Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Pamäť bardejovských okruhliakov

Slovensko, 26. 5. 2010 (Verejná správa 7/2010)



Ponad strechy bardejovských domov už desaťkrát preleteli kŕdle sťahovavých vtákov a divých husí odvtedy, čo toto hornošarišské mesto s mnohými prívlastkami zapísali do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Najčastejšie ho zvyknú nazývať naším najgotickejším mestom alebo ho obrazne pomenúvajú perla na jantárovej ceste. Akosi zapadá prachom, že už pred štvrťstoročím medzinárodné kolégium udelilo Bardejovu ako prvému mestu vo vtedajšom Československu za záchranu kultúrnych pamiatok Európsku cenu a zlatú medailu Leona Battistu Albertiho – geniálneho talianskeho renesančného architekta, ale aj teoretika umenia, spisovateľa, maliara, hudobníka, brilantného diskutéra i vynikajúceho atléta. Zástupcovia nadácie ICOMOS vtedy ocenili najmä bardejovskú racionálnosť a komplexnosť pri postupe obnovy umeleckých a staviteľských skvostov. Mesto na slovensko-poľskom pomedzí v severovýchodnom cípe republiky vyznamenaním priradili k takým štýlotvorným a architektonickým skvostom, ako je trebárs Sankt Peterburg, ktorému Európsku cenu udelili len dva roky pred Bardejovom.


Dodajme, že bardejovskú mestskú pamiatkovú rezerváciu vyhlásili už v roku 1950, čím sa Bardejov zaslúžene zaradil medzi popredné československé historické mestá. Dnes ju tvorí vyše dvestoštyridsať objektov. Historicky i stavebne najhodnotnejšie sú dve národné kultúrne pamiatky – gotický Kostol sv. Egídia a goticko-renesančná radnica, ktorá pred tromi rokmi za citlivú obnovu získala cenu ministra kultúry Fénix s finančnou prémiou pre kolektív reštaurátorov, ktorý tvorili domáci sochár Martin Kutný, akademický maliar Ľubomír Cap a akademický maliar-reštaurátor Peter Gomboš.


Kým sa zahĺbime do tichého svedectva okruhliakov na Radničnom námestí, už len jeden dodatok. Štrnásteho novembra 2001 mestá Bardejov, Kežmarok, Levoča a Stará Ľubovňa vytvorili konzorcium a slávnostnou deklaráciou vyhlásili regionálne združenie pod názvom Slovenské kráľovské mestá.


V riečisku dejín


Ubehlo desať rokov. Nepatrný zlomok histórie. Veď mesto si onedlho pripomenie sedemstosedemdesiat rokov od prvej písomnej zmienky. Ale už predtým, ako sa o ňom v roku 1241 objavil zápis v Ipatijevskom letopise, bola tu slovanská osada, aj kláštor cisterciánov a rušná obchodná cesta, o čom svedčia nálezy rímskych a keltských mincí po oboch stranách pohraničného karpatského horského chrbta.


Ktovie, ako sa od Vihorlatských vrchov až sem k Čergovu zatúlali zbojníci z družiny Fedora Hlavatého. Zostal po nich výhražný list napísaný možno kdesi na Krížoch 25. júla 1493. Patrí v mnohých smeroch k raritám. Unikátny je už tým, že sa zachoval.


„Vy zli a nespravedlivi lude Bardiovci. Vy ste našich bratov dali zvešati, ludi dobrych a nevinnych ako mordere necnotlivi...“, takýmto nelichotivým oslovením sa obracajú na bardejovských mešťanov a sľubujú im krutú odvetu za to, že pochytali a vydali katovi ich spoločníkov. Za nevinne preliatu krv buď zaplatia celých štyristo v zlate, alebo „...na vašich hordlech i na vašim imaniu mstiti se budemi.“ V bohatých bardejovských dejinách už nie je zmienka o tom, či títo pobehaji, napospol ušlí nevoľníci, vojenskí vyslúžilci i zbehovia, svoje hrozby „písané s hor dzen svateho Jakuba“, aj uskutočnili.Vieme, že dvoch Fedorových druhov obesili a tretieho vyviedol majster popravca s pomocníkmi z niekdajšej Temničnej ulice pred Hornú bránu a pri Lampovom stĺpe mu sťali hlavu.


