Novinári neznášajú žiadnu kritiku

Slovensko, 25. 3. 2010 (Verejná správa 5/2010)

Premiér Robert Fico označil žurnalistopv za politickú opozíciu... za ľudí, ktorí sa správajú ako prostitútky... za hyeny, a tak ďalej. Tento vzťah však nie je nikdy jednostranný, každá akcia plodí reakciu. Exminister vnútra Vladimír Palko atakoval novinárov zasa takto (SME 30. 3. 2006): „Slovenskí novinári vytvárajú o sebe dojem, že sú strážne psy demokracie a že dávajú pozor na zlých politikov a slúžia spoločnosti. Túto úlohu väčšinou neplnia. Často plnia záujmy majiteľov, bez ohľadu na to, kde je pravda.“

Podľa V. Palka o nezávislosti novinárov nemôže byť ani reči. Rovnako ani o pluralite názorov. Žurnalisti neodzrkadľujú to, čo si spoločnosť myslí, skôr robia propagandu a v tomto zmysle nie sú demokratickí. Žurnalistom chýba aj schopnosť sebareflexie – ich myslenie je davové a deformované.

Niekedy sú politici voči novinárom arogantní, ba až agresívni. Spomeňme si len na incident Vladimíra Mečiara alebo na konflikt exministra Zajaca. Ten napadol redaktora TA3 Ivana Bradu, odhodil mu mikrofón a nazval ho korupčným novinárom.

Politológ László Óllos pripúšťa, že politici môžu byť na niektorých novinárov alergickí, ale to je riziko povolania politika, ktorý musí strpieť nepríjemné aj nekompetentné otázky.

Je všeobecne známe, že politici novinárov nielen kritizujú, ale im aj podkurujú „poza bučky“. Často ich dávajú sledovať tajnými službami. Treba však poznamenať, že podaktorí žurnalisti sa zasa dobrovoľne a s určitým zadosťučinením zaplietajú do siskárskych sietí.

Žurnalisti neznášajú žiadnu kritiku – najmä od politikov. Sú presvedčení, že pravda je na ich strane, že ich analýzy sú objektívne a spravodlivé. Ak si niekto z politikov také niečo dovolí, hneď je oheň na streche. Zovšadiaľ sa ozve huriavk, nespokojnosť, zúrivá oponentúra. Všetky médiá hudú tú istú pesničku, príslušného politika ironizujú, vysmievajú sa z neho, vynášajú na svetlo božie všakové intímnosti, jednoducho, tlčú hlava-nehlava.

Tlačové médiá v týchto nevyberaných atakoch sústavne pokračujú a zrejme aj pokračovať budú.

Žurnalisti a voľby

Už som spomínal, že žurnalisti by sa vo volebnej kampani mali správať neutrálne, bez akýchkoľvek náznakov, že strania tomu či onomu politickému subjektu. Nemalo by sa stávať, že samotní novinári sa objavia na kandidátkach politických strán. Nemalo by sa, ale stáva sa.

V komunálnych voľbách koncom roka 2006 sa napríklad traja regionálni redaktori Slovenského rozhlasu dali nominovať na kandidátky politických strán. Je to ich vec. Ale iba dovtedy, kým ich hlas nezaznie z éteru, a to bez ohľadu na to, či nejakým spôsobom svoju straníckosť dajú najavo. Takýto človek totiž nikdy nemôže byť objektívny, a už vôbec nie nadstranícky.

A neboli to len redaktori z regiónov. Môžeme spomenúť i Branislava Záhradníka (vtedy ešte v STV) a mnohých ďalších, ktorí sa dobrovoľne a s hlukom prihlásili k straníckemu tričku. To už vonkoncom nie je fér.

Neznamená to však, že sa nenájdu aj výnimky. Vzhľadom na zložitosť vzťahov medzi politikmi a médiami niektorí novinári dokonca odmietajú chodiť voliť. Vzdávajú sa tak dobrovoľne svojho občianskeho práva a zdôvodňujú to tým, že by ich vhodenie volebného lístka do urny vnútorne korumpovalo. Týmto postojom sa ale vyznačuje iba nepatrná hŕstka našich žurnalistov. Taká nepatrná, že ju neviem ani konkretizovať.

