Titulky zavádzajú, obsah rovno klame

Slovensko, 26. 5. 2010 (Verejná správa 7/2010)

Poďme priamo k veci.

Nový Čas (20. 10. 2006)

Nadtitulok: Premiér Fico vypočul Nový Čas a stal sa slovenským Gyurcsánym

Titulok: Priznal podvody!

Perex:Nevydržal to! Slovenský premiér Robert Fico nevydržal odolávať pravde. Iba pred pár dňami ho čitatelia Nového Času vyzvali, aby sa stal slovenským Ferencom Gyurcsánym (maďarský premiér klamal obyvateľstvo v súvislosti s ekonomickou situáciou v Maďarsku – pozn. autora) a povedal pravdu o slovenskej politike. Najskôr sa síce tváril, že ho ankety v Novom Čase nezaujímajú, ale teraz sa rozhovoril o svojich podvodoch.

Citácia z článku: „K dokonalosti však pánovi premiérovi ešte niečo chýba. Včera totiž prehovoril iba o svojich pokleskoch počas štúdia na strednej škole. Premiér si zaspomínal a porozprával, ktoré predmety na strednej škole neznášal. Aké ťaháky používal a ako spolužiakom pomáhal šepkaním.“

Túto ukážku netreba zvlášť komentovať. Bulvár, zavádzanie. Podobné nekorektnosti nájdeme však nielen v bulvárnych, ale aj v serióznych tlačových médiách.

Zvlčilosť a neférovosť

Manipulácia verejnou mienkou pomocou titulkov je v našej teórii žurnalistiky mimo zorného poľa pozornosti. V podstate nenájdeme teoretika alebo pedagóga, ktorý by sa touto témou podrobnejšie zaoberal. A to je veľká škoda! Veď v súčasnej žurnalistickej praxi sa s týmto odióznym javom stretávame prakticky denno-denne, v každom médiu bez výnimky. Nejestvovanie teoretických mantinelov v tejto oblasti spôsobuje nezvyčajnú zvlčilosť a neférovosť, páchanú na všetkých recipientoch. A niet zatiaľ nikoho, kto by to korigoval, kto by aspoň naznačil hranice medzi slušnosťou a vulgárnosťou, medzi pravdou a donebavolajúcim klamstvom. Na všetko sa vymýšľajú všakové rady, komisie, kódexy, len titulkovanie najmä v tlačových médiách akoby otváralo dvere dokorán bezbrehej arogancii.

Ale aj normálne titulkovanie, ak to zjednodušíme, sa akosi vyhýba záujmu našich teoretikov. Táto problematika je zatiaľ rozpracovaná iba kuso, nedostatočne. Ak si v niektorých prácach zalistujete, oprášite si iba známe vedomosti o titulkoch, predovšetkým však to, že ich delíme „na spravodajské, hodnotiace a beletristické“. Adekvátne sa neskúmajú psychologické aspekty vnímania titulkov recipientmi a vôbec sa nevenuje pozornosť otázkam ich zneužívania.

Ako praktik sa pokúsim o niekoľko záverov a východísk, dotýkajúcich sa manipulácie verejnou mienkou práveprostredníctvom titulkov. Už v úvode som narazil na určitý pojmový problém, ako takéto titulky nazvať – manipulačné, manipulujúce alebo ich podstatu vyjadriť opisom. V úsilí vyhnúť sa dvojznačnosti, označujem ich ako manipulujúce. Rozdelil som ich takto: klamlivé, zavádzajúce, zastierajúce, provokujúco-vtieravé, ironizujúce, bulvárne a urážajúce.

Prv ako prejdem ku konkrétnym analýzam manipulujúcich titulkov

v jednotlivých tlačových médiách, dovolím si potrápiť čitateľa trochou teórie.

Klamlivé titulky: Charakteristickou črtou klamlivých titulkov je neodmysliteľný súzvuk klamlivého textu s titulkom. V praxi sa to často realizuje tak, že z textu sa vyberie to najhrubšie prekrucovanie faktov, polopravdy, jednostrannosti a niekedy i lži, a tým sa potom nadpíše článok. Titulok má upútať, chytiť čitateľa a nabudiť na emočné prijatie týchto negatívnych atribútov ako pravdy.

Zavádzajúce titulky: Už svojím názvom naznačujú, o akú manipuláciu ide: text hovorí o jednom a titulok o druhom. Niekedy je toto protirečenie úplne vyhranené, inokedy sú ich vzájomné hrany obrúsenejšie a zavše protichodnosť a protikladnosť nájde iba hĺbavý recipient.

