Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11782

Počet fotografií:
9329

 

 

 

Po páde voľakedajšej železnej opony

Slovensko, 25. 3. 2010 (Verejná správa 5/2010)



Všeobecné sklamanie zo spoločenských a politických pomerov dvadsať rokov po páde komunistického režimu má veľa dôvodov. Hovorí sa o korupcii, mafiánskom kapitalizme, zdiskreditovaných politických stranách. Dôvody súčasnej krízy sú ale hlbšie. Majú svoj pôvod už v mylnej predstave, ktorú sme prijali v roku 1989, že liberálna demokracia je v podstate stabilný model spoločenského usporiadania.


Tejto ilúzii podľahli i mnohí západní myslitelia. Keď Francis Fukuyama oznámil po páde železnej opony „koniec dejín“, aj on videl liberálnu demokraciu staticky ako model spoločenského usporiadania, ktorý – hneď ako zmiznú jeho totalitní súperi – sa bude, ako najlepší zo všetkých zlých modelov, udržovať sám o sebe naveky. Zdá sa, že Fukuyama a mnohí ďalší dosť dôkladne nezvážili opačnú možnosť: totiž, že liberálna demokracia bola dlhodobo pomerne stabilnou práve preto, lebo mala v sovietskom impériu mocného súpera, ohrozujúceho jej existenciu. Len čo sa toto impérium zrútilo, ukázalo sa, že liberálna demokracia bola udržiavaná v istej vnútornej rovnováhe aj zásluhou onoho vonkajšieho tlaku.


Pritom už v 19. storočí Alexis de Toqueville varoval, že demokratický systém vlády je vnútorne hlboko protirečivý a že môže ľahko skĺznuť do podoby „tyranie väčšiny“. Iní myslitelia neskôr upozorňovali, že demokracia ako forma vlády nemusí byť s kapitalizmom zlúčiteľná, pretože trh je založený na maximalizácii zisku, kým zdravá demokracia potrebuje na svoje prežitie aj isté občianske cnosti, ktoré sa dajú realizovať najlepšie vo verejnom priestore. Trh má ale tendenciu tento priestor kolonizovať.


Napriek tomu Západ vytvoril pomerne úspešnú rovnováhu medzi tromi – v podstate navzájom antagonistickými – heslami Francúzskej revolúcie. Slobodu zaručovala liberálna dimenzia demokracie, rovnosť (pred zákonom) umožňoval právny štát a bratstvo sa realizovalo v podobe solidarity. Výsledkom boli liberálne demokracie opierajúce sa o sociálny štát.


Ľahké zisky na úkor slabších


Zrútenie komunistického systému je často označované ako revolúcia. Lenže revolúciou sa rozumie zmena, ktorá spočíva nielen v rozmetaní existujúceho poriadku, ale tiež v nastolení novej vízie, nech sa už takáto vízia môže javiť akokoľvek utopistická alebo predčasná.


Obyvatelia rúcajúcich sa komunistických systémov, samozrejme, o žiadnu novú víziu neusilovali. V tomto smere bol rok 1989 v Československu ešte menej „revolučný“ ako rok 1968, ktorý sa niesol v znamení vízie nového typu socializmu. Nepísaným mottom „zamatovej revolúcie“ neboli experimenty a nové myšlienky, ale čo najpokojnejšie prevzatie už existujúceho systému liberálnej demokracie.


Predpokladalo sa, že liberálnu demokraciu možno zaviesť rýchlo a ľahko, pretože spočíva na známych a vyskúšaných princípoch. Lenže práve tento zdanlivo stabilný model spoločensko-politického usporiadania sa po páde železnej opony dal do šialeného šprintu do neznáma a pre ašpirantov na demokraciu v našom regióne sa začal javiť ako pohyblivý, ba až nedostihnuteľný terč.


Predpoklady tohto bláznivého úniku sa v západných liberálnych demokraciách postupne hromadili už v 70. a 80. rokoch, kedy príchod nových technológií zmenil industriálne spoločnosti na spoločnosti postindustriálne, v ktorých rástol dopyt po komunikačných schopnostiach.


