Topľa už nebude strašiť ani potápať

Slovensko, 26. 5. 2010 (Verejná správa 7/2010)

Uprostred mája roku 1987 zaľahla na Nízke Beskydy strašná slota. Z olovenej oblohy sa ustavične spúšťali prúdy dažďa, bez prestávky lialo vyše týždňa. Meteorológovia so znepokojením sledovali zrážkové úhrny. Hladiny riek a potokov sa hrozivo zdvihli v celej Ondavskej vrchovine. A do toho prišla noc z dvadsiateho druhého na dvadsiateho tretieho mája, kedy oblasť stredného toku Tople zasiahli tri prietrže mračien. V niekdajšom grófskom parku nad areálom lesného závodu v Giraltovciach rozvodnená rieka pretrhla hrádzu. Múr vody sa prevalil do mesta. Zátopovej vlne prvé stáli v ceste miestne Kožiarské závody. Vtedy monopolný výrobca školských aktoviek, termostatických zváračských rukavíc, pracovných rukavíc a ďalších pätnástich druhov týchto výrobkov, dámskych kabeliek, cestovných tašiek a ďalšej produkcie v hodnote okolo 160 miliónov korún ročne, sa ocitol pod vodou. Raňajšia smena našla výrobné dielne zatopené do výšky jeden a pol metra. Pod vodou a bahnom sa ocitol sklad materiálu, vyradené boli životne dôležité prevádzkové uzly fabriky, vysokofrekvenčné hydraulické mašiny na vysekávanie dielov, šijacie stroje a automaty, transformátory, elektromotory... Škody sa blížili k šiestim miliónom. To bola obrovská suma. Do zápasu s následkami povodne sa statočne pustili všetci pracovníci závodu, domácim mechanikom prišli na pomoc údržbári z podniku v Liptovskom Mikuláši, pomocnú ruku podali mnohé ďalšie organizácie. Pol stovky transformátorov a tristodvadsať elektromotorov sa napríklad podujali vysušiť vo svojich sušičkách nábytkári z Nového domova na Spiši aj v Liptove...

Šesťtisícpäťstoštyridsaťštyri brigádnických hodín odpracovali v nasledujúcich týždňoch giraltovskí kožiari, aby obnovili výrobu a dobehli zameškané. Hovorilo sa aj písalo o ich pracovnom hrdinstve. Vtedajší riaditeľ závodu Ing. Štefan Kolesár mohol po niekoľkých týždňoch hlásiť vrchnosti, že úlohy, ktoré na ten smolný rok dostali, splnia bez úpravy. Také boli vtedy časy...

Povodne a iné katastrofy

Dostali podnikovú štandardu. Namiesto plánovaných štyristodesaťtisíc školských aktoviek však vyrobili len necelých tristotisíc. Ročný objem produkcie dosiahli prekročením výroby iného sortimentu. Tie vodou poškodené umelé usne a iné súčasti vtedy tak prísne sledovaných odľahčených školských tašiek nebolo v ich silách nahradiť. Poslúžili školákom na polytechnickú výchovu a učňom na praktické cvičenia. V Smene som o tom uverejnil riport Vyniesli povodeň v aktovkách.

Ľudová múdrosť vraví, že pred ohňom sa dá utiecť, ale pred vodou nie. Sú však aj iné živly – horšie než tie prírodné.

