Bošany - Kultúrne dedičstvo

Kultúrne pamiatky    Tradície    Významné osobnosti

Kultúrne pamiatky

Kaštieľ renesančný z 2. polovice 16. storočia; v roku 1550 bola jeho stavba začatá, v 17. storočí bol upravený, v roku 1776 prestavaný
Kostol rímskokatolícky neskorobarokový z roku 1776; bol postavený na mieste staršieho gotického kostola
Kaplnka baroková z 18. storočia
Pomník padlých vo svetových vojnách a SNP
Pamätná tabuľa obetí SNP

Zdroj: Vlastivedný Slovník obcí na Slovensku, 1. časť

Kaštieľ II

Zdroj: LACIKA, J.: 700 Slovenských hradov, zámkov, kaštieľov, panských sídel a pevností, Bratislava, IKAR 2010

Tradície

Vybrané spoločenské organizácie

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov

Priami účastníci protifašistického odboja a partizáni ihneď po oslobodení zakladali svoje organizácie, aby v duchu bojových a revolučných tradícií z Povstania a bojov proti nemeckým okupantom pomohli pri uplatňovaní ideálov, za ktoré bojovali.

Koncom mája 1945 sa začala zakladať miestna organizácia odbojárov SVOJPOV - zväz vojakov v Slovenskom národnom povstaní. Prvým predsedom sa stal organizátor a bojovník v SNP npor. Ľudovít Drobný z Bošian. Zakladajúca organizácia mala 120 členov. Po odchode npor. Drobného z Bošian funkciu predsedu vykonávali Rudolf Dolník a Július Škvarenina. Od roku 1958 prevzal funkciu predsedu Jozef Hodál a tajomníkom sa stal Teodor Moravčík. Zväz zameriaval svoju činnosť na masovopolitickú prácu - poriadal besedy s mladými ľuďmi a žiakmi v školách. Spolu s DO KSS (Družstevnou organizáciou Komunistickej strany Slovenska) organizoval zväz oslavy SNP, ktoré boli spojené s kladením vencov k pomníkom padlých. Členovia zväzu sa zúčastovali brigád pri plnení volebných programov a aktívne pracovali najmä pri stabilizácii miestneho JRD (Jednotného roľníckeho družstva). .....

Československý Červený kríž

V roku 1923 došlo v Bošanoch k založeniu tejto šľachetnej organizácie, ktorá sa v období po prvej svetovej vojne stala humánnym spolkom. Každoročne robil hmotné a finančné zbierky pre ubiedené rodiny. Vyvíjal zdravotno-osvetovú činnosť, robil prednášky a učil ako poskytovať prvú pomoc.

V roku 1936 došlo k zaktivizovaniu členov tejto organizácie. Vytvorilo sa nové predsedníctvo v zložení MUDr. Václav Šimák - miestny lekár, Jozef Darola - miestny notár, Ján Valach - riaditeľ školy. Organizácia mala 30 členov, boli vyškolené prvé dobrovoľné sestry Mária Hradiská, Anna Hrušková, Mária Mišejová, Pavla Chalupová, Vlasta Šimáková. V roku 1940 sa zmenili pomery v Bošanoch, mnohí pracovníci odišli. Došlo k zvoleniu nového predsedu, ktorým sa stal miestny lekár MUDr. Jozef Hanúsek. Funkciu vykonával 40 rokov. Pozoruhodné výsledky dosiahla organizácia v roku 1948, keď bola najväčšou v okrese. Medzi vyškolené veliteľky zdravotnej družiny sa zaradili Gizka Jakubíková, Bedřiška Hradiská, Janka Gulišová, Mária Sivá, Mária Moravčíková, Helena Škvareninová. Svoju aktívnu činnosť vykonávali pri rôznych podujatiach v obci. V období SNP, keď išli cez Bošany povstalecké vojská, im poskytovali prvú pomoc.

Záslužnou a významnou akciou v ďalších 30 rokoch bolo organizovanie darcovstva krvi. Prvý odber bol uskutočnený v roku 1955, zúčastnilo sa na ňom 150 darcov. V osemdesiatych rokoch bola obec hrdá na desiatky darcov, z ktorých mnohí sú (boli) nositeľmi Jánskeho plakety. Zlatú plaketu získal Július Hatala, striebornú plaketu dostali Július Belica, MUDr. Jozef Hanúsek, Jaroslav Benko, Július Hatala, Rudolf Hanus, Minarovič a Modory.

