Strata objektívnosti a vyváženosti

Slovensko, 14. 1. 2010 (Verejná správa 25-26/2009)

V analýze slovenských masmédií po roku 1989 sme sa v predošlom čísle začali zaoberať situáciou v Slovenskom rozhlase. Podrobnejšie sme sa pristavili pri období, v ktorom nastúpilo súčasné vedenie rozhlasu v čele s M. Zimkovou. Opatrenia, s ktorými nové vedenie prišlo, zmenili verejnoprávny charakter tejto inštitúcie, čo vyvolalo oprávnenú kritiku. Okrem iného aj od poslancov Národnej rady SR, ktorí generálnej riaditeľke odmietajúcej akceptovať uznesenie Výboru NR SR pre kultúru a médiá o poslaneckom prieskume v rozhlase, predložili písomne 34 otázok.

Poslanci sa vo svojich otázkach dotkli v podstate všetkých problémov Slovenského rozhlasu vrátane niektorých zaujímavých káuz. Jednou z nich bolo aj podivné faux pas, ktorého sa dopustila Rozhlasová rada svojimi uzneseniami v súvislosti s reláciou o plánovanom prepúšťaní v symfonickom orchestri.

Dňa 14. februára 2007 prijala uznesenie, že verejnoprávny rozhlas 6. februára v spravodajskom bloku Rádiožurnál porušil zákon odvysielaním príspevku na túto tému, a to tým, že bol názorovo nevyvážený. Na prvý pohľad to čitateľovi nič nehovorí, lež háčik je v tom, že ak členovia rady prijmú podobné uznesenie dvakrát v priebehu šiestich mesiacov, môžu šéfku rozhlasu okamžite odvolať. Práve toho sa vari najviac obával vtedajší predseda rady Vladimír Talian!

Generálna riaditeľka vzniesla proti tomuto rozhodnutiu námietku. A čo sa stalo! Rada sa na svojom ďalšom zasadnutí znovu zaoberala touto problematikou a svoje predchádzajúce uznesenie zrušila. Vraj preto, ako členov upozornil JUDr. Procházka, že to do kompetencie rady nepatrí a že takéto rozhodnutia môže prijímať iba v súčinnosti s Radou pre vysielanie a retransmisiu. V novoprijatom uznesení sa zaviazala, že „posúdi predmetný spravodajský príspevok po obdržaní rozhodnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu vo veci tohto príspevku“.

Zaujímavé je, že sťažnosť rade podala občianka M. Zemková.

Rada pre vysielanie a retransmisiu príspevok prerokovala na svojom zasadnutí 6. marca 2007 a konštatovala, že v súvislosti s monitorovaním programu Rádiožurnál sa začína správne konanie voči Slovenskému rozhlasu vo veci možného porušenia zákona v nadväznosti na to, že 6. februára 2007 odvysielal informáciu o plánovaných zmenách v symfonickom orchestri, v ktorom mohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti.

Rada pre vysielanie a retransmisiu na zasadnutí 3. júla 2007 prijala uznesenie, v ktorom uvádza, že Slovenský rozhlas v spomínanom príspevku nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť, za čo mu bola uložená sankcia. Definitívne rozhodnutie teda prijala až v prvých dňoch druhého polroka. Inak by sa M. Zemková zrejme počas šiestich mesiacov dopustila dvoch porušení zákona. Navyše neumožnila poslanecký prieskum.

Vzápätí sa vedenie Slovenského rozhlasu odvolalo proti tejto sankcii na Najvyšší súd SR.

Okliešťovanie symfonického orchestra

V nadväznosti na predchádzajúcu kauzu sa dotknem problematiky Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Vznikol roku 1929 a je najstarším domácim orchestrálnym telesom. Spája sa s menami ako Alexander Moyzes, Ľudovít Rajter, Ladislav Slovák či Ondrej Lenárd. O jeho kvalitách vypovedajú nielen desiatky hudobných nahrávok, ale aj spolupráca s významnými umelcami, ako sú Peter Dvorský, Eva Martonová, Václav Hudeček, Ray Charles, José Carreras, Lisa Minelli a pod. Hudobníci orchestra absolvovali mnoho úspešných koncertov v zahraničí. Jeho výkony mohli oceniť poslucháči v Rakúsku, Taliansku, Nemecku, Francúzsku, Holandsku, Japonsku, Španielsku, na Malte atď.

Po nástupe nového manažmentu sa prikročilo k výraznému okliešťovaniu symfonického orchestra. Medzi jeho členmi, ale aj vo verejnosti to vyvolalo búrku protestov a nesúhlasu. Situáciou v tomto telese sa zaoberala aj Rozhlasová rada dňa 28. februára 2007. Na rokovanie si prizvala aj umelcov. Napríklad dirigent Bystrík Režucha konštatoval, že zníženie počtu hráčov a po čase doplnenie orchestra na potrebnú úroveň považuje za rozprávku, ktorá sa nikde neuskutočnila, a ani tu sa nemôže uskutočniť. V budúcnosti pravdepodobne nastane stav, ktorý povedie k zániku orchestra. Šéfdirigent Opery SND R. Štúr zase informoval, že bol na ostatnom koncerte orchestra. Výkon bol podľa neho vynikajúci. Prepustiť dvadsať ľudí z orchestra považuje za likvidačný krok, takúto kvalitu už nebude môcť dosiahnuť. Operná speváčka Jolana Fogašová na základe svojich osobných skúseností so zahraničnými telesami uviedla, že symfonický orchester je vynikajúce hudobné teleso a vyzvala na jeho zachovanie v pôvodnej podobe.

Otázka symfonického orchestra sa v polovici roka 2007 pertraktovala aj vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Aj tu opäť vystúpila Jolana Fogašová. Veľmi distingvovane, argumentačne a presvedčivo sa zastala hudobníkov. Zdôraznila, že oklieštenie orchestra by bolo zradou na slovenskej kultúre. Mrzí ju, že ani po apelovaní umelcov v Rozhlasovej rade sa nič neudialo.

Všetci prítomní jej búrlivo zatlieskali. Nezatlieskali len štyria či piati opoziční poslanci. Medzi nimi aj Magda Vášáryová, bývalá umelkyňa!

Rozhlasová rada rokovala o situácii v symfonickom orchestri aj v novembri 2007. Zaznela tu otázka pre koncertného majstra orchestra Viktora Šimčiska, ako vyzerá situácia v uzatváraní nových zmlúv s jednotlivými hudobníkmi. Odvetil, že veľmi čudne. Hudobníkov postavilo vedenie pred dve možnosti – buď zmluvu podpíšu, alebo sa ich miesto zruší.

Uprostred decembra 2007 podpísalo 43 poslancov NR SR výzvu adresovanú Rozhlasovej rade, v ktorej apelovali, aby dôslednejšie tlmočila manažmentu rozhlasu záujmy verejnosti, a to najmä v oblasti symfonického orchestra, národnostného vysielania, Rádia Devín atď. Rada prijala výzvu veľmi vlažne.

Generálna riaditeľka M. Zemková na zasadnutí rady (30. 4. 2008) vyhlásila – vedenie Slovenského rozhlasu je presvedčené, že počet členov symfonického orchestra pre potreby vysielania úplne stačí a do konca roka by sa to zmeniť nemalo. Informovala tiež, že počet 62 hudobníkov nie je zatiaľ možné rozširovať. Stanovila presný počet členov s polovičným pracovným časom tým, že im zvýšila mzdy minimálne o päťdesiat percent. Iný názor však prezentoval odchádzajúci koncertný majster Viktor Šimčisko: „Nie je otázkou dlhého času, keď sa orchester dostane do absolútneho rozkladu a prestane fungovať ako profesionálne teleso.“

Člen rady Vladimír Valovič na tom istom zasadnutí citoval slová renomovaného hudobného kritika I. Bergera: „Sledujúc chronológiu vývoja symfonického orchestra od roku 2006, či už ako hudobný kritik alebo občan tohto štátu, prichádzam k nezvratnému presvedčeniu, že ide o proces postupnej likvidácie tohto nášho najstaršieho symfonického telesa. Prvým medzistupňom likvidačného procesu je vedomé úsilie amaterizovať toto profesionálne teleso. Postupné prepustenie takmer jednej tretiny členov orchestra považujem za vedomú amputáciu všetkých životne dôležitých končatín. Zostávajúci korpus šesťdesiatich členov už z profesionálneho hľadiska nespĺňa kritériá na pomenovanie symfonický orchester.“

Faktom ostáva, a to je to bolestivé, že po takýchto krokoch vedenia Slovenského rozhlasu už vlastne nejestvuje symfonický orchester, ale len orchester...

