Obec, ktorú pokrstili kaliny aj krv

Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 24/2009)

Ešte pred niekoľkými rokmi bola na Obecnom úrade v Kalinove popri skromných kancelárskych a prevádzkových priestoroch aj pamätná izba. Starosta Andrej Krajňák sem veľmi rád vodieval vzácnejších hostí, organizované skupiny, školské výlety i turistov. Návštevy prichádzali pomerne často. Mnohé sa tu dalo dozvedieť i vidieť. Už je to minulosť. Minulý čas v súvislosti s pamätnou izbou použil aj starosta.

„Expozícia bola našou pýchou. V jeseni pred tromi rokmi sa sem vlámali vandali – mladíci sotva osemnásť a devätnásťroční – pobrali vojenské uniformy, pechotné zbrane a iné predmety. Čo vládali, to odniesli. Ešteže sa našli dobrí ľudia, čo ma včas informovali. Volal som hneď policajtov, ktorí ich v Medzilaborciach zadržali. Ukradnuté veci u nich našli, lenže nám ich už späť nevrátili. Exponáty boli majetkom Vojenského múzea vo Svidníku, a tam už nechceli riskovať, že by o ne prišli.“

V prvej oslobodenej obci na našom území vojenskí historici umiestnili aj legendárny tank T-34, kanónovú húfnicu a inú sovietsku bojovú techniku. Pripomína ťažké boje, ktoré sa tu v Nízkych Beskydoch odohrali v jeseni roku 1944 počas Východokarpatskej operácie.

V smere Sanok – Komancza útočila vtedy aj 1. gardová armáda Andreja Antonoviča Grečka, ku ktorej 19. septembra 1944 – už v tesnej blízkosti karpatských hrebeňov – pričlenili 3. horský strelecký zbor Andreja Jakovleviča Vedenina. Generál sa neskôr stal čestným občanom Kalinova. Už ako veliteľ čestných jednotiek v Kremli navštívil obec, ktorú oslobodzoval, aj cintorín sovietskych vojakov v Michalovciach na Hrádku, kde leží osemnásťtisíc jeho spolubojovníkov. V majestáte smrti sú si všetci rovní – bezmenní i Hrdinovia Sovietského zväzu.

Zo spomienok veliteľa

Tretí horský strelecký zbor bola známa jednotka. Bránila Kaukaz, povestnú Malú zem pri Novorosijsku, oslobodzovala Jaltu i Sevastopoľ. Generál Vedenin mal za sebou dlhoročnú vojenskú kariéru a bojové skúsenosti aj z horských terénov Pamíru. Ako dôstojník Červenej armády bojoval už v občianskej vojne, šesť rokov „naháňal“ basmačov v Strednej Ázii. Na frontoch vlasteneckej vojny bol od začiatku. Rozkaz presunúť sa do predhoria Karpát ho zastihol na Kryme...

„Pri pohľade na tie hory mi hneď bolo jasné, prečo mi zverili horských strelcov,“ píše vo svojich memoároch Roky a ľudia (1964). Front sa prakticky nehýbal. Za desať dní od začiatku ofenzívy sa sovietske jednotky dostali dopredu ani nie o šestnásť kilometrov. Boli potrební velitelia, čo mali skúsenosti z bojov v horách.

Gererál A. J. Vedenin: „V noci 19. septembra sme zaujali pozície. Proti nám stáli dva nemecké pešie pluky. Jednotky oddeľovali mínové polia a trojnásobná palisáda prekážok z ostnatého drôtu. Ráno delostrelecká príprava pokryla celý úsek jazykmi plameňov. Z hmly sa ako prízraky vynárali letecké perute. Zavýjali kaťuše. Prvé vlny útoku rozdrvili nepriateľský odpor. Nemci sa spamätali, až keď sa bojovalo v hĺbke ich obrany. Podnikali zúfalé protiútoky, ale bolo už neskoro.

Nadišla noc. Boj neutíchal. Vrchy naokolo horeli, bolo svetlo ako vo dne. Zbor tlačil protivníka. Keď sa rozvidnelo, prišla z prednej línie dlho očakávaná správa – 20. septembra o ôsmej hodine a štyridsiatej piatej minúte prvý strelecký prápor 879. horského streleckého pluku v okolí hory Kasasjówka v chotári obce Kalinov vstúpil na pôdu Československa.