V spolupráci s učiteľom ZDŠ Františkom Reifekom a učiteľkami Ištvanovou a Chudíkovou pripravovali žiakov k poskytovaniu prvej pomoci a k dodržiavaniu zásad hygieny. Úspešná činnosť v tomto smere sa vykonávala aj na Odbornom učilišti pri národnom podniku Koželužne Bošany.

V predsedníckych funkciách tejto organizácie sa vystriedali Juraj Ďurian, Anton Janikovič, František Reifek, Tibor Dirnbach, Hedviga Hodálová. V osemdesiatych rokoch mala organizácia 600 členov, predsedníčkou bola Eleonóra Škvareninová. Organizačné úlohy zabezpečovala MUDr. Viera Miklošová, obvodná lekárka.

Zväzarm

Ku vzniku Zväzarmu došlo v období prechodu od kapitalizmu k socializmu.

V Bošanoch bola organizácia založená v roku 1953. Pri jej zrode boli dôstojníci v zálohe Ján Pecho, Jozef Blaško, Anton Tlanda a Rudolf Meluš. Organizácia mala 50 členov. Popri záujmovo-brannej činnosti sa zamerala tiež na odborné oblasti - výcvik brancov, strelectvo, modelárstvo, radistiku. .....

Zväz požiarnej ochrany

Táto organizácia má v Bošanoch starú tradíciu. Jej ušľachtilým cieľom bolo chrániť majetok spoluobčanov pred ohňom a živelnými pohromami.

V Bošanoch bol hasičský zbor založený v prvej polovici 19. storočia. V auguste 1768 vznikol požiar, ktorý zničil mnoho domov v dedine. Na pamiatku tejto udalosti dal majiteľ panstva v strede dediny postaviť sochu sv. Floriána. Táto baroková socha sa ako historická pamiatka zachovala až do osemdesiatych rokov 20. storočia. K ďalšiemu väčšiemu požiaru v obci došlo v roku 1903.

K novej registrácii požiarneho zboru po prvej svetovej vojne došlo v roku 1924. V tomto období mal požiarny zbor svoju dychovú hudbu.

Prvú motorovú striekačku získali bošianski hasiči v roku 1936. Dvojposchodový hasičský dom bol postavený v roku 1941.

Dlhoročnými a obetavými hasičmi v Bošanoch boli: Jozef Krkoška, Michal Gulčík, Jozef Štefánka, Dr. Václav Šimák, notár Hoffer, bratia Pechovi, Ján Tlanda, Jozef Mikuláš, Augustín Šebesta, Vojtech Masaryk, Július Hradiský, Gašpar Korec, Imrich Mravec, Viktor Belica, Ján Orság, Jozef Drábik, Jozef Gašparík, Albín Gašparík.

K ďalším spoločenským organizáciám založeným a pôsobiacim v Bošanoch patrili: SZM (Socialistický zväz mládeže), ZČSSP (Zväz Československo-sovietskeho priateľstva), SZŽ (Slovenský zväz žien), ČZTV (Československý zväz telesnej výchovy), Zväz invalidov, ČVS (Československá vedeckotechnická spoločnosť), SZZ (Slovenský zväz záhradkárov), Slovenský zväz drobnochovateľov a Kynologický klub.

Kultúrno-osvetová činnosť

Ťažisko kultúrno-osvetovej činnosti spočívalo na Závodnom klube (ZK) pri národnom podniku Koželužne Bošany. Práca sa začala rozvíjať hneď po oslobodení na tradíciách, ktoré boli vytvorené v predchádzajúcich obdobiach. Prvým predsedom v tejto oblasti bol Ján Tomka, ktorý túto funkciu vykonával 30 rokov.

Hudba

V roku 1894 vznikla v Bošanoch 12-členná dychová hudba, ktorá hrávala v Bošanoch pri rôznych príležitostiach. V roku 1929, keď bol daný do užívania robotnícky dom, niekoľko nadšencov, ako Jozef Klinček, Jozef Mikyška a František Zaťko, sa rozhodlo oživiť hudobnú tradíciu v obci. Za kapelníka získali výborného huslistu pána Hájeka z Brna. Jeho požiadavky boli byt a plat. Po prepočte platu každý z členov musel prispieť mesačne zo svojich peňazí 50,- Kčs a takto zabezpečili plat pre kapelníka. V prvom rade vznikol džezový súbor. Postupne sa učili hrať aj na dychové nástroje. Na začiatku mala kapela 20 členov. Vystupovala na rôznych podujatiach aj v okresnom meste Topoľčany. Za vystúpenia získavali finančné prostriedky, z čoho postupne vyplácali kapelníka. Pán Hájek vyučoval mladých ľudí hudbu, čím si zlepšoval finančnú situáciu. Kapela sa rozširovala a bolo potrebné kúpiť nové hudobné nástroje. Finančné prostriedky získali zbierkou od každého člena skupiny.

