Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Stále inkvizítorstvo a mätenie hodnôt

Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 22/2009)



V posledných šesťdesiatich rokoch sme prežili tri obdobia, v ktorých každé bolo viac či menej poznačené inkvizítorskými praktikami a v ktorých sa nastoľoval systém literárnych hodnôt vo svojom konečnom výsledku vždy deformovaný ideovými, dogmatickými či voluntaristickými pohľadmi. V podstate sme tak trikrát zažili zásadné zlyhanie intelektuálov. Kým jedni vystrájali v mučiarni, druhí sa skrývali do svojho mlčania a len zopár jedincov malo odvahu prekážať svojimi pravdami. Pokúsim sa len v náznaku objasniť podstatné premeny hodnotových kritérií v jednotlivých obdobiach a ich dopady na celkový obraz českej literatúry.


Päťdesiate roky boli v znamení glorifikácie diel so schematickým pseudorevolučným obsahom a výrazným ideovým pátosom. Cez sitá politických a literárnych inkvizítorov neprešla tvorba spisovateľov a básnikov svetonázorovo odlišných a odlišných svojou poetikou a umeleckým výrazom. Aj napriek týmto deformáciám nám toto obdobie zanechalo vynikajúce diela, ktoré sa vymykali uniformite vulgarizovaného chápania socialistického realizmu. Šesťdesiate roky boli v znamení postupného útlmu inkvizítorských praktík. Odmietla sa pseudorevolučná literatúra päťdesiatych rokov, literatúra sa vymanila zo schematických stereotypov. Naopak, absolutizovali sa jednostranné módne vlny a smery ako kafkovské epigónstvo, existencializmus, nihilizmus, surrealizmus, spiritualizmus, experimenty a podobne.


Nesporne tieto roky môžeme považovať za renesanciu českej literatúry a vôbec českej kultúry. V širokej škále rozličných smerov, obsahových a formálnych hľadaní a výbojov vznikal celý rad pozoruhodných diel. Druhá polovica šesťdesiatych rokov sa navyše vyznačovala vzrastajúcim odporom proti príkazovej politike štátnej moci. Sedemdesiate roky, známe ako doba normalizácie, vyzdvihli novú vlnu politických a literárnych inkvizítorov, ktorí odmietli veľkú časť literatúry šesťdesiatych rokov. Na dlhých dvadsať rokov bolo umlčaných veľa spisovateľov a z knižníc vyradili stovky kníh.


Svoju rolu tu zohral politický dogmatizmus, ale aj utilitarizmus a osobné motivácie niektorých spisovateľov, literárnych teoretikov a kultúrnych činiteľov. Preferovali sa diela s ideovým vyznením nad hodnotami umeleckými. Došlo k splošteniu kritérií a verejnosti sa často ponúkali falošné hodnoty. Teoretické skreslenie sa premietlo do slovníkov, učebníc literatúry, do publikačnej praxe a do prezentácie literatúry. No aj napriek zúženému manévrovaciemu priestoru vznikali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch literárne diela nespornej kvality. Patrí sem celý rad skvelých prozaických kníh, drám, ale aj poézia.


Zmazanie hraníc medzi umením a brakom, Rozbitie všetkých noriem


Začiatkom deväťdesiatych rokov sa zásadne premenil systém spoločenských a umeleckých hodnôt. Umenie sa oslobodilo obsahovo aj formálne, ale zároveň sa pod egidou slobody rozbili všetky normy. Tvorivá sloboda na jednej strane priniesla ohromujúcu pluralitu, spisovateľom umožnila prekonávať konvencie a stereotypy, oslobodila ich v tvorivom procese. Na druhej strane však porodila množstvo neumenia, grafománie, gýča a poklesnutosti. Zmazala hranice medzi tým, čo skutočná literatúra je a čo nie je, neumenie sa začalo často prezentovať ako umenie. Vzťah medzi slobodou, tvorivou slobodou a zodpovednosťou takmer prestal existovať. Tvorivá sloboda najmä pre mnohých básnikov a výtvarníkov sa stala kontraproduktívna.