Zastierajúce titulky: Nič iné nemôžeme od nich očakávať iba zastieranie podstaty veci a určitého väčšinového názoru, ktorý rezonuje vo verejnosti. Autor si netrúfne okato klamať, a práve preto on alebo titulkár na to zneužije tvorbu titulku. Nie je to náhoda, ale zámer, pretože titulok recipienta osloví ako prvý a zanechá v ňom nadlho stopu. Často sa ako titulok používa citácia, ktorá je v materiáli vlastne vedľajšia. V tomto prípade nie je ani taký dôležitý článok ako titulok – a o to pri manipulácii ide.

Provokujúco-vtieravé titulky: Už pri prvom dotyku recipienta s titulkom a článkom je jasné, že ide o provokovanie a zároveň podsúvanie určitých myšlienok a faktov, ktoré sú neoverené a sú iba v rovine hypotéz. Titulok i článok sú v absolútnom súlade, lež práve titulok má navodiť situáciu a vyvolať v čitateľovi presvedčenie, že hypotéza je pravda. Po stránke výrazových prostriedkov sa na to najčastejšie využíva otáznik. Prosto, je to zámerný postup, ktorý má dohad nebadane pretvoriť na pravdu.

Ironizujúce titulky: Titulky a články ironizujú, vysmievajú sa z ľudských slabostí, často sa usilujú zosmiešniť bežné túžby a správanie človeka, vyznievajú nadradene, povýšenecky, akoby bol pisateľ akýmsi nadčlovekom, bytosťou bez chýb a nedostatkov. Neraz zaváňajú xenofóbiou, rasovou nadradenosťou a tak ďalej. Často ich nájdeme v bulvárnych denníkoch a časopisoch, ale aj v niektorých našich mienkotvorných periodikách.

Bulvárne a urážajúce titulky : Zveličujú, urážajú, nehľadia na etiku a slušnosť, ponižujú ľudskú dôstojnosť, bezohľadne ničia všetko kultúrne a morálne. Prirodzene, titulky i články páchnu rovnakým marazmom, bahnom a hnilobou, no titulky, a to je vlastne pravidlo, musia byť vrcholom týchto výplodov. Pri ich tvorbe a vymýšľaní nie sú výnimkou vulgarizmy a oplzlé slová. O to predsa ide! Emocionálny atak zanechá v čitateľovi ťažko zmazateľné stopy.

Aké výrazové prostriedky sa najčastejšie používajú pri manipulujúcich titulkoch? Je to predovšetkým: dvojzmyselnosť, obraznosť (metafora, metonýmia), titulok s otáznikom, titulok s výkričníkom, titulok v úvodzovkách, titulok s priamou rečou, porekadlá a príslovia v titulkoch.

Neznamená to však, že tieto výrazové prostriedky sa využívajú len pri manipulujúcich titulkoch, možno ich, prirodzene, bez problémov použiť aj pri objektívnom a vyváženom titulkovaní. Chcem tým len naznačiť, že výrazové prostriedky ako také nie sú rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní titulkov, treba ich chápať len ako orientačnú pomôcku. Základnou zásadou ostáva jedno jediné – vlastný rozum a porovnanie skutočnosti s napísaným alebo hovoreným slovom.

Pri vnímaní titulkov zohrávajú najvýznamnejšiu úlohu emócie. A preto si aj pohľad na titulkovanie a titulky zaslúži nový pohľad – a to pohľad z aspektu psychológie. Epicentrom tohto nového pohľadu je po prvé téza, že celé naše správanie riadia emócie. Riadia naše podvedomé reakcie, ale tiež určujú, čo sa stane s uvedomeným vnímaním. Emócie zabezpečujú, formujú a určujú naše vedomé myslenie. Po druhé, ako hovorí psychológia, pamätáme si to, čomu venujeme pozornosť. Ak si niečo pamätáme, znamená to, že to má trvalý vplyv na obsah nášho mozgu. Inak povedané, pozornosť a pamäť vytvárajú systém spätnej väzby. Takže prvotnou úlohou titulku je zaujať, aby si ľudia zapamätali.

Podľa nového pohľadu emócie spôsobujú rozhodovanie a zároveň determinujú výsledok procesu racionálneho rozhodovania. S touto tézou neprišiel ani filozof, ani psychológ, lež kliesniteľ školy založenej na logike bez dôrazu na emócie, profesor Antonio Damasio.

Damasio v podstate tvrdí, že ľudia, ak sa majú rozhodnúť, používajú len jedno kritérium: Ako sa budem cítiť, keď to urobím? Odpoveď, prirodzene, nepozná nik, pretože budúce pocity ľudí závisia od niečoho, čo sa ešte nestalo (a možno nikdy nestane), takže človek sa spolieha na podobné predchádzajúce skúsenosti, ktoré mu pomáhali odhadnúť jeho budúce pocity.

Ak vám niekto povie: Pre emócie nie som schopnýracionálne sa rozhodnúť, má úplnú pravdu!

