''Neomylní'' novinári dnešných čias

Slovensko, 25. 3. 2010 (Verejná správa 6/2010)

Niekedy sa žurnalista tvári ako neomylný človek: on sa nikdy nemýli, to sa mýlia farby, ktoré sa na ňom menia, raz je sfarbený tak, raz onak, pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi hovoril jedno, dnes druhé, on nič, on muzikant – to tie farby, ktoré ho k tomu nútia. Nie, on sa nemýli, to sa mýlili všetci ostatní, jednoducho tomu nerozumeli, nechápali ako to myslí, nevedeli čítať medzi riadkami.

Áno, častokrát tvrdil protikladné veci (to boli iné časy a iné farby), ale to sa on nemýlil, to sa mýlil svet.

Ale nechcime byť až takí krutí: našli sa aj takí, čo priznali svoju chybu. Lenže tých by sme mohli zrátať na prstoch jednej ruky. Tí ostatní sa tvária, že sa už narodili s takou farbou, akou sa dnes pýšia.

A darí sa im to!

Tí, čo dokázali priznať omyly...

Pristavme sa však najprv pri tých, ktorí dokázali priznať svoj omyl, i keď ich žurnalistická tvorba je už históriou. Boli to napríklad Juraj Špitzer a Dominik Tatarka, svojho času významní žurnalisti a spisovatelia.

Ľudia sa menia, menia sa aj ich názory. Budem citovať slová Juraja Špitzera z roku 1951: „Ideológia buržoázneho nacionalizmu, ktorej nositeľmi boli odhalení nepriatelia robotníckej triedy Clementis, Husák a Novomeský, bola porazená už na IX. zjazde KSS. Súdruh Široký vtedy povedal, že buržoázny nacionalizmus má svoje korene v činnosti skupiny DAV...

... nepochopenie marxizmu-leninizmu, nepriateľský postoj k tejto mohutnej zbrani robotníckej triedy, podceňovanie vedúcej a rozhodujúcej sily robotníckej triedy a jej predvoja, komunistickej strany, v boji proti kapitalizmu, národný šovinizmus, cynický, kozmopolitický postoj k vlastnému ľudu, poklonkovanie pred úpadkovou kultúrou kapitalistického západu, nepriateľský pomer k Sovietskemu zväzu a k jeho kultúre – to všetko viedlo davistických súbežcov nevyhnutne k zrade: do služieb americko-anglického imperializmu...

... vďaka našej strane – spolu s odhalením protištátnej činnosti Clementisa a spol. – je porazená na hlavu aj ideológia, ktorú davisti Clementis, Novomeský a Husák hlásali. Treba železnou metlou vymiesť všetko dedičstvo, čo po nich zostalo.“

Toľko Juraj Špitzer. V rovnakej tónine v tých časoch písal aj Dominik Tatarka. Roku 1968, i niekoľko rokov predtým však patrili k najznámejším reformátorom a protagonistom socializmu s ľudskou tvárou. Našli aj dostatok síl, aby sa za tieto svoje minulé postoje ospravedlnili. Ladislav Ťažký o tom v Literárnom týždenníku (21. 3. 2007) píše: „Juraj Špitzer svoju „obžalobu“ ostro odsúdil, kajal sa zo svojich hriechov, ktoré napáchal na vtedajších popredných osobnostiach slovenskej politiky a kultúry. Kajal sa úprimne, ba až rozhorčene a sebabičujúco, najmä vedel z vlastnej skúsenosti pochopiť a menovite označiť žriedla moci, z ktorého vychádzali uznesenia, pokyny i rozkazy, aby sa na Slovensku našli „nepriatelia“ strany, najlepšie buržoázni nacionalisti...“

Sám som bol prítomný pri niekoľkých takých stretnutiach – hovorí Ladislav Ťažký – počul som na vlastné uši keď mu Husák, Novomeský, Okáli, Holdoš nielen s úsmevom a pochopením odpustili, ale aj objasnili zdroje, odkiaľ prichádzali pokyny na ich odsúdenie.

Podobne to urobil aj Dominik Tatarka a ďalší spisovatelia.

...a tí, čo to nikdy neurobia

Pre mnohých súčasných žurnalistov nie sú dôležité fakty, pravda, konštruktívna kritika – rozhodujúca je len a len motivácia!