Nový majiteľ bošianskej fabriky - Baťa - prevzal z reklamných dôvodov aj hudbu. Hudba vystupovala pod názvom ''Baťova dechovka''. Továreň kúpila uniformy a starala sa o jej ďalšie účinkovanie. V roku 1949 organizačne prešla do ZK Koželuh pri národnom podniku Koželužne Bošany.

Nebolo v Bošanoch podujatia a osláv, na ktorých by neúčinkovala bošianska hudba. Zúčastňovala sa na rôznych koncertoch a hudobných festivaloch. Účinkovala pri spoločenských zábavách v Bošanoch a v širokom okolí. V kapelníckych funkciách sa za toto obdobie vystriedali František Bernhard, Jozef Masaryk, Ján Valach, Jozef Fabík, Jozef Šandrík, Eduard Čuhák. Neskôr bol umeleckým vedúcim veľkej dychovky Jozef Hubner. Umeleckým vedúcim malej dychovky bol Jozef Krištof.

Divadelníctvo

Divadelníctvo malo v Bošanoch starú tradíciu. Už v roku 1912 zahrali tamojší ochotníci divadelnú hru ''Za slobodu'', ktorá bola napísaná v roku 1884 so zameraním proti Rakúsko-uhorskej monarchii. Divadlo sa postupne stávalo prejavom vyspelosti mladých ľudí. Hrávalo sa v priestoroch krčmy u pána Hodála a Rozenthala, neskôr v školských triedach.

Vybudovaním robotníckeho domu v roku 1928 sa splnili túžby divadelných ochotníkov. Bolo tu moderné javisko s vyťahovacím systémom kulís, herecké šatne a hlavne miestnosť pre 320 ľudí vrátane balkóna.

V rokoch 1940 - 1946 nebolo zriedkavosťou hosťovanie bratislavských divadiel. Hrali sa tu: operetka Gejzu Dusíka ''Modrá ruža'' a ''Pod cudzou vlajkou'' s popredným slovenským umelcom Františkom Krištofom Veselým.

Po oslobodení v roku 1945 sa divadelníctvo rozbehlo na plné obrátky. Ochotníci nacvičovali do roka aj 4 divadelné hry. Činnosť sa neobmedzila iba na Bošany, ale i na široké okolie v rámci okresu. Bošianski ochotníci účinkovali v Brezovej pod Bradlom, Púchove, Trenčíne, Hlohovci, Beroune, Hořoviciach, Otrokoviciach, Jaroměři, Litoměřiciach. V roku 1964 uskutočnili napríklad 23 repríz, ku každému predstaveniu vydávali program s textovou časťou.

V spolupráci s estrádnym orchestrom boli nacvičené operetky, ktoré dirigoval Ján Valach ml., a to ''Keď rozkvitne prvý máj'', ''Divá Bára'', ''Sládkovia''. Dlhoročným režisérom bol Martin Srnka, neskôr súbor viedol Milan Tomáš. Dobrú úroveň hereckých výkonov si všimli i niektorí slovenskí režiséri. Dvaja z ochotníkov vystupovali v roku 1967 v slovenských filmoch. Matilda Poláková hrala vo filme režiséra Štefana Uhra ''Tri sestry'' a Martin Srnka účinkoval vo filme režiséra Miloša Formana ''Orgán''. K najväčším divadelným talentom patrili Ján Mišeje, Štefan Mišeje, Jozefína Minarovičová, Mária Moravčíková, Matilda Poláková, Jana Duchoňová, Mária Zámocká, Mária Melušová, Vincent Janík, Pavel Srnka st., Rykalský, Štefan Borčín, František Mutkovič, Ľudovít Burianek, Ľudmila Karelová, Lídia Španková, Eugen Školek, Magdaléna Školeková, Rudolf Minarovič st. a Pavel Gašparík.

