Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Vrkoč mravnosti, kultúry a vzdelania

Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 23/2009)



Autor azda najlepšej, stále platnej kodifikačnej príručky – Pravidiel slovenskej výslovnosti (1984, 1988, 1996, 2005) – profesor Ábel KRÁĽ (1932) sa ešte ako študent začal zaoberať zvukovou stránkou reči. Založil a dlhé roky na Katedre slovenského jazyka FF UK v Bratislave viedol špecializované fonetické pracovisko. Pre túto oblasť jazykovedného bádania získal cenné medzinárodné kontakty a spojenia. Cizelovaniu spisovnej normy a kultúry reči zostáva verný podnes. V čase, keď zápas o legislatívnu podobu používania štátneho jazyka sprevádzajú mnohé protirečivosti, sú názory tohto vedca, organizátora, diplomata, aj inak spoločensky činorodého človeka, zvlášť podnetné a smerodajné.


Prečo ste sa stali jazykovedcom?


Má to širšie základy. Je to otázka vzťahu k národu, národnej kultúre, tradíciám a vlasti ako takej. Cez materinský jazyk vnímame svet, pomenúvame a členíme veci. Človek sa narodí v prostredí s istými zvykmi, morálkou, tradíciami. Tam získava hodnoty a kritériá. Vnímal som mnohé veci v praktickom živote. Vychádzalo to z elementárnych postojov, ktoré deti vycítia a ktoré som aj ja prebral v rodine. Bola jednoduchá, kopaničiarska, stále v nej bol nedostatok čohosi materiálneho i peňazí, ale vzťah k základným spoločenským, ľudským a duchovným hodnotám nechýbal a bol výchovou pevne zakoreňovaný. Otec a starší bratia robili na našej škvarke pôdy, v zime odchádzali do novobanských hôr ako drevorubači. Usilovali sa zarobiť na živobytie. Čo pamätám, vždy sme boli zadĺžení, vždy sa muselo čosi zháňať, prácne sme požičané do haliera vracali. Pretĺkali sme sa vojnou - brat padol v Povstaní, kolektivizáciou, kontingentmi.


U nás sa však čítalo. V nedeľu poobede, ak nehrmelo a v poli nebola niekde kôpka sena, po ktorú bolo treba rýchlo utekať, naši listovali v novinách a debatovali o publikovaných článkoch. Z ruky do ruky šli kalendáre, výročné knihy, ktoré som dostával zo Spolku svätého Vojtecha. Cez novobanskú knižnicu už ani neviem akými cestami prichádzala mi vážna literatúra, knihy o filozofických, kultúrnych smeroch a ich predstaviteľoch.


Nezabudol som na situácie, keď rodičia hovorili, ako ich nútili naučiť sa ako prvý otčenáš v maďarčine a vrchnosť na to použila všetky prostriedky, ktoré sa vtedy mohli voči deťom uplatniť. A počas maďarizácie a zavádzania Lex Aponyi bola paleta donucovacích prostriedkov veľmi pestrá i bolestivá.


To je jedna stránka vzťahu k tomu domácemu, k tomu svojmu. Nuž a potom prišli moje bystrické gymnaziálne roky s tradičným systémom prístupov k výchove a vzdelávaniu. Vysoká škola, katedra slovenčiny. To je komplex vonkajších činiteľov, ktoré sa navrstvovali na ten základ z rodinného prostredia.


Sústredili ste sa na pomerne špecifickú oblasť – na zvukovú stránku reči – na fonetiku, fonológiu. Ak by sme teraz začali hovoriť o fonémach, morfémach či grafémach, mnohým by ovisli kútiky úst. Vám tieto najmenšie čiastočky reči naplnili podstatnú časť profesijného života.


Dostal som sa k tomu ako študent v piatom ročníku, keď sa na katedre rozhodli posilniť štúdium zvukovej stránky slovenčiny a spisovného jazyka. Bolo by treba pátrať po motivácii mojich profesorov – akademika Mráza, Paulíniho, Stanislava, Pišúta a iných, prečo si ma zavolali na pohovor. Súhlasil som, že sa vydám týmto smerom. V roku 1958 som sa stal vedeckým pracovníkom v Kabinete fonetiky FF UK v Bratislave, kde som pôsobil až do roku 1989. Od začiatku sedemdesiatych rokov som bol jeho vedúcim. Nadviazal som úspešnú spoluprácu so špičkovými fonetickými pracoviskami v zahraničí v Slovanskom ústave a Fonetickom ústave v Kolíne nad Rýnom i v Ústave fonetiky a komunikácie Univerzity v Bonne.


Celoživotné štúdium zvukov reči, ktoré ste rozšírili aj na širšiu oblasť kultúry reči, zrejme aj vám spôsobuje hlavybôľ, keď vedome i nevdojak zaznamenávate, aký „nekultúrny“ je v súčasnosti rečový prejav profesionálnych moderátorov, redaktorov, novinárov, publicistov v rozhlase či televízii.


Máte pravdu. Naozaj mi veľmi ťažko padne, ak komentátor počas hokejového stretnutia ustavične opakuje, ako ktorýsi hráč posiela svojho súpera k ľadu, namiesto na ľad... Istý čas som reagoval, písal, upozorňoval, telefonoval i analyzoval túto problematiku. Vlastne som iba nadväzoval na dávnejšie úsilie s nebohým Viliamom Záborským. Spoločne sme pripravili zvukovú pomôcku o správnej výslovnosti Začiatkom sedemdesiatych rokov vyšla v Opuse, tuším, na šiestich dlhohrajúcich platniach. Vravia, že kurz Slovenská výslovnosť (1979) je aj v súčasnosti užitočnou pomôckou pre všetkých používateľov slovenského hovoreného slova. Takým je aj Príručný slovník slovenskej výslovnosti (1979) – ako spoločenské overenie kodifikácie, ktorú ste spomínali v úvode.


Po roku 1989 ste s viacerými médiami spolupracovali ako expert či poradca v otázkach správnosti a čistoty jazyka. O tieto služby už nie je záujem?


Vo vedení médií sa objavili ľudia, ktorí akoby všetko vedeli, akoby tí mladší, čo nahradili starších, nič nepotrebovali. Ale prax ukazuje iné. To ma dosť znechutilo. Ani moje články, ani moje pokusy telefonicky im dohovoriť – nechcem menovať kam všade som volal – nenašli odozvu. Zhola nič sa nezmenilo. Dobre mienené rady nemajú nijaký účinok a očividne ani zmysel. Takže som s tým prestal. Ten hrozný nezáujem ma rozladil. Mlčím. Takmer som rezignoval. Viac sa venujem otázkam jazykovej kultúry v aplikácii cez štátne a iné významné inštitúcie, ako je to povedzme pri terajších ťahaniciach o jazykový zákon. Štátne a iné zodpovedné orgány prejavili väčší záujem o to, aká je – povedzme – aj moja osobná mienka. Nechcem tým, pravdaže, seba stavať do nejakej výnimočnej pozície. Ani zďaleka nie. Ale jednoducho tu sa ten priestor otvoril a jestvuje doteraz.


Mlčíte? To slovo k vám akosi nepasuje. Len si napochytro zrekapitulujme posledné dve desaťročia. Keď vás nepriaznivé okolnosti po roku 1989 prinútili opustiť pracovisko, ktoré ste zakladali a dlhé roky viedli, ako jediný pracovník s humanitným vzdelaním ste v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave znovu vytvorili priestor i ďalšie možnosti na bádanie v oblasti zvukovej stránky jazyka – automatickej analýzy a syntézy reči. Boli ste poslancom vo federálnom zhromaždení, aktívne ste sa podieľali na dejinných zmenách, ktoré priniesli vznik samostatnej Slovenskej republiky. Potom ste boli päť rokov jej reprezentantom a vyslancom vo Švajčiarsku. Znova ste sa vrátili k pedagogickej i bádateľskej práci. Ste predsedom Výkonného výboru Spoločenstva Kresťanské Slovensko...


Dá sa povedať, že za oných čias – do roku 1989 – som bol mimo týchto problémov. Jediný priestor, v ktorom som sa musel pohybovať, aby som sa udržal na univerzite, bolo vtedajšie ROH. Keď bolo treba popri odbornej vykázať ešte inú činnosť, tu som mal priestor. Po roku 1989 som veľmi rýchlo prehliadol, čo všetko sa predtým dialo i nedialo. Pochopil som, že je nevyhnutné, aby sa aj inteligencia a ľudia, ktorí v politike neboli a ani nemali záujem sa takto angažovať, aktivizovali. Aby o svojom poznaní hovorili, tlmočili svoju mienku, využili svoju eventuálnu autoritu v spoločnosti aj na formovanie verejnej mienky, prípadne i na priame ovplyvňovanie politiky.


V ústave kybernetiky bolo viac ľudí, čo sa takto začali angažovať. Spomeniem aspoň Jozefa Mikloška. A prišlo aj na mňa. Pristúpil som na to, že sa kdesi bolo treba ozvať, vystúpiť tam a tam, prehovoriť na takom či onakom zhromaždení. Začal som sa zaujímať o to, čo jedna a čo druhá, tretia strana, aké sú ich programy. Korigoval som, dokonca som radil – nechcem menovať komu – čo a ako lepšie urobiť. A takto postupne som sa dostal do politického virvaru a vo voľbách v roku 1992 do parlamentu.


