Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Bangladéš

Slovensko, 19. 10. 2009 (Verejná správa 21/2009)



Navštíviť Bangladéš – to nie je výlet, to je skúsenosť a poučenie. Krajina, ktorá na ploche o niečo väčšej ako Slovensko a Česká republika živí vyše 150 miliónov obyvateľov, kde teploty nikdy neklesajú pod bod mrazu, ale veľmi často stúpajú nad 35°C, kde každoročné záplavy sú požehnaním i katastrofou zároveň, kde rozdiely medzi chudobnými a bohatými sú priepastné – je diametrálne odlišná od všetkého, čo poznáme a s čím sme vedome i podvedome na Slovensku i v Európe spätí.


Bangladéš, teda oficiálne Bangladéšska (Bengálska) ľudová republika leží na východ od Indie, v najväčšej delte sveta tam, kde sa na rovine stretávajú dve obrovské rieky indického subkontinentu: Ganges, v Bangladéši zvaná Padma a Brahmaputra, bengálskym názvom Džamuna. Tieto dva veľtoky sa spájajú približne v strede krajiny a potom sa rozvetvujú na množstvo ramien, ktoré sa opätovane vlievajú jedno do druhého, meandrujú, posúvajú sa, rozpájajú a putujú v nestálych korytách tak, ako to robil Dunaj a iné európske rieky pred dvesto rokmi. Regulovať také množstvo vody sa jednoducho nedá a keď áno, tak len v obmedzenom rozsahu. A tak sa ľudia naučili s tým žiť. Snažili si vybudovať sídla na miernych vyvýšeninách, kopčekoch – lebo Bangladéš leží takmer celý na rovine, s výnimkou predpolia Himaláj na severovýchode a kopcov okolo Chittagongu na juhovýchode krajiny. Rieky sa napokon vlievajú do Bengálskeho zálivu, nesú so sebou množstvo hliny a piesku, čím sa vlastne pevnina pomaly rozširuje. Takže Bangladéš rastie. Pomaly, asi o jeden centimeter za rok. Piesok sa usadzuje v mangrovových lesoch na brehu mora. Mangrovové stromy majú schopnosť zapúšťať korene, rásť a rozmnožovať sa v brakických, teda sladko-slaných vodách, čím stabilizujú pôdu a bránia erózii. Preto vznikla v Bengálskom zálive oblasť Sundarbarské močiare, ktorá síce nie je príliš vhodná pre život človeka, ale poskytuje skvelé útočisko zvieratám: jeleňom, srnám, diviakom, indickým divým včelám, komárom a – kráľovskému bengálskemu tigrovi. Tu je aj najväčšia rezervácia bengálskeho tigra na svete, kde môže pomerne nerušene žiť a rozmnožovať sa v prirodzených podmienkach.


Bez kameňa


Bangladéš nemá kameň. Rieky, ktoré od prameňov v Himalájach odnášajú množstvo skál, než sa dostanú do delty, rozdrvia kamene na jemný piesok a hlinu. A tak, keď rameno rieky po nejakých desiatich – dvadsiatich rokoch zmení smer, zanechá na mieste bývalého koryta stavebný piesok alebo hlinu, z ktorej sa pália tehly. Preto i okolo hlavného mesta, Dháky, ktoré rastie závratným tempom, je vybudovaných množstvo tehelní. Veď ich aj potrebuje – má okolo dvanásť miliónov obyvateľov, pričom ešte v roku 1971, keď vznikla Bangladéšska ľudová republika, ich malo iba jeden milión. Teda behom jednej generácie toto mesto vzrástlo viac ako na desaťnásobok.


Dháka leží asi v strede krajiny, je to pulzujúce mesto s vybudovanými hlavnými tepnami komunikácií, preplnenými všetkými možnými dopravnými prostriedkami od rikší, cez tzv. baby-taxi, osobných vozidiel až po obyčajné a dvojpodlažné autobusy. Rikše, teda dvojkolesové vozíky skombinované s bicyklom, poháňaným najekologickejším palivom – ľudskými nohami, šliapajúcimi do pedálov bicykla, sú všade. V Dháke je ich okolo šesťsto tisíc. Len čo vyjdete na ulicu, hneď je pri vás rikšiar, oblečený obvykle v tričku a dlhej suknici, a ponúka svoje nesmierne lacné služby.


