 1965 znovu získala štatút mesta, ktorý jej zanikol v roku 1922. K mestu v roku 1972 pričlenili obec Strážky s nádherným renesančným kaštieľom, zvonicou a gotickým kostolom – národnou kultúrnou pamiatkou. V kaštieli je dnes expozitúra Slovenskej národnej galérie venovaná významnému maliarovi Ladislavovi Medňanskému (1852-1919).

Rozvoj mesta sa urýchlil až po roku 1989, keď mu vrátili lesy a majetky v Belianskych Tatrách. Ako prirodzená brána do tatranskej prírody sa sústredilo na rozvoj cestovného ruchu. V roku 2005 historické jadro mesta vyhlásili za pamiatkovú zónu. A práve stred mesta si mestské zastupiteľstvo zaumienilo zrenovovať ako prvé. Ak dnes tadiaľ prechádzate, vidíte upravené cesty, chodníky, nové verejné osvetlenie, udržiavanú zeleň. Vedenie našlo prostriedky aj na nákladnú rekonštrukciu a ochranu celého radu vzácnych historických objektov. Reštaurujú ich a vynovujú.

V meste postupne, ale o to dôslednejšie renovujú všetko, čo cenné ostalo po predkoch a popri tom vytvárajú moderné podmienky na život v usporiadanom meste. Pri adaptácii centra vytvorili pred mestským úradom praktické verejné zhromaždisko, takže pri organizovaní rôznych akcií nevzniká dopravný chaos ako v iných mestách.

Po etape skrášľovania mesta a modernizácii cestnej infraštruktúry primátor za najdôležitejší pokladá nie materiálny rozvoj, ale obnovu kultúrno-spoločenského života. „To sa nám po roku 1989 z mesta akosi vytratilo,“ konštatuje. Do kresla primátora si sadol ako celkom mladý po voľbách do orgánov samosprávy v roku 2002. Správnosť jeho cieľov a konania potvrdili občania aj v nasledujúcom volebnom období, keď mu opäť vyslovili dôveru.

„Rozvojom a podporou kultúry a športu mienime ďalej podnecovať povedomie a hrdosť spoluobčanov. To ich mobilizuje a zvyšuje záujem o správu vecí verejných. Aj keď ešte vidím v tomto smere veľké rezervy, cítim, že už je to o čosi lepšie. Mohol by to byť dobrý základ pre ďalšie aktivity, ktoré by prospeli mestu i obyvateľom,“ hovorí primátor Bieľak.

Proti kríze prácou

Pravdaže, nevyhli sme sa ani starostiam a najpálčivejšiemu problému súčasnosti – kríze. Aj v Spišskej Belej poriadne „zoštíhlila“ mestský rozpočet. Škrty v ňom však nerobili. Uchýlili sa k presunu termínov na neskôr a rozloženiu rozbehnutých akcií na dlhšie obdobie, než pôvodne plánovali.

„Napriek tomu sme sa v zastupiteľstve rozhodli nesiahnuť na financie školstva, kultúry a športu. Zachovali sme výšku prostriedkov najmä pre deti. Myslíme si, že to sú naše kľúčové záležitosti. Mesto má od roku 2004 stály prírastok detí. Chceme im vytvoriť dobré podmienky pre vzdelávanie i zdravý pohyb. Ony by nemali pocítiť krízu, práve naopak. Prístavbou sme zväčšili materskú školu, lebo deťom už chýbali priestory. Adaptujeme aj školu. A vôbec, v tomto školskom roku dostali naše školy financie nad rámec, aby sme nahradili znížené dotácie od štátu. Pravda, šetriť sa musí. Radšej však odsunieme opravu cesty, než by sme mali ochudobniť detí, “ uzatvára nie celkom povzbudzujúcu ekonomickú agendu primátor.

Neprestali celkom ani s výstavbou bytov. Mesto nedávno pripravilo nový územný plán ako prvý krok k novej bytovej výstavbe.

