Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Svet ho kedysi zvádzal, no nezviedol

Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 22/2009)



Vyše desať rokov vytváral Pavol Országh Hviezdoslav svoju najrozsiahlejšiu lyrickú skladbu Letorosty. Koncipoval ju v rokoch 1885 až 1896 ako trojdielný cyklus – intímny záznamník „o stavoch a svároch vlastnej duše“. Prvú časť tvorí devätnásť básní, v ktorých formuloval realistický program vlastnej tvorby vyjadrený slovami: „Mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj.“ Neprirodzenosť, pokrivenosť ľudských vzťahov - ako dôsledok životnej praxe buržoáznej spoločnosti - vyvolávala v ňom odpor, viedla ho ku kritike spoločenských pomerov i k hlbokému osobnému rozhorčeniu. Sociálna rozporuplnosť a nespravoslivosť, dramatizovaná ťažkým položením národa, napĺňala ho presvedčením, že nemôže o týchto krivdách mlčať, aj keď na možnosti poézie nehľadel s prílišným optimizmom: „Básnik je rodu členom, kým trpí rod, on trpieť musí tiež.“


Druhý diel Letorostov je poznačený skepsou nad slabým dosahom básnickeho slova i osobným smútkom za skonom jeho najbližších. Do tretej časti tejto sklady zaradil aj báseň Mňa kedys?zvádzal svet. Je vnútorným prahom, ktorý Országh prekročil v roku 1875 už ako Hviezdoslav s presvedčením písať po slovensky. Traduje sa, že ho k tomu priviedli slzy matky, ktorá jeho maďarskému prednesu pri akejsi príležitosti nerozumela. Istotne zavážil aj výrok Viktora Huga, ktorý si básnik tiež vzal za svoj: „Krádež na národe sa nikdy nepremlčí!“


„Mňa kedys? zvádzal svet , mi hovoriac: Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá…/ a vtom dobrá matka ma privolala, čul som, vážil som:/ Jak? Reč tá matky nebola by sladká?/ Nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?/ A rozhodlo. Zrak drahej matere/ sa vtedy sklenul ponad mojím žitím…“


Možno aj tieto verše zazneli na prelome septembra a októbra na 55. ročníku Hviezdoslavovho Kubína, najreprezentatívnejšej súťažnej prehliadke slovenských recitátorov, ktorá sa tentoraz niesla v znamení 160. výročia narodenia tohto nášho najväčšieho básnika.


Talent z Vyšného konca


V rázovitej dolnooravskej dedine Vyšný Kubín mu všetci vraveli Paľko Vyšňanovie. Narodil sa 2. februára 1849 a bol najmladším synom schudobnelého zemana, ktorý sa musel postarať o rodinu prácou vlastných rúk – prakticky ako roľník. Vychovávala ho nežná a starostlivá matka Terézia Medzihradská. V ich okolí boli mnohí presvedčení, že Országhovci sú poslovenčení Maďari. Doma však rozprávali po slovensky. Chlapcovu slovenčinu umocňovala aj bibličtina z evanjelického Zpěvníka alebo Tranoscia, najmä však príčinlivý rechtor Adolf Medzihradský. Ten vybadal chlapcov mimoriadny talent, upozorňoval naň rodičov a presviedčal ich, aby ho dali študovať. Prostriedkov na to nebolo. Striedavo chodil do ľudových škôl vo Vyšnom Kubíne, Jasenovej a Leštinách. Popri základných vedomostiach získal v nich aj slabé základy cudzích jazykov.


Keď matka chorľavého Paľka „slzami vymanila“ od strýka Jána, u ktorého rok vypomáhal pri gazdovstve, odišiel k druhému bezdetnému strýkovi – krajčírskemu majstrovi v Miškolci. V septembri 1862 sa zapísal do prvého ročníka tamojšieho nižšieho gymnázia. Jeho znalosti maďarčiny boli chabé. Musel sa tvrdo bifľovať, aby bol medzi lepšími žiakmi. Na prázdniny domov nechodil. V strýkovej bohatej knižnici očarený čítal maďarských básnikov a spoznával maďarskú históriu. Prečítal všetko, čo tam našiel. „Zachytený do krážov Petöfiho, neskôr zas Aranya“, začal sám veršovať. Doma nebol tri roky. Možno by zostal v Miškolci aj dlhšie, ale strýko náhle umrel. V lete 1865 sa vracia na Oravu a nad jeho ďalším osudom visí otáznik. Chýba mu ešte rok, aby dokončil nižšie gymnaziálne vzdelanie. Otec ho chce pri gazdovstve. Či bude z neho teológ alebo právnik, to je vo hviezdach.


Premiant z Čiernej knihy


V septembri 1865 prichádza na kežmarské lýceum. Je v štvrtom ročníku najstarší. Rovesníci sú už septimani. Je najlepší žiak. Zo všetkých predmetov má jednotky, dvojku má len z nepovinného slovenského jazyka. Hodiny slovenčiny sú pre neho nezáživné. Nečudo, veď učebnice nahrádzala Čelakovského Česká čítací kniha, literatúra sa učila podľa Jungmanna a Jirečka a slovenská bola len gramatika od Martina Hattalu.


