|
|
Svet ho kedysi zvádzal, no nezviedol
Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 22/2009)
Vyše desať rokov vytváral Pavol Országh Hviezdoslav svoju najrozsiahlejšiu lyrickú skladbu Letorosty. Koncipoval ju v rokoch 1885 až 1896 ako trojdielný cyklus – intímny záznamník „o stavoch a svároch vlastnej duše“. Prvú časť tvorí devätnásť básní, v ktorých formuloval realistický program vlastnej tvorby vyjadrený slovami: „Mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj.“ Neprirodzenosť, pokrivenosť ľudských vzťahov - ako dôsledok životnej praxe buržoáznej spoločnosti - vyvolávala v ňom odpor, viedla ho ku kritike spoločenských pomerov i k hlbokému osobnému rozhorčeniu. Sociálna rozporuplnosť a nespravoslivosť, dramatizovaná ťažkým položením národa, napĺňala ho presvedčením, že nemôže o týchto krivdách mlčať, aj keď na možnosti poézie nehľadel s prílišným optimizmom: „Básnik je rodu členom, kým trpí rod, on trpieť musí tiež.“
Druhý diel Letorostov je poznačený skepsou nad slabým dosahom básnickeho slova i osobným smútkom za skonom jeho najbližších. Do tretej časti tejto sklady zaradil aj báseň Mňa kedys?zvádzal svet. Je vnútorným prahom, ktorý Országh prekročil v roku 1875 už ako Hviezdoslav s presvedčením písať po slovensky. Traduje sa, že ho k tomu priviedli slzy matky, ktorá jeho maďarskému prednesu pri akejsi príležitosti nerozumela. Istotne zavážil aj výrok Viktora Huga, ktorý si básnik tiež vzal za svoj: „Krádež na národe sa nikdy nepremlčí!“
„Mňa kedys? zvádzal svet , mi hovoriac: Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá…/ a vtom dobrá matka ma privolala, čul som, vážil som:/ Jak? Reč tá matky nebola by sladká?/ Nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?/ A rozhodlo. Zrak drahej matere/ sa vtedy sklenul ponad mojím žitím…“
Možno aj tieto verše zazneli na prelome septembra a októbra na 55. ročníku Hviezdoslavovho Kubína, najreprezentatívnejšej súťažnej prehliadke slovenských recitátorov, ktorá sa tentoraz niesla v znamení 160. výročia narodenia tohto nášho najväčšieho básnika.
Talent z Vyšného konca
V rázovitej dolnooravskej dedine Vyšný Kubín mu všetci vraveli Paľko Vyšňanovie. Narodil sa 2. februára 1849 a bol najmladším synom schudobnelého zemana, ktorý sa musel postarať o rodinu prácou vlastných rúk – prakticky ako roľník. Vychovávala ho nežná a starostlivá matka Terézia Medzihradská. V ich okolí boli mnohí presvedčení, že Országhovci sú poslovenčení Maďari. Doma však rozprávali po slovensky. Chlapcovu slovenčinu umocňovala aj bibličtina z evanjelického Zpěvníka alebo Tranoscia, najmä však príčinlivý rechtor Adolf Medzihradský. Ten vybadal chlapcov mimoriadny talent, upozorňoval naň rodičov a presviedčal ich, aby ho dali študovať. Prostriedkov na to nebolo. Striedavo chodil do ľudových škôl vo Vyšnom Kubíne, Jasenovej a Leštinách. Popri základných vedomostiach získal v nich aj slabé základy cudzích jazykov.
Keď matka chorľavého Paľka „slzami vymanila“ od strýka Jána, u ktorého rok vypomáhal pri gazdovstve, odišiel k druhému bezdetnému strýkovi – krajčírskemu majstrovi v Miškolci. V septembri 1862 sa zapísal do prvého ročníka tamojšieho nižšieho gymnázia. Jeho znalosti maďarčiny boli chabé. Musel sa tvrdo bifľovať, aby bol medzi lepšími žiakmi. Na prázdniny domov nechodil. V strýkovej bohatej knižnici očarený čítal maďarských básnikov a spoznával maďarskú históriu. Prečítal všetko, čo tam našiel. „Zachytený do krážov Petöfiho, neskôr zas Aranya“, začal sám veršovať. Doma nebol tri roky. Možno by zostal v Miškolci aj dlhšie, ale strýko náhle umrel. V lete 1865 sa vracia na Oravu a nad jeho ďalším osudom visí otáznik. Chýba mu ešte rok, aby dokončil nižšie gymnaziálne vzdelanie. Otec ho chce pri gazdovstve. Či bude z neho teológ alebo právnik, to je vo hviezdach.
Premiant z Čiernej knihy
V septembri 1865 prichádza na kežmarské lýceum. Je v štvrtom ročníku najstarší. Rovesníci sú už septimani. Je najlepší žiak. Zo všetkých predmetov má jednotky, dvojku má len z nepovinného slovenského jazyka. Hodiny slovenčiny sú pre neho nezáživné. Nečudo, veď učebnice nahrádzala Čelakovského Česká čítací kniha, literatúra sa učila podľa Jungmanna a Jirečka a slovenská bola len gramatika od Martina Hattalu.
Na rozdiel od Miškolca je život v Kežmarku oveľa ťažší. Tu už nemá naporúdzi nikoho z rodiny. Stravuje sa v jedálni pre chudobných. O raňajky a večeru sa musí postarať sám. Ak nie, hladuje. Peniaze na štúdium má najmä zo štipendií a doučuje slabších spolužiakov zo zámožných rodín. Z domu nedostáva skoro nič. Len keď odchádza, rodičia ho zaopatrujú na nejaký čas stravou. V zoznamoch štipendistov bol na prvom mieste. Dôvody boli zakaždým rovnaké – chudobný pôvod, vynikajúci prospech a básnický talent.
Vonkoncom nebol knihomoľ a suchár, aj keď sa od spoločnosti dosť odťahoval. Napriek tomu sa jeho meno až štyrikrát objavilo v takzvanej Čiernej knihe uloženej v lyceálnom archíve. Dokumentuje väčšie i menšie previnenia študentov – vzájomnú bitku, vysedávanie v krčme, nedovolenú účasť na plese, krádež. Ale sú tu záznamy aj za hry s loptou, korčuľovanie sa na rieke Poprad, nedovolený výlet do Tatier alebo za svojvoľné predĺženie prázdnin. Práve na to trikrát doplatil aj Országh a odsedel si v karceri – malom školskom väzení, v izbičke bez okien a svetla – po dve a jednej hodine. Tento priestupok mu však ťažko vyčítať. Sám spomína, že počas piatich rokov desaťkrát pešo putoval z Kežmarku domov na sviatky. Nuž a stalo sa, že si zle vyrátal dĺžku cesty, alebo sa nenašiel žiadny voz, ktorý by ho odviezol čo i len na kúsku. Štvrtý pranier si vyslúžil za posedenie v miestnom pivovare, kde pätnásti rozkokošení študenti vyliali školníkovi na hlavu súdok piva, keď ich napomínal, že porušujú školský poriadok...
V ôsmom ročníku už na pivo nepomyslel. Čakala ho maturita - perných sedem dní. Písomné skúšky boli jeden deň z jazyka latinského, druhý deň z gréckeho, potom sa písali spolu dve v jazyku maďarskom a nemeckom a napokon v štvrtý deň ho čakala matematika. Országh odovzdal písomnú skúšku z matematiky o trištvrte hodiny skôr ako ostatní. Ústna maturita bola z deviatich predmetov – náboženstva, logiky, latinčiny, gréčtiny, madarčiny, nemčiny, dejepisu, matematiky a fyziky. Z dvadsiatich siedmich maturantov mal iba jeden jednotku zo všetkých predmetov – Pavol Országh.
T akmer sa odcudzil
Už po návrate z Miškolca zhľadúval slovenské slová. V Kežmarku toho po slovensky tiež veľa nenahovoril. Adolf Medzihradský i kubínskym farár Samuel Novák mu možno cez vakácie dohovárali rovnako ako profesor Dlhányi na hodinách slovenčiny: „Prečo nepíšeš po slovensky, Paľko, veď ty si predsa Slovák.“ Poznajú chlapcove kvality a vedia, že by bola škoda stratiť ďalšieho talentovaného Slováka. Požičiavajú mu knihy od Kolllára, Hollého, Sládkoviča a mladý Országh s úžasom zisťuje, že aj Slováci majú svoju literatúru a bohatú minulosť. Pavol prichádza na to, kam patrí a čo je pre jeho život správne. Vlastenecky sa uvedomuje.
V rokoch 1870 až 1872 študoval právo v Prešove. S Kolomanom Banšelom a ďalšími druhmi vydali zborník Napred, ako platformu prekonávania starých „neživotných“ spôsobov básnenia. „Otcov“ táto trúfalosť mladých básnikov rozčertila. Rozhorčene proti nim vystúpil Jozef M. Hurban i Ondrej Trúchly - Sitniansky. Písanie o láske považovali za nehoráznosť. „Mladí básnici majú písať o vlasti...“
Országh zo svojej cesty neustúpil. Po skončení práva pôsobil ako praktikant aj ako hotový právnik v Dolnom Kubíne. V roku 1879 si otvoril advokátsku prax v Námestove. Tu sa zrodila Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Bútora a Čútora a ďalšia jeho lyrika, epické skladby, preklady i veršované drámy. Päťdesiatku ešte oslávil v Námestove – dostalo sa mu cti i uznania. Presťahoval sa do Dolného Kubína, zanechal advokátstvo a venoval sa už len písaniu. Prežíva ťažké vojnové roky, komponuje Krvavé sonety, ťažko znáša stratu chovancov – bratových detí. Víta národné oslobodenie. Stáva sa zástancom myšlienky spolužitia s českým národom, čo demonštratívne proklamuje na májových divadelných slávnostiach v Prahe roku 1918. Stáva sa členom Národného zhromaždenia. Zostáva však kritikom buržoáznej spoločnosti.
V roku 1919 oslavuje v relatívnom zdraví sedemdesiatiny. Keď mu však prídu o dva roky neskôr priatelia zablahoželať na meniny k Pavlovi, lekár Nádaši ho musí ošetriť. Básnik má zápal pľúc. Choroba sa čiastočne zlepší, ale vyčerpané básnikovo srdce dlho nevydrží. V noci zo 7. na 8. novembra roku 1921 dotĺklo. Dielo veľkého poétu, ktorého zvádzal svet, ale nezviedol, sa uzavrelo.
Emil SEMANCO
Späť
Pridať komentár.
|