Zbavenie sa noriem sa pokladá za prejav tvorivej slobody a spolu s negáciou a rozkladným životným pocitom sa prezentujú ako postmoderna či originalita. Netreba zdôrazňovať, že rozbitie noriem zväčša neznamená novú kvalitu, to je dané len geniálnym tvorcom, ktorých sa v jednom storočí zasa až tak veľa nerodí. Prevláda mýtus, že humanistické poslanie literatúry a jej zmysluplnosť sa prežili. Popri tom sa absolutizujú diela zachycujúce život v dobe totality alebo naopak diela poklesnuto komerčné a pre verejnosť sa tak v médiách vyrábajú režimovo prijateľní autori. Opäť, tak ako v minulých obdobiach, dochádza k zmäteniu hodnôt.


Zmätenie hodnôt je u nás jav nepretržitý, vždy súvisí so zmätením hodnôt spoločenských, a to predovšetkým s pomýleným chápaním kvality života a života samého. Na zmätení hodnôt sa podstatnou mierou podieľa inkvizítorstvo, ktoré ako splodina chorého politického systému sa rozbujnie vždy, keď mechanizmy demokracie silne atrofujú. Aj v dnešnej dobe sú príčinou inkvizítorstva silné ideologické a osobné motivácie. Zaujímavé je, že mnohí literárni inkvizítori päťdesiatych rokov sa v dobe normalizácie stali zakázanými, a potom začiatkom deväťdesiatych rokov, keď boli opäť ozvučení, znova v sebe oživili svoje inkvizítorské praktiky. Kvalita diela pre nich nikdy nebola prioritou.


K jedným z nich patrí Milan Jungmann, ktorý vo funkcii predsedu Obce spisovateľov začiatkom októbra roku 1994 na zámku Liblice pri Mělníku na stretnutí štyridsiatich bohemistov z najrozličnejších miest sveta vyhlásil, že päť rokov po kultúrnej normalizácii až na výnimky bola prakticky celá oficiálna, s minulým režimom spätá literárna obec bez odporu a viac menej bez muknutia odsunutá do bezvýznamnosti. Jeho slová už boli neraz citované a pripomínam ich len preto, že tak bol predstaviteľom v tom čase jedinej spisovateľskej organizácie po prvý raz verejne vyrieknutý ako akt vendety inkvizítorský program, na ktorého realizácii sa začali podieľať mnohí Jungmannovi rovesníci. Tento program potom ďalej rozvíjal celý rad príčinlivých, často už o niekoľko generácií mladších literárnych kritikov, publicistov a redaktorov vo všetkých oblastiach nášho literárneho a kultúrneho života.


Keď sa tridsaťročný literárny kritik takmer po dvadsiatich rokoch od prevratu prizná, že česká literatúra do roku 1989 pre neho neexistuje, potom je to iba vyjadrenie chorobného politického postoja, ktorý nemá nič spoločné s objektívnou kritikou. Ide o ďalšie pokračovanie inkvizítorstva, ktoré sa dá porovnávať s literárnymi inkvizítormi v päťdesiatych rokoch, medzi ktorých napokon patril aj Jungmann. Inkvizítorské praktiky v oblasti literatúry len potvrdzujú, že slobodná konkurencia umeleckých hodnôt a tvorivých myšlienok je u nás nežiaduca.


Kladivo na čarodejnice


Počas minulého režimu som poznal veľa inkvizítorov, ktorí sa od tých dnešných vo svojom myslení a svojím charakterom vôbec nelíšia. Popri svojej inteligencii a vzdelanosti sú postihnutí stratou zmyslu pre normálnosť a svoju deštruktívnosť omylom pokladajú za kritické myslenie. Keby tu boli päťdesiate roky so svojou totalitou či roky normalizácie, tak títo ľudia by sa správali rovnako a dogmaticky by slúžili inému systému. Nikdy nebudú staviteľmi, stvoriteľmi a tvorcami, ale vždy budú len rúcať, negovať a odpisovať. Ich zásluhou je, že sú mladí a neprešli skúškami života, kým zásluhou tých starších je, že s oneskorenou odvahou a o to s väčším zápalom svoju minulosť vykupujú inkvizítorstvom.


