Dobrá Niva - História

Dávno existujúca osada dostala v roku 1254 mestské výsady spolu s Babinou. Názov obce sa postupne menil z Dobruna (1254), Dobronya (1351), Dobraniva (1773), Dobronivá (1920) až na súčasný názov Dobrá Niva; po maďarsky Dobronya. Obec mala v erbe Madonu s dieťaťom. Hospodársky nenadobudla väčší význam a začiatkom 15. storočia už bola včlenená do Dobronivského panstva, kde najmä za Eszterházyovcov strácala postupne staré slobody. V rokoch 1582 – 1657 bola poplatná Turkom, bola vyplienená v rokoch 1578, 1599 a 1663. V roku 1752 mala už len menšie regálne práva, bola povinná robotovať na majetku v Podzámčoku a udržiavať hrad. V roku 1828 mala 154 domov a 1152 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom a remeslami, v 18. storočí vynikli sedlári. Občania sa aktívne zúčastnili SNP.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť

Obyvatelia mestečka sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a hovädzieho dobytka, pálením dreveného uhlia a furmančením. V minulosti boli v mestečku bohato zastúpené i remeslá.

Dobrá Niva si v ťažkých rokoch maďarizácie vďaka národne uvedomelým kňazom a učiteľom zachovala svoju národnú identitu, lásku k ľudovým tradíciám i rodnej reči. I dnes ženy zhotovujú prekrásne výšivky a tkaniny.

Zo stavebných pamiatok sa zachoval pôvodne románsky katolícky kostol. V kostole sú tri barokové oltáre z roku 1726, krstiteľnica zo 14. storočia (kamenná) a obraz sv. Michala z roku 1732 od maliara J. A. Schmidta. Evanjelický kostol postavili v roku 1785 ako barokový tolerančný.

Z architektonického hľadiska v Dobrej Nive je zachovaných viacero roľníckych usadlostí, ba celé ulice si zachovali pôvodný pôdorys a charakter.

Z najstarších dejín Dobrej Nivy
(Spracované podľa Jána Slávika: Dejiny Dobronivy)

Kedy Dobrá Niva vznikla, sa presne nevie. Isté však je, že mestské slobody a práva spolu so susednou Babinou mala už pred rokom 1254, kedy ich kráľ Belo IV. už len potvrdil. Predpokladá sa, že pôvodná osada stála v lokalite Svätá Anna. Je to kopec medzi Babinou a Dobrou Nivou. V týchto miestach a v jeho tesnej blízkosti sa našli rôzne predmety z dávnej minulosti, ktoré svedčia o pradávnom osídlení týchto miest. V Slovenskom národnom múzeu v Martine sú napríklad uložené sekerky i kamenný mlat z mladšej doby kamennej i rímske mince z prelomu nášho letopočtu. Pravdepodobne tu stál i drevený kostol. Len neskôr sa obyvatelia usadili na miestach dnešnej Babinej, Dobrej Nivy a Sásy. Na spoločný pôvod poukazuje aj spolupatričnosť týchto mestečiek po dlhé stáročia až do nedávnych čias. Všetky tri mestečká sa dodnes pýšia pôvodne románskymi kostolmi. Všetko nasvedčuje tomu, že vznikali súčasne a staval ich ten istý staviteľ. V Babinej je kostol sv. Matúša, v Sáse sv. Kataríny, obidva sú jednoloďové. Kostol v Dobrej Nive je podstatne väčší, trojloďový a zasvätený je sv. Michalovi.

V rokoch 1241 - 42 vypálili Tatári Krupinu i Zvolen a je viac ako pravdepodobné, že zničili i Dobrú Nivu, keďže leží na pol ceste medzi týmito dvoma mestami. Mimochodom ide o historicky významnú cestu, ktorá viedla z Hontu v dnešnom Maďarsku na Liptov a ďalej do Poľska. Po tatárskom plienení osídľoval kráľ Belo IV. spustošené krajoe cudzincami, zväčša Nemcami, ktorých obdarúval výsadami a privilégiami, aby v novej vlasti rýchlo zapustili svoje korene. Domnienku o vyplienení Dobrej Nivy potvrdzuje i to, že aj sem osídlil kráľ niekoľko nemeckých rodín a spolu s pôvodnými obyvateľmi im potvrdil prvý raz ich dávne práva privilégiom dňa 30. augusta 1254. Vyprosili si ho sami obyvatelia Dobrej Nivy a Babinej. Táto listina, z ktorej vyplýva, že Dobrá Niva a Babiná mali také práva a slobody, ako mali len kráľovské mestá, sa nezachovala, ale jej presné znenie je potvrdené listinou kráľa Štefana V. z roku 1270. Jej voľný preklad znie nasledovne:

''Štefan z milosti božej kráľ uhorský, dalmátsky, chorvátsky, novobazársky, srbský, haličský, vladimírsky, kumánsky a bulharský. Všetkým Kristu verným, ktorí budú vidieť túto listinu, posielame pozdrav v mene Spasiteľa všetkých ľudí. Chceme týmto dať všetkým na známosť, že hostia, ktorí k nám prišli z Dobrej Nivy a Babinej, predložili nám výsady pána kráľa nášho drahého otca blahej pamäti, napísané o ich slobodách a žiadajú nás najvrúcnejšie, aby sme im tieto výsady schválili a ráčili potvrdiť našou výsadnou listinou. Obsah ich výsad je takýto: Bela z božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Rámy, Srbska, Haliče, Vladimírska a Kumánska posielame všetkým, ktorí budú vidieť túto listinu, pozdrav v mene Spasiteľa všetkých ľudí. Kráľovskému veličenstvu patrí skloniť sa k prosbám poddaných, aby sa tak počet verných množil a kráľovská moc sa širšie rozprestrela, pretože je vlastnosťou kráľa, aby sa skvel množstvom národa. Chceme dať všetkým na známosť, že hostia z Dobrej Nivy a Babinej nás ponížene prosili, aby sme ich práva, ktoré doposiaľ mali, ráčili potvrdiť našou výsadnou listinou. My teda naklonený k ich oprávneným prosbám, aby sa počet našich hostí stále viac množil, rozhodli sme sa ich spravodlivým prosbám vyhovieť a povoľujeme, aby si kňaza obecnou vôľou meštianstva volili a jemu sú povinní dávať všetci svoje desiatky a kňaz je povinný platiť ostrihomskému arcibiskupovi od každých päťdesiat sadení jednu marku. Taktiež aby si podľa spoločnej vôle všetkých mešťanov ustanovili spomedzi seba richtára, ktorý ich bude súdiť vo všetkých pravotách. Ak by sa však tak stalo, žeby nejaká vec nemohla byť vyriešená ich richtárom alebo náčelníkom obce, sú povinní dostaviť sa výlučne pred náš súd a nie pred súd županov vo Zvolene alebo ich úradníkov. Ustanovujeme tiež, že v pravotách medzi nimi na objasnenie právnej veci platia rovnako svedectvá Uhrov i Nemcov. Tiež nie sú ani najmenej povinní platiť mýto až po Dunaj, idúc ta i naspäť. Povoľujeme tiež, aby boli tak, ako iní naši slobodní hostia oslobodení od prác a služieb na zámku Zvolen a zvlášť ustanovujeme, aby neboli nútení k žiadnym nepovinným daniam a ťarchám kýmkoľvek. Ak by sa akíkoľvek slobodní ľudia chceli v týchto osadách usadiť, nech prídu slobodne, ak zaplatia spravodlivý poplatok pánovi zeme. Budú potom užívať také isté slobody, aké majú a užívajú hore menovaní hostia. Majú i slobodu odísť, kedy by sa im páčilo. Potvrdzujeme tiež, aby sa nikto neopovážil u nich ubytovať bez súhlasu našich hostí. Okrem tohto rozhodli sme sa z osobitnej milosti povoliť im, aby v čase vojny mali právo ubytovania spoločne s našimi hosťami z Krupiny. Ani na to nechce naša jasnosť zabudnúť, aby vládli v budúcnosti nad zemou v takých medziach a hraniciach, v akých vládli, ako je známe, pokojne od dávnych čias, a v týchto hraniciach môžu rúbať drevo a zbierať kamene. Aby sa tieto naše povolenia stali pevné a nemohli byť nikým nikdy naštrbené a na večnú pamiatku, povolili sme túto listinu a potvrdzujeme ju mocou našej dvojitej pečate. Dané roku Pána 1254 30. augusta, devätnásteho roku nášho panovania. My teda naklonený spravodlivým žiadostiam spomenutých hostí schvaľujeme a prijímame túto výsadnú listinu pána kráľa, nášho najdrahšieho otca a potvrdzujeme a upevňujeme ju mocou našej dvojitej pečate. Dané rukou magistra Benedikta, prepošta aradskej cirkvi, verného a milého vicekancelára nášho dvora roku Pána 1270, prvého roku nášho kraľovania.''

Obce sú tu menované ako Dobruna a Babasceky. Podľa ďalších kráľovských listín sa ešte vyskytujú nasledujúce pomenovania mestečiek Dobrá Niva, Babina a Sása: Dobronya, Babazeky, Nemuthpelseuch (1380), Dobrona, Babazek, Nemethplessewcz (1455), Dobronya i Dobranyva a Tothpelsevvcz (Pliešovce) v roku 1523. V najstaršej zachovanej listine z roku 1256 sa Pliešovce uvádzajú ako Plyseuch a nerozlišujú sa Nemecké Pliešovce (Sása) a Slovenské Pliešovce (Pliešovce).