Platidlom je miestna mena – taka. Jej hodnota bola v čase našej tohoročnej návštevy asi 90 taka za jedno euro, teda 3 taka za 1 slovenskú korunu. Rikšiar dostane asi za dva kilometre tvrdého šliapania do pedálov 5 taka, teda necelé dve koruny, čiže 10-12 centov.


Jazdí sa, ako všade v bývalých britských kolóniách – v Indii, Pakistane, Srí Lanke a Barme – vľavo. V Dháke sú hlavné komunikácie až šesťprúdové. Rikšiar vyletí aj s vami v plnej rýchlosti z bočnej ulice zľava do pravej zatáčky tak, že si myslíte – udrela vaša posledná hodina, či sekunda. Ale nič sa nestane, jedni sa pomknú vpravo, druhí vľavo a vždy sa to úspešne podarí. Všetci sa tlačia a trúbia, rikše, baby-taxíky, autá, namiesto troch prúdov sú štyri, miestami i päť, ale za celý čas môjho pobytu som nevidel jedinú nehodu.


Druhou dopravnou raritou pre nás je tzv. baby-taxi. Je to vlastne okapotovaná motorka, ktorá má namiesto zadného sedadla kabínu, kde sa zmestia dvaja pasažieri. Je ich taktiež nesmierne množstvo a takisto ako rikše sa prepletajú pomedzi väčšie dopravné prostriedky – autá a autobusy, takže sa nimi dostanete v hektickom dopravnom chaose na miesto určenia skôr, než by ste použili napríklad pohodlnejší, ale väčší taxík.


Spoločenské kasty


Taxíkom, alebo ešte lepšie vlastným autom elitnej značky, sa však patrí prísť na významnejšiu návštevu. Domáci si všímajú i detaily. Pokiaľ ste cudzinec, tak to neplatí, ale miestni sa posudzujú podľa kritérií zámožnosti veľmi prísne. Spoločenské rozdiely sú – napriek formálnej demokracii systému – až neuveriteľné. I keď oficiálne je prevažujúcim náboženstvom islam, pozostatky kastovného systému z hinduizmu sú citeľné na každom kroku.


Mal som to možnosť pozorovať priamo. Rodina môjho zaťa je na úrovni strednej triedy. Brat je podnikateľ, sestra detská lekárka, ktorá vyštudovala v Anglicku, jej manžel univerzitný profesor. Je to veľmi slušná a moderne zmýšľajúca rodina, ktorá sa nijako zásadne nelíši od bežného priemeru u nás. I keď aj v rodine sa zachovávajú odlišné zvyky, ktoré nám môžu pripadať zvláštne. Napríklad to, že ženy – až na moju dcéru, ktorá je cudzinka – pri stolovaní nesedia s vami pri stole, ale stále čosi prinášajú a odnášajú, ponúkajú.


Na stole i v kuchyni je množstvo rôznych druhov jedál, typických indických a bengálskych miestnych špecialít zo zeleniny, rýb, hydiny, kozľaciny a baraniny. K tomu sa je ryža alebo placky. Chlieb v našom ponímaní nepoznajú, sladkosti sa podávajú ako druhý chod. Čo sa týka nápojov, tak najpopulárnejším nápojom je voda. Prípadne kola alebo limonáda. Pochopil som, že vzhľadom na islamské tradície domáci pán nemá možnosť ponúknuť víno alebo pivo, aperitív. Ale na stole nikdy nebol ani výber nejakých limonádových a džúsových špecialít, ktoré sa ponúkajú v iných tropických a subtropických krajinách priam v neprebernom sortimente.


V každej rodine strednej a vyššej triedy sú pomocníčky v domácnosti. Sú to 15 – 17 ročné dievčatá z dedín, ktoré prichádzajú do miest slúžiť v zámožnejších rodinách. Varia, upratujú, varujú deti. Ich rodiny sú šťastné, ak dievčatá dostanú takúto prácu, lebo niečo – i keď skromne – si zarobia, netreba ich doma živiť a šatiť, čomusi sa priučia a dorastú takto do veku, keď budú súce na vydaj, ktorý pre nich dohodne rodina. Potom už nech sa stará manžel, rodina ju má z krku.