Napoludnie prešli hranice všetky jednotky zboru. Bol studený zamračený deň, ale mne bolo veselo na duši. Chcel som byť pri svojich vojakoch, blahoželať im k úspechu. Nemecké delostrelectvo nás však priklincovalo k zemi, zo zákopu sa nedal urobiť ani krok. Iba popoludní som sa prískokmi dostal do prednej línie. Skočil som s pobočníkom do krytu, ešte letno som stačil zahliadnuť akési cudzie rovnošaty, zachytil cudzie slová a bleskurýchlo siahol po pištoli.

– Nestrieľať! – zvolal ktosi. – To sú Čechoslováci.

Boli to spojári československého zboru. Vyslali ich s dôstojníkmi pre koordináciu činnosti. Prví odoslali takú túžobne očakávanú správu. A hoci Nemci boli ako diví, prebila sa za spojármi na prvý kúsok vlasti ďalšia skupina československých vojakov...“

O niekoľko hodín bol Kalinov oslobodený.

Vojna je zlá vec

„Neverte cynikom, čo tvrdia, že vojak na fronte nemá čas na sentimentalitu. Keď novinári písali o tom, ako si vaši vojaci padali s našimi do náručia, ako bozkávali zem, naberali ju rukami a ukladali do šatiek, nebol to výmysel, ale skutočnosť. Ja som starý vojak, na chrbte mám šesť krížikov a kadečo za sebou, na fronte som bol od prvého dňa, ale keď som to všetko videl, tiež mi stislo hrdlo dojatím.

Vojna je zlá vec. Ale čo sa tam vtedy dialo, bolo azda to najhoršie, čo som kedy zažil. Dážď, zima, míny, požiare, ranení, mŕtvi, dym a vo vzduchu samá črepina – lepšie nespomínať. Len v kalinovskom katastri padlo vyše dvetisícpäťsto našich. Nedávno som si prezeral staré dokumenty. Za jediný deň – 22. septembra – sme odrazili šestnásť tankových útokov. Kto bol na vojne, vie čo to znamená,“ spomína na boje o Kalinov generál Andrej Vedenin.

Mnohých posmrtne vyznamenali najvyššími vojenskými vyznamenaniami. Ako prvého podplukovníka in memoriam Alexandra Ivanoviča Ďomina. Prvý prekročil s rozviedčikmi štátnu hranicu v katastri Čertižného a tu Pod vrchom padol. Reportéri denníka Smena o ich hrdinstvách a odvahe zostavili v roku 1985 knihu Kóty slobody. Píše sa v nej o vojakoch, ktorí získali titul Hrdina Sovietskeho zväzu za boje na našom území. Je v nej stotri mien. Spomína sa v nej aj veliteľ družstva 5. streleckej roty v 327. gardovom streleckom pluku Vasilij Nikolajevič Golovaň, ktorého jednotka po oslobodení Kalinova útočila na neďalekú Haburu. V tomto boji seržant Golovaň zabil troch fašistov, siedmich zajal a odviedol na štáb pluku. Vyznamenali ho za to Radom slávy III. stupňa. Prívlastok hrdina vykúpil vlastným životom. Už nie v údolí kalinovského Hlbokého potoka a Laborca, ale v údolí Cirochy pri dedinke Zvala, kde na kóte 719 odrazil so spolubojovníkmi niekoľko zúrivých nepriateľských protiútokov, viedol rotu do troch útokov muža proti mužovi a prejavil smelosť až za prah sebazáchovy. Zlatú hviezdu hrdinu si pri Zvale sebaobetovaním vyslúžil aj samopalník Džuman Karakulov, ktorý vlastným telom zakryl strielňu nepriateľského guľometu. Čatár Vasilij Ivanenko zdolal so svojimi strelcami päťnásobnú presilu nepriateľa a obsadil rozhodujúcu vyvýšeninu v boji o dedinu, ktorá už vlastne existuje len v spomienkach. Pred štyridsiatimi rokmi Zvalu zakryli vody vodárenskej nádrže Starina. Hrdinom sa tu stal aj Viktor Kostin, veliteľ družstva spojárov, ktorý vždy dokázal obnoviť delostreleckými granátmi pretrhnuté spojenie...

