Čáry - História

Obec patrila panstvu Šaštín a od roku 1736 Habsburgovcom. Obec je doložená z roku 1588 ako Chiari, neskôr ako Cžare (1773), Čáry (1920); maďarsky Csári.

V roku 1715 mala 11 poddanských a 18 želiarskych domácností, v roku 1752 mala 65 rodín, v roku 1787 mala 97 domov a 648 obyvateľov, v roku 1828 mala 138 domov a 969 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom.

V roku 1927 došlo k vzbure a samostatnej parcelácii veľkostatkárskej pôdy miestnymi maloroľníkmi a dedinskou chudobou. V rokoch 1944 – 45 pôsobila v okolitých lesoch partizánska skupina z utečencov z koncentračných táborov v Rakúsku. Časť obyvateľstva pracovala v priemyselných podnikoch a stavebníctve v okolí a v Čechách.

Podľa čoho má názov obec ?

Na túto tému sú hneď dve hypotézy, ktoré sa snažia objasniť pôvod názvu Čáry. Tá novšia a viac pravdepodobná hovorí o tom, že obec dostala názov podľa svojho výzoru – je dlhá ako čiara. Táto teória pochádza z 14. stor., kedy už sa obec spomína pod menom Cher v r. 1392. Či však už vtedy obec vyzerala tak ako dnes – ako jedna čiara – sa však už asi ťažko dozvieme.

Druhá hypotéza siaha až do veľkomoravského osídlenia, kedy naši predkovia uctievali rôznych duchov. Čerta menovali Perúnom. Duch, ktorý ochraňoval hostí sa menoval Radhosť. Duch, ktorý dával leto sa menoval Letnica, ktorý dával zimu zasa Zimaryla. Duch smrti bol Morena a konečne duch čarov bola Čara. A práve od tohto ducha dostala naša obec svoj názov. Na túto staroslovanskú mytológiu však nadväzujú i ďalšie názvy obcí ako. Letničie, Radimov, Radošovce. Túto teóriu som sa dozvedel z práce Jána Postényiho, ktorý spracoval históriu Kuklova, kde spomína i možný výklad názvu Čáry. Osada na našom území jestvovala už počas Veľkomoravskej ríše. Ako sa však volala a či zanikla, alebo jestvovala ďalej nie je overené. V tej dobe sa totiž písomné pramene neviedli a preto musíme akceptovať i túto teóriu ako jednu z možností.

História

Obec by podľa dochovaných písomností bola len 609 - ročná. Prvá zmienka o obci je z roku 1392, kedy obec patrila k holíčskemu panstvu. Podľa archeologických nálezov však jej osídlenie siaha až do pradávnej doby kamennej, neolitu, čo je zhruba 5000 rokov pred Kristom. Už vtedy dve pieskové duny, Vinohrádky a Hančák, osídľovali ľudia. Stopy po tomto osídlení našli v tridsiatych rokoch nášho storočia až dvaja archeológovia nezávisle od seba: Ing. Štefan Janšák a amatér archeológ Karol Andel. Žiaľ v jednom i v druhom prípade sa iba zbieral archeologický materiál, no k bližšiemu výskumu neprišlo. Z neolitu pochádza aj kamenná sekera, ktorá sa u nás našla.

Podobne tomu bolo i v prípade nálezu z päťdesiatych rokov (1954), keď rolník Mráz pri orbe v katastri Medzi lúkami našiel mince, ktoré sú dokladom toho, že tu istý čas boli rímski vojaci. Boli to dve mince, a to cisára Vespasiana z r. 69 – 79 a denár cisára Trajana z r. 98 - 117. Je to obdobie prvých storočí nášho letopočtu. Janšák s Andelom našli i dôkazy slovanského osídlenia z  veľkomoravského obdobia, kedy sa tu nachádzalo slovanské hradištné sídlo. Odkryli ho pracovníci Záhorského múzea na okraji Smolinského lesa. Popri tejto osade viedla tzv. Břeclavská cesta, smerujúca cez Lanžhot a Brodské smerom do Šaštína a odtiaľ na hrad Branč. Spomína sa v súvislosti s Břetislavom, ktorý ňou išiel, aby sa na Branči stretol s kráľom Kolomanom. Údajne ju Břetislav meral dvakrát, a to v rokoch 1099 a 1116. Poblíž osady viedla i tzv. Česká cesta (Via bohemica), vedúca z Brna do Budapešti a Jantárová cesta, vedúca od Baltického mora k moru Stredozemnému. Musíme si však uvedomiť, že pôvodná osada sa nenachádzala na tom istom mieste ako dnes. Tak isto sa posunuli aj susedné obce Kuklov, Kúty...

