Umenie dosiahnuť kompromis vo všetkom

Slovensko, 26. 5. 2010 (Verejná správa 7/2010)

Monografia s názvom Lesk a bieda diplomacie s podtitulom Diplomacia staroveku a stredoveku od prof. PhDr. Jaroslava Straku, DrSc., je prvou časťou pripravovanej trojdielnej publikácie. Vyšla v Inštitúte verejnej diplomacie a medzinárodných vzťahov.

Dielo je rozdelené do päť častí, z ktorých prvá je venovaná definícii diplomacie. Druhá časť s názvom Diplomacia v období staroveku obsahuje kapitoly týkajúce sa starovekého Egypta, Mezopotámie, starej Číny, starej Indie, začiatkov Izraelskej diplomacie a uzatvára ju časť s princípmi starovekej diplomacie. Tretia časť Diplomacia v období stredoveku je špecifická tým, že zložité medzinárodné konflikty sa riešili nielen silou, ale aj jednaním a dohodami s barbarmi. Túto časť autor venoval Byzantskej diplomacii a diplomacii v západnej Európe, ako i diplomacii talianskych miest. V tejto historickej súvislosti nezabudol ani na diplomaciu Slovanov. Časť je ukončená charakteristikou diplomacie v rannom stredoveku.

Autor poukazuje na skutočnosť, že dejiny v širšom slova zmysle môžeme chápať ako evolúciu premien v nekonečnom čase. Dejiny človeka majú navyše rozmer vzostupu jeho materiálnej a duchovnej kultúry. Poznanie cesty k dnešku vo všetkých oblastiach má nielen svoju vedeckú hodnotu, ale aj praktický význam v každodennom živote. Spôsob vývoja prebieha v zásade nepretržite a kontinuálne. Jeho tempo a formy sa z času na čas akoby menia, od základu pretvárajú, zdanlivo znova organizujú na inom princípe a tým aj formujú novú kvalitu i kvantitu ľudských pospolitostí, ako aj nové vzťahy vo svetovom prostredí. Tieto kvalitatívne zmeny oddeľujú jednotlivé epochy ľudských dejín.

Celé ľudské dejiny boli písomne dokumentované len päťdesiat storočí a proces vývoja neprebiehal rovnomerne. Dejiny diplomacie skúmajú jej vznik a vývoj, formy, zvláštnosti, spôsoby diplomatickej činnosti, ciele a dosiahnuté výsledky.

Diplomatická prítomnosť je výslednicou doterajšieho vývoja ľudskej spoločnosti i diplomacie a preto poznanie minulosti tvorí neoddeliteľnú súčasť celého ľudského poznania a je dôležitým nástrojom orientácie ľudstva aj diplomatických subjektov.

Slovenské dejiny diplomacie začínajú po tisícročnej prestávke až po I. svetovej vojne a v plnej miere až vznikom Slovenskej republiky roku 1939 a roku 1993. Je samozrejmé, že táto diplomacia je bez dostatočných skúsenosti a tradícií. Ako súčasť slovenskej zahraničnej politiky ešte len čaká na svoje úspechy, aj keď prvé pozitívum i prekvapujúce ocenenia sa už objavili. Slovenskú republiku, vzhľadom na jej postavenie v Európe, môže úspešne ubrániť len minister zahraničných vecí, samozrejme taký, ktorý na základe poučenia z minulosti dokáže pochopiť priority slovenskej zahraničnej politiky i úlohy diplomacie a dokáže ich na medzinárodnej aréne aj zrealizovať.

Autor obohatil dielo viacerými prílohami pre lepšiu ilustráciu a pochopenie spracovávanej problematiky. Medzi nimi možno spomenúť Chammurapiho zákony, text zmluvy uzavretej medzi Ramessom II. a Chattušilom III., diplomatickú nótu uzavretú medzi Šuppiluliumašom I. a Niqmaduom panovníkom z Ugaritu, zmluvu Assarhaddona, kráľa Asýrie s Ramatajom, vládcom mesta Urukazubarny okolo roku 670 pred n. l., XLV. Pching-I – Zbierku pojednávaní o pravidlách správneho jednania a obradných zvykoch, List Tan-hu z Hung-no do Chan v roku 176 pred n. l. a podobne.

Alena PAULIČKOVÁ

Späť