Čičmany - Kultúrne dedičstvo

Pamiatky

Kostol rímskokatolícky barokový z roku 1669
Kaplnka z 18. storočia
Kaštieľ barokovo-klasicistický z konca 18. storočia
Náhrobníky padlých účastníkov SNP na cintoríne

Tradície

V obci sa nachádza potočná radová zástavba. Z prelomu 19.-20. storočia sa zachovali zrubové prízemné dvojpodlažné domy so sedlovou šindľovou strechou. Skladovacie komory sú prístupné cez pavlače. Steny majú bodovú a čiarovú výzdobu hlavne v podstreší. Nová výstavba po požiari v roku 1923 nadviazala pod dohľadom architekta D. Jurkoviča na staré typy, zlepšila ich vykurovaním a izoláciou. Doživenie veľkorodinného spôsobu života sa odzrkadlilo v dispozičnom a funkčnom riešení dvojpodlažného pavlačového domu. Ešte začiatkom 20. storočia boli Čičmany významným strediskom ovčiarstva a salašného chovu oviec. Vyrábali tu súkenné papuče, ženy ovládali archaickú techniku pletenia na ráme použitím prstov a vkladaných paličiek. Pletené výrobky používali na pásy a čepce v tradičnom ľudovom odeve. Vyšívali na zárobok technikou výrezu a plochých stehov v kombinácii farieb bielej s odtieňmi žltej, oranžovej a červenej. Ornament bol geometrický, rastlinný a zvierací. Variant západoslovenského typu ľudového odevu tzv. čičmanský sa nosí v niektorých obciach žilinského, považskobystrického a prievidzského okresu. Podľa niektorých detailov, najmä v úprave a pokrytí hlavy vydatých žien, ako aj vo výšivke, delí sa kroj na viaceré podvarianty, ktoré však majú jednotný charakter, daný použitím plátna a súkna (celý kroj je biely), strihom a skladbou jednotlivých časti (bohaté riasenie, úzke línie sukieň).

Mužský odev sa prestal nosiť začiatkom tohto storočia, dnes už iba na slávnosti. Košeľa niže bokov má široké rukávy a stojatý golier. Nohavice (gace) sú biele, majú dva rázporky, široký viacprackový kožený opasok. V zime nosili len biely súkenný kabát (huňu). Obúvali si krpce, do nich nad členok siahajúce kopytcia z ovčej vlny. Na hlave nosili klobúk (širiak) alebo čapicu.

Ženský odev tvorí spodník (rubáč), rukávce – riasené rukávy dlhé, prišité ku golieru, pod golierom je čipkový volán (fodra). Vlnený červený pás, riasená biela sukňa (kasanica, rubáč), zástera (zápona). V zime nosili trojštvrťovú halenu, novšie kabát alebo svetre. Obúvali si krpce, do nich pletené nohavički siahajúce pod kolena, biele alebo čierne papuče. Dievky sa češú na jeden vrkoč, vydaté ženy majú na podložke dvojrohový účes (krkuľa, grguľa). Podobne sa líšia čepce tvarom i materiálom (podvika, podvijka, obrus, zápona).

Zachovali sa niektoré starobylé techniky, napr. pletenie na drevenom ráme prstami (vlnené ženské pásy), sieťovanie (čepce), pletená obuv, ktorú zhotovovali muži, riasenie plátenných súčiastok. Výšivka, charakteristická pre túto oblasť, sa rozvinula najmä na zásterách. Rešpektuje štruktúru tkaniny, preto sú rastlinné alebo živočíšne ornamenty geometrizované. Plochá výšivka podľa rátanej nite, kombinovaná bohatým jednoduchým i dvojitým prelamovaním a mnohé doplnkové stehy ako šitá sieť, sú dokladom technickej zručnosti žien. Farebnosť žltá, oranžová až červená, modrá s kombináciami s čiernou, modrá. Na cintoríne sú vyrezávané kríže a vtáčiky miestnej výroby od J. Hrica. Zo zvykov sa tu ešte v polovici 20. storočia udržalo chodenie s turoňom po dedine na fašiangy. Hudobný folklór je bohatý na svadobné a krstinové piesne, na uspávanky, vianočné, fašiangové, jarné a jánske piesne (vojanka). Široký je okruh pracovných piesní s uplatnením viachlasu, známe sú balady. Z tancov je to fašiangový tanec (pod šable), čardáš, odzemok. Pôsobí tu dedinská folklórna skupina.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť