Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Rozumel srdcu slovenského diváka

Slovensko, 19. 10. 2009 (Verejná správa 21/2009)



Paľa Bielika často stotožňujeme len s postavou Jánošíka, ktorého vytvoril v rovnomennom filme režiséra Martina Friča v roku 1936. Podnes je to priam kultový film, ktorým sa nadchýnalo niekoľko generácií. I v súčasnosti – nahraný na digitálnom optickom dátovom nosiči (DVD) – je u nás najpredávanejším a najvyhľadávanejším filmom. Je tiež režisérom prvého slovenského dvojdielneho hraného filmu Jánošík. Jeho meno sa dosť často spomína aj po tieto dni, keď sa v kinosálach po šiestich rokoch nakrúcania objavilo posledné spracovanie tejto doslova našej národnej témy. Scenár k tomuto filmu napísala Eva Borušovičová a – „pravdivú históriu o Jánošíkovom živote“ – režírovala Poľka Agnieszka Hollandová so svojou dcérou Kasiou Adamikovou.


Spomína sa, porovnáva sa, hľadajú sa paralely i odlišnosti v prístupe i spracovaní, pričom najviac sa diskutuje o hlavnej postave. Oproti urastenému, vyše dvojmetrovému, nepochybne impozantnému zjavu Paľa Bielika – tak intenzívne zafixovanému v celonárodnej predstave o Jánošíkovi – v tomto filme zbojníckeho kapitána stvárnil na pohľad takmer útly český herec nízkeho vzrastu Václav Jiráček. V konečnom vyznení ide o film značne odromantizovaný, už bez ľudovej fantázie, mýtov a legiend. Jeho tvorcovia sa naozaj viac držali historicky doložených faktov, pričom Jánošíka predstavujú nie ako zbojníka z presvedčenia, ale ako človeka, ktorý sa vodcom zbojníckej družiny stal iba zhodou okolností a toto „poverenie“ nevykonáva s ktovieako veľkým nadšením.


Chodníčky na Kolibu a k filmu


Od smrti Paľa Bielika uplynulo už vyše štvrťstoročie – dvadsaťšesť rokov. Vo svojom čase a svojím spôsobom tvorby bol všeobecne akceptovaný a prijímaný. Podnes vo vstupnom areáli do niekdajších filmových ateliérov na bratislavskej Kolibe stojí jeho socha. Právom. Bol nielen jedným z vehementných horlivcov a presadzovateľov, aby sa tieto filmové ateliéry postavili, ale ako režisér a scenárista nakrútil v nich aj niekoľko filmov. Právom ho považujeme za jedného z najvýznamnejších a najplodnejších zakladateľov a tvorcov našej národnej slovenskej kinematografie. Časť svojej tvorivej produkcie ukrýval za pseudonymom Ján Bukva. V roku 1955 mu udelili titul zaslúžilý a v roku 1968 národný umelec. Jeho manželkou bola herečka Marta Černická - Bieliková.


Aká teda bola jeho cesta k filmu – k umeniu, v ktorom sa pohyboval od roku 1935 a vyoral v ňom hlbokú a plodnú brázdu?


Narodil sa v miestnej časti Banskej Bystrice – v Senici 11. decembra 1910. V tomto meste ukončil v roku 1929 odbornú školu sa zameraním na kovoobrábanie. Potom vystriedal niekoľko zamestnaní – bol kresličom, montérom, predavačom, aj členom žandárskej stráže. Aktívne pôsobil v niekoľkých banskobystrických ochotníckych združeniach. Tu ho raz – v postave Mahenovho Jánošíka – videl hrať v tom čase fotograf a filmár Matice slovenskej Karol Plicka. Keď v roku 1935 český režisér Martin Frič hľadal hlavného hrdinu do pripravovaného filmu Jánošík, upozornil ho Plicka na takmer dvojmetrového, výborne vyzerajúceho a aj herecky tvárneho Paľa Bielika. Friča okamžite zaujal a do filmu ho obsadil. Bola to dobrá voľba, čo dokumentoval nesmierny domáci i zahraničný divácky záujem. Podľa vtedajších štatistík Jánošíka s Paľom Bielikom videlo vyše milióna návštevníkov kina. Bielikov herecký talent využil Frič aj vo svojom nasledujúcom filme, keď ho obsadil do filmového prepisu niektorých Čapkových poviedok pod názvom Hordubalové (1937). Po vojne v ich filmovom pretlmočení pokračovali a spolupracovali aj pri nakrúcaní filmu Varúj podľa Stodolovej divadelnej hry Bačova žena. Bol to u nás vôbec prvý celovečerný hraný film. Bielik v ňom nielenže stvárnil hlavnú postavu, ale podieľal sa i na tvorbe scenára.


Povstalecké Vlčie diery


Vo svojom prvom autorskom filme Vlčie diery (1948) využil sčasti autentický materiál, ktorý nakrútil ako dokumentarista v Slovenskom národnom povstaní. Pri filmovaní pomáhala armáda i vtedajší Zväz partizánov. Vo filme hrala celá plejáda vtedy mladých, talentovaných slovenských hercov, ako trebárs Ladislav Chudík, František Dibarbora, Jozef Budský, Martin Ťapák a iní. Vlčie diery patria obsahovo i formálne k tomu najlepšiemu v slovenskom filmovom archíve.