Povinná školská dochádzka trvá v Bangladéši iba štyri roky. Desať – jedenásťročné deti, hlavne dievčatá, ktoré ukončia školu, najmä na vidieku, už väčšinou nepokračujú v štúdiu na súkromných školách, za ktoré treba platiť. Ostávajú doma, kde pomáhajú okolo domu a na poliach, poniektoré idú pracovať do množstva textilných fabrík, alebo sa vyučia nejaké remeslo, napríklad krajčírstvo u svojich rodičov alebo príbuzných či známych. Za takýchto pomerov hovoriť o zákaze detskej práce a všetkých tých predstavách, ktoré sa v Európe tak často pertraktujú zo vzdialenosti desaťtisíc kilometrov, je iluzórne. Videl som deti, ktoré pri ceste, pod stromoradím, zametali lístie. Dávali ho do veľkých modrých plastových vriec, tak ako u nás na jeseň, keď sa upratujú parky. Pochválil som to, aké sú usilovné, že tak pomáhajú mestu udržať si čistotu. Zať ma však vyviedol z omylu: to nerobia preto, aby pomáhali mestu, ale nesú listy domov, kde ich pomiešajú s kravským trusom, vysušia a používajú ako palivo. Darmo, chudoba cti netratí.


Na dedine


Chudoba sa prejavuje aj v bývaní na dedinách. Typický dedinský dom v Bangladéši je postavený z vlnitého plechu, ktorý sa v lete rozpáli až na 50°C a v zime, keď nadránom teplota klesá na 10°C, príliš neizoluje. Voda a kanalizácia v domoch nie je, ľudia pijú vodu zo studní a kúpu sa v riekach alebo jazere uprostred dediny. Okolo dedín sú všade ryžové polia, bangladéšska úrodná rovina dáva až štyri úrody do roka. Ryža sa sadí ručne – každá rastlinka sa musí zastrčiť do rozmočeného blata, takže treba veľa pracovitých rúk, aby úroda bola dobrá a bohatá. Voda zo záplav prináša so sebou množstvo živín, ktoré zaručujú každoročne sa obnovujúcu vysokú úrodnosť. A teplo, ktoré je stále, lebo aj v ich takzvanej zime teplota príliš neklesá, dotvára proces rastu.


V Bangladéši je po celý rok také teplo, že niektoré plodiny, pre nás bežné, sú tam vzácnosťou. Pred odletom ma dcéra požiadala, aby som popri našich špecialitách – bryndzi, slivovici a klobáskach – doniesol aj orechy. Veľmi som sa potom čudoval, keď ich na malom tanieriku ponúkali hosťom, ako vzácnu lahôdku z ďalekej Európy.


Na druhej strane majú po celý rok nepreberné množstvo ovocia a zeleniny. Najtypickejším a zároveň pre nás najmenej známym ovocím je jackfruit, teda durian, ktorý je národným ovocím Bangladéša. Je to až niekoľko kilogramov vážiaci veľký plod tvaru tekvice alebo melóna, so silnou a drsnou kožou, pod ktorou je lepkavá, veľmi sladká jedlá dužina, plná semien – orieškov, ktoré sa po uvarení taktiež konzumujú a majú veľmi dobrú chuť, pripomínajúcu varené gaštany. Po jedení jackfruitu si musíte dôkladne umyť ruky aj pery, lebo inak vám zostane na nich lepkavý gumovitý povlak, ktorý sa neskôr odstraňuje dosť problematicky.


To, že jackfruit sa nedá jesť iným spôsobom, len rukami, je logické. Čo však pre nás logické nie je, to je to, že v Bangladéši, ale aj Indii, Pakistane i v šírom tropickom okolí, kde sa to baktériami len tak hemží, jedia rukami všetko. Ryžu so šťavnatou zeleninou a mäsom, ryby v omáčke, sladký jogurtový dezert - to všetko si naberajú Bengálci prstami pravej ruky, strkajú hlboko do úst a potom si prsty olizujú. Pre nás, Európanov, je to spoločenský prehrešok najhrubšieho zrna. A nielen to – u nás si strkáme prsty do krku iba v prípade, keď je nám zle a chceme jedlo vyvrátiť. Našťastie tento zvyk nie je nanucovaný cudzincom – na návšteve, v reštaurácii vám všade dajú príbor. Napriek tomu mať spolustolovníkov, ktorí sa duchlia rukami a vytierajú prstami tanier, je dosť nepríjemné. Človek sa radšej díva iba do svojho taniera.