 Nezrelosť, neskúsenosť a jednostrannosť našich žurnalistov môžeme ukázať napríklad na „kauze“ Jahnátek, ktorá sa objavila koncom marca 2007. Spomínam ju najmä preto, že je typickou pre všetky slovenské médiá, a predostieram ju ako jav, ktorý je praktickou ukážkou novinárskej činnosti pri manipulácii s verejnou mienkou.

Kauza je verejnosti dostatočne známa, preto uvediem len niekoľko základných faktov: minister Jahnátek poskytol týždenníku Trend rozhovor na ozaj háklivú tému – obchodovanie so zbraňami. Otvorene sa zmienil o podmienkach obchodných transakcií v treťom svete – v niektorých arabských krajinách a v afrických štátoch. Šokoval svojou úprimnosťou v súvislosti s netradičnými formami predaja zbraní (prostredníctvom úplatkov) v spomínaných krajinách. Tieto fakty sú každému notoricky známe a jasné. Len ich akosi nikto nechce vysloviť. Minister uviedol, že takéto obchody by mohli robiť aj naše štátne firmy, prirodzene, muselo by to nadobudnúť legálnu formu (provízne zmluvy). Ani táto myšlienka nie je však nová, lebo týmto spôsobom obchodujú takmer všetky štátne firmy vo svete.

Minister Jahnátek spravil len jednu chybu – nemal ísť s touto informáciou von, tobôž nie pred novinármi, ktorí považujú, ako sa vyjadril publicista Tom Nicholson, Ficovu vládu za nepriateľskú voči všetkým médiám. Podľa neho je zrejme nepriateľský každý politik, ktorý sa ohradí voči lži, ohováraniu a nebodaj si dovolí čo len ostrejšie slovko na adresu žurnalistov.

Autorizovanie rozhovorov iba niekedy

Jahnátek bol v rozhovore naivný a predovšetkým prostoreký. Neviem, či článok autorizoval, hoci podľa Etického kódexu novinára mal na to nárok.

Pokiaľ ide o samotné autorizovanie, Gabriel Beer z Trendu na margo toho konštatuje: „Sme korektné noviny, ale prijali sme vnútorné pravidlá, že nedávame autorizovať. Iba v prípade, že máme pocit, že sme si s človekom pri rozhovore celkom nerozumeli, tak rozhovor pred zverejnením konzultujeme...“

Iný doslovný citát, tentoraz z časopisu .týždeň (2. apríla 2007): „Jedno je isté, ak by minister Jahnátek a jeho hovorca rozhovor autorizovali, určite by sporné pasáže vyhodili. Uvedomili by si, že minister bol príliš úprimný a že by mohol mať problém. Na papieri vyzerá všetko vážnejšie, a preto pri autorizácii rozhovorov respondenti všetko kontroverznejšie radšej vyhodia. Vyzerajú lepší či múdrejší, ale je to aj dosť nudné čítanie. Autorizovať rozhovory s politikmi teda zrejme netreba. Stačí verne prepísať ich slová a v prípade protestov zverejniť nahrávku na internete.“

Z uvedených citátov vyplýva, že respondent sa pri normálnom rozhovore nemôže pomýliť, nepresne vyjadriť svoju myšlienku, a ak sa tak stane, tak mu treba, veď to nie je náš kamarát, načo by sme ho mali upozorniť na autorizáciu. Nech sa len utápa v problémoch!

Skrátka, Jahnátek doplatil na to, že chcel, aby sa naše firmy správali rovnako ako štátne firmy všade vo svete. Úprimnosť sa však na Slovensku nenosí!

Pán minister by sa mal podučiť od ministrov Dzurindovej vlády. Tí mlčali, a pritom konali: pri privatizovaní „zlatých slovenských teliat“ legálnou formou, zmluvnými vzťahmi presúvali stámilióny do rozličných poradenských a iných firiem, vraj za výber a odporúčanie tých najlepších klientov. Ako keby to dobre platení ministerskí úradníci nevedeli urobiť!

