Uprednostnenie práce pred kapitálom

Slovensko, 14. 1. 2010 (Verejná správa 1/2010)

O sociálnych podnikoch prinášajú slovenské masmédiá iba cielene jednostranné, väčšinou znevažujúce informácie. Obmedzujú sa tak informácie a poznatky, ktoré poskytujúobjektívnejší obraz o ich funkcii a prínose, aké obsahuje i nasledujúci text od Prof. PaedDr. Gabriely Korimovej, PhD. z Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Autorka sa danej oblasti venuje dlhodobo na teoretickej i aplikačnej úrovni, je garantom ojedinelého MŠ SR akreditovaného kurzu Manažér sociálneho podnikania, podieľa sa na tvorbe a realizácii projektov uskutočňujúcich túto ideu.

Odbornú i laickú verejnosť neustále konfrontuje rastúca chudoba a sociálna exklúzia (vylúčenie) značnej časti svetovej populácie. Ak akceptujeme názor, že je to dôsledok zlyhávania ľudského faktora v trhovom prostredí, a to tak v oblasti súkromného sektora, ako aj v prostredí trhu verejného sektora, potom by sme mali kvantifikovať, prečo v postmodernej spoločnosti zlyhávajú elementárne súvislosti bytia ľudskej existencie, prečo informačná a vedomostná ekonomika nedostatočne podporuje znižovanie dlhodobej nezamestnanosti. Na začiatku nového milénia stále existuje takmer 80 % obyvateľstva sveta, ktoré nemá prístup k elementárnej sociálnej ochrane, rastie globálne riziko chudoby (najmä generačnej) a sociálnej exklúzie značnej časti populácie . Menej ako dva doláre denne musí stačiť dvom pätinám ľudstva - 2,5 miliardy ľudí žije v existenčnej chudobe.

V čase, keď sa globálna ekonomika, a v rámci nej aj národné ekonomiky, zmietajú v celosvetovej hospodárskej kríze, percento exkludovaných neustále rastie. Preto sa prehodnocujú bežné nástroje na revitalizáciu či reštrukturalizáciu hospodárstva, hľadajú sa nové možnosti na pozitívnu zmenu zamestnanosti. V tejto súvislosti si myslím, že sú to práve vlády, ktoré majú povinnosť prebrať iniciatívu a prostredníctvom legislatívnych opatrení, verejnými financiami, rýchlou a objektívnou informovanosťou verejnosti o stave ekonomiky a navrhovanými opatreniami na riešenie hospodárskej krízy reagovať a ovplyvňovať budúci vývoj celej spoločnosti.

S ľútosťou musím konštatovať, že aj na Slovensku prax je opäť nútená predbiehať teóriu a to hlavne v súvislosti so sociálnou ekonomikou, sociálnym podnikaním a sociálnymi podnikmi. Množstvo dezinformácií, s ktorými sa denne stretávame, je toho smutným príkladom. Ak totiž dostatočne nepoznáme či nechceme akceptovať podstatu sociálnej ekonomiky, potom ťažko objektívne reagujeme na nový typ podnikania – sociálne podnikanie a vznik sociálnych podnikov. Prax, nepodporená teoretickými výstupmi, si sama hľadá riešenia. Ak sa k tomu pridá určité politikum a akceptácia rôznych ekonomických smerov, je prirodzené, že sme konfrontovaní s diametrálne odlišnými názormi na funkciu sociálnych podnikov.

Podstata sociálneho podnikania

V dejinách sociálno-ekonomických systémov poznáme už od staroveku snahy o určité zmiernenie negatívnych dôsledkov nedostatočného či žiadneho príjmu značnej časti populácie. Pôvodne sa touto oblasťou zaoberali filantropicky orientovaní ľudia, neskôr výrazne vstupuje so sociálneho systému cirkev a následne aj štát. Moderné dejiny túto oblasť vymedzili ako priestor sociálnej ekonomiky. Patria sem všetky aktivity, ktoré vedú k určitej eliminácii sociálneho vylúčenia chudobných a nezamestnaných skupín spoločnosti. Podstatou je myšlienka, že jednotlivcom či celým skupinám obyvateľstva, korí objektívne nemajú dostatočný príjem (z titulu svojej choroby, veku, nízkej vzdelanosti, nedostatku pracovných príležitostí a podobne), treba vytvárať podmienky na vymanenia sa z tejto sociálnej exklúzie. K najznámejším aktívnym opatreniam vo vyspelých ekonomikách patrí podpora zamestnanosti. Aj preto toľko pozornosti danej problematike venuje Európska únia už niekoľko desaťročí. Veď cieľom ľudského snaženia je udržateľnosť a rozvoj kvality života v najširšom zmysle slova. Bez pravidelného príjmu je tento cieľ ťažko realizovateľný.