Rukami jedia všetci Bengálci bez ohľadu na spoločenské postavenie. A pritom, ako som spomínal, rozdiely v postavení i majetku sú priepastné. Popri bezzemkoch a chudobných roľníkoch je stredná vrstva inteligencie a podnikateľov a nesmierne bohatá skupina rodín vlastniaca až rozprávkový majetok. Je to asi 5% obyvateľstva, teda okolo 7 miliónov ľudí, čo je viac ako obyvateľstvo celého Slovenska, ktorí bývajú v palácoch, obklopených záhradami a pristávacími plochami pre helikoptéry, ktorých obskakuje početné služobníctvo, a ktorí si môžu dovoliť takmer všetko. Dívali sme sa na televízne vysielanie – dávali nejakú detskú spevácku súťaž, nejakú Bangladéš má talent, či čosi podobné. Hlavným moderátorom večera – ktorým u nás býva mladý, vzhľadný mladík alebo herec, či jeho atraktívna a výrečná kolegyňa – bol starší plešatý pánko, ktorý sa zjavne zajakával a pôsobil dosť trápne i na mňa, hoci som jazyku, v ktorom moderoval, nerozumel. Pýtal som sa prečo tam je, či nemajú v Bangladéši nejakých mladých fešných ľudí. Ale kdeže, to tak nie je, bolo mi vysvetlené, že pán ten a ten si televíziu kúpil, tak tam vystupuje. Vždy a všade. Vedie politické diskusie, komentuje šport, robí interview s hercami a umelcami. Televízny kanál je jeho, tak si s ním robí, čo chce.


Bengálsky jazyk


Televíznych kanálov je možné chytať v Dháke niekoľko desiatok. Popri miestnych a satelitných – CNN, BBC, Sky – sú veľmi populárne indické. India točí najväčšie množstvo filmov na svete, ročne až sedem tisíc, teda viac ako Hollywood. Bangladéš sa taktiež usiluje – natočí ale len dvesto filmov ročne. Väčšinou sú to slaďáky na klišé: on je chudobný a zamiluje sa do bohatej dievčiny, alebo naopak – ona je chudobná a on je bohatý. Rodina alebo zlý strýko, po ktorom má on alebo ona dediť, im v láske bráni, ale napriek tomu láska zvíťazí. Do toho je množstvo spevu a davových tanečných scén, trochu bitiek na okorenenie – a je to. Filmy točí kdekto, i brat môjho zaťa sa pokúsil natočiť nejaký takýto – ako si on myslel – kasový trhák, ale skončil s fiaskom. Prerobil a vrátil sa k podnikaniu so zemiakmi.


Indické filmy sú populárne nielen preto, lebo India je pre Bangladéš veľkým bratom a vzorom, ale i preto, lebo bengálčina a hindí, ktorý je najrozšírenejším jazykom indického subkontinentu, sú si veľmi blízke a navzájom zrozumiteľné. Podobne je to aj s hindí a urdu, ktorý jazyk je zas úradným jazykom v Pakistane, ale s bengálčinou si už tak blízky nie je. Je to kuriózne, ale príčinou roztržky medzi Bangladéšom, ktorý v čase odtrhnutia od Indie v roku 1947 sa volal Východný Pakistan, bol jazyk. Pakistanci, ktorí obsadili i vo Východnom Pakistane všetky významné štátne a administratívne funkcie, chceli zaviesť aj v Bangladéši urdu ako úradný jazyk. A tak vypuklo snáď jediné lingvistické povstanie na svete, ktoré napokon, za pomoci Indie, zvíťazilo a v roku 1971 bola vyhlásená Bangladéšska ľudová republika.


Bengálci sú na svoj jazyk veľmi hrdí. Mali napokon aj významného básnika, Rabindranáth Thákura, ktorý dostal za svoje básne, písané v bengálčine, Nobelovu cenu.


I do európskych jazykov, a teda i do slovenčiny prenikli niektoré výrazy z bengálčiny. Je to slovo pyžamo, čo pôvodne znamenalo odev obyvateľov provincie Pandžáb, skladajúci sa z košele a voľných nohavíc a ktorý je dodnes v Bengálsku rozšírený. Briti začali toto oblečenie, utkané z jemných látok, používať namiesto dovtedy rozšírených nočných košieľ a dotiahli ho, spolu s výrazom, do Európy.


Podobne je tomu s výrazom „lak“, čo v bengálčine znamená desaťtisíc. Lak sa totiž vyrábal zo sekrétov hmyzu, ktorý sa v obrovských rojoch usadzoval (aj v súčasnosti usadzuje) na listoch stromov. Odtiaľ sa zbieral, spracúval a dodával.