Prečo nešli všetky peniaze Rádiu Patria?

Ministerstvo kultúry poskytlo Slovenskému rozhlasu koncom roka 2007 verejné prostriedky štátneho rozpočtu v sume 45 miliónov 400-tisíc korún s účelovým viazaním na zabezpečenie vysielania programov v jazykoch národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území SR. Najvyšší kontrolný úrad vykonal v prvých mesiacoch roka 2008 kontrolu zameranú na použitie týchto prostriedkov. Zistil, že generálna riaditeľka porušila zákon – a to tým spôsobom, že peniaze nešli len do Rádia Patria, ale aj do Reginy.

Situáciou sa dvakrát zaoberala aj Rozhlasová rada. Na svojom zasadnutí dňa 30. apríla 2008 prijala uznesenie, v ktorom sa uvádza, že generálna riaditeľka nesplnila úlohy a povinnosti ustanovené zákonom o Slovenskom rozhlase. S týmto tvrdením sa stotožnila aj Dozorná komisia SRo.

V Hospodárskych novinách (2. 5. 2008) M. Zemková uviedla, že uznesenie „má slúžiť jedinému účelu – odvolaniu riaditeľky rozhlasu. Považujem to za šikanovanie, uznesenia sú neopodstatnené, nemajú hlavu ani pätu a v prípade odvolania sa budem brániť na súde“.

Predseda Rozhlasovej rady Igor Gallo dal pre TASR vyhlásenie, že vyjadrenia generálnej riaditeľky Slovenského rozhlasu Miloslavy Zemkovej na adresu rozhodnutí Rozhlasovej rady sú zbytočne emotívne, nešťastné, v niektorých častiach zavádzajúce a škodia samotnému rozhlasu. Zemková sa ohradila, že Rozhlasová rada prijala uznesenie bez rozpravy a bez možností vyjadriť sa k výhradám časti rady.

Jej tvrdenia nie sú pravdivé, pretože na zasadnutí v dňoch 26. a 27. marca 2008 rada veľmi podrobne hovorila o tejto problematike. Rozprava trvala niekoľko desiatok minút a uznesenie nemohlo byť prijaté, lebo nebola uznášaniaschopná.

Programová služba za rok 2007

Keď sa vo všeobecnosti predkladajú správy o činnosti na rokovanie určitých orgánov a inštitúcií (v tomto prípade do parlamentu), zväčša sú vypulírované a vyblýskané, pod povrchom sa však skrýva hrdza a tú treba hľadať medzi riadkami. Tak nejako to bolo aj so správou o činnosti Slovenského rozhlasu za rok 2007.

Ak si v nej zalistujete, zistíte, že dominujú len strohé čísla, bez možnosti porovnať ich s plánovanými zámermi, bez komparatívnych údajov, z ktorých by sa dali vystopovať určité trendy. Nájdete tam napríklad, že počúvanosť Slovenského rozhlasu bola a je roku 2006 a 2007 stabilná: Rádio Slovensko počúva okolo devätnásť percent poslucháčov, Reginu zhruba šesť až sedem percent, Rádio FM niečo do štyroch percent, Devín jedno percento a Patria kolíše medzi 0,8 až jedným percentom. Nad tým všetkým však kraľuje komerčné rádio Expres, ktorého počúvanosť prekračuje hranicu dvadsaťdva percent.

Nedá mi v tejto súvislosti neporovnať rozhlasové správy o činnosti s televíznymi. Správy o činnosti STV majú oveľa vyššiu vypovedaciu hodnotu, vyznačujú sa komparatívnymi hodnoteniami, možno z nich vyčítať základné vývojové smerovania.

V rozhlasovej správe sa napríklad spomína Symfonický orchester SRo, v reáliách je to však len výpočet jeho činnosti, problémy s ním spojené ostávajú zakryté hrdzou. A to aj napriek tomu, že táto kauza ešte aj roku 2008 rezonovala vo verejnosti aj v samotnom orchestri.