Pochopenie podstaty sociálnej ekonomiky sa pretransformovalo aj do nového typu podnikania – sociálneho podnikania. To znamená, že popri klasickom podnikaní, kde hlavným cieľom je maximalizácia finančného zisku, sa postupne presadzuje taký typ podnikania, kde globálnym cieľom je kvalita života exkludovaných skupín spoločnosti, ich zamestnanosť a zamestnateľnosť (priorita práce pred kapitálom) či určitá pridaná hodnota. Finančný zisk v sociálnom podnikaní nie je teda hlavným cieľom. Nie je však ani vylúčený, iba čiastočne obmedzený tak, že časť prípadného finančného zisku treba reinvestovať späť do systému sociálneho podnikania na zabezpečovanie jeho hlavného cieľa. Miera povinného reinvestovania je rôzna a určovaná jednotlivými národnými vládami ako výsledok sociálneho konsenzu a verejného záujmu spoločnosti v konkrétnej oblasti jej rozvoja. Štáty prostredníctvom verejných financií a inými nástrojmi hospodárskej a sociálnej politiky podporujú tento typ podnikania. Preto, lebo sociálne podnikanie sa prioritne dotýka sociálneho začleňovania (inklúzie) dlhodobo vylučovaných skupín zo spoločnosti, a hlavne z trhu práce, kde ich šanca uplatniť sa v klasickom trhovom prostredí je minimálna až žiadna.

Sociálne podnikanie považujeme za osobitný druh podnikania prioritne založený na neziskovom princípe netrhových alebo polotrhových vzťahov pluralitných poskytovateľov, ktorí pôsobia v oblasti verejného záujmu. Všeobecnou charakteristikou sociálneho podnikania (aj sociálnej ekonomiky) je, že hlavný subjekt sociálnej politiky – štát, stráca svoju dominantnosť. Naopak, sám vytvára priestor na rôznorodosť jeho realizátorov. Participácia verejných financií je súčasťou sociálneho podnikania, nakoľko sa orientuje na oblasti a skupiny ľudí, kde sa súkromný sektor bežne neangažuje z dôvodu malého alebo žiadneho zisku. Tu vidíme objektívne zdôvodnenie ingerencie štátu v záujme podpory znižovania neprimeranej sociálnej stratifikácie spoločnosti, teda v záujme znižovania nezamestnanosti a rastu chudoby, v mnohých prípadoch už generačnej chudoby. Preto základnými princípmi sociálnej ekonomiky a sociálneho podnikania sú solidarita a subsidiarita, ktoré sa snažia znižovať rozdiely tak medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, ako aj medzi regiónmi.

Sociálny podnik

Konkrétnym subjektom realizácie sociálneho podnikania je sociálny podnik. Definícií sociálneho podniku je už mnoho, napriek tomu ponúkam vlastnú charakteristiku: S ociálny podnik je taký podnikateľský subjekt, ktorý pôsobí v konkurenčnom prostredí trhu tovarov a služieb, prioritne sa orientuje na zdravotne alebo sociálne znevýhodnené osoby. Jeho hlavným cieľom nie je maximalizácia finančného zisku, ale trvalo udržateľná a rastúca kvalita života ako pridaná sociálna hodnota. Prípadné finančné zisky v podstatnej miere reinvestuje do rozvoja svojich sociálno-ekonomických cieľov.

Sociálne podnikanie a sociálne podniky riešia viaceré otázky. V oblasti zamestnanosti ide o konštituovanie medzitrhu práce s trvalo udržateľným pracovným pomerom pre dlhodobo nezamestnaných. V oblasti rozvoja kvality života ide hlavne o orientovanie sa na verejné služby poznania a rozvoja človeka, ako sú služby vedy a výskumu, vzdelávacie služby, zdravotnícke služby, sociálne služby, služby kultúry a športu, ale aj ostatné verejné služby (bývanie, komunálne služby, životné prostredie a iné). Sociálne podnikanie nie je vôbec obmedzené predmetom činnosti ale cieľmi, ktoré majú napĺňať verejný záujem spoločnosti. Európska komisia už dávnejšie identifikovala tieto perspektívne oblasti sociálneho podnikania: služby v domácnosti, starostlivosť o deti, nové informačné a komunikačné technológie, práca so znevýhodnenými osobami, renovácia budov, práca v oblasti udržiavania bezpečnosti, miestna verejná doprava, renovácia verejných priestranstiev, lokálny obchod, cestovný ruch, audiovizuálny sektor, kultúrne dedičstvo, miestny rozvoj kultúry, odpadové hospodárstvo, vodohospodárstvo, ochrana a údržba prírody, regulácia a monitoring znečistenia ovzdušia a pod. V niektorých krajinách (Veľká Británia, Írsko, Francúzsko) predstavuje trhový podiel takto orientovaných sociálnych podnikov na vybraných podnikateľských činnostiach až 30 percent.