V roku 955 boli Maďari porazení pri Lechu a začínali sa viac usadzovať. Vzdávajú sa svojich výbojov. Král Štefan začína budovať ochranný pás hraníc podľa vzoru rímskeho limes romanus. Tento sa nazýva konfínium. Bol to 40 až 60 km široký, neobývaný a nekultivovaný pustý pás územia s prirodzenými i umelými prekážkami, čo malo zamedziť prístupu nepriateľa. Ťahal sa od Devína údolím rieky Moravy až po Uherské Hradište. Je to obdobie začiatku nášho tisícročia. Toto konfínium však napospas ponechané nebolo. Vznikali hrady, ktorých úlohou bolo konfínium strážiť. Boli to: Holíč, Korlát, Plavec, Ostrý Kameň, Branč, Smolenice a Dobrá Voda. Medzi nimi boli strážne stanice, ktoré sa obsadzovali príslušníkmi divých mongolských kmeňov. Boli to Sikulovia a tieto stanice boli Sekule (pomenovanie od Sikulov), ale i stanice na mieste dnešných Malých a Veľkých Levár (lover – strelec), Stráží, Kuklova... Žili tu však i Slovania (určite v Kútoch a Brodskom), ktorí týchto strážcov pravdepodobne živili, lebo títo nepracovali. Tieto strážne kmene potom zrejme splynuli s miestnym slovanským obyvateľstvom, lebo okolo roku 1320 tieto pohraničné posádky zanikli. Konfínium prechádzalo i územím dnešných Čárov. Tie sa nachádzajú práve v jeho pásme – medzi strážnou stanicou v Strážach a hranicou konfínia na rieke Morave. Územie Čárov však v tomto čase nebolo osídlené a bolo pravdepodobne osídlované v priebehu existencie konfínia, keď ľudí, ktorí tu žili počas Veľkej Moravy pravdepodobne vyvraždili a rozprášili maďarské a iné divé kmene. Potom asi naše územie nebolo dlho osídlené.

V roku 1273 vtrhol Přemysl Otakar II. do Uhorska proti Ladislavovi Kumánskemu. Bitka sa vraj odohrala pri poli Hadmáš. Územie s týmto menom sa nachádza medzi obcami Brodské, Kúty a Čáry. Že sa bitka odohrala práve tu, je dosť pravdepodobné, lebo ide o pohraničnú oblasť a Ladislavove vojská chránili svoju hranicu a navyše Moravu bolo najlepšie prejsť práve brodom pri Brodskom. Či bolo vtedy územie Čárov už osídlené, však nevieme. Ak i bolo, bolo to pravdepodobne na inom mieste chotára ako dnes.

Podľa staršej kroniky obce, obec Čáry vznikla v XII. storočí, okolo roku 1200. Mala by byť o tom zmienka v záznamoch rímsko-katolíckej cirkvi v Čároch. Pravdepodobne okolo nej viedli uvedené cesty a v ďalších storočiach mala byť iba malým majerom zemepánov šaštínskych. Tieto informácie pochádzajú zo staršej kroniky obce a ja ich nedokážem potvrdiť. Písomné pramene z 11. a 12. stor. sa týkajú predovšetkým tých oblastí, kde existovalo feudálne vlastníctvo cirkevných inštitúcií a čiastočne svetských feudálov. Tak ako z absolútnej väčšiny slovenského územia, tak i zo Záhoria (samozrejme i z Čárov) písomné údaje chýbajú, pretože toto územie strategicky a hospodársky dôležité, patrilo kráľovi. A keďže patrilo kráľovi (o tom nemohol nik pochybovať), nebolo potrebné existujúci jav fixovať. A práve toto je dôvodom, že informácie o osídľovaní a obývaní Čárov v  týchto storočiach nie sú nikde podložené a nemôžeme ich dokázať, ale ani vyvrátiť.