Nebolo to ľahké obdobie, aj keď sa už dnes o ňom spievajú pesničky...


Bol to tvrdý zápas. Odohrával sa najmä v zákulisí. Čo sa dialo mimo federálneho zhromaždenia, bolo nám – radovým poslancom – menej známe, aj keď som mal veľmi úzke kontakty s Alexandrom Dubčekom, neskorším prezidentom Michalom Kováčom, s nebohým Romanom Zelenayom a ďalšími.


Rozdelenie republiky nebolo jednoduché. Bola to však jediná cesta, ako sa vrátiť k stavu, že Slováci znova mohli získať svoj vlastný štát. Je to absolútne prirodzené pre každý národ, ktorý si svoju vlastnú identitu a individualitu uvedomuje. Iné riešenie nebolo. Referendum v tom čase nebolo vhodné a ani možné. Prečo? To ťažko niekoľkými vetami vysvetliť. Ten krok k samostatnosti pokladám za veľmi správny.


Zakrátko sme sa však opäť začlenili do iných štruktúr, do iných paktov a spoločenstiev. Vy máte bezprostrednú skúsenosť zo Švajčiarska, poznáte výhody a azda i nevýhody pozície tejto krajiny i vieru Švajčiarov v samých seba. Chvíľu sme koketovali s týmto vzorom, potom sme rýchlo vtlačili hlavu do európskeho chomúta.


Ja dúfam, že Švajčiarsko si svoju individualitu a integritu uchráni. Podľa môjho relatívne dobrého poznania je to príklad demokraticky dobre spravovaného štátu.


Nemožno ho napodobniť či preberať mechanicky, keďže má svoje špecifiká, ale príkladné je vedomie nevyhnutnosti jednoty tejto krajiny v rozhodujúcich otázkach. Na riešenie rozličných problémov majú, samozrejme, rozličné názory a stanoviská, ale ak sa ukáže, že niečo by oslabovalo integritu švajčiarskej konfederácie, v tú chvíľu sa skončia všetky hádky a sú jednotní. Vzorom sú aj v uplatňovaní priamej demokracie.


Nebola by Slovensku viac vyhovovala táto cesta?


Určite. Ja som dokonca dúfal, že naša republika po príklade Švajčiarska a predtým Rakúska by mohla žiadať o stav neutrality. Tým by bol vznikol v Európe pás neutrálnych štátov. Keď si v tejto súvislosti pomyslím na Juhosláviu a jej osud v spojení s Kosovom, vidím, aký vplyv by to malo na všeličo. Potom by napríklad bolo bývalo ťažko ponad zvrchované územie Slovenska letecky prepravovať na takzvanú mierovú misiu to, čo sa o niekoľko desiatok kilometrov južnejšie na Balkáne menilo na bomby a strely obohatené uránom...


Obávam sa, že Kosovo bola iba predohra k niečomu, čo by mohlo nasledovať. Naša republika je najslabší článok v reťazi záujmov o Karpatskú kotlinu. Zneisťuje ma preto neschopnosť Slovákov zjednocovať sa, zaujímať spoločné stanoviská, byť rozhodní v existenčných, bytostných otázkach. A tie nám život kladie stále.


Obráťme list od praktickej politiky či praktík politiky k praxi nášho jazyka. Vaša príručka o slovenskej výslovnosti je akýsi jazykovedný bestseller. Ako vznikal?


Vo vhodnej konštelácii v časoch, keď som sa vedecky rozbiehal, ale mal som už – môžem to tak povedať – istý kredit a výsledky. Slovenská akadémia vied, jazykovedný ústav a katedra slovenčiny, medzi ktorými bola vtedy úzka spolupráca, dospeli k názoru, že tak, ako existujú pravidlá pre pravopis, treba pripraviť pravidlá aj pre zvukovú stránku spisovného jazyka. Obrátili sa na mňa, či by som sa na tú robotu nedal. Pristal som. Potom som tri roky do každého čísla Kultúry pripravil analýzu dajakého jazykového problému, hromadili sa základné postoje. Tie som postupne spracúval do textu, ktorý poznáme ako Pravidlá slovenskej výslovnosti.


Je pre vás príznačné, ako stručne a skromne hodnotíte to obrovské množstvo času, energie a síl, ktoré ste tejto publikácii venovali. 


Som rád, že som sa na to dal. Nie som falošne skromný. Z dnešného pohľadu je to na naozaj na neuverenie, že sa jeden mladý človek – vtedy ešte mladý – vôbec odvážil na takúto mimoriadne vážnu a v istom zmysle aj rizikovú prácu.