Všetci dobre vieme, že ak sme k niečomu emocionálne naklonení alebo sme proti, je v podstate nemožné racionalizovať našu cestu z tejto emócie. Priateľka vám povie: Jano sa ti bude určite páčiť. Ale on sa vám možno páčiť nebude a akékoľvek argumenty vašej priateľky o tom, aký je milý, pozorný, veselý a zaujímavý, to jednoducho nezmenia.

Podobne je to aj s titulkom. Keďže ide o prvé slová textu, najlepšie si ho zapamätáme, a to na základe efektu prvého dojmu. Efekt novosti je výsledkom toho, že najnovšie slová na zozname nahrádzajú predchádzajúci obsah krátkodobej pamäti. Psychológovia tvrdia, že na emocionálne vnímanie titulku má výrazný dosah aj jeho dĺžka. Hovoria o optimálnej dĺžke titulku okolo 20 znakov, maximálne však 45.

Rovnako je to aj s použitím farieb v titulkoch. Farby sprostredkúvajú vizuálne posolstvo, umožňujú ľahšie vnímať a pochopiť informáciu. Každá farba má v sebe určitý psychologický obsah, závislý od osobnosti človeka, od jeho vlastností, skúseností i od jeho aktuálnych emocionálnych stavov.

Na margo a pre zaujímavosť uvediem symboliku niektorých farieb:

§ čierna : sprostredkúva pocit vznešenosti, dôstojnosti a elegancie. Má naznačovať solídnosť a pravdivosť titulku;

§ červená: znamená silu, živosť, energiu, dynamiku. Ale tiež nebezpečenstvo, krv a hnev. Vyvoláva dojem dôstojnosti a priťahuje k sebe pozornosť. Osobitne to platí pri titulkovaní;

§ zelená: najpokojnejšia farba. Je symbolom nádeje, pokoja, sviežosti prírody atď. Pôsobí na recipienta upokojujúco;

§ modrá: hlboká, základná farba naznačujúca uvoľnenú atmosféru. Čitateľa má naviesť na prijatie myšlienky ako jeho vlastnej pravdy;

§ fialová: spája sa s chladnokrvným rozumom, určená je predovšetkým čitateľovi so sklonom k analýzam.

Dosť však bolo teoretizovania, vráťme sa do života, ku konkrétnym médiám a konkrétnym titulkom.

Prekrucovanie faktov, šírenie poloprávd

Pri charakteristike klamlivých a zavádzajúcich titulkov som sa už zmienil, že obsah článku i titulok navzájom harmonizujú, a to najmä v tom, že prekrucujú fakty, vyslovujú jednostranné úsudky, šíria polopravdy a niekedy aj zámerné a účelové lži, respektíve ich súzvučný tón vyústi do zaobaleného či otvoreného klamstva.

Môžeme to ilustrovať na príkladoch:

SME (4. 5. 2007) – prekrútenie faktu.

Titulok: Lekári opäť štrajkujú

Perex: Lekári štrajkujú, podľa hovorkyne nemocnice to zdravotnú starostlivosť neovplyvní.

Citácia z textu:„Chod nemocnice (Fakultnej nemocnice v Petržalke) to neovplyvňuje, o štrajku lekári informujú formou vyvesených oznamov. Štrajk neovplyvní poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Zabezpečené sú aj služby...

Naposledy lekári štrajkovali pred rokom. Žiadali zvýšenie platov.“

V celom článku sa hovorí o štrajku lekárov, rovnako je aj nadpísaný. Iba v jednej jedinej vete sa konštatuje, že v skutočnosti ide o štrajkovú pohotovosť.

A to je predsa zásadný rozdiel z hľadiska právneho i vecného.

Lenže čitateľ je už zaočkovaný klamlivým sérom, lekári štrajkujú.

Ďalší príklad sa týka známej kauzy Hedviga Malinová:

.týždeň (14. 5. 2007)

Titulok na úvodnej strane: Hedviga neklame

V úvode článku sa hovorí (citujem): „Ak polícia hovorí pravdu, potom je Hedviga Malinová suverénne najväčšou klamárkou novodobých slovenských dejín. Ak však polícia a politické vedenie tejto krajiny nehovoria pravdu, potom je to nevinné dievča strašnejšou obeťou než unesený prezidentov syn. A podľa šokujúcich zistení .týždňa Hedviga Malinová neklame... Nestihla sa ani naraňajkovať. Napokon, malo to trvať iba dvadsať minút. V sobotu 9. septembra 2006 ráno, dva týždne po tom, čo ju dvaja mladíci prepadli a zbili v blízkosti mosta nad riekou Nitrou, zavolala mama Hedvige, že onedlho príde s policajtmi. Tí ju mali odviesť na nitriansku policajnú stanicu, kde bolo vraj treba identifikovať zadržaných podozrivých. Presne takto to malo prebehnúť podľa dvoch policajtov, ktorí prišli Hedvigu vyzdvihnúť. Myslela si, že tým sa všetko skončí... Šokovala ju veta vyšetrovateľa Petra Horáka, ktorý jej povedal, že to s ňou nevyzerá dobre. Hovoril o obálke, na ktorej sa našla jej DNA, ako aj o tom, že blúzku, na ktorú páchatelia zrejme v jej bezvedomí načarbali – Maďari za Dunaj a SK bez parazitov, si podľa grafológov popísala sama.“