Správa obišla aj problémy poslaneckého prieskumu!

Pokiaľ ide o kultúru a umenie, aspoň niečo nám napovie správa za prvý polrok 2007. Nájdeme v nej suché konštatovania, ktoré nehovoria o kvalite, sledovanosti, výbere autorov atď. Štatisticky sa konštatuje, že Literárno-dramatické centrum SRo „pripravilo v prvom polroku celkom 77 dramatických titulov, 9 bolo rozhlasových hier pre dospelých (z toho 5 pôvodná slovenská tvorba), 8 hier pre deti a mládež (z toho 2 pôvodná slovenská tvorba), 27 častí monologickej rozprávky vysielanej v rámci relácie Dobrú noc, deti! (z toho 22 častí pôvodná slovenská tvorba) a 33 častí seriálov (všetko pôvodná slovenská tvorba)“.

Zdá sa, že v Slovenskom rozhlase je rozhlasová hra na vymretie. Kým roku 2004 vyrobili 84 hier, roku 2007 už iba 37. Predpokladá sa, že roku 2008 to bude 12 hier. Rozhlasové hry pre mládež, ktoré roky patrili ku skvostom Slovenského rozhlasu, sa už dokonca nevyrábajú vôbec.

Ružovo to koncom mája 2008 nevyzeralo ani s festivalom rozhlasových rozprávok Zázračný oriešok . Negatívne celú situáciu ovplyvnili personálne zmeny, krátko pred jeho otvorením prišiel o funkciu tímlídra literárno-dramatického centra Ján Uličiansky. Ako povedal, veľa ľudí, ktorí sa na príprave festivalu podieľali, sa na ňom už nezúčastní. Odborníci, čo sa v jednotlivých profesiách starajú o rozhlasovú a dramatickú tvorbu, sa podľa neho dajú spočítať na prstoch jednej ruky.

Obsahové pochybenia Slovenského rozhlasu sa uvádzajú iba v správe Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2007. Okrem iného sa v nej konštatuje, že Slovenský rozhlas porušil zákon tým, že dňa 8. 3. 2007 odvysielal v programe Dobrý deň,Slovensko informácie o podnikaní zdravotných poisťovní, v ktorých prezentoval jednostranné informácie a názory bez toho, aby zabezpečil všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby. Za to mu rada uložila sankciu – upozornenie na porušenie zákona.

Alebo: Slovenský rozhlas v programe Z prvej ruky zo dňa 10. 4. 2007 nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť informácií. Nasledovala za to sankcia – upozornenie na porušenie zákona.

Na nekorektnosť tejto relácie upozornil aj člen Rozhlasovej rady J. Ševec na zasadnutí dňa 23. 1. 2008. Ako povedal, je nefér, ak sa hostia pozývajú v deň vysielania, a to hodinu či dve pred jej začiatkom.

K tomuto formátu je vari najviac pripomienok. Na podporu svojho tvrdenia použijem slová z blogu Braňa Ondruša, moderátora TV JOJ: „Zo dva-tri razy týždenne počúvam v Slovenskom rozhlase reláciu Z prvej ruky. Vysiela sa vždy po Rádiožurnále a novinár Juraj Hrabko si tam volá hostí, aby spolu komentovali udalosť dňa. Komentuje aj Juraj Hrabko... Na jeho reláciách ma však oveľa viac irituje to, ako ich dokázal „sprivatizovať“. Za problém by som to považoval aj v súkromnom médiu, ale v prípade verejnoprávneho ma to fakt hnevá... Ale najviac zarážajúce je, ako široko si Juraj Hrabko pozýva do relácie redaktorov a komentátorov denníka SME, kde sám pôsobí...“

Ak sa detailnejšie zahľadíme do správy Rady pre vysielanie a retransmisiu, jednoznačne nám udrie do očí, že Slovenský rozhlas porušil zákon 6. 2. 2007, 8. 3. 2007 a 10. 4. 2007 – čiže trikrát. Rada pre vysielanie a retransmisiu uložila Slovenskému rozhlasu roku 2007 štyri sankcie a komerčným rádiám dohromady deväť.