Ukázalo sa, že komunistické hospodárstvo, organizované ako veľký stroj či armáda, nemôže s týmto modelom súťažiť. Otázka, ktorej čelilo sovietske impérium znela, či sa dá týmto novým predpokladom ekonomickej úspešnosti prispôsobiť bez takých politických zmien, ktoré by zničili samotný systém. Pád komunizmu spustil proces, v ktorom globalizácia bola len akýmsi pojmovým zastrešením pre skutočnosť, že sa systém trhového hospodárstva a liberálnej demokracie začal bez väčších zábran šíriť do celého sveta.


Lenže kedysi štruktúrovaný systém, opierajúci sa o pomerne jasný súbor hodnôt, sa začal v kontexte tohto globalizačného behu rozdrobovať a meniť. Prvou viditeľnou obeťou bolo vážne narušenie rovnováhy medzi slobodou, rovnosťou a  bratstvom, čo sa najviditeľnejšie zhmotnilo do podoby neoliberálnych ekonomických teórií.


Domáce trhy západných krajín a nových demokracií sa rýchlo ukázali byť – navzdory rastúcej masáži zo strany reklamného priemyslu vyrábajúceho z občanov manipulovateľných spotrebiteľov – malé. Prudký rast investícií za hranicami Západu bol v mnohých prípadoch poháňaný vidinou ľahkých ziskov v prostredí slabých štátov, kde sa netreba zdržovať „zložitými“ regulačnými rámcami. To všetko vyústilo do neobyčajného nárastu pohybu vysoko rizikového kapitálu v globálnom meradle a kolotoča vzájomných zadlžovaní. Výsledky poznáme.


Ďalším dôsledkom pádu železnej opony bola rýchla expanzia intelektuálnej postmoderny aj do sféry politiky. Medzinárodný poriadok stratil svoju predošlú, istým spôsobom umelú pevnosť a stal sa neprehľadným. Západ postupne stratil záujem vyvážať do zvyšku sveta svoj hodnotový systém ako jediný správny recept, čo sa prejavuje predovšetkým úpadkom ideológie ľudských práv. Administratíva Georga W. Busha sa síce pokúsila o zvrat v podobe neokonzervatívnej doktríny o vývoze demokracie silou, ale celý projekt sa skončil fiaskom. Paradoxne sa tak čiastočne stalo aj preto, lebo Bushova vláda urobila historicky krok späť a uchýlila sa v boji s islamským fundamentalizmom k fundamentalizmu vlastnému.


Výsledkom je akcelerujúce preskupovanie síl v medzinárodnom kontexte, čo bude zrejme znamenať aj skorý ústup Spojených štátov z pozície svetového hegemóna, do ktorej sa na čas dostali po páde sovietskeho impéria.


Závažnejším dopadom globálnej ekonomickej krízy i zmenšenia vplyvu USA ako garanta západných hodnôt sú aj zmeny vo vnímaní intelektuálnych premís, z ktorých Západ vyrástol. Tou úplne najzákladnejšou bola od dôb francúzskeho osvietenstva idea pokroku prostredníctvom ľudského rozumu.


Táto základná téza sekulárneho humanizmu je teraz silno otrasená nielen ekonomickou krízou, ale tiež skutočnosťou, že tento pokrok, prejavujúci sa v ekonomickej oblasti ideami nepretržitého Rastu, prispel k obrovskému drancovaniu prírodných zdrojov, znečisťovaniu životného prostredia či k masovému vymieraniu živočíšnych druhov.


Globálny kapitalizmus sa tak stále viac javí ako džin vypustený z fľaše, na ktorého ľudský rozum nestačí.


Kolonizácia verejného priestoru


Gilbert K. Chesterton kedysi napísal: Revolúcia nikdy nemôže stvoriť demokraciu, potrebujete najprv demokraciu, aby ste mali revolúciu. A skutočne: až globálny nástup demokracie stvoril revolúciu, i keď sa neodohráva v uliciach.


V českej spoločnosti hovoríme dodnes o roku 1989 ako o revolúcii, ale v skutočnosti aj u nás sa revolúcia začala, až keď sa podarilo vytvoriť základy demokracie. To, čo sa udialo v roku 1989, sa dá označiť za „inú revolúciu“ – revolúciu, ktorú pád železnej opony spustil najskôr na západ od nás a ktorá začala rýchlo meniť samotný model liberálnej demokracie a aj spôsob, akým rozmýšľame o svete.