Spevácke zbory

Pod vedením správcu školy a organistu vznikol v Bošanoch v roku 1921 spoločný ženský a mužský spevokol. Vystupoval pri všetkých slávnostiach, ktoré sa konali v obci. Účinkovali tiež pri cirkevných obradoch. Dirigent Ján Valach st. viedol spevokol plných 30 rokov.

V roku 1960 bol pri ZK Koželuh vytvorený hudobno-spevácky súbor, ktorý dirigoval Ján Valach ml. Tento však postupne zanikol. Z iniciatívy zväzu žien bol v roku 1974 vytvorený ženský spevokol. Jeho dirigentom sa stal Ján Svitok st. - tajomník speváckeho súboru Slovenských učiteľov. V pomerne krátkej dobe absolvoval množstvo úspešných vystúpení. K najvýznamnejším patria súťaže: ''Krása životu'', ''Melódie priateľstva'', ''Slávnosti mieru a priateľstva''. Súbor sa zúčastňoval na všetkých významných oslavách v Bošanoch. Vysoko možno hodnotiť prácu zboru pri vystúpeniach v rámci ZPOZ pri MNV v Bošanoch. Zbor účinkoval pri sobášoch a smútočných obradoch. V súbore spievalo 30 žien.

Školstvo

V najstaršom období vznikali školy pri farách. V Bošanoch takáto škola existovala pravdepodobne už v 15. storočí. Jej cieľom nebolo naučiť žiakov čítať a písať, ale iba oboznámiť deti so základmi kresťanskej vierouky. Prvý konkrétny doklad o existencii školy je až z roku 1584. V tom čase tu pôsobil ako učiteľ Štefan Zlonicenius.

V roku 1798 bola postavená nová budova školy zo surovej tehly na kamennom základe a so slamennou strechou. V Bošanoch bolo v tom čase viac ako 150 detí v školskom veku. Školu však navštevovalo sotva 20 detí. Ostatné sa museli starať o hospodárstvo - pásť dobytok a husi. Školu v Bošanoch navštevovali aj žiaci z blízkych dedín - z Krnče, Práznoviec a Baštína.

Škola postupne chátrala, lebo nebolo peňazí na jej opravu, až sa postupne zrútila. V roku 1828 bola otvorená provizórna škola v jednom hoferskom dome, ktorú navštevovalo 30 detí. V roku 1873 sa gróf Bošáni a občania dohodli, že postavia novú školu na starom školskom pozemku. Otvorená bola v roku 1877. V roku 1896 museli urobiť ďalšiu prístavbu, pretože počet školopovinných detí rástol. Za Rakúsko-Uhorska sa deti až do roku 1918 museli povinne učiť po maďarsky.

Po prvej svetovej vojne sa rozprúdil aj život v škole. Povinná školská dochádzka bola od 6 rokov. Každé dieťa muselo chodiť prvých 5 rokov do ľudovej školy. Ak mali rodičia finančné prostriedky, mohlo dieťa ísť študovať na meštiansku školu do Topoľčian alebo gymnázium do Prievidze. V roku 1924 bola v Bošanoch zriadená aj štátna škola. Od toho času boli v obci dve školy - rímsko-katolícka ľudová, ktorá mala 4 triedy a štátne ľudová, ktorá mala 2 triedy.

Školy boli priestorovo a svetelne dobre riešené. V školskom roku 1937 - 1938 došlo k zriadeniu meštianskej školy, bola umiestnená v kaštieli neskoršieho parku Hrdinov. Prvým riaditeľom sa stal Alexander Ondrášik. Stav žiakov z roka na rok rástol, začalo sa vyučovať v ďalších priestoroch. V roku 1950 chodilo do školy 698 žiakov, bolo 15 učební a učilo sa na piatich miestach.

Dedinská organizácia strany a rada miestneho národného výboru požadovala postavenie novej osemročnej školy. V roku 1959 bola koncepcia schválená na bývalom KNV (Krajskom národnom výbore) v Nitre.

Slávnostné otvorenie novovybudovanej školy bolo 29. augusta 1961. Bol vybudovaný celý školský areál. Škola mala 17 učební, telocvičňu a športové ihriská. .....

Od roku 1950 bola v Bošanoch zriadená hudobná škola, ktorú každoročne navštevovalo 20 žiakov. Medzi dlhodobých vyučujúcich patrili učiteľ Aurel Hogen a učiteľky Štrejcová a Gerbelová.