Prvá písomná zmienka o Čároch pochádza z roku 1392. V donačnej listine statkov prináležiacim holíčskemu panstvu sa obec spomína pod menom Cher. Touto listinou daroval Žigmund Luxemburský hrad Wywar (Holíč) Stiborovi zo Stiboríc. Žigmund tak ocenil vernosť vojvodu poľského pôvodu, v tom čase špána bratislavského kominátu, Stibora zo Stiboríc. Majiteľom Čárov sa tak stal práve tento šľachtic. Na konci tohto relatívne pokojného storočia bola obec spustošená a opustená. Potom sa obec spomína až v roku 1588 pod menom Chiary, v súpise panstiev patriacich Czoborovcom. Czoborovci – majitelia Holíčsko-šaštínskeho panstva boli pôvodne Srbi a Chorváti. Ušli pred Turkami ešte koncom 15. stor. (na územie nášho panstva sa pravdepodobne dostali Turci prvýkrát až po roku 1600, ale asi až v roku 1633). Panstvo získali od krála Mateja. Títo si v roku 1521 priviedli z Báčky i svojich poddaných a usadili ich v Budkovanoch u Holíča. Spolumajiteľmi panstiev (a tak i Čárov) sa tak stali Bakičovci a Révayovci. Tieto rody boli prívržencami Habsburgovcov – teda Labancami. O desať rokov neskôr sa už uvádzajú ako Czary. Takto je uvedené na listine zo 14. decembra 1598, kde kráľovský miestodržiteľ v Trnave Ján Kutassy povoľuje deľbu Révayovskej čiastky Holíčsko-šaštínskeho panstva. Radová obec – vraj ako čiara dlhá – dostala svoje pomenovanie práve od čiary (Čáry), no je to iba domnienka ničím nepodložená. V tých časoch už bola na cintoríne menšia kaplnka, ktorá slúžila z času na čas ako filiálny kostolík. V roku 1632 majú Čáry už len zvonicu s jedným zvonom a cintorín. V roku 1773 sa spomíname ako Csary, Cžare, 1786 Cschari, 1808 Csari, Cžary, v r. 1863 – 1913 Csári a od r. 1920 má úradný názov Čáry, ale okrem tohto názvu sa na úradnej pečati používal aj názov Čáre.

Až v rokoch 1640-1653 bol postavený kostol, ktorý bol zasvätený ku cti sv. Martina biskupa. 11. novembra 1653 ho slávnostne vysvätil z Cífera pochádzajúci čanádsky biskup Iliacint Makripodáry. Patrónom bola rodina Czoborovcov zo Šaštína. Farnosťou sa však Čáry stali až v roku 1812, keď bola postavená fara. Temer súčasne s farou vznikla v roku 1820 i rímskokatolícka škola.

Šestnáste a sedemnáste storočie zasiahlo bolestivo celé Slovensko, Čáry nevynímajúc. Mnohí z mužskej populácie museli ísť do boja proti Turkom pod czoborovskými zástavami a taktiež sa zúčastniť bojov v stavovských povstaniach na strane cisárskych labancov, no i povstaleckých kurucov. Obce sa priamo dotkla bitka pri Šaštíne 2. augusta 1707. Povstalecký kurucký generál Ocskay sa tu na bitevnom poli stretol s nepriateľským grófom Stahrenbergom, ktorý velil cisárskym labancom. Kuruci pobili celý cisársky pluk Steinville: 400 mužov zabili alebo utopili v Myjave, ostatných zajali a len asi 60 sa ich zachránilo útekom na Moravu.

Čárania sa zúčastňovali aj v protitureckých bojoch. Ich chrabrosť je dokázateľná veľkým počtom rodov, povýšených do zemianskeho stavu. V 17. a 18. stor. sa v Čároch vyskytovali napr. i tieto mená: Korn, Chrástell, Farkaš, Hronkovich, Panek, Polák atď. Títo boli do zemianskeho stavu povýšení zrejme za svoje zásluhy a hrdinské činy v protitureckých bojoch.

V tomto období sa objavuje meno Michal Antonides – je to jeden z prvých našich slovenských vzdelancov, ktorí si už vtedy uvedomovali, že sú Slovákmi a mali silné národné cítenie. Antonides sa narodil v roku 1602 v Čároch. Patril medzi tých 13 chovancov – klérikov viedenského kolégia Pazmáneum, ktorých do Viedne poslal študovať samotný zakladateľ tejto univerzity. Pod menom mal titul nobilis a za menom Pannon (nie Hungarus ako bolo vtedy zvykom).

Čáry však preslávili i šikovní remeselníci. Veď i v obecnom erbe je skrížená sekera a kladivo. Odtiaľto išla široko - ďaleko povesť šikovných tesárov. A nielen ich, ale i mlynárov, ktorí zakladali mlynárske osady i po okolí.