Toto sú podoby písomné, čo ale neznamená, že ich pisári, ktorí boli väčšinou cudzinci, správne zaznamenali tak, ako ich domorodci vyslovovali. Podľa toho mohlo meno znieť Dobruna, Dobrona i Dobroňa, Dobraniva i Dobroňva, neskôr Dobronivá a možno ešte i inak. Jedno je však isté, že základ tohoto mena súvisí zo slovenským slovom ''dobrý'' a najstaršia podoba Dobruna i Dobrona pripopína slovenské ženské meno. Je zaujímavé, že terajšie pomenovanie obce Dobrá Niva sa začalo používať len v posledných desaťročiach 20. storočia a Dobronivčanom znie dosiaľ dosť cudzo. V bežnom styku i dnes možno počuť pomenovanie Dobronivá (Ja som z Dobronivej. Za Dobronivou je križovatka). Odvodzovanie pomenovanie obce od slova niva (úrodná zem) sa nezdá byť pravdivé už i preto, že slovo niva prostí Dobronivčania vo svojom slovníku ani nemali a v názve ho ani dnes ešte všetci neakceptujú.

Dobrá Niva si zachovala do dnešných čias množstvo kráľovských listín, ktoré sú uložené v Okresnom archíve v kaštieli v Ostrej Lúke. Najstaršie z nich sú veľmi vzácne, pomerne zachovalé a mnohé významnejšie mestá by boli rady, keby podobné listiny uschovávali vo svojich archívoch. Uvádzame zoznam zachovalých listín a kníh v archíve dnes:

Pergamenová listina kráľa Belu IV. z roku 1256,
Pergamenová listina kráľa Štefana V. z roku 1270,
Pergamenová listina kráľa Ludvíka l. z roku 1380,
Pergamenová listina kráľa Ladislava IV. z roku 1455,
Pergamenová listina kráľa Vladislava II. z roku 1492,
Pergamenová listina kráľa Ludvíka II. z roku 1519,
Pergamenová listina kráľa Ludvíka II. z roku 1523,
Pergamenová listina kráľa Ferdinanda l. z roku 1550,
Pergamenová listina kráľa Maximiliána z roku 1565 (v štyroch listoch),
Pergamenová listina kráľa Maximiliána z roku 1573,
Pergamenová listina kráľa Mateja II. z roku 1609,
Kniha z roku 1637,
Pergamenová listina kráľa Ferdinanda z roku 1655 so šnúrou a miskovitou pečaťou,
Pergamenová listina kráľa Leopolda z roku 1688 vo forme knihy o šiestich listoch so šnúrou,
Pergamenová listina kráľa Karola z roku 1712 vo forme knihy o desiatich listoch zo zachovanou šnúrou a pečaťou,
Pergamenová listina zvolenských županov Antona a Štefana Esterházyho z roku 1716 s dvoma prsteňovými pečaťami,
Pergamenová listina zvolenskej župy z roku 17.. s pritlačenou pečaťou a clonou,
Protokol mestečka Dobrá Niva na kvitancie s roku 1796 - 1849,
Pokladničná kniha mestečka Dobrá Niva z roku 1797 - 1822,
Zmluva medzi panstvom Zvolena a Dobrej Nivy z roku 1798,
Poľný protokol mestečka Dobrej Nivy z roku 1828,
Protokol listov mestečka Dobrá Niva z roku 1861,
Protokol Cechu Dobrej Nivy z roku 1842 - 1912,
Kniha počtov Cechu Dobrej Nivy z roku 1844 - 1889,
Knihy zápisníc obecného zastupiteľstva z rokov 1900 - 1937.

Ján Slávik spomína ešte ďalšie privilégiá, o ktorých sa dozvedáme z iných, ale nezachovaných listín. Pravdepodobne boli zničené pri častých živelných pohromách, alebo v čase tureckého pustošenia v roku 1598.

Najstaršou zachovanou listinou, ako vidieť i zo zoznamu, je pergamenová listina kráľa Belu IV. z roku 1256. Kráľ v nej daroval istému Budizlausovi, kráľovskému lesnému dozorcovi zvolenskému z Pliešoviec (de Zolum de villa plyseuch), pozemky medzi vodami Lampna {asi Lomna). Ide asi o dnešnú osadu Kráľová a Michalková. Ešte dnes sa jeden vrch nad Kráľovou nazýva Budislav.

