Trávnica má dosť fondov ľudskosti

Slovensko, 23. 8. 2007 (Verejná správa 17/2007)

Nie je rodákom z Trávnice, aj keď jej starostom je tretie volebné obdobie. Ing. Emil Ivan má svoje korene v neďalekej Radave, do svojho nového domova sa priženil pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Získal si dôveru ľudí a deviaty rok je v postavení prvého občana obce. Nemá to ľahké, demografické údaje obce netešia. Za necelých štyridsať rokov poklesol počet obyvateľov o takmer štyridsať percent. V roku 2003 ich mala len 1215. Vysoký je aj ich priemerný vek - až štyridsaťtri rokov.

„Trávnica sa nevyľudňuje, je nás už 1248“, namietne novším údajom starosta pri úvahe aj o takých osudoch slovenských dedín. „Jedni odchádzajú, aby druhí prichádzali. Začíname byť rekreačnou dedinou. Živou, nebudeme žiadnym skanzenom. V rámci mikroregiónu Thermál, ktorý združuje dvanásť obcí, chceme v našom katastri vybudovať sieť cyklotrás a turistických chodníkov pre turistov a návštevníkov. Máme futbalové ihrisko, aj tenisový kurt s umelou trávou. Budú súčasťou komplexného športového strediska s hádzanárskym a basketbalovým ihriskom a ľahkoatletickou dráhou. Obec sa neuzatvára do seba, otvára sa všetkým. Neobávam sa o jej budúcnosť.“

Fondy problémov

Demografický vývoj zatiaľ nepopustí, lebo príčiny zostávajú. Patrí sem aj strata pracovných príležitostí priamo v obci. Z niekdajšej roľnícko-družstevnej pýchy sa vytratila živočíšna výroba, zostali iba spomienky na chov hydiny, oviec a včiel. Vysoko účinná mechanizácia v rastlinnej výrobe zasa povyháňala ľudí z polí. Preč sú časy, keď JRD len na doplatkoch rozdelilo svojím členom dva milióny korún. Za jednoročný doplatkový podiel si rodina naraz zariadila obývačku, spálňu i kuchyňu. Trávničania, ktorí dnes pracujú v poľnohospodárskom družstve štyroch obcí, sa už dajú spočítať na dvoch rukách.

Mladí si našli prácu v Šuranoch, Nových Zámkoch či Vrábľoch, pragmaticky vymenili svoj trvalý dedinský pobyt za mestský. Do ich rodiska nevedie železnica, chodí iba autobus, aj to len dvakrát za deň. Ráno a popoludní. A to by chcela podnikavá SAD-ka, aby na riedke dopravné spojenie prispela aj obec, lebo inak... Ekonomicky sa tomu hovorí podiel na nákladoch, právnicky vydieranie, pretože niet inej dopravnej alternatívy. Aj v dopravnom probléme treba hľadať odpoveď, prečo nik z mladých ľudí zatiaľ neprejavil záujem o nájomné bývanie v obecnej šesťbytovke, ktorú chce obec pre svoju omladinu a svoje omladenie postaviť.

Do tretice príčin: zem výrazne zdražela odvtedy, čo v susednej Podhájskej našli vodu s liečebnými účinkami vôd Mŕtveho mora. Kúpeľná obec je preplnená turistami a pacientmi, bazény so slanou vodou lákajú, prísľub ozdravenia tela i ducha zvyšuje komerčný záujem o tento kút Nitrianskeho samosprávneho kraja. Pozemky v Trávnici tiež dostávajú inú hodnotu. Brat bratovi už nepredá meter štvorcový zdedenej pôdy po bratsky, ale ponúkne ho nebratsky - trhovo. Ako v licitovanom mariáši, keď väčší berie. Domáci prestali s individuálnou výstavbou rodinných domov, ich atraktívne parcely kupujú cudzí. Najmä Kysučania už kúpili chatky vo vinohradoch, hajlochy s vínnymi pivnicami. Možno kúpia aj štvrtinu domov, ktoré už nik z domácich trvale neobýva.