Odpisovať českých autorov z obdobia minulého režimu patrí už dvadsať rokov v literárnych kruhoch k spoločenskému bontónu. Mnohí autori sú neprijateľní len preto, že počas minulého režimu publikovali, kým iní nesmeli, a po prevrate sa dostatočne nešpinia, iní preto, že sa ocitli na nejakom zozname, najčastejšie členov KSČ, spolupracovníkov ŠtB, a svoju minulosť po prevrate neodčinili vehementným prisluhovaním novému režimu. A iní zasa preto, že si zachovávajú kritické či ľavicové myslenie, zavše aj nemlčia, takže ich treba umlčať. Dosť často sa ideológiou maskuje len úbohý zápas literárnych ochotníkov, ktorých mzdy či honoráre vo výške almužny tomu aj zodpovedajú.


Odpisovanie sa týka najmä mojej básnickej generácie. Stali sme sa nežiaducimi s označením normalizační básnici. Zaujímavé je, že nie sú normalizační herci, výtvarníci, speváci, hudobníci či režiséri. Ak sa niekde objavia naše mená, tak len preto, aby boli znevažované. Zväčša ide o nepravdy vedome implantované do vedomia českej kultúrnej verejnosti. Obraz českej literatúry, obdobne ako v časoch normalizácie, je v rozličných slovníkoch, literárnych učebniciach, skriptách a knižných výberoch úmyselne deformovaný. Mediálne embargovanie proskribovaných autorov a prípadne ich denunciácia sa počas dvadsiatich rokov našej iluzórnej demokracie stalo normálnosťou.


Flagrantným príkladom denunciácie sa stal v nedávnom čase Milan Kundera, ktorý síce nepatrí k proskribovaným, ale aj naňho za jeho dávnu minulosť s otáznikmi dopadlo kladivo na čarodejnice. A to v čase, keď bol v úzkom výbere kandidátov na Nobelovou cenu. Iným príkladom bolo v minulom roku odstrelenie Vladimíra Janovica na internetovom Portáli českej literatúry, kde Michal Šanda recenzuje Janovicov výber ľúbostnej poézie. V prvej časti kritiky sa Šanda kádrovnícky zaoberá Janovicovou nekomunistickou minulosťou, v ktorej za najhoršie pokladá to, že pracoval ako redaktor poézie vo vydavateľstve Československý spisovateľ. Až v druhej časti veľmi diletantsky a na stredoškolskej úrovni rozoberá jeho poéziu – bez pochopenia jej podstaty. Portál českej literatúry, v tom čase financovaný ministerstvom kultúry, by však mal naozaj slúžiť všetkým autorom.


V prípade mojej osoby by som mohol vymenovať desiatky prípadov, keď mi dali na vedomie, že som ako spisovateľ nežiaduci a ako občan druhoradý. V literárnych kruhoch sme sa dosiaľ nedopracovali k tomu, aby umelecké kvality diela znamenali viac než politické a občianske postoje autora, a aby literárny kritik a redaktor pokladali za samozrejmé oboje od seba oddeľovať. Mnohí z nich majú natoľko ochromené vedomie, že to ani nedokážu.


Existujú čestné výnimky, kde sa autori a editori neprepožičali inkvizítorským praktikám a v politicky hysterickej atmosfére sa snažili o objektivitu. Patrí k nim napríklad niekoľkokrát vydávaná encyklopédie Kto je kto vydavateľa a editora Michaela Třeštíka, Český dekameron 1969-1992 od Vladimíra Křivánka vo vydavateľstve Scientia, Panoráma českej literatúry kolektívu autorov Filozofickej fakulty Palackého univerzity vo vydavateľstve Rubico, Báseň môjho srdca pod editorským patronátom združenia Litterula vo vydavateľstve Host, Koľko príležitostí má poézia od Vladimíra Křivánka vo vydavateľstve Host, a s určitou rezervou aj Dejiny českej literatúry 1969-1989 od Pavla Janouška vo vydavateľstve Academia.


Vo všeobecnosti sa však u nás uplatňuje ideológia s mnohými črtami totality. Niektorí literárni kritici, publicisti, redaktori a kultúrni pracovníci sa ocitli v pasci svojich dogiem a ako dogmatici potom konajú. Hoci si o sebe myslia, že sú demokrati, ich chápanie demokracie je veľmi obmedzené, stali sa príčinlivými vykonávateľmi dnešnej politicky hysterickej doby. Bez milosti odpíšu tých, ktorí sa nestali hlásateľmi pravicovej názorovej uniformity, prípadne počas minulého režimu tu žili a úspešne tvorili, povedané slovami inkvizítorov – kolaborovali s režimom. Značná časť našej mediálnej a politickej spoločnosti je dvadsať rokov od prevratu stále infikovaná nenávistnou intoleranciou a vytváraním obrazu Nepriateľa.


Zlaté šesťdesiate roky


V rozpätí uplynulých šesť desaťročí nebol v českej literatúre nastolený normálny hodnotový systém, v ktorom by hlavným kritériom bola umelecká kvalita diela. Azda najbližšie k nemu mali šesťdesiate roky. Každé obdobie bolo determinované inkvizítorskou kultúrnou politikou, a ani v dnešnom čase relatívnej slobody sa časť literárnych teoretikov a redaktorov nedokázala zbaviť názorovej monopolizácie a mimoliterárnych hľadísk. Nedošlo k vytvoreniu celistvého a nedeformovaného obrazu českej literatúry. Z vedomia českej verejnosti sa s pomocou médií podarilo vymazať takmer šesťdesiat rokov literárneho vývoja. Keby som mal vymenovať všetky skvelé diela z tohto obdobia, ktoré boli raz zatracované a inokedy vyzdvihované, bol by to dlhý zoznam. Keby som mal vymenovať všetkých inkvizítorov v jednotlivých etapách vývoja, bol by to naozaj veľmi dlhý zoznam. Ale to je skôr úloha pre nezávislých literárnych kritikov.


Skutočné hodnoty sa nedajú zašliapať do zeme či odsunúť do bezvýznamnosti, tam napokon končia práve inkvizítori. Dobrá literatúra ich prekročí, tak ako prekročí svoju dobu a prežije.


Literárna história ako neoddeliteľná súčasť dejín je vždy slúžkou doby, vrátane tej dnešnej, a napokon tou slúžkou sa stáva aj ľudská pamäť a médiá.


Na záver si dovolím byť veľmi osobný. Pre mnohých literárnych kritikov, redaktorov kultúrnych rubrík a kultúrnych pracovníkov som stále persona non grata – odporný karierista, cynik bez škrupúľ, normalizačný básnik alebo dokonca stalinista, v miernejšom prípade len predseda normalizačného Zväzu českých spisovateľov, ktorý so svojimi básnickými kolegami „začiatkom 70. rokov zavelil k dobytiu lukratívnych postov uvoľnených po exponentoch roka 1968“. Podľa ich kádrovníckej mustry by potom museli obviniť veľkú časť národa, vrátane mnohých našich súčasných osôb z oblasti politického a spoločenského života, a napokon niektorí z tých starších pisateľov aj seba. Mohli si aspoň zistiť, že som až do roku 1985 bez straníckej príslušnosti pracoval v oblasti pre deti ako časopisecký a vydavateľský redaktor, nič viac.


Zväčša takéto texty píšu ľudia, ktorých nepoznám, ktorí o mne v podstate nič nevedia, nič odo mňa nečítali, a dokonca ich to ani nezaujíma. Ich úbohosť spočíva v tom, že sa na mne už dve desaťročia ukájajú urážkami a lžami, a tým verejnosti dokazujú svoje hrdinstvo. Môžem odporúčať svoje webové stránky, kam som zaradil dva bilančné rozhovory o mojom živote. Nemám sa za čo hanbiť, inkvizítorské praktiky v čase normalizácie som odmietal.


Demokracia musí platiť pre všetkých


Ak mám byť ako spisovateľ rovný medzi rovnými, potom aj mne patrí právo sa umelecky prezentovať a právo vysloviť svoje názory predovšetkým vo verejnoprávnych oznamovacích prostriedkoch, akými sú televízia a rozhlas. Ak sa mám ako občan cítiť skutočne slobodný, potom sloboda slova musí byť aj mojou slobodou a nesmie byť len výsadou vyvolených. Ak mám tento systém pokladať za demokratický, potom sa v ňom musí rátať aj so mnou a s mojím hlasom. A hoci toto vravím v prvej osobe, všetci iste dobre chápu, že nehovorím len za seba.


Michal ČERNÍK


(Britské listy, 8. septembra 2009, ČR)




Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.