Mier sa krčí vo vojnových zákopoch

Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 23/2009)

Ak by niekto očakával, že členovia vojenského paktu, ktorý už dávno stratil charakter obrannej organizácie, by mohli prísť s inými, než vojenskými riešeniami, je na veľkom omyle. Bratislavské stretnutie ministrov obrany členských štátov Severoatlanstickej aliancie to len potvrdilo. Je zrejmé, že konflikty, ktoré svetu zanechal najmä George Bush, budú prenasledovať Ameriku, Blízky a Stredný východ, Áziu, Rusko a Európu ešte veľmi dlho.Výhliadky na mierové usporiadanie pomerov v globalizovanom svete sú stále pochmúrne. Keďže Spojené štáty americké naďalej vtláčajú Severoatlantickej aliancii útočný charakter, mier – to neuveriteľne zdevalované slovo – sa bude naďalej krčiť vo vojnových zákopoch.

Andres F.Rasmussen, nový generálny tajomník NATO, na formálnej schôdzke v Bratislave vyhlásil, že pre alianciu zostáva Afganistan prioritou. Značné vojenské kapacity, ktoré môžu jednotlivé členské krajiny uvoľniť, by mali odísť do krajiny pod Hindukúšom a poriadne zatlačiť na teroristov. Rasmussen však slovo terorizmus nepoužíval často. Na počudovanie viac hovoril o povstalcoch – a to je veľký rozdiel. Ak by ten obávaný Talibán pozostával iba z teroristov a ak by po Afganistane behali len ojedinelé skupinky ozbrojencov Al- Kajdy, to by vyše stotisícový aliančný armádny kontingent mohol hravo zvládnuť. Lenže po vyše ôsmich rokoch zle utajovaných vojenských neúspechov sa čoraz neochotnejšie priznáva, že Talibán má na svojej strane aj umiernených povstalcov či partizánov, ktorí tiež bojujú proti zahraničnej okupácií. S tými by sa chcel Barack Obama dohodnúť aj o ich prípadnej účasti v budúcej vláde. Inak by sa totiž mohol stať Afganistan jeho druhým Vietnamom. Veľké je aj sklamanie z korupčníka – bábkového afgánskeho prezidenta Hamída Karzaja. Pomôcť mu môže iba nespochybniteľná výhra v druhom, Američanmi nanútenom kole prezidentských volieb, určenom na siedmeho novembra.

Problém Afganistanu zdedila aliancia po Georgeovi Bushovi. Do útoku na Kábul zavelil po jedenástom septembri 2001, keď ho americké tajné služby nemuseli dlho presviedčať, že za teroristickými útokmi na New York a Washington stál Usáma bin Ládin. Ten cvičil svoju organizáciu Al Kajdá a pripravoval ju na ozbrojené útoky proti nevercom práve v Afganistane, keď tam vládol Talibán. Zvrhnutie vládneho hnutia bolo pre plánovačov v americkom hlavnom armádnom štábe otázkou krátkeho času. Kým však pochopili, že pripraviť Tálibov o moc v Kábule neznamená pripraviť ich o väčšinu územia, bolo už neskoro.

Do prezidentského kresla Američania dosadili Hamída Karzaja, ktorý im už predtým verne slúžil ako vplyvný predstaviteľ známej ropnej firmy Haliburton. Tej naftárskej korporácie, v ktorej mal kedysi veľké slovo neskorší Bushov viceprezident Dick Cheney – jeden z architektov americkej vojenskej intervencie proti Iraku. V súčasnosti aj Hillary Clintonová priznáva, že Afganistan je „the narco state“, krajina neslávne známa pestovaním a predajom heroínu do celého sveta. Vo viacerých médiách sa objavili správy o tom, že v astronomicky výnosnom biznise sa angažuje i Karzajov brat.

Irak odčerpal Američanom veľa síl a prostriedkov. Preto zaťahujú do boja v Afganistane spojencov z NATO a čoraz nástojčivejšie žiadajú jej členov o väčšie angažovanie sa v tomto konflikte. To, čo sa začalo pred vyše ôsmimi rokmi ako americká vojna, je teraz vojnou, na ktorej sa zúčastňuje aj Slovensko. Tak mu diktujú záväzky voči spojencom.

Z nedávneho bratislavského stretnutia ministrov obrany však vyplýva ešte niečo hrozivejšie, než iba zväčšovanie vojenského kontingentu v Afganistane. Čoraz reálnejšie je ďalšie vojnové dobrodružstvo v Iráne. Po prípadnom rozlúsknutí afgánskeho orieška sa totiž nepriateľom číslo jeden stane Teherán. Určite nie pre jeho jadrový program, na ktorý má právo ako každý štát, ktorý buduje jadrové elektrárne, ale preto, že je nepriamym víťazom americkej agresie v Iraku. Samotní Američania totiž dosadili na čelo vlády v Bagdade Núra Al Malíkího – šíita s úzkymi kontaktmi na Teherán – a je zrejmé, že aj napriek pokračujúcej prítomnosti amerických vojsk túto krajinu nikdy neovládnu.

Muhammad El Barradej, šéf Medzinárodnej arganizácie pre atómovú energiu nedávno poznamenal, že na Blízkom východe je najnebezpečnejším štátom Izrael s jeho jadrovými potenciálom. Tento výrok slovenské média ani len nezaznamenali. To je skutočné jadro problému. Izraelu pomohli k jadrovým zbraniam Spojené štáty a stali sa dobrovoľnými zajatcami izraelskej politiky, ktorá má svojich emisárov priamo v americkom Kongrese. Tóny pre americkú zahraničnú politiku sa ladia v Tel Avive.

O nových akordoch pre dvadsiate prvé storočie, pravdaže, inak hovoril Rasmussen. Tie nemajú osnovu a pôvod vo vymyslenej islamskej hrozbe, ale v nemohúcnosti celého sveta pomôcť Palestínčanom sformovať vlastný štát. O tom sa však v Bratislave nikto ani len nezmienil. Účastníci stretnutia mali na srdci len a len Afganistan a iránsku hrozbu, proti ktorej nás má onedlho chrániť americký protiraketový štít nie podľa Bushových, ale Obamových predstáv.

Späť