Fondy dejín a rodákov

V slovenských kronikách sa zväčša uvádza, že obec či mesto bolo založené v jedenástom, dvanástom či trinástom storočí. Dokladom je prvá písomná zmienka s konkrétnym rokom. Je magická hranica, ktorá dáva obci pridanú hodnotu, že: „na tomto území žili ľudia už dávno pred príchodom Slovanov“. Ako tromf, že grunt bol osídlený pred našim šiestym „slovanským storočím“, čiže má svoju geografickú príťažlivosť, prírodnú zvláštnosť a historickú výnimočnosť. Nie inak je tomu aj v Trávnici. V roku 1969 vykopal majster studniar v hĺbke dvanásť metrov kúsok mamutieho kla. Kde boli mamuty, boli zvyčajne i ľudia. Dôkaz života niekoľko desiatok tisíc rokov pred nami. Ponachádzali sa tu niekdajšie obyčajnosti, ktoré sú dnes historické vzácnosti: dve bronzové kopije a ozdobená ihlica s hlavičkou, ba na brehu potoka Liska aj nedokončená štvorkilová kamenná sekera z mladšej doby kamennej.

Nik nezráta, koľkí v poradí s príchodmi a odchodmi sú dnešní Trávničania. Ani nezhodnotí, či neposednosť je ľudská nezvyčajnosť až dramatickosť, alebo prirodzený pohyb človeka usmerňovaný dobou, potrebami a záujmami. Otázky bez odpovedí pre kmeň Latinov, po ktorých sa našlo pohrebisko. Mali by čo povedať aj Kelti, Kvádi, Markomani ba i Germáni, ktorí tu zanechali svoje sídlo z 2. storočia. Tiež Húni z rokov 375 až 453 a po nich Avari. To však už na cestách, aj sem, boli naši Slovania, Slovieni. Zvykne sa zdôrazniť, že Fiš, teda dnešnú Trávnicu síce založili pred deväťsto rokmi maďarskí kočovníci, ale vždy to bola slovenská dedina. Akurát pánov mala maďarských...

Domýšľame si ako to v plynutí času naozaj bolo. Keď každý príbytok musel v roku 1606 tureckému pašovi odviesť do Budína ročne tri zlatky. Raz odmietli, dorútili sa Turci, dedinu vyrabovali, vypálili a ľudí odvliekli do zajatia. Koľko bolestí sa nahromadilo v dušiach, keď v dedine v roku 1866 vyčíňal mor privlečený z Ruska. Na „koleru“ vraj zomrelo 176 ľudí a hrobár ich v náhlivosti pochovával, aj desať do jedného hrobu, bez kňazského požehnania. V neúrodných rokoch 1873 až 1874 omdlievali ľudia od hladu a jedli dovezenú kŕmnu repu ešte na vozoch a surovú. Akého poníženia a fyzického týrania sa zbavil poddaný, keď v roku 1874 sa aj tu zakázalo palicovanie ako trest. Z prvej svetovej vojny sa nevrátilo domov 54 chlapov, druhá sa ohlásila v roku 1938 viedenskou arbitrážou. Na šesť rokov si dedinu ulúpilo horthyovské Maďarsko a do jej dejín, keď sa vrátila tam kam patrí, na Slovensko, pribudol ďalší zápis: 34 padlých Trávničanov. Sú aj príjemnejšie udalosti v toku času. Vlani si pripomenuli 850. výročie farnosti a 275 rokov od prvej písomnej zmienky o škole. Dedina ničená a trápená, ale hrdá, pobožná a vzdelaná.

„Domafondy“ – ručné fondy

Vraj ak človek dostane niečo zadarmo, zvyčajne si to neváži. Nad Trávnicou nevisí taká hrozba. Ľuďom prešla ich dedina rukami a je poznačená mozoľmi. Tri desaťročia, od roku 1962, bol tajomníkom miestneho národného výboru Ondrej Belan. Tiež jeho pričinením sa pochmúrna, v suchu zaprášená či v dažďoch zablatená obec, v ktorej boli len tri krčmy, rozjasnila. Pri zmienke o eurofondoch sa šibalsky usmeje a podpichne: „Aj my sme mali také fondy, len boli istejšie. Akcia Zet. To boli také naše – domafondy“.