Najjasnejší pôvod z bengálčiny má slovo „bengál“. Z Bengálska sa do Európy dostal bengálsky oheň – plamene farbené rôznymi soľami kovov a traskaviny, vydávajúce ohlušujúci zvuk. A od toho už prenesením k bengálu nie je ďaleko.


Politické rázcestia


I keď nie bengál, ale silný rozruch panuje tu v politike. Formálne je v krajine parlamentná demokracia, ale o politickej stabilite sa nedá povedať, že sa v minulosti dosahovala demokratickými postupmi. Armáda, ktorá je rozhodujúcou mocenskou silou, zasahovala do udalostí politického života veľmi intenzívne. Často bolo vyhlásené stanné právo, naposledy na jeseň minulého roku. Iba voľby koncom roku 2008 priniesli relatívny pokoj, keď za predsedu vlády bola zvolená predsedníčka dovtedy opozičnej strany Bangladesh Awami League, pani Sheikh Hasina. Jej strana získala 262 kresiel v 299 člennom parlamente, takže je predpoklad, že Bangladéš konečne nastúpi cestu skutočného rozvoja a nebude potrebovať sústavnú podporu OSN a rozvinutých krajín.


Bolo by to aj namieste – veď v krajine na to predpoklady existujú. Bangladéš má relatívne mladú populáciu, úrodnú pôdu, vhodné klimatické podmienky, dostatok, ba prebytok sladkej vody i pomerne bohaté náleziská minerálov a zemného plynu. To všetko za predpokladu stabilného politického systému, ktorý sa vymaní z osídiel doteraz panujúcej korupcie, zapojenia domácej podnikateľskej vrstvy do budovania nových odvetví priemyslu a modernej infraštruktúry, spolu s pomocnou rukou susednej Indie, ktorá sa už vydala cestou pokroku, prinesie v budúcnosti svoje ovocie.


Vo vzťahu k Indii panuje určitá rozpoltenosť. Na jednej strane – veľký brat, na druhej – čo keď nás pohltí. Bangladéš bol súčasťou Indie až do roku 1947, dokonca západná časť štátu Bengálsko s hlavným mestom Kalkata, kde žijú takisto Bengálci, ibaže prevažne hinduisti, tvorí súčasť Indie ako jeden z jej štátov. Bangladéš je Indiou obklopený – hraničí s ňou na západe, severe i východe. Zo strany západného Bengálska sa ozývajú i hlasy po zjednotení, to však bangladéšska politika ostro odmieta z obáv o stratu suverenity. Vedie to až tak ďaleko, že vláda odmietla i projekt financovaný v plnej miere Indiou na vybudovanie autostrády, idúcej naprieč Bangladéšom a spájajúcej indický štát Západné Bengálsko so štátom Assám, ležiacom na východe.


Takáto pomoc by určite znamenala množstvo pracovných príležitostí počas výstavby a po dobudovaní lepšiu dostupnosť teritórií, ktoré sú relatívne najmenej rozvinuté.


Na zamyslenie


Takéto makroekonomické úvahy som už počul – ibaže doma. A pritom za úplne iných podmienok, pričom mnohé starosti, ktoré sa nám zdajú obrovské, sú v porovnaní s tými, ktoré stoja pred Bangladéšom, nepatrné nielen čo do kvantity, ale najmä z hľadiska ich východísk.


Na začiatku som povedal, že cesta do Bangladéša je i poučením. Pre nás, ktorí si v každodennej práci, radostiach i starostiach neuvedomujeme stupeň nášho pokroku, to, že z vodovodu tečie pitná voda, že prerušenie prúdu je takmer mimoriadna udalosť, to, že voľne cestujeme po Európe i po svete, to, že ľudia sú si vzájomne rovní a každý má svoje práva nielen formálne, ale i skutočné a tisíc ďalších drobných našich „normálností“, je pre nás samozrejmosť. Vieme, že sme sa na túto úroveň, ktorá nie je diametrálne odlišná od okolitých krajín, ani od priemeru ostatnej Európy, nedostali hneď a zaraz. A vieme i to, že sa usilujeme dostať ďalej, že cesta pokroku, ktorá je pred našou spoločnosťou i celou Európou, nie je ľahká. Ale návrat z krajiny, akou je Bangladéš, dáva podnet k zamysleniu a k poznaniu, že máme byť právom hrdí na to, ako si tu žijeme.


Ondrej HOFFMAN



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.