V roku 1959 bola otvorená aj prvá materská škola pre 15 detí. Vybudovaný bol aj moderný objekt detských jaslí s kapacitou 80 detí. Neskôr boli zriadené materské školy v troch objektoch a navštevovalo ich 90 detí. Na sídlisku Lúžok otvorili aj areál škôlky pre 120 detí.

Odborné školstvo

V roku 1937 zriadila v Bošanoch firma Baťa školu pre ''mladých mužov'' - odborné učilište, kde sa chlapci popri dopĺňaní všeobecného vzdelania učili technológiu a organizáciu výroby. V roku 1939 firma zriadila pre svoje účely aj školu predavačov s celoslovenskou pôsobnosťou. Boli tu zabezpečené kurzy predávania, kurzy opráv topánok a pančúch a kurzy aranžérsky a pedikérsky. V roku 1941 bola zriadená aj v Bošanoch ''Baťova škola práce''. Mala kožiarsky a strojnícky odbor. V rokoch 1941 - 1946 absolvovalo túto školu 120 žiakov. V roku 1945 bola premenovaná na Podnikovú školu práce. V roku 1948 sa prikročilo k výstavbe moderného internátu a školských učební. .....

Ľudová architektúra

Ľudová architektúra prešla dlhým vývojom. Počas stáročí sa zafixoval typ obydlia, ktorý pretrval až do polovice 20. storočia. Typický gazdovský dom v Bošanoch mal podlhovastý tvar. Charakteristickou vlastnosťou bolo tesné spojenie viacerých obytných jednotiek v smere pozdĺžnej osi.

Prednú časť takéhoto domu obýval gazda, zatiaľ čo ďalšie časti boli rozdelené medzi chudobnejších príslušníkov rodiny a služobníctvo. Na dispozičné riešenie domu vplývali aj iné činitele, napríklad tvar stavebného pozemku. Ak to možnosti dovoľovali, budovali sa domy s pôdorysom na kľúč, zalamované do pravého uhla. V takýchto prípadoch pozostávalo priečelie domu z dvoch predných izieb, ku ktorým sa na dvor napájala kuchyňa, resp. celá hospodárska časť domu. Do obytných domov sa vstupovalo cez pitvor. Vedľa dverí do pitvora býval niekedy aj ďalší vstup, kadiaľ sa schodišťom vychádzalo priamo na povalu. Pritom samotný pitvor sa o tento schodišťový priestor zmenšoval. Taktiež jedna izba sa v mnohých prípadoch vysunovala smerom do dvora, pred úroveň steny tak, že zvyšná časť podstenia sa zmenila na stĺpový portikus, nazývaný gánok. Tento vývoj na mnohých gazdovských domoch vyústil až do stĺpových kolonád.

V Bošanoch sa zachovali tieto typy domov ešte v rodinách Korcovcov, Dolníkovcov, Škvareninovcov a ďalších.

Ďalšie domy sú charakterizované stĺpovými pilierovými nosníkmi, po okraji obmurované stenou do výšky 1,20 m. Boli to gánky, ktoré slúžili na prechodné uskladňovanie poľnohospodárskych plodín.

Gazdovské obydlia sa vyznačovali uzavretými dvormi s dreveným prípadne murovaným oplotením, do ktorých sa vstupovalo sedliackymi vrátami pre vstup s vozom a vedľa s bránkami pre peších. V Bošanoch sa vyskytovali drevené vstupné brány. Dôležitou súčasťou sedliackeho obydlia boli pece. V izbách domov stáli veľké hranolovité pece, zaberajúce až štvrtinu miestnosti. Slúžili na ohrievanie a pečenie chleba. V spodnom ohništi sa varilo. Vrchná časť pece slúžila na ležanie a spanie. Dym z pece sa odvádzal dierou do pitvora a odtiaľ von otvorom v strope, ktorý vyúsťoval do komína.

V murovaných domoch sa budovali pece s čelustím v pitvore. Pece sa budovali tak, že ich základný pôdorys sa najprv obmuroval tehlami ako rám, ktorý sa vyplnil zemou. Najvyššiu vrstvu vyložili kamením, aby sa pec dobre rozpálila a piekla. Nakoniec sa celá pec dôkladne vymazala zemou zmiešanou s plevami a obielila vápnom. Okolo pece bývali dve lavičky na sedenie alebo spanie. Dym vychádzal do komína, ktorý bol otvorený a prispôsobený tak, aby slúžil na údenie mäsa a klobás.