Bolo treba v obci niečo zmeniť, postaviť či opraviť? Štát dal cez okres peniaze na materiál a ľudia dali svoj um a zručnosť. Zadarmo. Ľudia si sami porobili chodníky, postavili kultúrny dom, materskú školu, požiarnu zbrojnicu, dom smútku, ihrisko a sociálne zariadenia na ňom, stihli pomáhať aj pri výstavbe nákupného strediska. Občas ich bolo treba prehovoriť, aj pochváliť v miestnom rozhlase, no tiež i dohovoriť, ak niekto chcel pozerať na iných spoza záclon okna. Dedina si vtedy sformulovala, hoci ho nikdy nenapísala, kódex medziľudských vzťahov. Bola v ňom pracovitosť, ľudská česť, nezištnosť, pomoc druhému, kolektívnosť, súdržnosť a verejný záujem.

Na chodníky nebolo treba veľkej agitácie. Kto chcel ísť do kostola a bola pľušť, dostal sa doň len v gumákoch a pred oltárom stál síce v sviatočnom oblečení, len zablatený až po uši. Patrí sa tak chodiť do domu Pána? Nuž dobre, povedal tajomník, ja zoženiem peniaze a vy odkrojíte na chodník meter či dva zo svojich predzáhradok. Aj sa stalo. Nik nezatĺkol do zeme kôl, nenabil naň latu s vyhrážkou: Pozor, súkromný pozemok, vstup prísne zakázaný! No, to by mu ostatní dali...

Vlastné fondy

Po zemepánoch zostali z 19. storočia tri kaštiele a zemepánske domy, ktoré až priveľmi poznačil čas. Dva z troch schátralých kaštieľov rekonštruujú a ich parky rekultivujú noví majitelia. Rudňanského kaštieľ renovuje rodina Girelliova, Barlanghyho kaštieľ zasa rodina Fabrických. Trávnica si ich získala svojou polohou, vzhľadom, atmosférou. Zachraňovať stavebné dedičstvo nie je lacný špás, najmä ak to ide z vlastného vrecka. Prestavané milióny mohli Fabrickí a Girelliovci vložiť do ďalšieho podnikania, aby ešte viac zmnožili svoj kapitál, veď tak robia mnohí. Ich investície sa skôr nevrátia ako vrátia, robia tak však ľudia, ktorí majú záujem o históriu, kultúrne pamiatky a umenie, ktorí s úctou hľadia na to, čo vzniklo pred nimi a na tých, ktorí to dokázali. Tvoriť možno i tak, že už vytvorené človek nedovolí zničiť či navždy stratiť. To nie je okázalé mecenášstvo, ani hra na nových zemepánov, ale iná hĺbka v duši, iný rozmer v mysli a iný pocit v srdci.

Takže ešte raz: eurofondy

Tie z Bruselu. Ako zaklínadlo. Až sa zdá, že Slovensko je také biedne, že nebyť ich, hádam by sme už ani - neboli. Trávnický starosta hľadá zdroje na život obce ako hľadajú všetci starostovia. Kam sa obráti, tam narazí na mlčanie, pokrčenie plecami a premúdrelú úradnícku radu: Podajte si projekt na eurofondy... Čo už, obec si trúfla na štrukturálne fondy, vypracovala a podala dva projekty. Jeden na rekonštrukciu zdravotného strediska za takmer 5 a pol milióna korún a druhý na rekonštrukciu a modernizáciu školy a výstavbu telocvične za 22 miliónov korún. Neúspešne. Oba sa ocitli v zásobníku projektov. Zdravotné stredisko si Trávničania ako-tak ratovali, svojpomocne na ňom prestavali jeden a pol milióna korún. Treba im ešte najmenej dva milióny.

„Uvažujeme, či vyhotovíme nové projekty, alebo dokončíme školu a zdravotné stredisko. Ja sa prikláňam k druhej možnosti“, hovorí starosta. „ Trávnica potrebuje nemálo peňazí. Na cesty, na kanalizáciu, na likvidáciu odpadu. V programe hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce máme toho ešte viac. Na všetko sa časom získajú finančné prostriedky, sú rôzne fondy. Len na ľudskosť nie sú. Trávnica ich ani nepotrebuje. Tých má dostatok, sú v ľuďoch. Som tu štvrť storočia, ale ani na chvíľu som nezapochyboval, že som prišiel medzi takých ľudí.“

Rudolf GALLO

Späť