To len na porovnanie!

Akiste mi čitateľ prepáči, keď spomeniem ešte jeden citát, a to od profesorky Marty Žilkovej: „Pošuškáva sa, že počúvanosť okruhu Rádio Slovensko poklesla a nevyvoláva až taký obdiv poslucháčov, ako sa očakávalo... Informačné rádio totiž oslovuje poslucháčov z inej vrstvy a s inými záujmami, ako sa predpokladalo. Pritom sa akosi pozabudlo na to, že podobnú potravu vyrábajú a ponúkajú rovnakej záujmovej skupine komerčné rádiá... Celodenné vysielanie rovnakého žánru je unavujúce tak pre poslucháčov, ako aj pre tvorcov... Spomínam si na sviatok zosnulých, keď moderátor prišiel s morbídnym návrhom, ako ho sám nazval, aby mu poslucháči telefonovali zaujímavé nápisy na hroboch či návrhy nápisov na vlastný hrob. Uvádzam to ako tendenciu k samozábave moderátora...“

Rozhlasová rada

Niekoľko slov o Rozhlasovej rade. Podľa zákona o Slovenskom rozhlase je rada jedným z troch orgánov SRo – usudzujem, že tým najvyšším – aj keď to v zákone nie je meritórne stanovené. Mala by byť absolútne nezávislým orgánom, postaveným úplne mimo rozhlasu. Je neprípustné, aby v nej dominovali výlučne politické nominácie, ako je to doteraz. Médiá do tejto praxe ustavične bijú, ale pritom akoby trpeli vlčou tmou a nechceli vidieť, že za Dzurindovho vládnutia to bolo ešte horšie.

Absurdné je tiež, že členovia rady sú platení z rozpočtu Slovenského rozhlasu. Aká to nezávislosť?! Žiada sa pri ich kreovaní klásť mimoriadny dôraz na odbornosť, minimalizovať politický vplyv na verejnoprávnych vysielateľov. Napríklad Slovenský syndikát novinárov odporúča, aby tretina členov reprezentovala parlamentné politické strany, tretina profesijné združenia a tretina občianske združenia. Načim zdôrazniť, že tento variant nie je celkom optimálny. Vo svete jestvujú prepracovanejšie metódy a metodiky kreovania podobných rád s maximálnym posilnením ich nezávislosti a odbornosti.

Od postavenia rady sa odvíja aj jej štatút. Je v ňom viacero anomálií, ale jedna mi obzvlášť nejde do hlavy – prečo konečné znenie štatútu schvaľuje iba predseda NR SR. Táto klauzula je dokonca zakotvená aj v zákone o Slovenskom rozhlase. Členov rady volí NR SR, ale o štatúte rozhoduje iba predseda parlamentu.

Niektoré otázky v súvislosti s Rozhlasovou radou rieši aj Optimalizácia infraštruktúry verejnoprávnych vysielateľov v podmienkach digitalizácie , ktorá pochádza z dielne Ministerstva kultúry SR. Konštatuje sa v nej: Dlhodobé skúsenosti na Slovensku poukazujú na to, že sú potrebné určité korekcie vo vzťahu rady a manažmentu verejných vysielateľov. Pokiaľ ide o radu, treba odstrániť jej postavenie kontrolóra a zároveň obhajcu. Nie je to len slovenská špecialita, podobné problémy riešia aj inde. Najnovšie urobili v tomto smere rázny krok vo Veľkej Británii.

Kľúčové otázky riadenia kontroly by mali smerovať k systému, aký je bežný v normálnom podniku. Záujmy akcionárov (verejnosť, poslucháči) zastupuje predstavenstvo (rada), ktoré si volí a najíma manažérov na plnenie strategických úloh ním definovaných. Inými slovami, manažment je výkonný orgán, ktorý sa zodpovedá rade ako orgánu vlastníkov. Z toho logicky vyplýva, že ak má rada niesť konečnú zodpovednosť pred vlastníkmi – koncesionármi, musí mať náležité kompetencie a prístup k všetkým informáciám. Vyžaduje si to, aby sa pri kreovaní rady uplatňoval odborný princíp, čiže výber ľudí, ktorí majú s verejnou vysielacou službou praktické skúsenosti, dosiahli v tvorivej či inej odbornej oblasti pozoruhodné výsledky a sú schopní obhájiť svoje stanoviská pred manažmentom aj pred odbornou verejnosťou. Za úvahu stojí aj skutočnosť, že by rada volila nielen generálneho riaditeľa, ale aj celý top manažment.