Podľa predmetu činnosti je možné vyčleniť viaceré typy sociálnych podnikov. Podľa cieľovej skupiny zamestnancov, respektíve užívateľov služieb môžeme na rozlišovať:

1. Sociálny podnik pre občanov so zdravotným postihnutím - ako špecifickú formu sociálneho podnikania. Patria sem chránené dielne, chránené pracoviská, chránené pracovné miesta výrobného a službotvorného typu. Podniky tohto typu sú v SR financované podľa novely zákona o službách zamestnanosti č. 5/2004 (oblasť chránené dielne) a de facto majú na Slovensku dlhú tradíciu.

2. Sociálny podnik pre dlhodobo nezamestnaných. V tejto skupine sociálnych podnikov sa predpokladá maximálna výrobná, alebo službotvorná špecializácia s ohľadom na potreby konkrétnej ohrozenej skupiny nezamestnaných, ekonomické možnosti a potreby obce, regiónu. Podniky sú financované podľa novely zákona o službách zamestnanosti č. 5/2004, (oblasť o sociálnom podniku), z projektov ESF, z prípadných finančných ziskov ostatných podnikateľských subjektov. Patrí sem aj sociálne výrobné družstvo a sociálny výrobný podnik. Participácia verejných financií je iná ako v prvom type sociálnych podnikov, pretože potenciálni zamestnanci by mali byť po určitom čase objektívne schopní plnohodnotne pracovať a produkovať zisk. Tým sa potreba medzitrhu (istá ochrana zamestnanca z titulu jeho pôvodne nízkej produktivity práce) postupne stráca a takýto zamestnanec by mal byť schopný uplatniť sa na klasickom trhu práce.

3. Sociálne podniky zvyšujúce kvalitu života. Patria sem všetky aktivity ako ich vymedzila Európska komisia pre sociálnu inklúziu. Zvýraznila by som zariadenia sociálnych služieb všetkých typov, služby pre domácnosti, iniciatívy v oblasti zvyšovania ľudského kapitálu a aktivity v environmentálnej oblasti.

Návratnosť vložených prostriedkov

Úspora verejných financií a iné spoločenské pozitíva sociálneho podnikania sú dlhodobého charakteru. Pretože v slovenských podmienkach nie je ešte možné objektívne analyzovať túto oblasť, uvádzam výsledky belgických sociálnych ekonómov z HIVA – Výskumného ústavu zamestnanosti pri Katolíckej univerzite v Levuene, ktoré sú súčasťou spoločnej záverečnej správy slovensko-flámskeho projektu realizovaného na EF UMB. Ich skúsenosti a analýzy ukazujú, že vložené verejné financie sa niekoľkonásobne vrátia, a to vo viacerých dimenziách.

Z priloženej tabuľky je zrejmé, že bilancia nákladov a výnosov výučby a práce na 1 hodinu podľa podpory jednotlivých subjektov (v Eurách) vykazuje pozitívne výsledky, pretože každá podporovaná hodina v centrách výučby a práce priniesla dlhodobú návratnosť pre vládu od 25 do 46 €. Je zaujímavé, že vláda získava z tejto podpory viac ako cieľové skupiny tých, ktorí si hľadajú prácu. To znamená, že investície do ľudského a sociálneho kapitálu sú najefektívnejšími investíciami spoločnosti aj v skupinách dlhodobo nezamestnaných občanov.

Druhým významným výsledkom je nulový, až mínusový zisk pre sociálny podnik, čo len potvrdzuje skutočnosť, že podpora sociálnych podnikov nie je podporou manažérov sociálnych podnikov, ale skutočná podpora hlavných cieľov sociálnej ekonomiky a sociálneho podnikania, a že dotácie pre sociálneho podnikateľa sú dotáciami pre jeho zamestnancov. Preto sa neúčelného vynakladania verejných zdrojov v situácii, keď sociálne podniky budú reálnou súčasťou politiky zamestnanosti netreba obávať. Nie sú to „testovacie“ pilotné projekty sociálnych podnikov, ale samostatne hospodáriace subjekty so svojim sociálno-podnikateľským plánom, v ktorom musia poznať a akceptovať tzv. tvrdé faktory podnikania (klasické podnikanie) a mäkké faktory sociálneho podnikania (špecifické faktory, podmienky a možnosti). Samozrejme, verejná kontrola je jednou z podmienok efektívneho riadenia sociálneho podniku a nakladania s verejnými zdrojmi.

Podpora sociálneho podnikania a sociálnych podnikov v konečnom dôsledku trhové prostredie nedeformuje. Orientuje sa totiž na ťažko zamestnateľné a dlhodobo spoločensky exkludované skupiny spoločnosti a vytvára všeobecné podmienky znižovania nielen nezamestnanosti a chudoby, ale aj perspektívu znižovania verejných výdavkov zo sociálneho systému. A to aj v období hospodárskej krízy.

Gabriela KORIMOVÁ

Späť