V 17. a 18. stor. sa spomínajú Čáry v súvislosti s majetkovými zmenami na panstve Šaštín, ku ktorému obec patrila. Majitelia obce Czoborovci a spríbuznené rodiny predávali a dávali do zálohy usadlosti v obci. Roku 1631 Imrich Czobor dal do zálohy polovičnú usadlosť v Čároch, r. 1643 prepustil jeden okruh pôdy za 200 florénov Matúšovi Mrázovi, r. 1696 Barbara Erdodyová – Czoborová zvýšila záložný obnos na štvrť usadlosti o 100 florénov a v r. 1717 upísala štvrť usadlosti za 200 florénov. R. 1725 predal Marek Czobor štvrť usadlosti Michalovi Samečkovi na postavenie mlyna za 150 florénov. R. 1729 upisuje Jozef Czobor nedokončený mlyn za 300 florénov. Práve tu sa začína tradícia mlynárstva v Čároch.

V roku 1711 mala obec 11 poddanských a 18 želiarskych domácností. V 18 stor. tu bol veľmi rozšírený chov oviec. R. 1743 malo 16 majiteľov 344 dojných oviec, 247 jalových a 316 jahniat.

V 18. stor. sa Holíčsko-šaštínske panstvo dostalo do rúk Habsburgovcom, teda v roku 1749 sa stáva majiteľom tohto panstva cisárska rodina – cisárovna Mária Terézia a cisár František Lotrinský. Práve on odkúpil panstvo od posledného Czobora – Jozefa – za 350 000 zlatých. Jozef Czobor bol veľmi rozpustilý pán. Všetok majetok prehajdákal a tak sa zadĺžil vo Viedni u bankára Stegnera, že tento naňho podal žalobu. Súdne rozhodnutie bolo pre Czobora nemilosrdné. Postupne strácal svoje poddanské obce, až nakoniec roku 1749 sa vzdal Holíčsko-šaštínskeho panstva úplne. Tak sa stali obce Holíč, Gbely, Kátov, Kopčany, Stráže, Smolinské, Čáry, Kúty, Brodské, Štefanov, Dojč, Unín, Radimov a majer Budkovany majetkom cisára a cisárovnej. Ostatnú časť panstva si rozdelili iní majitelia. Cisárska rodina dávala časti panstva do prenájmu rôznym nájomcom, árendátorom. V dobrom svetle sa spomína baron Puthon, ktorý si časť panstva (aj Čáry), bez lesov, prenajal v roku 1842 za 40 000 zlatých. Puthon zriadil v Šaštíne cukrovar a kartúnovú manufaktúru. V obidvoch našli svoju obživu aj obyvatelia Čárov. Gróf Puthon bol vraj veľmi ľudský a pobožný.

V 18. a začiatkom 19. stor. sa sťahovalo mnoho obyvateľov Slovenska na Dolnú zem, kde po odchode Turkov bolo územie vyľudnené. Bohatší kraj a priaznivejšie postavenie poddaných v Banáte na Dolnej zemi lákali obyvateľov zo severu najmä v neúrodných rokoch a po živelných pohromách. Pre Záhorie bol kritický rok 1804, po ktorom nasledoval hlad a bieda. V roku 1805 sa odsťahovali celé stovky poddaných z okolia Holíča a Šaštína, zo Šaštínskeho panstva z 11 obcí 122 rodín, spolu 621 osôb (koľko bolo Čáranov nevieme). Obyvatelia Záhoria sa dopočuli o možnostiach osídlenia Dolnej zeme od presídlencov z Moravy, z ktorých štyria navštívili na jar 1815 rodnú obec Bojanovice, aby priviedli na Dolnú zem ďalších prisťahovalcov. Z  Čárov sa v tom roku vysťahovalo 5 želiarskych a 3 hofierske rodiny, spolu 36 osôb. Podstatná časť presídlencov sa usadila v Banáte. Panstvo nerobilo odchádzajúcim, ktorí si vyrovnali všetky dlhy, žiadne prekážky. Vysťahovalci predali majetky, zaplatili dlžoby a dúfali, že v novom domove nájdu lepšie podmienky na živobytie. Z Dolnej zeme sa už nevrátili.

Z 19. stor. sa zachovalo o Čároch už viacero materiálov. Dozvedáme sa, okrem iného, ako sa volal pánsky hájnik v Čároch – Dominus Ludovicus Meltzer – venátor in Csári, taktiež meno pána notára – D. Philipus Jacobus Schirhal – notarius in Csári ... koľko mali lesa, poľa a podobne. Máme možnosť dozvedieť sa i o tom, aká strašná choroba kvárila Záhorie (i Čáry) v rokoch 1831 a 1866. Bola to cholera. V Čároch za mesiac august a september 1831 na ňu zomrelo 115 ľudí. Mnoho ľudí sa vysťahovalo do Ameriky.