Motivácia naturálna, ako sa ľudovo hovorí, tovar, služby, dovolenky, výlety, výpožičky hnuteľných vecí na večné časy a tak ďalej. Motivácia peňažná je významnejšia, lenže oveľa zložitejšia, musí sa robiť tajne, nik sa to nesmie dozvedieť...

A je tu ešte jedna vábivá motivácia – politická. Ak takýto žurnalista pomôže politikovi dostať sa ešte vyššie, má z toho výhody politik a, prirodzene, aj novinár. Popri praktických výhodách sa mu núkajú aj emocionálne – pocit vlastnej vážnosti, dôležitosti a nenahraditeľnosti. Dokonca sa môže stať aj to, že sa stane chlebodarcom iných, pretože dostane výslužku v podobe lukratívneho miesta.

Medzi žurnalistami je nemálo takých, čo sa usilujú, aby ich recipienti vnímali ako strážnych psov. Honosiť sa takýmto prívlastkom, to už niečo znamená! Už aj preto, že sa môžu popýšiť svojím patentom na rozum. Vyslovujú názory na všetky problémy a témy, vyznajú sa prosto vo všetkom, nič ich nedokáže zaskočiť.

Áno, sú to oni, čo vydávajú rozumy a recepty na všetky spoločenské diagnózy. Stávajú sa z nich diagnostici, radcovia i liečitelia. Vyskytujú sa vo všetkých redakciách.

Aj taká môže byť žurnalistická tvorba.

Mediálne kotrmelce

Najprv si ukážeme, ako sa dajú vyrobiť kauzy a kauzičky, neraz akoby nainscenované podľa vopred pripraveného scenára. Tentoraz ide o byt, ktorý kúpil R. Fico spolu s bratom pre matku. Ak by išlo ozaj o scenár, mohol by mať prinajmenej bodovú podobu:

vyzve premiéra, aby objasnil, ako prišla k bytu jeho matka.

Fica fintou – 15 z 31 poslancov za SDKÚ mu písomne položí tú istú otázku súvisiacu so spomínaným bytom (na vysvetlenie – odpovedá sa vždy len na dve otázky, ktoré sa vyžrebujú spomedzi všetkých). Zámer sa vydaril. Poslanec Viliam Novotný sa opýtal, či premiér nenadobudol byt na Pažitkovej ulici v Bratislave ako províziu od firmy Ikores.

R. Fico na to odpovedal: „Nevlastním ho ja, ale moja matka. Neviem, ako to chodí medzi vami pravičiarmi, ale my ľavičiari sme zvyknutí pomáhať svojim rodinám. Byt sme kúpili v roku 2004, teda v čase, keď som bol v opozícii, takže podozrenia z klientelizmu neobstoja.“

3. Reakcia médií: netrpezlivo čakajú na prihrávku od SDKÚ z Hodiny otázok a odpovedí , aby mohli smečom „loptu“ doslova zaklincovať na Ficovu stranu.

Prihrávka sa vydarila, médiá smečujú. Spomeniem iba krátke ukážky – v článku nadpísanom Premiér tají, ako kúpil matke byt s podtitulkom – R. Fico odmieta zverejniť doklady k bytu, ktorý má jeho matka od sponzora Smeru (SME, 31. 10. 2007) sa píše: „Premiér Fico stále nevysvetlil, ako a či vôbec zaplatil za byt, ktorý vlastní jeho matka Emília.“

Denník Plus jeden deň (26. 10. 2007) pozná ešte zaujímavejšie detaily. Nielenže sa oháňa klientelizmom Smeru voči firme Ikores, ale dokonca tvrdí, že „nehnuteľnosť však predseda vlády v minulosti využíval na stretnutia s priateľkou Zuzanou Kupcovou“.

Aj ten najnaivnejší vie, že R. Fico v opozícii nemohol rozhodovať o ničom, tobôž nie o štátnych zákazkách pre firmu Ikores.

Vôbec premiér má veľké šťastie, že ho naše médiá varujú pred neuváženými krokmi. Pravde (24. 10. 2007) slúži ku „cti“, že ho varovala titulkom Fico dostal varovanie z USA . O čo išlo? Americký kongresman Tom Lantos žiadal v liste premiéra, aby sa dištancoval od Benešových dekrétov, zaručil práva maďarskej menšiny žijúcej na Slovensku, pozastavil vyšetrovanie vedené voči Hedvige Malinovej.