Zo živej vody


Južnú stranu námestia tvorí iba päť domov. Štvrtý od vyústenia Veternej ulice je goticko-renesančný dom, ktorého fasádu zdobí nádherná rokajová maľba. Patrí k najvzácnejším v celej pamiatkovej rezervácii. Cez chodník pred ním je lavička v tieni štyroch líp. Rád som tu sedával. Práve v tom mieste padol mi zrak na okruhliak so žilkou kremeňa, a aj keď bolo v dlažbe na milión iných – obrúsených v riečnej dielni Lukavice či Tople – presvedčil som sám seba, že to určite bude ten, čo si ešte pamätá na Vaska a kroky nešťastného rusínskeho mladíka z Ruskej Volovej, ktorý tu prišiel ako brat zbojníckeho kapitána Fedora Hlavatého o hlavu. Tadiaľ ho viedli na popravisko ku Kopfstocku. Ten kameň si určite spomína na richtára Vavrinca, alebo na protivného Marka z Norimberka, na všetky ďalšie hrdelné kauzy, na vojny a ich obete, na časté ničivé požiare, čo postihli mesto, rovnako aj na mor a ďalšie zákernosti, dokonca aj na zemetrasenie.


Aj keď dlažbu z „mačacích hláv“ vymieňali pred polstoročím a nedávno opäť pokryli povrch námestia čímsi „schodnejším“, povedal som si, že ten môj kameň s bielou kremennou kresbou musel tu byť dávno predtým. Možno ležal niekde pri mestskej studni, kde si vypočul všetky dobré i zlé správy, ktoré prinášali mestskí páni do radnice s Rolandom na priečelí. Poznal radosti i starosti kupcov, tkáčov i práčok. Chodil po ňom mestský dráb k Hornej bráne, kde sa teraz v hradnej priekope – premenenej na vynachádzavý amfiteáter – premietajú filmy. Určite tade kráčal aj kat na svoje pracovisko k Lampovému stĺpu. Schádzali sa pri ňom milenci i klebetné kofy, dupotali po ňom kopytá kuruckých i labanských koní, cvendžali ostrohy jazdcov cisárskych i povstaleckých švadrón, ba aj z kozáckych eskadrón. Stekali po ňom kvapky dažďa a možno aj kvapky krvi, ako z boku umučeného Krista na Malej Kalvárii majstra Pavla z Levoče – lebo aj ten svojimi majstrovskými sochami prispel ku kráse Bardejova a hrdosti na ňu.


Ctihodné donátorky


Sedával som v dolnej časti námestia v chládku pod lipami, sledoval pekné Šarišanky a v nejednej som si predstavoval ich dávne predchodkyne.


Prisahal by som, že tamtá zachmúrená, čo schádza schodíkmi od Gantzaughovho domu a pohŕdavo odmieta môj obdivný pohľad, je mešťanostova dcéra Veronika, čo sa má zajtra vydávať. Už nie za „toho škrabáka“ z Gutgeselovej tlačiarne, čo pre samú ľúbosť k nej takmer stratil hlavu, ale za bohatého kupca Petra Magera.


Nezávidím mu. Čaká ho krátke šťastie.


Veronika Magerová ako bohabojná vdova venuje po mužovej smrti tisícky florénov z jeho pozostalosti na zbožné účely. Postavia za ne kaplnky na južnej strane farského kostola sv. Egídia a osobitný oltárista bude za darované dukáty slúžiť za nebožtíka večnú zádušnú omšu...


Pobožné bardejovské vdovy. Vďaka ním má mesto najkrajšie stavebné pamiatky. Dôstojná pani Dorota Reichová - Schwarczová sa stala mecénkou augustiánskeho kláštora a kostola. Alebo vdova po richtárovi Jurajovi Winterovi, ktorý zahynul pri obrane Západnej brány proti Tökölyho vojskám v roku 1679. Nič mu nepomohlo, že sa len rok predtým zo zajatia rebelov, ktorí ho odvliekli až do Sedmohradska, vykúpil obrovskou sumou osemtisíc florénov. Manželka mu dala vytesať náhrobok v tvare srdca a kríža. Dodnes stojí v Hažírovej záhrade blízko reštaurácie Na bráne.