V roku 1902 sa konali na Záhorí cisárske manévre, ktorých sa zúčastnilo 80 056 pešiakov, 14 846 jazdcov a 160 kanónov. Spolu teda takmer 100 000 vojakov. Manévre prebiehali v susednom Šaštíne a Kuklove (okrem iných miest, lebo sa konali na veľkej rozlohe až za Senicou, Sobotišťom a Častkovom). Pri niektorých bojových úkonoch však mohli niektoré časti vojska zablúdiť na naše územie. Do Šaštína prišiel cisár František Jozef I. a mnoho hostí, medzi ktorými nechýbal ten najvýznamnejší – pruský princ Wilhelm. Veliteľom západnej armády v Moravskom sv. Jáne bol arcivojvoda František Ferdinand, následník trónu, ktorý bol neskôr zavraždený v Sarajeve a východnej armáde v Senici velil arcivojvoda Fridrich. Pre Čáry je však paradoxne najvýznamnejším dňom nedeľa 14. septembra, keď bola prestávka a nebojovalo sa. Podľa záznamov zatiaľ čo cisár šiel na omšu v Šaštíne, pruský princ Wilhelm, ktorý bol luterán navštívil Čáry, kde sa zdržal dosť dlho naozaj zaujímavou činnosťou – fotografoval u nás miestnych Cigánov. Tí však ešte vtedy nebývali v obci, ale ďalej v lese, v časti Bažantnica smerom na Smolinské.

Za Rakúsko – uhorskej monarchie boli silné 2 strany (liberálna – vládnuca a ľudová – opozičná). V Čároch nejestvovala ani jedna, ale obe tu mali svojich prívržencov. Dochádzalo aj k sporom. Ľudáci vytýkali liberálom, že sú maďaróni a odrodilci. Najviac proti liberálom verejne vystupoval Tomáš Morávek, švagor Martina Kollára. Vo voľbách však vždy zvíťazila liberálna strana, lebo ľudáci neboli nikdy pripustení k sčítaniu hlasov.

Občania Čárov bojovali i v 1. sv. vojne. Na pomníku padlých je 38 mien (37 a 1 sporný) občanov, ktorí v tejto vojne položili svoje životy. Nie je to však kompletné číslo, lebo nie všetci padlí občania sú na tejto tabuli uvedení.

Obdobie prvej ČSR:

V  období prvej republiky pôsobili v obci už rôzne politické zoskupenia. Politickú činnosť v obci začala Československá sociálno-demokratická strana (ČSSD), ktorá sa sformovala najmä z námedzne pracujúcich občanov. Jej prvým predsedom bol Ján Mihalik, ktorý pracoval ako bíreš na veľkostatku v Strážach. Strana v roku 1924 zanikla (údajne preto, že nemala pevné vedenie a bola formovaná z ľudí mysliacich na svoj prospech). Strana opäť obnovila svoju činnosť v roku 1934, v jej vedení však už boli majetnejší ľudia. Sformovali sa aj iné strany . Najsilnejšou stranou v obci bola Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá u nás pôsobila od roku 1922. Bojovala za autonómiu Slovenska a bola nábožensky orientovaná. Jej predsedami boli Kollár Marek, Ralbovský Ján a Polák Ondrej. Tiež richtári v obci boli väčšinou za túto stranu. Agrárna strana (AS) vznikla v roku 1923 a bojovala najmä za pozemkovú reformu. Jej zakladateľom a prvým predsedom bol Martin Sofka. AS bola najpočetnejšia v čase uskutočňovania pozemkovej reformy roku 1924, keď jej zástupcovia vymohli pridelenie cca 80 ha ornej pôdy z veľkostatku Stráže pre svojich členov. Vtedy AS zvíťazila i pri obecných voľbách. Členovia HSĽS boli proti reforme a vyhlasovali, že kto vezme pôdu je proti Bohu, ale za krátky čas sa i oni domáhali pôdy. Bola im pridelená, ale len v malej výmere. V roku 1927 vypukla vzbura, keď maloroľníci a dedinská chudoba parcelovali veľkostatkársku pôdu. Títo túto pôdu užívali a neskôr si ju odkúpili. V obci pôsobili ešte, programom si veľmi blízke, Komunistická a Mičurová strana. Aj keď v obci bolo obecné zastupiteľstvo a richtár, po stránke správneho vedenia obce a v otázkach plánovania a financovania mal hlavné slovo notár. V obci notár nebol a obec patrila pod obvodný notariát v Strážoch. Aj keď obecné zastupiteľstvo a richtár, ale i politické strany mali právo rozhodovať, nechceli sa pohnevať s pánom notárom a tak ho poslúchli. Udiala sa i takáto udalosť, ktorá ukazuje aké silné slovo mal notár v Čároch:

Pán notár Mikovényi zakúpil pre seba za riekou Myjavou, na Šaštínskom chotári, väčšiu výmeru poľnohospodárskej pôdy. Cez Myjavu bolo preto treba vybudovať nový most, aby pán notár mohol chodiť povozami na svoj pozemok. A aby náklady na most neniesla len obec Stráže, notár presvedčil obecné zastupiteľstvo v Čároch, aby Čáry dali na stavbu mostu niekoľko tisíc korún. Návrh bol schválený, hoci čárski občania tento most vôbec nepoužívali.