Giraltovské Kožiarske závody s vyše sedemsto zamestnancami, s vlastnou materskou škôlkou pre zamestnané matky, so stabilizačnými a mladomanželskými pôžičkami, lacnými rekreáciami, kúpeľnými pobytmi a ďalšími sociálnymi výhodami, sú už nenávratná minulosť. V roku 1994 opustili závod Kožiar poslední dvadsiati traja zamestnanci. Kedysi prosperujúca fabrika, ktorej podstatná časť produkcie išla na export, sa ocitla v likvidácii. Dodnes sa jej sprivatizovaný areál nevyužíva. Podobný osud postihol aj tunajšie automobilové opravovne, ktoré boli známe repasáciou vozidiel na vývoz tuhého komunálneho odpadu. Smetiarske automobily tu opravovali pre celú republiku aj pre Maďarsko a Poľsko. Zbankrotovala Jednota-SD, ktorá poskytovala pol stovky pracovných príležitostí, zanikli ďalšie výrobne a prevádzkárne. Možnosti zárobku v štyritisícom mestečku sa dramaticky obmedzili. Pôsobí tu teraz niekoľko súkromných „nástupníckych“ firiem, ktoré zamestnávajú desať, dvadsať, možno štyridsať pracovníkov. Šijú pracovné oblečenie, zdravotnícky textil, vyrábajú ochranné pracovné pomôcky. Bývalý riaditeľ kožiarskeho závodu má teraz malú firmu na výrobu obuvi...

Raslavickú brázdu od roku 1987 zaliali povodne neraz. Topľa takmer každý rok dramaticky pripomenie, že svoje meno nemá nadarmo. Ešte v šesťdesiatych rokoch plánovali na jej strednom toku pri Ďurďoši postaviť priehradu, či zdrž pre takéto prípady. Lenže vždy bolo čosi dôležitejšie a naliehavejšie. A tak sa medzitým naplnila Šírava, Domaša, Starina...

Potom už prišli privatizačné vlny. A po nich už nebolo Giraltovciam čo vziať. Nuž, a kde nič nie je, ani voda neberie.

Giraltovce akoby zmizli z mapy. Čo bolo mladé, zutekalo za prácou do cudziny. A čo staré, zostalo mladým na krku, alebo v závislosti od sociálnych ustanovizní. Nezamestnanosť sa vyšplhala k tridsiatim percentám. Ale o tom dnes novinári veľmi nepíšu. Ešte tak spomenú, že sa cestou týmito končinami zastavil Václav Havel na motoreste Čepcov...

Reorganizácie a členenia

Najprv sme v debate s primátorom Jánom Rubisom zadreli do giraltovských boľačiek z nedávnych rokov, keď sa mesto a jeho hospodárske zázemie ocitli na dne. A žiaľ, na nijakú priemyselnú renesanciu, sa tu ani neblýska. Preto zmenili aj filozofiu ďalšieho budovania a rozvoja mesta – „už nie na priemyselné, ale na také, kde by mohli jeho obyvatelia slušne žiť, aby mali kompletne vybudovanú infraštruktúru a služby.“

Ján Rubis, ktorý pracuje v miestnej štátnej správe a samospráve už vyše štvrťstoročie a giraltovským primátorom je tretie volebné obdobie, si vzal za svoje, že najmä na vzdelaní sa nemá šetriť, „lebo iba vzdelaní ľudia pomôžu mestu rásť, dajú mu nápady a prinesú doň kultúru aj pracovné príležitosti.“

Povedal to v súvislosti s tým, že sa do majetku mesta, ktorý sa v posledných rokoch výrazne zveľadil, usilujú najnovšie dostať aj materskú školu bývalého kožiarskeho závodu. Školstvo je už dávnejšie ich pýchou, kompletne dobudovali obchodnú sieť a zabezpečili všetky služby tak, aby sa mesto, aj keď počtom obyvateľov neveľké, profilovalo ako regionálne centrum stredného Šariša či strednej Tople pre 15 tisíc ľudí.

Tento skúsený funkcionár medzi prvými na Slovensku založil spoločný obecný úrad na prenesený výkon miestnej štátnej správy pre Giraltovce a osemnásť okolitých obcí.

„Už prvé kroky ukázali jeho opodstatnenosť,“ hodnotil. „Výkon miestnej štátnej správy sa takto dostane k občanovi najbližšie. Stále tvrdím, že to má byť ako nákup pod jednou strechou. Čiže občan príde do jednej budovy a mal by v nej vybaviť a nájsť všetko, čo potrebuje.“

Ján Rubis vie veľmi dobre, čo robí. Giraltovce boli sídlom okresu od roku 1860 nepretržite sto rokov. Od reorganizácie v roku 1960, kedy nadobudol platnosť zákon o novom územnom členení štátu, dvadsaťštyri obcí, ktoré ho dovtedy tvorili, podelili do okresov Bardejov, Prešov a Michalovce.