Po roku 1989 sa ekonomický rast stal celkom závislým od toho, do akej miery sa podarí prilákať globálny kapitál. Politická kontrola národných elít nad hospodárstvom sa stala do veľkej miery iluzórnou. Európska únia, meniaca sa rýchlo pod týmto tlakom na globálneho hráča, postupne preberala od domácej politickej scény ďalšie teritóriá vplyvu a moci.


Rovnako znepokojujúci bol proces, v ktorom globálny kapitál v procese privatizácie postupne skolonizoval verejný priestor. Ten bol v tradičných liberálnych demokraciách baštou občianskej spoločnosti. Lenže po roku 1989 sa stále viac stáva predmetom záujmu médií, sprivatizovaných často s pomocou globálneho kapitálu, takže racionálna diskusia vo verejnom priestore je stále viac nahradzovaná zábavou, ktorej symptómy sú infotainment a reality show.


V dôsledku týchto nových podmienok ani politické strany nemali šancu sa sformovať do podoby reprezentantiek verejných záujmov, ale stali sa skôr firmami s ručením obmedzeným, ktoré obchodujú na trhu s vplyvom. Korupcia a klientelizmus sú sprievodnými javmi.


Zotročenie občana


Pojem – mafiánsky kapitalizmus – o ktorom často hovoril Václav Havel, označuje globálnu nadvládu trhu nad demokraciou, situáciu, kedy sa politika ocitá v područí ekonomických síl, u nás o to viac, o čo menej bola neskúsená verejnosť schopná tomuto náporu čeliť.


V texte k 15. výročiu novembra Havel napísal: Nadnárodné korporácie, mediálne kartely a mocné byrokracie pretvárajú politické strany stále viac na organizácie, ktoré sa už primárne nestarajú o verejné blaho, ale chránia klientske siete a záujmové skupiny. Politika sa stáva iba kolbišťom lobistov, médiá banalizujú problémy, demokracia často vyzerá ako prostá vizuálna hra pre konzumentov, a nie vážna záležitosť pre serióznych občanov.


V demokraciách tomuto procesu do istej miery stáli v ceste už vytvorené inštitúcie liberálnej demokracie a občianska spoločnosť. Ale aj v nich sa stále viac odohráva to, pred čím varujú niektorí teoretici: privatizácia demokracie ekonomickými a mediálnymi kartelmi. Občan, zotročený kultúrou konzumu, bol nahradený spotrebiteľom, ako nedávno poznamenal aj slávny britský historik Eric Hobsbawm.


Politický proces, v ktorom väčšina voličov nie je žiadnymi sebavedomými občanmi, ukotvenými v občianskej spoločnosti, ale konzumentmi na trhu zábavy a populistických sľubov, je skutočne ďaleko od pôvodných premís liberálnej demokracie. Ak k tomu pripočítame fakt, že klasická občianska spoločnosť mizne aj na Západe a presúva sa do ťažko opísateľného kyberpriestoru, niet divu, že panuje všeobecný zmätok.


V Česku je situácia o to komplikovanejšia, že demokraciu možno chápať nielen ako súbor inštitúcií a procedúr, ale tiež ako kultúru. Skutočnosť, že s pomocou Európskej únie a ďalších organizácií bola inštitucionálna modernizácia dosiahnutá v rekordne krátkom čase, má za následok, že sa nožnice medzi pomaly sa zakoreňujúcou demokratickou kultúrou a rýchlo sa transformovanými inštitúciami roztvorili ešte viac, než by tomu bolo pri pomalšom vývoji.


Ak vezmeme do úvahy, že priemerný Čech sa tiež musel vyrovnať s mätúcimi javmi, ktoré menia samotný model liberálnej demokracie, že vlastne celý západný svet márne hľadá nejakú novú vertikálu, ktorá by vniesla poriadok do sveta ideí poznačeného postmodernou, nečudo, že téza o demokracii bez demokratov je v dnešnej českej spoločnosti omnoho viac platná, ako keď týmto spôsobom kedysi popísal Masaryk rodiacu sa prvú republiku.


Jiří PEHE


(Denník Právo, Salon č. 646/2009)



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2010 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.