Toľko citát! Redaktor v ňom tlmočí názory Hedvigy Malinovej a k tomu dodáva svoje stanoviská a komentujúce slová. Podozrieva políciu, podozrieva vyšetrovateľov, podozrieva všetkých. Pritom však nikomu inému nedáva priestor, nezaujímajú ho stanoviská orgánov činných v trestnom konaní. A tak kydá na orgány štátu. Vyrátal si to totiž celkom dobre, že mu nemá kto oponovať, vyvracať nepodložené argumenty, lebo na celú kauzu bolo vydané informačné embargo.

Práve o to mu ide! Nečakať na rozhodnutie prokuratúry, súdu, ale vopred rozpútať hystériu.

A ešte jedna zaujímavá vec – celú kauzu vyťahuje na svetlo božie v čase, keď sa rozbieha na Slovensku petičná akcia na podporu politickej autonómie občanov maďarskej národnosti.

Pozoruhodný súzvuk náhod!

Rovnakú manipuláciu cítiť aj z titulku Ústami Putina prehovorila studená vojna.

Pravda (12. 2. 2007)

Opätovne uvediem citát z textu: „Ruský prezident obvinil Spojené štáty, že používaním sily v medzinárodných vzťahoch vyvolávajú nové preteky v zbrojení a provokujú menšie krajiny k snahe vyvíjať jadrové zbrane. Vladimír Putin tiež varoval, že vybudovanie amerického protiraketového systému v Česku a Poľsku nezostane bez ruskej asymetrickej, ale účinnej odpovede. Kto to potrebuje? Opýtal sa po tom, čo spochybnil americký argument, že raketový štít odvráti prípadný úder z Iránu či Severnej Kórey. Pochybujem, že to potrebujú Európania...“

V podobnom duchu sa nesie celý spravodajský materiál: Putin rozpútava novú studenú vojnu a tí chudáci Američania sa budú musieť zase brániť. V článku je jedna objektívna veta, ktorá však ostáva z hľadiska titulkovania nepovšimnutá: Rusko a Spojené štáty si vymenili najostrejšie slová od konca studenej vojny. Niektorí analytici dokonca tvrdia, že prejavom šéfa Kremľa a následnou odpoveďou šéfa Pentagonu v Mníchove sa nová studená vojna začína...

V článku sa zamlčuje aj to, že americký minister obrany Robert Gates začal slovnú prestrelku medzi veľmocami, keď vo vystúpení pred americkými kongresmanmi zaradil Rusko spolu s Iránom, Čínou a Severnou Kóreou medzi nevypočitateľné štáty „osi zla“.

Korektnosť tohto postupu nechávam na posúdenie čitateľa.

Na kauze Putin a studená vojna si môžeme „zhmotniť“ aj široký register zavádzajúcich titulkov, čiže takých, ktoré v texte konfrontujú dva alebo viaceré názory, ale do titulku „vypichnú“ ten, ktorý im viac hrá do karát.

SME (12. 2. 2007)

Titulok: Putin oživuje studenú vojnu

Podtitulok: Biely dom kritika ruského prezidenta na konferencii v Mníchove rozčarovala.

Uvádzam citát z textu: „Slová ruského prezidenta na konferencii pripomenuli studenú vojnu... Jedna studená vojna stačila, povedal priamo v Mníchove americký minister obrany Robert Gates... Prestrelku pritom odštartoval sám Gates, keď minulý týždeň Rusko zaradil medzi štáty osi zla.“

SME v titulku zavádza. Zahraničné médiá často uvádzajú názory politických pozorovateľov, ktoré za odštartovanie studenej vojny považujú nielen Putinov prejav, ale aj odpoveď amerického ministra. Ak si ďalej prečítame to, čo vlastne povedal ruský prezident, zistíme, že to nie je nič iné, ako povedali o americkej zahraničnej politike (možno trocha diplomatickejšie) niekdajší nemecký kancelár, francúzsky exprezident, nehovoriac o státisícoch ľudí po celom svete, ktorí pravidelne chodia do ulíc, aby protestovali proti americkému chápaniu preventívnej vojny a nerešpektovaniu medzinárodných konvencií.

(Pokračovanie)

Pavol DINKA

Späť