Vystúpil z krajiny poézie do dejín

Slovensko, 14. 1. 2010 (Verejná správa 25-26/2009)

Tam, kde sa ako väzeň v päťdesiatych rokoch chytal pašovanej ceruzky a kde vpísal svoje rýmy Stamodtiaľ do krížovky mreží s tajničkou, pridal k legende obsiahnutej iniciálkami L. N. aj tieto vety, ktoré sú jadrom jeho poetiky a estetiky: „Umenie nie je alebo aspoň nemá byť púhym zobrazením skutočna, ale jeho pretváraním. Umenie nereprodukuje alebo aspoň nemá reprodukovať javy a výjavy, ale pretvoriť ich v žeravej vyhni tvorenia a vracať ich očistené pre potechu i preporodenie človeka. Báseň nie je riport..., báseň je obrad, a beda básnikovi i publiku, ktoré ju takto nevníma.“

Alexander Matuška, ktorý mu bol duchovne najbližší, s platnosťou definície zas takto sformuloval estetické i spoločenské rozmery Novomeského poézie: „Básni z pocitu hlbokého rozryvu medzi skutočnosťou a snom, z pocitu pokrivenosti a neplnosti, z toho, že nič nie je na svojom mieste v spoločenstve ľudí... Jeho poézia je plná jemnôstok a fines, hier so slovom i vlády nad ním; verše zahovorené do odbočiek, rozvravené, i presné a stručné, bohaté podtextom i priam gnómickými formuláciami... 

Chvíle i dejiny, pocity i myšlienky, to, čo sa dialo objektívne, von – i to, čo prebiehalo mysľou, dnu – to je téma týchto poézií; za veľkou obrazovou silou stojí básnik s vnútorným rozochvením i rozvíchrením, intenzívnym zamyslením; niekto, komu to spieva a kto má nadto i koncepciu, pohľad, taký čo vidí »za a do a nad«, taký, čo sa opája a vzrušuje javom, aby za ním hľadal a nachodil zmysel. A aký zmysel? Ten, čo sa časti ľudí a ľudstva stráca, zmysel ľudského snenia a konania, zmysel ľudskej nádeje a ľudskej existencie.“

Autoritatívny literárny kritik nezostal len na pôde poetovi najvlastnejšej, ale rozvetvil jeho postavenie a účinkovanie na mnohé strany. Tak ako to vedel iba on, jedinou presnou a prísnou vetou obsiahol aj jeho zástoj novinársky, politicky, organizátorsky i mysliteľský: „Premyslel mnohé veci slovenské a československé, európske a svetové; vyslovil sa básnicky o hlavných otázkach, túžbach a strastiach tejto epochy.“ A inde zas ho takto vložil do kontextu doby i našej literatúry: „Niet dnes v našej kultúre človeka, okolo ktorého by sa v duchu sústreďovalo toľko hláv a sŕdc – najmä sŕdc – a ktorý by mal toľký intelektuálny a mravný úver.“

Poézia jedinečnej kvality

Mnohé z toho, čo Matuška vyslovil a napísal o Novomeskom v rokoch šesťdesiatych a neskôr platí stále, aj „na tejto strane života“ – ak by sme ho parafrázovali a prešli zamatom z konca osemdesiatych rokov k časom, o ktorých obidvaja verili, že odišli do minulosti a nikdy sa nevrátia. Či už naň hľadíme z horizontu obrodných rokov šesťdesiatych, ktoré jemu samému priniesli novú básnickú jar v knihách Vila Tereza, Do mesta 30 minút (obidve z roku 1963), Stamodtiaľ a iné (1964), Nezbadaný svet (verše k umeleckým fotografiám Martina Martinčeka) i v torze lyrickej zbierky Dom, kde žijem, alebo na neho zaostrujeme súčasnú optiku – stále sa nám v nej ukáže ako iniciátor a zakladateľ modernej línie slovenskej poézie. Pravda, ak si ďalekohľad nezameníme za mikroskop s bacilmi pod okulárom alebo s krivým zrkadlom. Ak by predsa len, treba tým, čo charakter menia ako kabáty, pripomenúť básnikovo motto z básne Pošušky: „A nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami,/ tam, kde sme začínali, začal by som znova/ a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily,/ ktoré ho zabili.“

Patrí mu jedno z najvýznamnejších miest v dejinách slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Jeho prínos spočíva v nových a jedinečných literárnych kvalitách jeho diela. Vytvoril novú koncepciu poézie syntézou moderných literárnych prúdov – absorboval širokú škálu podnetov z dobovej európskej literatúry, ktorú tvorivo transformoval vo vlastnej tvorbe.

„Je to poézia protikladnosti a zviazanosti medzi domovom a diaľkami, prítomnosťou chvíle a časovými priestormi storočí, medzi bolesťou a krásou,“ ako o jeho zbierkach súdi kulturológ Viktor Timura. „Osobné životné zápasy a skúsenosti premieta do nadosobných významových gest, hľadá skutočnú pravdu o dejoch, veciach a ľuďoch, aj o sebe samom, neobyčajnú ľudskosť spája s večným hľadaním pravdy a krásy“.

Po stupienkoch života

Ladislav Novomeský sa narodil 27. decembra 1904 v rodine krajčíra, ktorý sa presťahoval zo Senice do Budapešti. Tu začal chodiť do ľudovej školy a prázdniny obyčajne trávil u starej mamy v Senici. V rokoch 1915 až 1919 študoval na gymnáziu v Pešti a počas prázdnin pracoval v muničnej továrni, kde sa zúčastnil aj na robotníckej demonštrácii. Bezprostredne vnímal aj udalosti spojené s Maďarskou republikou rád.

Na štátnom učiteľskom ústave v Modre sa neskôr zoznámil s českou literatúrou, ktorá ho výrazne a nadlho ovplyvnila. Zmaturoval v roku 1923, začal učiť, ale zároveň sa stal externým poslucháčom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Oddáva sa poézii, ale stíha písať do množstva novín a časopisov. Jeho básnické prvotiny nesú stopy Nezvalovho poetizmu i Wolkrovej proletárskej poézie, badať v nich vplyv ruskej poézie, najmä Sergeja Jesenina a Vladimíra Majakovského, ale i francúzskych autorov, predovšetkým Guillauma Apollinaira a jeho poetických experimentov.

V roku 1925 vstupuje do komunistickej strany, spolupracuje s redakciou Pravdy Chudoby, ale už rok predtým spoločne s Vladimírom Clementisom a Danielom Okálim pripravujú založenie časopisu DAV. Ich úsilie sa napokon zúročuje – už pred Vianocami 1924 sa v uliciach Bratislavy objavuje prvé číslo tohto štvrťročníka. Novomeský sa stáva jednou z najvplyvnejších osobností skupiny.

V roku 1926 prichádza do Pravdy, lenže niektorým kolegom nevyhovuje jeho „básnický“ životný štýl a podnikajú kroky, aby z redakcie odišiel. Napokon v nej na Gottwaldov zákrok zostáva a spolu s Eduardom Urxom sú redakčnými ťahúňmi – neraz zostavujú takmer celé noviny. V roku 1929 sa Novomeskému spolu s Clementisom podarilo obnoviť vydávanie DAV-u, v rokoch 1935 - 1937 je zodpovedným redaktorom časopisu. V júni a júli roku 1930 aj prostredníctvom tohto periodika informuje domácu i svetovú verejnosť o krvavých udalostiach v Košútoch. Vedno s Clementisom zakladajú Blok inteligencie. Po vypuknutí občianskej vojny v Španielsku sa naplno venuje udalostiam v tejto krajine, uverejňuje články, prednáša, reční na zhromaždeniach, demaskuje fašizmus, lenže po zákaze komunistickej tlače zostáva bez práce.

Po Mníchovskom diktáte a rozbití Československej republiky odchádza v roku 1939 z Prahy, kde pracoval v redakcii Rudého Práva, na Slovensko, kde sa mu podarí získať úradnícke miesto. Aktívne sa zapája do odboja. Zatknú ho. Z ilavskej cely posiela pašovanou ceruzkou svoje odkazy plné nádejí tým spolubojovníkom, čo ostali na slobode. Po prepustení z väzenia pokračuje v boji písaným slovom. V Slovenskom hlase, najmä však v Smrekovom Eláne uverejňuje sériu nekonformných, odbojných článkov, úvah a fejtónov. S Gustávom Husákom a Karolom Šmidkem tvoria 5. ilegálne vedenie KSS a formulujú Vianočnú dohodu (1943) – dokument zjednocujúci všetky zložky protifašistického odboja pod vedením Slovenskej národnej rady. V roku 1944 vykonával funkciu podpredsedu SNR, v polovici októbra ako člen jej delegácie odišiel do Londýna na rokovania s Eduardom Benešom, v novembri zas do Moskvy. Podpredsedom SNR bol aj po vojne, okrem toho povereníkom pre školstvo a osvetu. V máji 1950 ho odvolali zo všetkých funkcií, aby ho o rok neskôr obvinili z takzvaného „buržoázneho nacionalizmu“. V roku 1954 ho odsúdili na desať rokov väzenia, lenže už nasledujúci bol prepustený na slobodu. Do roku 1962 pracoval v Památniku národního písemníctvi v Prahe. Po plnej rehabilitácii v roku 1963 sa vrátil do Bratislavy. Znovu sa zapája do politického a kultúrneho diania, stáva sa predsedom Matice slovenskej, ale začiatkom sedemdesiatych rokov sa na protest proti normalizačnej politike vzdal všetkých funkcií. Vážne chorý sa utiahol do súkromia. Zomrel 4. septembra 1976. Mravný úver sme mu nesplatili. Pomník z bronzu, ktorý stojí v jeho rodnej Senici, mu zhotovil Ján Kulich. Ten naozajstný je v múdrosti a kráse jeho slova, v zásadovosti jeho postoja. Ako píšu autori Dejín slovenskej literatúry (Obzor, 1984) Novomeský je „v širokom páse literárnych dejín jediný príklad básnika, ktorý dozaista vyšiel z krajiny poézie do času človečích dejín“.

Emil SEMANCO

Späť