V päťdesiatych rokoch obsadil Paľo Bielik slovenskú hereckú špičku aj do svojich filmov Priehrada (1950), Lazy sa pohli (1952) a V piatok trinásteho (1953). Filmy boli témami i formou poplatné času, v ktorom vznikli. Prezrádzali však filmársku zručnosť, cieľavedomosť i tvorivý rozmach režiséra. Na ceste ďalšej profesionalizácie slovenskej filmovej tvorby majú svoje miesto.


Paľo Bielik nakrútil trinásť hraných filmov. Kvalitatívne najvyššie sú drámy Štyridsaťštyri (1957) s témou vzbury slovenských vojakov na konci prvej svetovej vojny. V snímke hlavnú postavu vytvoril vtedy mladý Juraj Sarvaš. A ďalší film s povstaleckou tématikou Kapitán Dabač z roku 1959, kde titulnú postavu zahral s veľkým rozmachom a vnútorným precítením Ladislav Chudík. Pokúšal sa aj o komédie, ale v tomto žánri sa mu darilo menej. To len potvrdzuje, že jeho doménou boli dramatické predlohy, nabité konfliktami, s pohnutými a dramatickými dejinnými udalosťami a s vypätými ľudskými vzťahmi. Takými boli napríklad Majster kat (1966) alebo Traja svedkovia (1968) z čias národného obrodenia a štúrovského hnutia.


Na horách ohne horia...


Nečudo, že legendárny predstaviteľ Jánošíka – ktorý sa po prvých úspechoch vo filme definitívne tomuto umeniu aj upísal – veľa rokov pripravoval svoj film o Jánošíkovi. Dvestopäťdesiate výročie popravy Jánošíka, ktoré pripadalo na rok 1963, bolo vhodnou príležitosťou. Bielikov scenár k tomuto filmu však ležal na stoloch vtedajších štátnych predstaviteľov niekoľko rokov a až na príhovor spisovateľa Ladislava Ťažkého u vtedajšieho straníckeho tajomníka Bacílka sa začal film nakrúcať. V tom čase to bol najdrahší projekt našej kinematografie, keďže oba diely vyšli približne na deväť miliónov korún.


Doba velila, že Jánošík sa už nemôže predstavovať len ako eskamotér kúzliaci valaškou, ani ako bitkár, ale ako rozvážny, vzdelaný, sociálne cítiaci rozhnevaný mladý muž, ktorý sa vedome a z vlastného presvedčenia rozhodne brániť ľud pred svojvôľou panstva. Dokonca ešte aj spod šibenice odkazuje grófom, že sú zbytoční. Režisér v jednom rozhovore povedal, že „Jánošík bol a dlho ešte bude symbolom úsilia nášho národa o jeho dôstojné miesto na zemeguli, preto návratov k tejto téme nebude nikdy dosť“.


Hlavnú postavu v Bielikovom filme vytvoril neherec, lekár, vyše dvesto centimetrov vysoký František Kuchta, ktorý iba upevnil predstavu o Jánošíkovi ako urastenom, sebavedomom a švárnom šuhajovi. V jeho zbojníckej družine hrali aj Ctibor Filčík, Dušan Blaškovič či Ondrej Jariabek ako Gajdošík. Vo filme účinkovala aj Vilma Jamnická v úlohe slepej stareny. Magda Lokvencová – vtedy už bývalá manželka Gustáva Husáka – hrala Jánošíkovu matku. Karol L. Zachar predstavoval zbojníkovho deda a operná speváčka Lucia Poppová hrala Jánošíkovu milú Aničku – vo filme premenovanú na Terezu. Film významne poznamenala a formovala impozantná širokouhlá panoráma slovenskej krajiny, pričom veľa scén sa nakrútilo v autentickom prostredí zbojníkovho rodiska v Terchovej.


Bielikov Jánošík zo šesťdesiatich rokov legendu o nepremožiteľnom zbojníkovi uzemnil, ale bez toho, aby sa zriekol tradičného arzenálu historických výpravných filmov. Mýtus o Jánošíkovi režisér čiastočne redukoval na dobovú sociálnu drámu. Film sa s veľkým úspechom premietal najmä v letných amfiteátroch a jeho návštevnosť prekročila päť miliónov divákov.


Paľo Bielik rozumel duši slovenského diváka, jeho naturelu. S láskou a pochopením dokázal rečou filmu zobraziť slovenský charakter. Nielen jeho rozporuplnosť a prchkosť, ale aj otvorenosť a priamosť. Chápal zložitosť sveta a nikdy nepodľahol čiernobielemu videniu. Zaiste aj preto sa v jeho filmoch objavujú sympatické charaktery aj na strane fašistov. V prvom rade však spoločne Karolom Plickom rapídne zmenšili rozdiel medzi vyspelou českou a slovenskou filmovou tvorbou, ale aj medzi slovenským a svetovým filmom.


Filmár Paľo Bielik zomrel 23. apríla 1983 v Bratislave vo veku sedemdesiattri rokov. V dejinách slovenského filmu mu patrí čestné a mimoriadne významné miesto.


Milan POLÁK



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.