Prítomnosť míľnikov

Aj preto v Kalinove stojí monumentálny symbolický pamätník osloboditeľom so súsoším od akademického sochára Františka Gibalu – rodáka z neďalekej Krajnej Poľany. Odhalili ho na 20. výročie oslobodenia. A na slovensko-poľskej štátnej hranici miestni občania svojpomocne postavili kamenný míľnik pripomínajúci miesto, kadiaľ sa k tejto podhorskej dedinke ako prví 21. septembra 1944 prebili strelci 3. horského zboru Tamanskej divízie pod velením Andreja Jakovleviča Vedenina.

„Kovovú tabuľu, ktorá to oznamovala, poškodili farbou sprejeri,“ pridával ďalší čriepok zo súčasnosti kalinovský starosta. „Farba sa dá zotrieť aj pomník možno opraviť. Napokon v našich klimatických podmienkach nám ani nič iné neostáva. Pred dvomi rokmi zorganizovala brigádu našich a ruských vysokoškolákov na obnovu pamätníkov a bojovej techniky poslankyňa Anna Belousovová. Lenže nepochopiteľné zlo v ľuďoch, ich bezohľadnosť a neúctu ničím neprekryješ, ani neopravíš,“ pokračoval šesťdesiatštyriročný Andrej Krajňák. Na potvrdenie svojich slov pridával ďalší príklad, ktorý ho viditeľne zarmucoval ešte aj teraz.

„V pamätnej izbe sme kedysi mali veľký textilný obraz s podobizňou armádneho generála Ludvíka Svobodu. Teraz ho mám v kancelárii. Keď k nám nedávno prišli na exkurziu michalovskí gymnazisti, spýtal som sa ich, či vedia, kto to je? – Lenin..., vyhŕklo z jedného po čase. Nechcem zovšeobecňovať, či generalizovať, lebo

rovnako to nevedel aj jeden miestny mládenec, keď som ho na to tiež spýtal.“

Kalinov bol kedysi akousi prominentnou obcou. A bolo to na nej aj vidieť. Tu sa začínali akcie, podujatia, behy vďaky. Tu sa začínali kariéry. Radi sa tu ukazovali funkcionári. V rokoch po vojne tu žilo bezmála šesťsto obyvateľov. Dnes dvesto. Obec, ktorú pokrstili kaliny a krv padlých v dvoch vojnách, paradoxne, teraz vymiera.

V tomto roku si Kalinov pripomínal 405. výročie od prvej písomnej zmienky i 65. výročie od udalostí, ktorými sa zapísala do našich národných dejín. Žiadalo by sa dodať – natrvalo. Lenže smútok v tvári Andreja Krajňáka i v jeho hlase ťažko písmom reprodukovať.

„Nikto neprišiel,“ zhrnul mesiace písania a pozývania funkcionárov z ústredných orgánov a ministerstiev. Na pozvanie reagovali len na ambasáde Ruskej federácie, odkiaľ na oslavy prišiel zástupca veľvyslanca. A naša armáda poslala dvoch vojakov ako čestnú stráž a ďalších dvoch ako nosičov vencov. Nijakého generála.

Nízke Beskydy sa spamätávajú zo šoku. Uprostred októbra zaútočila na ne kalamita. Zrazu napadlo meter snehu. Biela záľaha dolámala, čo sa dalo. Brezy, osiky, sosny, ale aj jablone v sadoch ležali rozštiepané ako vtedy, keď tu každých päť metrov bol kráter od granátu či míny.

„Stále sme bez telefonického spojenia i bez televízneho signálu,“ potvrdzoval ešte začiatkom novembra kalinovský starosta, ktorý niekoľkokrát urgoval nápravu. Na petíciu občanov reagoval ktosi vo firme Slovak telecom arogantne: „A boli ste sa pozrieť, čo nám to porobilo s vedením!“

Keby to tak počul Vedenin, alebo spojár Viktor Kostin...

Emil SEMANCO

Späť