Z  prvej republiky sa zachovali aj mená členov obecného zastupiteľstva. Za richtára Jána Lábskeho v r. 1921 to boli Martin Čulen, Štefan Polák, Ondrej Polák, Štefan Královič, Martin Šedivý, Ladislav Adamovič, Michal Královič, Vendelín Burský, Štefan Vizváry, Vavrinec Komorník, Jozef Vizváry, Ján Královič, Ján Komorník, Michal Mihálik, Michal Nemec a Štefan Kadlic.

V roku 1927 bol richtárom Vavrinec Komorník a poslancami boli: Ján Královič, Marek Kollár, Martin Sofka, Alojz Svoboda, Antonín Kovár, Rehor Polák, Michal Zámečník, Michal Královič, Štefan Kollár, Ladislav Adamovič, Ondrej Čulen, Vendelín Lánik, Marek Kollár – Forhay, František Šedivý, Ondrej Polák, Everist Vizváry a Jakub Juriga.

Za starostu Antona Valoviča v roku 1932 boli poslancami: Ernest Komorný, Ignác Hluchý, Damián Lánik, Kliment Šedivý, Everist Vizváry, Virgin Komorník, Ferdinand Komorný, Štefan Komorník, Kliment Vizváry, Ján Královič, Julián Morávek, Michal Lánik, Antonín Kovár, Vavrinec Komorník, Alojz Komorník, Michal Královič a Vojtech Lánik.

Slovenský štát a 2. sv. vojna:

P o vyhlásebí Slovenského štátu v roku 1939 prebrala v obci všetku moc HSĽS. Jej predsedom bol Ondrej Polák. Funkcia richtára obce bola zrušená a bol menovaný vládny komisár obce. Túto funkciu po celý čas zastával Albín Mráz. Sformovala sa aj Hlinkova garda (HG), ktorej členmi sa stali mladší členovia HSĽS. Príslušníci HG boli uniformovaní i neuniformovaní. Uniforma bola z čierneho súkna, čiernej čiapky, modrej košele a čiernych čižiem. Uniformovaní gardisti mali väčšiu moc a právo ako vtedajší žandári. Prvým veliteľom HG v tunajšej obci bol Karol Beck, vtedajší správca rímskokatolíckej ľudovej školy a organista. Neskôr túto funkciu zastával vládny komisár obce Albín Mráz. V roku 1940 bola organizovaná Hlinkova mládež. Predsedom miestnej organizácie sa stal Leonard Novák, učiteľ tunajšej školy a organista.

Aj keď vládla tvrdá situácia, sú známe iba dva prípady narušenia pokojného stavu. Dozvedel som sa o nich v staršej obecnej kronike:

Pravdepodobne z vyšších miest bolo nariadené, aby z obce boli určení dvaja chlapi na nútené práce na východné Slovensko ako odstrašujúci príklad. Vybratí boli Kristín Vladimír, ktorý bol českej národnosti a Róm Jozef Daniel. Tento nielenže sa do politiky nestaral, ale dokonca sa jej vôbec nerozumel. Asi po pol roku sa vrátili, boli však vo veľmi biednom stave. Neľudské zaobchádzanie na nich zanechalo svoje stopy. Kristín sa z ťažkej ujmy na zdraví zotavil, ale Daniel onedlho zomrel. Ostala po ňom manželka a viacero nezaopatrených detí.

Ešte smutnejší prípad sa stal v roku 1944, keď podvečer išli občania z Nádaša nákladným vlakom smerom do Kútov. Pri zastavení vlaku v Šaštíne ozbrojení gardisti vyvliekli z vozňa občana Čárov Augustína Vŕbu a musel s nimi ísť na veliteľstvo HG v Šaštíne. Tu bol zastrelený. Prečo bol odvedený a neskôr zastrelený, sme sa nedozvedeli. Od starších občanov sa však traduje, že uvedený nemal najlepšiu povesť, a že ho neodviedli a nezastreli len tak náhodou a za nič. Ako to všetko bolo to sa už nedozvieme, isté je, že Augustín Vŕba nebol politicky činný.