Tieto typy domov boli už asanované a nachádzali sa v rodinách Mateja Minaroviča, Gustáva Minaroviča, Jozefa Guliša, Jozefa Škvareninu a ďalších. Podlahy v týchto domoch boli väčšinou zemité. Na veľké sviatky sa vymazali hlinou. Niekde bývali miestnosti vydláždené pálenými tehlami alebo inými dlaždicami. Neskôr prevládala drevená podlaha. Povalu držali hrady, na ktorých boli buď vedľa seba alebo cez seba preložené jednoduché profilové dosky. Nosný hrubý trám prebiehal cez celú miestnosť. Bol zdobený vyrezávaným dekórom alebo nápismi, či letopočtom a menami predchádzajúcich majiteľov. V izbe bola umiestnená drevená rohová lavica a pri nej stôl. Na spanie slúžili drevené postele. Bielizeň sa uchovala v truhlách v rôznom prevedení s ozdobami. Vyskytovali sa aj truhly maľované.

Na stenách boli obrazy rodinných príslušníkov, obyčajne svadobné fotografie. Nechýbali ani obrazy svätých. Zaujímavosťou boli periny a vankúše poukladané na posteliach. Záhlavky, ako aj uteráky, zdobila bohatá ručná výšivka. Dnes sa tieto veci nepoužívajú, sú uschované, bolo by vhodné získať ich pre múzeá.

Menšie typy roľníckych domov sa skladali zo vstupnej miestnosti, ktorá súčasne slúžila ako kuchyňa. Ďalej to bola izba, kde bývala a stravovala sa rodina. Na ľavej strane bola komora, ktorá slúžila tiež ako sýpka pre obilie. Za týmto nasledovali maštale, kde bol pár koní a 3 - 4 kusy hovädzieho dobytka. Sociálne zariadenie - záchod bol drevený a vyústený na hnojisko.

Robotnícke domy v Bošanoch mali tiež svoju typizáciu. Jeden typ mal veľkú kuchyňu s murovaným sporákom. Tu si varilo až šesť rodín. Celé obydlie bolo spojené dlhou chodbou, ktorou sa vchádzalo do jednotlivých miestností. Rodina mala jednu izbu a menšiu komoru. Druhý typ bývania bol pre stredných roľníkov. Tento pozostával z kuchyne, izby a väčšej komory. Záchody boli na chodbe spoločné. Tretí typ bývania pozostával z kuchyne, obývačky a spálne, ďalej chodbovej špajze, záchoda, pivnice a povaly. Povaly slúžili na uskladnenie kukurice a ďalších produktov.

Tieto typy domov boli modernizované a slúžili v robotníckej kolónii v Bošanoch. Pre celú kolóniu bola zriadená pekáreň chleba, kde si rodiny individuálne piekli chlieb. Bola tu aj spoločná práčovňa. Pitnú vodu používali zo spoločnej studne.

V rokoch 1933 bola postavená Červená kolónia, kde boli vybudované dvojdomky s prívodom úžitkovej vody a kanalizáciou. Každý byt mal tri izby, pričom dve boli na prvom poschodí.

Po oslobodení sa začala skupinová a individuálna bytová výstavba. Kultúra bývania v Bošanoch natoľko vzrástla, že sa budovali priestranné byty so štyrmi izbami.

Ľudové odievanie

Obliekanie v Bošanoch malo od založenia garbiarskej výroby dvojaký charakter. Roľnícke rodiny sa obliekali naďalej do ľudových krojov. Robotníci, majstri a remeselníci sa obliekali po mestsky.

Ľudový odev v Bošanoch mal tiež svoje zvláštnosti a z hľadiska použitia sa delil na:

- pracovný, ktorý sa nosil každodenne,
- nedeľný, ktorý sa nosil na sviatky a nedele,
- kostolný, ktorý sa nosil len do kostola,
- smútočný, ktorý sa nosil len na pohreby,
- svadobný, ktorý sa neskoršie nosil len na slávnostné príležitosti.