Vtedy žurnalisti, až na výnimky, odvracali od týchto problémov oči, nič nevideli, nič nepočuli.

Neznamená to, že chcem, aby sa Jahnátek správal tak ako Dzurindovi ministri. Jeho úprimnosť a otvorenosť je korektnejšia a férovejšia, i keď nie vždy môže byť človek, najmä však politik, úprimný.

Pravda, v marci 2007 bolo všetko iné: jestvovala vláda „nepriateľská“ voči novinárom, opozícia veľmi ostro kritizovala Jahnátka, žiadala jeho hlavu, takmer všetci novinári jej tlieskali. Načo rozmýšľať vlastným mozgom, zaujať svoje vlastné stanovisko.

Bolo by to aj zbytočné. Veď už dlho sa hrá iba na jednu bránku.

Pokiaľ si dobre pamätám, našiel sa iba jeden novinár, ktorý odmietol nastúpiť do zostavy. Bol to sám autor rozhovoru Gabriel Beer, šéfreportér týždenníka Trend, ktorý okrem iného napísal:

„... úprimnosť ministra ma zaskočila, priznávam. Ale povedal som si, že sa aspoň na nič nehrá. Asi vie, ako to chodí. A funguje to aj pri štátnych zákazkách na Slovensku: nezmyselné výdavky na poradcov, agentúry, nepotrebné štúdie či divné kompenzačné obchody pre silných mužov miestneho priemyslu. A k tomu účty v schránkových firmách daňových rajov.“

Ďalej dodáva: „Cítil som však, že z úprimnosti ministra môže byť poriadny problém. Od politika totiž nik nečaká, že bude hovoriť, čo si skutočne myslí. Keď novinári politika nachytajú pri takýchto „úprimnostiach“, sú zdesení. A minister Jahnátek svojou neobratnosťou a naivnou úprimnosťou rozbúril vášne.

... paralyzovaná slovenská opozícia využila šancu dostať sa do médií a zakričať si. Aj za jej vlády však boli vážne dôvody na to, aby ministri opustili svoj post – a nestalo sa tak. V roku 2002 ministrovi obrany nevykrútila krk pochybná súťaž na dodávku informačného systému Logis (po jej opakovaní zvíťazila firma o 130 miliónov drahšia ako víťaz z prvého kola), ani čudný nákup nedovyvinutého komunikačného systému Mokys od spoločnosti BAe Systems. Nájsť účty, kde sa rozkotúľajú peniažky zo skutočných obchodov, je ťažšie ako kritizovať neobratnú vetu v novinovom rozhovore...“ .

Rátajú sa činy, nie slová

Žurnalistom sa nechce „piplať“ v zložitých konkrétnych prípadoch, radšej dajú prednosť táraniu, a to takému, ktoré je v prospech ich obľúbencov.

Peter Schutz konštatuje (SME, 28. 3. 2007): „... ak opozícia zrozumiteľne vyargumentuje, prečo minister, ktorý toleruje (plánuje) korupciu, je rovnako neprijateľný ako ten, kto ju pácha, tak podujatie nebude cirkusové anizbytočné.“ (Myslí na odvolávanie Jahnátka v parlamente – pozn. autora.)

Nazdávam sa, že tu by svoje tvrdenia mal vyargumentovať aj pán Schutz. A nie čierno-bielo, lež v pestrých farbách, tak ako je pestrý sám život. Lenže ako poznám jeho novinársku tvorbu, určite sa mu to nepodarí. Nepodarí sa mu to vedome a ani podvedome.

Veľmi trefne sa na túto tému vyjadril generálny tajomník Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) Angel Gurría v rozhovore pre denník SME (7. 4. 2007): „Ja vidím vo vláde viac pragmatizmu, než pripúšťate vy, ale vidím zároveň potrebu niektorých politikov robiť vyhlásenia a zaujímať stanoviská, ktoré môžu byť konzistentné v rámci platformy ich vlastnej strany. Ich činy budú tým, čo sa bude rátať, a nie ich slová.“

(Pokračovanie nabudúce)

Pavol DINKA

Späť