Možno by bolo v Čároch i viacej takýchto prípadov, ale Richard Dimmel, ktorý bol nemeckej národnosti, presviedčal gestapo v Šaštíne o náklonnosti našich občanov k  Nemecku. Niektorí občania sa z rôznych dôvodov medzi sebou udávali, alebo udávali iných, ale Dimmel upozorňoval ohrozených občanov, aby si dávali pozor, a že by bolo lepšie sa z Čárov vysťahovať.

Už od jari 1944 mnoho mladších občanov, vojakov, bolo povolaných do slovenskej armády. Avšak na týchto vojakov sa štát spoľahnúť nemohol. Vystupovali proti režimu a utekali z transportov, ktoré ich mali dopraviť na front, či na pomocné práce. Schovávali sa v lesoch. Niektorí občania Čárov pôsobili i v ilegálnych organizáciách, väčšinou pod vedením komunistov. V rokoch 1944 – 45 pôsobila v okolitých lesoch partizánska skupina  utečencov z koncentračných táborov v Rakúsku.Do SNP sa zapojilo aj viacero občanov našej obce. Najznámejší bol Štefan Královič, zbeh od Slovenskej armády, bojoval u II. Československej paradesantnej brigády proti Nemcom. Bol aj nositeľom niekoľkých vyznamenaní.. Niektorí občania bojovali aj na talianskom fronte (niektorí utiekli z transportu na taliansky front).

Na území nášho chotára zahynulo 9 vojakov ČA. V roku 1944 v čárskych lesoch Nemci zastrelili jedného ruského a dvoch českých partizánov. V lese pri Čároch má malý pomníček Grigorij Kondratjevič Merecký, ktorý tu zahynul 8. 4. 1945, teda 2 dni po oslobodení obce i po oslobodení ďalších okolitých obcí (Kuklov, Kúty, Šaštín atď.), teda v čase, keď sa už v priestore nenachádzali nemeckí vojaci. Traduje sa preto, že ho zastrelili jeho vlastní spolubojovníci – ruskí vojaci.

Naša obec bola oslobodená 6.4.1945 Červenou armádou, konkrétne vojskami maršála Malinovského. Prechod frontu prebehol prakticky bez výstrelu. Podľa staršej kroniky ako prvý prišiel do našej obce jazdec – kozák. Bol to asi 18-ročný chlapec. Bolo to v ranných hodinách.

V II. sv. vojne zahynulo i 5 čárskych občanov – vojakov. Boli to Komorný Augustín a Pollák Ján v SNP, Vizváry Kliment – vojak Slovenskej armády v bojoch proti ZSSR, Juriga Martin – zahynul v zajateckom tábore v Nemecku (bojoval v SNP a bol zajatý) a Kuník Michal – príslušník I. Československej tankovej brigády, ktorý zahynul až po skončení vojny v bojoch s benderovcami. Obeťami vojny boli i židovský spoluobčania Bondy Viliam a Bondyová Terézia, ktorí zahynuli v roku 1942 v koncentračnom tábore.

Obete II. sv. vojny majú v obci tiež pomník. Tri pamätníky uprostred obce stoja na pamiatku obetí z radov našich spoluobčanov v I. sv. vojne, v II.sv. vojne a ruských vojakov padlých na území našej obce.

Hneď po skončení vojny začal v obci svoju prácu revolučný národný výbor, zložený z komunistov a začala pracovať KSS.

Obdobie rokov 1945 – 48:

O pätovným znikom KSS v Čároch sa začína ďalšia kapitola našej histórie.Do jej čela sa postavil Viliam Vajda.V obci začala pracovať aj Demokratická strana (DS). Do obce vraj často prichádzali agitovať Vido Alexander a nejaký statkár Macek zo Senice. Bolo zorganizované zhromaždenie a namiesto V. Vajdu bol za predsedu zvolený Fabian Mihálik, bývalý člen KSS a terajší člen DS. Na 26. 5. 1946 boli vypísané na Slovensku voľby. To už prívrženci oboch táborov chodili po obci a vylepovali po stenách rôzne agitačné i provokačné plagáty a letáky.Vzťahy medzi oboma tábormi boli pravdepodobne už vtedy dosť napäté. Do krčmy majiteľa Antona Poláka prišiel Vido a dal chlapcom letáky, tí si zobrali ešte od kostola, ktorý bol práve malovaný, vápno. Prelepovali letáky KSS, až prišli po Vajdov dom. Zastavili sa pred susedným domom, kde sa rozprávali so susedom. Vtom vyletela z Vajdovho okna tehla. Chlapci mu vyliali na okno vápno, ktoré zobrali pred kostolom. Vajda vyskočil z otvoreného okna a začal strieľať. Jozef Kollár nečakal a vystrelil. Vajda bol namieste mŕtvy. Keď prišli vyšetrovatelia vedľa mŕtveho Vajdu už neležala zbraň, ktorou ohrozoval prívržencov DS, ale obyčajná drevená palica. Komunisti chceli z náhodnej vraždy urobiť plánovanú. Okrem chlapcov zobrali do vyšetrovačky aj farára Čierneho a všetkých 12 členov výboru DS v Čároch. Títo boli absolútne nevinní ľudia. Boli to starší občania, ktorých pobrali do väzby. Bolo to na udanie komunistov. Farár Čierny o ničom nevedel, chlapci mu vápno zobrali spred kostola. Vo vyšetrovacej väzbe však bili i jeho, rovnako ako všetkých ostatných (účastníkov i 12 členov výboru DS). Toto sa stalo 22.5.1946. Na druhý deň sa konala rekonštrukcia vraždy, ktorá trvala skoro celý deň. Prihliadala sa jej skoro celá dedina, nikde sa nepracovalo. Všetci čakali na to ako to dopadne. Všade sa o tom písalo, dokonca vraj i ešte po rokoch v nejakých amerických novinách.

Vrah bol po siedmych mesiacoch prepustený, potom sa skrýval a v roku 1948 sa mu podarilo ujsť na Západ. Najhoršie dopadol Mihálik Ernest, ktorý bol odsúdený a po úteku z väzenia dostal ešte vyšší trest. Okolo tejto vraždy bol ešte roky potom obrovský hurhaj, no podľa očitých svedkov a účastníkov akcie, ak by nebol Vajda zastrelený, postrielal by asi on nich, lebo on ich ohrozoval a vybehol na nich so zbraňou. Bolo to rok po vojne, takže zbraní bolo medzi ľuďmi dosť a v rukách takého zanieteného komunistu, akým bol Vajda (údajne chcel s kostola urobiť kino), mohla sa stať vražednou zbraňou. Jozef Kollár však bol však rýchlejší a zrejme v sebeobrane mieril presne. Asi si týmto činom zachránil život. Okrem Kollára a Mihálika boli pri čine ešte aj Viktor Valovič, Štefan Komorný a Polák.

Na mieste činu (na Vajdovom dome) bola neskôr osadená pamätná tabuľa, ktorá z neho bola odstránená až po prevrate v roku 1990.

Po nešťastnom roku 1948 nastúpil komunizmus svoju cestu i v Čároch. Prestala tu existovať DS a funkcie si rozdelili komunisti.

Roky 1948 – 1989:

D ňa 5.7.1949 bolo v Čároch založené Jednotné roľnícke družstvo, do ktorého vstúpilo 17 roľníkov. Obhospodarovali 345 ha poľnohospodárskej pôdy. Bola to ich vlastná pôda, farská pôda a pôda občanov bývajúcich v zahraničí. Bolo to jedno z prvých družstiev (vzniklo v poradí ako 6. v tedajšom Západoslovenskom kraji). Za prvého predsedu bol zvolený Komorník Alojz. Potom družstvo skrachovalo a v roku 1961 bolo dané do užívania Štátnych majetkov. Výnos pôdy sa zvýšil po odvodnení časti pozemkov dokončenom v roku 1963.

V roku 1952 bola zavedená priama autobusová doprava do obce.

Roky 1968/69, ktoré poznačili život nášho štátu prebehli v obci pokojne. Ak sa naši občania zúčastnili protestných akcií, tak to bolo mimo územia našej obce.

V roku 1978 sa pokúšal cez naše územie ujsť do Rakúska občan Poľska, ktorý letel na lietadle vetroň. Prenasledovali ho československé stíhačky a nad Čárami, presnejšie nad časťou Dlhé diely za baňou, ho zostrelili. Územie bolo ihneď zaistené, ale skôr ako štátne zložky sa k mŕtvemu telu zostreleného Poliaka dostali miestne deti. Na prípad bolo uvalené imformačné embargo, preto som sa o tejto udalosti viacej nedozvedel.

Po roku 1968 nastalo budovanie obce. Okrem súkromnej bytovej výstavby (vyrástla celá Lachmannova ulica a nové domy v iných častiach obce), bol postavený kultúrny dom, dom smútku, školská bytovka, materská škola, bol zavedený vodovod, zrekonštruovali sa cesty atď. Toto obdobie až po rok 1989 by sa dalo nazvať relatívne pokojným.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť, materiál z obce