„Pre mladé rodiny sme vybrali lokalitu na výstavbu sedemdesiatich dvoch rodinných domov. Pripravené parcely sú už predané a ešte je záujem o ďalšie. Pri ich výstavbe sa zvýši záujem o stavebných robotníkov, čím sa aspoň čiastočne zlepší aj zamestnanosť.“

Sedemdesiat šesť nových nájomných bytov už stojí a tento rok začali stavať dvadsať ďalších. Získali na ne peniaze zo štátneho fondu rozvoja bývania a ministerstva výstavby. Ďalších jedenásť nájomných bytov nižšieho štandardu získa mesto rekonštrukciou budovy bývalej sódovkárne. Plánovaný dom pre seniorov s opatrovateľskou službou však pre nedostatok prostriedkov odsunú a s výstavbou začnú až o rok.

„Problémom nie je ani tak samotná výstavba, ako financie, ktoré treba mať zabezpečené na prevádzku takého zariadenia. A na tom ešte musíme popracovať,“ rozhovorí sa primátor o plánoch a dodáva: „Mnohí teraz rozvojové plány odsúvajú, ale my si myslíme, že práve teraz treba robiť, uskutočniť aspoň prípravné práce, stavať, koľko sa len dá. Krízu prekonávame tým, že sa na ňu nevyhovárame, ale robíme. Keď pominie, budeme pripravení na napredovanie.“

Na otázku, kde berie taký optimizmus, odpovedá: „Primátorom nemôže byť človek, ktorý nemá reálny optimizmus. Veď by nič neurobil, nezveľadil. Spočiatku sa každý zámer javí ako ťažko zvládnuteľný. Keď si pomyslíte na neustále prekážky, nepochopenie, hory administratívy, ktoré sprevádzajú každú mestskú iniciatívu, kde-kto by radšej rezignoval. Čas však ukáže, či sa vec, do ktorej sa mesto pustilo, podarí. Pre úspech však treba urobiť maximum.“

Rukoväť primátora

V Spišskej Belej sa nesústreďujú len na seba a svoje starosti, ale podieľajú sa na riešení problémov aj ďalších podtatranských miest a obcí v regióne.

„Mojou rukoväťou je spolupráca,“ uvažuje primátor. „Už chápeme, že ak chceme byť úspešní, musíme kooperovať. Niektoré nevyhnutné aktivity sa totiž nedajú robiť len na vlastnom piesočku. Iste, každý starosta či primátor chce byť na svojom dvore pánom, ale spoločne sa darí lepšie. Priťahujeme aj ostatných, aby sme potom všetci využívali efekt z takéhoto postupu. Jedna obec mnoho nezvládne, ale ak sa spoja viaceré, každá tým získa väčšiu váhu a môže sa posunúť v rozvíjaní vlastných plánov – trebárs aj v oblasti cestovného ruchu.“

Primátor Bieľak sa chváli projektom Belianske Tatry – spolu a lepšie. V rámci neho postavili náučný chodník. Teraz budujú cyklotrasu Spišská Belá – Tatranská Kotlina. Spoločne s obcami Lendak, Ždiar, Podspády, Tatranská Javorina budú v nej pokračovať cez Belianske Tatry až k poľským hraniciam.

„Tu pod Belianskymi Tatrami sme odsúdení na spoluprácu“, uzatvára spišskobeľanský primátor. „Spolupracovať sa musíme naučiť aj v iných oblastiach. Nároky na samosprávu sa zvyšujú, prenesené kompetencie sú stále náročnejšie aj nákladnejšie a vyžadujú si odborníkov, špecialistov. Pri správe vecí verejných, by boli, podľa mňa, pre mnohé úlohy samosprávy dobrým riešením spoločné úradovne, lenže fungujúce na iných princípoch, ako je to v súčasnosti.“

Anna PECÚCHOVÁ

Späť