Polstoročie vašej tvorivej práce prinieslo aj Atlas slovenských hlások (1969), prácu Model rečového mechanizmu (1974), vysokoškolskú učebnicu Fonetika a fonológia (1989) v spoluautorstve s Jánom Sabolom, Základy jazykovej kultúry (1990) v spolupráci s Annou Rýzkovou i ďalšie publikácie. Slovákov ste, obrazne povedané, učili nielen ako majú hovoriť, ale dávali ste im aj návod, ako majú žiť.


Zrejme narážate na Štátnu doktrínu Slovenskej republiky, ktorej prvý návrh uzrel svetlo sveta v septembri 2000. Od roku 1989 som situáciu u nás vnímal tak, že tým, ktorí kormidlujú náš štát, chýba azimut, smerník o tom, čo tvorí základ existencie nášho národa, našej kultúry, o čo by sme sa mali a mohli aj v politike oprieť.


Sadol som si k tejto téme a výsledkom bol tento dokument. Podporili ho popredné osobnosti spoločenského a kultúrneho života, Spoločenstvo Kresťanské Slovensko, na čele ktorého stojím, reprezentanti Matice slovenskej i Nezávislé združenie ekonómov.


Zamlčal sa však, vytratil, sublimoval. Nikto z rozhodujúcich politikov na doktrínu nereagoval, nepodporil ju. Rozplynula sa v ľahostajnosti a nezáujme mocných, hoci je v mnohom aktuálna.


Slovenskej politike vari najviac zazlievam, že nerozumie významu, hodnote a sile symbolov a znakov. Preto sa aj stalo, že Štefánik v našom hlavnom meste nie je tým Štefánikom, ktorým mal byť, ale montérom pod chvostom leva...


Naši južní susedia sú na tieto posolstvá, na reč symbolov experti. Veľmi dobre ju poznajú a veľmi efektívne ju využívajú. Koľko turulov stojí na slovenskom území? To isté možno povedať aj o našich bratoch Čechoch.


Veľký dôraz v doktríne prikladáte morálnym a mravným hodnotám, ale tiež vzdelaniu. Ako na tento váš pokus pripraviť pre Slovensko fundament či podstavec, na ktorom by stálo, hľadíte z odstupu času?


Aj dnes tvrdím, že by sa dala oživiť, prispôsobiť a bola by Slovensku na prospech. Vznikli sme a po stáročia pretrvali ako národ kresťanský. Ak chýba mravná orientácia, mravná sila, poriadok a disciplína, rešpekt voči štátu i vrchnosti – nič potom nie je dostatočne účinné. Potrebujeme pevný mravný základ vo vrkoči s kultúrnosťou a vzdelanosťou.


Pred voľbami počuť z politických strán – vzdelanosť, vzdelanosť, vzdelanosť – ako zaklínadlo. Politické deklarácie, ale rýchlo vyšumia. Kde je tá vzdelanostná spoločnosť, ktorou sme chceli byť?


Slovensko má veľa múdrych a vzdelaných ľudí, len sú odsunutí nabok. To, čo je teraz dôležité a s čím sa pretŕčame, to sú takzvané celebrity a všelijaké star, len nie ľudia, ktorí robia veľmi záslužnú prácu v zdravotníctve, školstve, vede, výskume, v technike. Máme ich, len sú skrytí. Politika nerada prizýva múdrych ľudí do svojich radov a nerada ich počúva.


Vás zrejme pri tvorbe novely zákona o štátnom jazyku počúvali.


Slovensko nie je jediné na svete, kde majú taký zákon. Podobné normy prijali najmenej dve desiatky krajín. Jeho potrebnosť odôvodňuje aj situácia na južnom Slovensku – v zmiešanom území – kde sa Slováci systematicky pomaďarčujú. Nerád, ale musím to adresne povedať, že poprední politici maďarskej nacionalistickej politickej strany v zákone o štátnom jazyku vidia zábranu na dosiahnutie svojich politických cieľov. A tie sú jasné – Felvidék a obnovenie veľkého Maďarska. Preto táto ich zúrivá reakcia, preto tento útok – neodôvodnený, nespravodlivý, nechutný, falošný, klamlivý – ako to minister kultúry M. Maďarič viackrát verejne povedal. Ja len dúfam, že pripravované vykonávacie predpisy nezdeformujú jeho zmysel i pôvodné znenie a žiadny z našich politikov nepodľahne tlaku, ktorí maďarskí politici organizujú vo svete.


Požiadavka Václava Klausa v súvislosti s Benešovými dekrétmi je plne opodstatnená, aktuálna a týka sa aj nás. So znepokojením sledujem vyjadrenia, že ak nepodpíše Lisabonskú zmluvu, treba ho odstrániť. Demokraticky zvolenú hlavu štátu? To je nehoráznosť.


Zhováral sa Emil SEMANCO



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.