„Každá ďalšia územná reorganizácia nám len uškodila,“ približuje štrapácie s úradníckou mašinériou. „V roku 1996 nás pričlenili do okresu Svidník. Ten bojoval o sídlo okresu so Stropkovom. Napokon sa stali okresnými sídlami obidve mestá. Práve tu je vidno, aká je štátna správa roztrieštená, úrady sú po celom meste, občania behajú od Šavla k Pavlovi.

My máme potrebné inštitúcie v piatich okresných mestách. Školský úrad je v Prešove, odbor sociálnych vecí v Bardejove, odbor životného prostredia, doprava, poľnohospodárstvo v Stropkove a zvyšok agendy vo Svidníku. Do každého z týchto miest je z Giraltoviec tridsať kilometrov. Svidnícky okres nemá ani kilometer železnice. Dopravné spojenie Giraltoviec a Stropkova je takmer nulové. Ak naši občania potrebujú čosi vybaviť, je to kolotoč na jeden deň. Musia si vziať dovolenku, alebo ak chcú vybavovačky na úradoch urýchliť, použijú vlastné auto“, zaznela ponosa, ktorú predniesol neraz. O problémoch mesta hovoril aj na vlaňajšom augustovom výjazdovom rokovaní vládneho kabinetu vo Svidníku.

Nádejné vyhliadky

„Vláda ráta s výstavbou rýchlostnej komunikácie R-4 z Prešova cez Svidník k Dukle a do Poľska. Pre nás by táto komunikácia podstatne skrátila vzdialenosť do sídla kraja, čo otvára šancu na nové pracovné možnosti. Jej trasa, o ktorej sa na výjazde definitívne rozhodlo, by podstatne odbremenila neúnosnú preťaženosť štátnej cesty 1/37 kamiónovou a nákladnou dopravou. Tá prechádza doslova centrom nášho mesta.

Z rezervy predsedu vlády sme popri iných prostriedkoch dostali pol milióna eur na riešenie protipovodňovej ochrany. Za tieto financie chceme vybudovať ľavobrežnú hrádzu na Topli, ktorá zabráni vode, aby sa vylievala do mesta. Už nebude strašiť ani potápať, v najhoršom prípade by sme ju vedeli odkloniť na vytvorený polder medzi Kračúnovce a Lužany. S prácami by sme chceli začať čo najskôr, len čo to počasie dovolí. Pripravujeme výberové konanie na dodávateľa stavby. Preto som behal po ministerstvách a úradoch ešte pre potrebné stanoviská a vyjadrenia. A bol som aj za splnomocnencom vlády pre rómske komunity. Spracovali sme sociálnu stratégiu, pripravili koncepciu výchovy a vzdelávania rómskych detí a mládeže. Tiež sa prihováram sa za návrh podpredsedu vlády, aby sme to robili v internátnych školách. Vieme ich po skončení základnej školskej dochádzky vyučiť v našich zariadeniach na lesných robotníkov, na jednoduché stavbárske profesie alebo na remeselníkov pracujúcich s kovom. Pripravili sme projekt sociálneho podniku pre giraltovských Rómov. Veď tvoria pätinu obyvateľov. Ak ich necháme na vatriskách, stratíme ďalšiu ich generáciu ,“ približoval nedávno sled povinností a úloh giraltovský starosta, keď sme sa stretli v hlavnom meste.

„Chcem kandidovať ešte raz,“ potvrdzoval predsavzatie dokončiť tie plány, ktoré by vrátili Giraltovce späť na mapu. „Vsádzam na dobrú budúcnosť nášho mesta, verím sile spoločnej energie ľudí, ktorí sú schopní pracovať na dobrom diele na prospech všetkých. Mesto je také, akí sú jeho občania,“ uzatváral naše stretnutie primátor Ján Rubis.

Emil SEMANCO

Späť