Fico médiám odpovedal: „Benešove dekréty sú pre túto vládu nedotknuteľné a nemenné. Slovensko poskytuje vysoký štandard ochrany národnostných menšín. Až taký vysoký, že môžeme byť vzorom pre iné krajiny v Európskej únii, a nie aby sme boli kritizovaní pre tieto otázky. Ak sa mám od niečoho dištancovať, tak sa dištancujem od maďarských gárd.“

Médiám sa však spôsob jeho odpovede nepáčil. Ako si to mohol len dovoliť? Hneď ho ústami vychýrených politológov (Mesežnikov a ďalší) upozornili: „Lantos patrí v americkej politike medzi kľúčových hráčov a jeho názor je v USA mienkotvorný. Akákoľvek konfrontačná reakcia by bola preto nešťastná. Lantos pochádza z Maďarska. Na Slovensku bol naposledy v septembri a patril medzi prvých zahraničných politikov, ktorí kritizovali zloženie novej vlády.“

Najväčšmi však premiérova reakcia „naštvala“ Petra Schutza (SME, 25. 10. 2007), vyprovokujúc ho k tejto myšlienke: „Podráždená a zbytočná reakcia Fica, ktorá dokonale kopíruje Mečiara, keď sedel na jeho mieste (a nielen táto), pripomína už aféry pred desiatimi rokmi. Zatiaľ len vonkajšími a povrchnými znakmi, všetkým dňom však ešte nie je koniec. „Beneš“ je už v europarlamente.“

Áno, „Beneš“ už bol v europarlamente a vieme aj, ako skončil. Pán Lantos sa určite nahnevá.

A ešte je tu nedoriešený problém s Veriteľom. Ako prvý s touto témou vyšiel týždenník Žurnál, čo treba oceniť. Ostatné médiá boli chvíľu ticho, potom sa chtiac-nechtiac museli pridať a jedine časopis .týždeň, ak ma pamäť neklame, doteraz o svojom priateľovi a spolumajiteľovi časopisu exministrovi Zajacovi mlčí.

Čo Žurnál vlastne objavil? Citujem: „Nedávna kontrola ministerstva financií objavila podozrivé transakcie. Dostupné informácie naznačujú, že sa pri vyrovnávaní podlžností uplatňovali podobné praktiky ako pri predčasnom výbere peňazí z krachujúcich nebankových subjektov BMG a Horizont: v oboch prípadoch mali byť zvýhodňované isté skupiny prepojené na politické špičky. Okrem toho je podozrenie, že Veriteľom prešlo viac peňazí, než boli doteraz známe čísla. V rozsiahlom dokumente sa zatiaľ spomína suma 22 miliárd korún. Keď Veriteľ končil, záverečné účtovníctvo hovorilo o 20 miliardách, ktoré sa vyplatili v rámci oddlžovania.“

Šepká sa (myslím tým zdroj, ktorý nechce byť menovaný), že minister si pravidelne zvolával popredných lekárov, usporadúval pre nich neuveriteľné hostiny a na záver im dával podpisovať zápisy, ktoré odobrovali jeho kroky.

Ešte raz zdôrazňujem, že sa to šepká...

Pozoruhodné sú aj slová Ivana Štulajtera z denníka SME (23. 10. 2007): „Dzurindova vláda sa pokúsila zdravotníctvo zbaviť starých dlhov a následne urobiť také systémové zmeny, ktoré platobnú schopnosť zdravotníckych zariadení výrazne zlepšia. Nestihlo sa. No v tomto zápase o tvrdé rozpočtové obmedzenie a efektívnosť sa dalo voľne pokračovať. Lenže hlavným zdravotníckym problémom súčasnej vlády sa stal zisk zdravotných poisťovní...“

Ozaj, načo diskutovať o zisku zdravotných poisťovní, radšej diskutujme o čiernej diere Veriteľa, v ktorej sa stratili miliardy.

A na záver trocha humoru. Ministerka V. Tomanová v jednom zo svojich vystúpení pre médiá tlmočila s určitou dávkou nadľahčenia premiérov bonmot, že vláda radšej predá budovu svojho sídla, ak by nenašla peniaze na vianočné dávky pre dôchodcov. Márius Kopcsay z Pravdy sa toho chytil a svojou glosou Vláda na predaj sa aj z humoru pokúšal vytvoriť kauzu.

A prečo aj nie? Zdá sa, že politikom svitá na lepšie časy. Žurnalisti budú zrejme viac komentovať ich vtipy a bonmoty ako horúce problémy.

(Pokračovanie nabudúce)

Pavol DINKA

Späť