Ešte jedna poznámka: ak chce poslucháč vedieť, akou ideologickou líniou sa súčasný verejnoprávny Slovenský rozhlas uberá, stačí si viackrát vypočuť reláciu Z prvej ruky...

Z nej sa všetko dozvie!

Dajme však iróniu bokom. Cesta Slovenského rozhlasu spočíva v pozornejšom počúvaní svojich poslucháčov, v kontaktových reláciách, v pestrosti programov verejnej služby a vo vyššej kvalite i vo frekventovanejšej prezentácii kultúrnych udalostí a umeleckých diel.

Mediálne kotrmelce

T entoraz na tému majetkových transakcií v Slovenskom rozhlase.

V zákone o Slovenskom rozhlase nie je presne uvedené, akým spôsobom Rozhlasová rada uskutočňuje schvaľovací proces pri prevode nehnuteľného a hnuteľného majetku. Ak to upravuje osobitný právny predpis, tak sa vopred ospravedlňujem za tento môj exkurz. Z jednotlivých zápisov zo zasadnutí rady totiž vyplýva, že tento orgán vlastne schvaľuje iba koncepciu predaja a vôbec už neposudzuje konkrétne zmluvy o prevode majetku v hodnote nad 200-tisíc korún. Naznačuje to aj výpis z uznesenia zo zasadnutia rady v júli 2004. Vtedy schválila návrh na prevod vlastníctva nepotrebného nehnuteľného majetku SRo – viacerých objektov, medzi nimi aj budovu Slovenského rozhlasu v Prešove.

O ďalšom postupe v tejto veci nie je v zápisoch ani zmienka. Po troch rokoch sa v zápise zo dňa 14. 2. 2007 (po predaji nehnuteľnosti) objavia takéto konštatovania: člen rady sa pýta, o akú sumu išlo pri odpredaji areálu SRo v Prešove a akým spôsobom sa k takejto sume dospelo, pretože súdnoznalecký posudok bol okolo 29 miliónov korún, ďalší sa zaujímal, kto kúpil budovu v Prešove a v ktorom kole verejnej súťaže bol areál predaný. Ďalšie otázky boli takéto: Prihlásil sa iba jeden uchádzač? Upravovala sa počas predaja najnižšia možná cena? Aký bol posledný súdnoznalecký odhad?

Ekonómka odpovedala, že konečná suma za predaj areálu SRo v Prešove bola 15 000 100 Sk, do súťaže sa prihlásila iba jedna firma. Vysvetlila spôsob, akým sa dospelo k tejto sume, a informovala o podmienkach verejnej súťaže. Uviedla, že predaj sa uskutočnil v šiestom kole verejnej súťaže, počas celého procesu predaja sa prihlásil len jeden uchádzač, ktorý však dal neplatnú ponuku, a uchádzač Direct Investments, s. r. o., ktorému bol areál odpredaný, bol prvým s platnou ponukou. Predaj sa realizoval od roku 2004 a odvtedy sa dvakrát zmenil súdnoznalecký odhad. Ten posledný znel na 15 miliónov korún.

Zaujímavé je, že ceny nehnuteľností sa na Slovensku ustavične zvyšujú, len v Prešove je to akosi opačne.

Kto je vlastne firma Direct Investments, s. r. o.?

Spoločnosť bola zapísaná do obchodného registra 16. 8. 2006. Sú v nej štyria spoločníci, medzi nimi aj exmanžel pani Zemkovej Pavel Hagyari, terajší primátor Prešova.

Na záver poznámka: Ak nie je schvaľovanie prevodu nehnuteľného a hnuteľného majetku definované určitým právnym predpisom, bolo by najvhodnejšie, aby rada posudzovala jednotlivé zmluvy o prevode.

Bolo by to určite transparentnejšie!

(Pokračovanie nabudúce)

Pavol DINKA

Späť