Tretieho septembra toho osudného roka neprijal kurucký plukovník Petneházy od mestskej rady ponúkané výkupné a Bardejov podpálil. Okrem Obručníckej ulice a Dolného radu ľahli popolom všetky domy. Zhoreli aj strechy na oboch kostoloch.


Mesto a jeho kríž.


Ale aj bohaté a slávne mesto.


Pýcha a pád


Slnko uviazlo kdesi nad hradnými ruinami Makovice a jeho lúče spúšťajú v riedkych korunách mladých lipiek zvláštny retroprojektor. Kostol v hornej časti námestia vidno len ako tmavú kulisu, zvony nepočuť – obidva pukli v roku 1990. V popredí sa odvíja ohnivá dráma – sekvencia zo zvonolejárskej dielne v Brodku pri Přerove. V gejzíre iskier ovláda orchester remeselníkov žena. Dvíha taktovku nad lejúcou sa zvonovinou – dáva povel, aby sa znovu narodil Svätý Urban, hlavný zvon bardejovskej baziliky. Moravanka Marie Dytrichová, dedička nevšednej rodovej zručnosti, rozozvučí Bardejov jeho zvonivým srdcom. K jeho posolstvu sa onedlho pridá aj Svätý Jozef. Nahradí zmĺknutého Jána...


Zvony, v ktorých vyhasol hlas, sa ocitli na dlažbe. Sú dôstojné ako mohylníky vekov.


Naozaj nie je ťažké vo fascinujúcej iluminácii sledovať hlúčik frátrov v mníšskom habite na ceste z koprivnického kláštora sv. Floriána do doliny riečky Lukavica. Cisterciáni si v novom pôsobisku onedlho zvolia nového patróna – sv. Egídia.


Vedátori či historici sa môžu sporiť, či je kdesi v základoch svätyne aj stopa po tomto ráde. Na plátne predstavivosti vidíme mníchov ako hľadajú brod a ich stopy v riedkom blate na brehu riečky. A jeden z bratov ukladá doprostred prúdu okruhliak s bielou kremennou žilkou...


Vidíme kamenárov, ktorí pre cisterciánov pred vyše ôsmimi storočiami začali okresávať prvé kamenné bloky na stavbu kostola. Vidíme aj partiu bardejovských remeselníkov, vedenú tunajším rodákom, akademickým sochárom Martinom Kutným, ktorá ani nie pred dvomi desaťročiami nanovo vysekávala na chrám gotické fialy a kraby, ako keby ich bol najal stredoveký majster Mikuláš Lapicida, prezývaný Parliler. Zručnosťou a precíznym napodobením gotických architektonických prvkov plne konkurujú stredovekým kamenárom. Za rekonštrukciu radnice dostanú Martin Kutný a jeho kolegovia o desať rokov neskôr od vrchnosti Fénixa...


Lapicida postavil presbytérium, sakristiu a nad ňom kaplnku. Budoval aj obranné múry nad vodnou priekopou i dom Amthor pre bardejovského richtára Petra. Ale ten sa mu nevydaril. Časť muriva z neho sa zrútila a majster musel s hanbou stavať znova. Neprajníci tvrdia, že aj paralelné múry na hlavnej lodi sv. Egídia majú až metrové odchýlky. Aj nepravidelnosti pilierov a klenieb idú vraj na jeho vrub. Tolerantnejší namietajú, že to nie je palierova vina a záležitosť jeho výučného listu, ale práve to spôsobili románske základy stavby, ktoré Lapicida šikovne využil a zakomponoval do stavby nového kostola.


Funusy a finesy


Nech si to objasňujú archeológovia. Mimochodom, dosť sú Bardejovu dlžní. Ak by sme sa pohrabali len v dejinách baziliky, prvú zmienku o jej prestavbe by sme našli už v roku 1448. A ďalšie nasledovali po vojnách, požiaroch i zemetrasení, ktoré Bardejov postihlo v roku 1725.