Ženský kroj mal spodnicu, škrobnicu, zásteru, rukávce, prucel, kacabajku a pre zimné obdobie kožuch. Ďalej doplnkom boli čepce, plachta, ručník - vlnák. Spodnica alebo rubáš boli najspodnejšou časťou odevu, používali sa ako dnešná košeľa. Na toto sa obliekalo niekoľko druhov sukieň faldovaných a skladaných. Na rubáš sa obliekala blúzka, bývala z tmavej látky. Driek a rukávy boli drobnučko riasené, iba rukávce, čo sa nosili na všedný deň, mali rozžehlené veľké záhyby. Výšivka zdobila naberaný golier. Sukne boli drobno riadené a nosili sa na sviatky i v robotný deň. Takisto aj spodnica. Navrch sa preväzovala zástera, ktorá obopínala celý driek. Bola faldovaná a rôzne upravovaná. Ako materiál väčšinou používali glot, pergál a mul na sviatok. Pekne vyšívaná zástera s dlhším rubášom sa používala tiež ku kroju. Ďalej sa nosila kacabajka - kabátik s rukávmi i bez nich. Materiál sa používal rôznorodý. Bol vyzdobený šujtáškami, krajkami a páskami s príslušnou gombíkovou ozdobou. Kacabajka bola obyčajne tej istej farby ako vrchná sukňa. Dievčence nosili na hlavách vo vlasoch zapletené stužky obyčajne modrej farby.

Ženám pokrýval hlavu čepiec, ktorý bol bohato zdobený. Čepce sa vyrábali z kupovaného materiálu. Boli vyšívané zlatou niťou, zdobené čipkami a zadná časť nazberaná a previazaná modrou stuhou. V zime a v chladnom počasí nosili ženy na hlave ručníky zdobené dierkovanou výšivkou. Tiež mladšie dievčence vo sviatok a v lete nosili na prechádzky pekne vyšívané a neskôr kupované ručníky. Ženy nosili čižmy, ktoré šili bošianski obuvníci (šustri) Bezák, Halmo, Maťašeje a Caňo. Neskôr nosili už šnurovacie vysoké topánky.

V zime staršie ženy nosili kožuchy, ktoré boli z ovčej kože a pekne ozdobené podľa veku. Na jeseň sa nosili rôzne druhy ručníkov a vlnákov prevažne v čiernej farbe. V lete to boli plachty z hrubého domáceho plátna. Siatie konopí, ich máčanie a trepanie bolo záležitosťou mnohých bošianskych gazdiniek. Tkanie posteľných plachiet, ručníkov - uterákov, vriec a neskôr kobercov bolo zimnou prácou žien a zachovalo sa v mnohých gazdovských rodinách až do roku 1940. Medzi najzručnejšie patrili Mária Minarovičová (Matejová), Anula Korcová, Mária Škvareninová, Anna Dolníková, Mária Grácová a ďalšie.

Mužský kroj mal najbohatšie vyšívané košele. Na bežné nosenie slúžili konopné so šnúrkami pod krkom na uviazanie. Na sviatok sa nosili buď konopné alebo biele. Boli vyšívané a na dolnom okraji so širokým rukávom. Ku košeliam sa nosili vesty, čierne zamatové alebo damaskové. Nohavice boli čierne súkenné. V lete, obyčajne pred začiatkom žatvy, na Petra a Pavla, sa už nosili konopné gate so širokými nohavicami a všívaným klinom.

Na nohách sa nosili pantofle a čižmy. Keď bolo chladnejšie, muži nosili haleny z bieleho súkna s výšivkou na rukávoch a na golieri. Klobúky nosili muži na hlavách po celý rok. Mužské kroje sa zachovali do druhej polovice 19. storočia.

Robotnícke a remeselnícke rodiny sa obliekali pod vplyvom mestskej módy. Remeselníci chodili na vandrovky za prácou do Viedne, Budapešti a iných miest, čo vplývalo aj na ich obliekanie.

Mladé dievčence podľa poveternostných podmienok nosili šaty - buď celé alebo delené. Boli taktiež rôzne zdobené a vyšívané. Farebný odtieň bol rôznorodý. Sukne sa nosili prevažne dlhšie. Topánky boli hnedé a čierne šnurované, vysoké a špicaté (šimi). Mládenci nosili jednoradový kabát a zúžené nohavice. Kabát mal navrchu klopne. Nosili sa tiež vesty. Košele mali vyzdvihnutý límec na odopínanie, pre sviatočné príležitosti sa nosili pripevnené goliere.

Zdroj: Ľudovít Burianek, Ján Lukačka - brožúra 'Osemstoročné Bošany', 1983

Významné osobnosti

Rodisko: Andrej Bossányi (13. 11. 1673 – 19. 11. 1730), náboženský spisovateľ