Na rozdiel od Miškolca je život v Kežmarku oveľa ťažší. Tu už nemá naporúdzi nikoho z rodiny. Stravuje sa v jedálni pre chudobných. O raňajky a večeru sa musí postarať sám. Ak nie, hladuje. Peniaze na štúdium má najmä zo štipendií a doučuje slabších spolužiakov zo zámožných rodín. Z domu nedostáva skoro nič. Len keď odchádza, rodičia ho zaopatrujú na nejaký čas stravou. V zoznamoch štipendistov bol na prvom mieste. Dôvody boli zakaždým rovnaké – chudobný pôvod, vynikajúci prospech a básnický talent.


Vonkoncom nebol knihomoľ a suchár, aj keď sa od spoločnosti dosť odťahoval. Napriek tomu sa jeho meno až štyrikrát objavilo v takzvanej Čiernej knihe uloženej v lyceálnom archíve. Dokumentuje väčšie i menšie previnenia študentov – vzájomnú bitku, vysedávanie v krčme, nedovolenú účasť na plese, krádež. Ale sú tu záznamy aj za hry s loptou, korčuľovanie sa na rieke Poprad, nedovolený výlet do Tatier alebo za svojvoľné predĺženie prázdnin. Práve na to trikrát doplatil aj Országh a odsedel si v karceri – malom školskom väzení, v izbičke bez okien a svetla – po dve a jednej hodine. Tento priestupok mu však ťažko vyčítať. Sám spomína, že počas piatich rokov desaťkrát pešo putoval z Kežmarku domov na sviatky. Nuž a stalo sa, že si zle vyrátal dĺžku cesty, alebo sa nenašiel žiadny voz, ktorý by ho odviezol čo i len na kúsku. Štvrtý pranier si vyslúžil za posedenie v miestnom pivovare, kde pätnásti rozkokošení študenti vyliali školníkovi na hlavu súdok piva, keď ich napomínal, že porušujú školský poriadok...


V ôsmom ročníku už na pivo nepomyslel. Čakala ho maturita - perných sedem dní. Písomné skúšky boli jeden deň z jazyka latinského, druhý deň z gréckeho, potom sa písali spolu dve v jazyku maďarskom a nemeckom a napokon v štvrtý deň ho čakala matematika. Országh odovzdal písomnú skúšku z matematiky o trištvrte hodiny skôr ako ostatní. Ústna maturita bola z deviatich predmetov – náboženstva, logiky, latinčiny, gréčtiny, madarčiny, nemčiny, dejepisu, matematiky a fyziky. Z dvadsiatich siedmich maturantov mal iba jeden jednotku zo všetkých predmetov – Pavol Országh.


T akmer sa odcudzil


Už po návrate z Miškolca zhľadúval slovenské slová. V Kežmarku toho po slovensky tiež veľa nenahovoril. Adolf Medzihradský i kubínskym farár Samuel Novák mu možno cez vakácie dohovárali rovnako ako profesor Dlhányi na hodinách slovenčiny: „Prečo nepíšeš po slovensky, Paľko, veď ty si predsa Slovák.“ Poznajú chlapcove kvality a vedia, že by bola škoda stratiť ďalšieho talentovaného Slováka. Požičiavajú mu knihy od Kolllára, Hollého, Sládkoviča a mladý Országh s úžasom zisťuje, že aj Slováci majú svoju literatúru a bohatú minulosť. Pavol prichádza na to, kam patrí a čo je pre jeho život správne. Vlastenecky sa uvedomuje.


V rokoch 1870 až 1872 študoval právo v Prešove. S Kolomanom Banšelom a ďalšími druhmi vydali zborník Napred, ako platformu prekonávania starých „neživotných“ spôsobov básnenia. „Otcov“ táto trúfalosť mladých básnikov rozčertila. Rozhorčene proti nim vystúpil Jozef M. Hurban i Ondrej Trúchly - Sitniansky. Písanie o láske považovali za nehoráznosť. „Mladí básnici majú písať o vlasti...“


Országh zo svojej cesty neustúpil. Po skončení práva pôsobil ako praktikant aj ako hotový právnik v Dolnom Kubíne. V roku 1879 si otvoril advokátsku prax v Námestove. Tu sa zrodila Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Bútora a Čútora a ďalšia jeho lyrika, epické skladby, preklady i veršované drámy. Päťdesiatku ešte oslávil v Námestove – dostalo sa mu cti i uznania. Presťahoval sa do Dolného Kubína, zanechal advokátstvo a venoval sa už len písaniu. Prežíva ťažké vojnové roky, komponuje Krvavé sonety, ťažko znáša stratu chovancov – bratových detí. Víta národné oslobodenie. Stáva sa zástancom myšlienky spolužitia s českým národom, čo demonštratívne proklamuje na májových divadelných slávnostiach v Prahe roku 1918. Stáva sa členom Národného zhromaždenia. Zostáva však kritikom buržoáznej spoločnosti.


V roku 1919 oslavuje v relatívnom zdraví sedemdesiatiny. Keď mu však prídu o dva roky neskôr priatelia zablahoželať na meniny k Pavlovi, lekár Nádaši ho musí ošetriť. Básnik má zápal pľúc. Choroba sa čiastočne zlepší, ale vyčerpané básnikovo srdce dlho nevydrží. V noci zo 7. na 8. novembra roku 1921 dotĺklo. Dielo veľkého poétu, ktorého zvádzal svet, ale nezviedol, sa uzavrelo.


Emil SEMANCO




Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.