Zlatky vdovy Magerovej sa zaslúžili možno o to, že sv. Egídius nespadol. Už sme spomenuli, že za ne pristavali k bazilike Kaplnku Panny Márie a do jej múrov zviedli tlaky z klenieb a múrov hlavnej lode. Veronika Magerová prispela na stavbu predsiene pred portálom, na oratórium na poschodí aj na Kaplnku sv. Andreja...


Sú to len akoby vylomené kamienky z múrov chrámu, ktorý stavali od druhej polovice 14. storočia prakticky až do jej puristickej obnovy po roku 1878. A ďalšia rozsiahla rekonštrukcia chrámu trvala až do deväťdesiatych rokov minulého storočia.


Čriepky z archívu, kde sa uvádza, že kostolu venovala svoj prsteň aj cisárovná Sisi, keď v roku 1895 oddychovala v neďalekých bardejovských kúpeľoch. Prsteň dodnes s pýchou vystavujú v mestskom múzeu. Rovnako aj predmety, ktoré pripomínajú pobyt ruského cára Alexandra I. alebo Napoleonovej manželky Márie Lujzy.


Historici a etymológovia sa desaťročia sporia o pôvod názvu mesta. Pohotoví maďarskí dejepisní eskamotéri podsúvajú koreň svojho slova bard – sekera. Prekrížené sekery má vraj Bardejov aj vo svojom erbe. Mimochodom ten mesto dostalo 3. júla 1453 od kráľa Ladislava I. Traduje sa, že erb pre mesto navrhol a vymohol mestský notár Leonard z Uničova. A keďže už vtedy platilo – bližšia je košeľa ako kabát – aj on neobišiel naprázdno a od kráľa si vykoledoval litterae armales – zemiansku listinu.


Sliezski Nemci, ako tunajší kolonisti, ktorým sa odjakživa vravelo hostia, tiež majú svoj výklad názvu mesta. Vraj je zaručene od „die Barte“ – tešlica, tesárska sekera. Tie sú podľa tohto výkladu skrížené v hornej časti erbu. Naši heraldici tam vidia zlaté halapartne. Ján Stanislav a Ľudovít Novák odvodzujú názov mesta od osobného mena Bartolomej. Iní vravia, že je odvodené od slova brdo či bardo, čo je kopček, opevnenie, strážny bod...


Nuž, rozhodnite!


Vína ako vody


Neodškriepiteľné je, že rýchlo rastúce mesto na dôležitej obchodnej ceste si chceli rôznymi výsadami nakloniť viacerí panovníci. Najprv Anjouovci – Karol Róbert a Ľudovít I. Už v roku 1320 boli v meste jarmoky. O tridsať rokov neskôr dostali Bardejovčania právo aj na osemdňový výročný jarmok 1. septembra – na patróna bardejovského kostola sv. Egídia. Neskôr získali výsadu ešte na jeden takýto jarmok v deň sv. Jána Krstiteľa, ktorý je zas patrónom augustianského kostola.


Magerovci, ale aj Süsmundovci, Kunstlerovci, Schönwisserovci, Bleycherovci, Bottnerovci, Schwarczovci. Stockovci, Reichovci, Zeydelmanovci, Boberovci, Schwarczschneiderovci boli najvýznamnejší bardejovskí obchodníci a mešťania.


Keď si predstavím, že mesto malo svoje vinice v Tokaji, tiež majer v Michalovciach, hneď by som kandidoval za richtára alebo do mestskej rady. Celú úrodu vína dovážali do bardejovských pivníc a odtiaľ Tokaj – víno kráľov – putovalo aj na krakovský či varšavský rínok. Za dovezený súdok dostal povozník od troch do piatich dukátov. Víno aj pivo mesto predávalo vo Weinhauze na námestí a do roku 1550 aj v hostinci medzi Novou ulicou a Dolným radom. Neverili by ste, aký obrat mal tento výčap. Pre mestskú pokladnicu prinášal tretinu príjmov...


Chcel by som tu žiť. Pravdaže, nie v časoch, kedy si otcovia mesta – väčšinou nemeckého pôvodu – vymohli zákaz usadzovania sa Slovákov a Rusínov v meste. Azda ich ešte stále strašili zbojníci Fedora Hlavatého z Ruskej Volovej a duch jeho brata Vaska, ktorému dali sťať hlavu...


Emil SEMANCO



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.