Privilégiá si Dobronivčania z času na čas dávali potvrdzovať alebo vystavovať panovníkovi prostredníctvom osobitných vyslancov. V roku 1419 sa v takejto súvislosti spomínajú Peter Koszler a kňaz Lavrinec, v roku 1455 richtár Michal Kleugh a prísažný Ján Mótzer a v roku 1550 Gallus Swarcz. Kvôli tomu vyslanci nemuseli vždy ani ďaleko chodiť, veď králi často prebývali vo Zvolene, v Krupine i v Dobrej Nive. Napríklad v krupinskom archíve v listine z roku 1524 sa spomína, že kráľ Ludvík II. vydal rozkaz kláštoru v Šahách ''ex castro dobronya'' (z hradu Dobronya), aby tamojší mnísi povolali Krupinu pred kráľovský súd v pravote proti bzovskému prepoštovi.

Veľké slobody, ktoré Dobrá Niva a Babina mali, vábili mnohých, aby sa tu usadili. Preto i pozemkový poplatok pre obe mestá bol značne zvýšený. Možno i preto prosili kráľa, aby k nim bola pripojená i susedná Sása. Ľahšie by tak mohli znášať ťarchy. Tak sa i v roku 1380 stalo, ba v roku 1523 sa pripojili k nim i Pliešovce. Kráľ Ludvík I. určil Dobrej Nive, Babinej a Sáse ročný pozemkový poplatok 50 mariek, alebo 200 zlatých v čistom zlate, ktoré platievali na Nový rok a na Turíce po 25 mariek. Bolo to nad ich sily, keďže to boli na tú dobu ohromný peniaze (rok 1351). Na porovnanie: Krupina platila ročne len 48 zlatých a Zvolen ešte i v roku 1463 len 25 zlatých. Svedčí to však o jednom: ak tieto mestečká boli 67 rokov schopné odvádzať taký vysoký poplatok, museli byť v tom čase v plnom rozkvete. Prísun obyvateľstva však neskôr pominul, možno i pohromy prišli, preto mestečká prosili kráľa Žigmunda o zníženie poplatku. Vyhovel im a v roku 1419 im ho znížil na 20 zlatých.

Privilégiá tiež neboli zadarmo. V pliešovskom archíve sa našla potvrdenka, na ktorej je uvedená suma za vystavenie privilégia vo výške 700 zlatých. Potom sa nemožno diviť, že v snahe ušetriť si veľké trovy, požiadali dobronivčania so spojenými mestečkami palatína a pána dobronivského zámku Štafana Verbôczyho, aby im jemu zverené privilégiá predostrel Ludvíkovi II. v rokoch 1519 a 1523. Je pravdepodobné, že Verbôczy ovplyvnil kráľa, pretože z týchto rokov sa Dobrá Niva, Babiná, Sása i Pliešovce kráľovi už spomínajú ako ''osady Verbôczyho''. V závere listiny z roku 1523 kráľ síce dokladá, že im predošlé výsady v ničom nezmenšuje a všetkým potvrdzuje, predsa však od tých čias dochádzalo k určitej závislosti mestečiek na dobronivskom i zvolenskom panstve, takmer až do poddanstva. Páni ich čoraz častejšie nútili robotovať, spomínajú sa i telesné tresty a žalárovanie.

Hoci páni dobronivského zámku začali považovať mestečká za svoj majetok, nebolo to s nimi až také zlé, pretože od začiatku 17. storočia okrem obvyklých pozemkových poplatkov neboli povinní pánom na zámku ani platiť, ani slúžiť, ani robotovať, čo sa im podarilo pomerne dobre obhájiť. Pokusy o utláčanie zo strany úradníkov a správcov dobronivského panstva sa však množili. V roku 1563 sa žalovali Pliešovce, že im slobody začali upierať Christfor, veliteľ zvolenského a dobronivského zámku. Pozdejšie sa mestečká žalovali samotnému kráľovi Matejovi II., ktorý potom naložil zvolenskej stolici, aby Dobrú Nivu, Babinú a Sásu obraňovala proti všetkým, zvlášť proti Fraňovi Magochymu a Ondrejovi Ostrosithovi de Giletinecz, ktorí boli úradníkmi na zvolenskom a dobronivskom zámku a prenasledovali obyvateľov okolitých mestečiek, nútili ich platiť dane, dokonca ich žalárovali.

Naviac tieto mestečká boli ubíjané aj Turkami a od roku 1626 ešte aj Esterházyovcami. Kým v predchádzajúcich časoch sa spravovali sami a mali nezávislé súdy, za panstva Esterházyovcov, ktorí boli županmi stolice, palatínmi a inými vysokými štátnymi úradníkmi, mali len toľko stobôd a práv, koľko si vládali ubrániť. Aby sa im to lepšie darilo, museli sa všetky štyri mestečká ešte silnejšie spojiť. V pravotách s panstvom sa spolu radievali a spolu vysielali ku kráľovi vyslancov.

Dobrá Niva mala medzi nimi popredné postavenie, lebo od pánov najviac trpela. Prejavovala i najväčšiu húževnatosť a vytrvalosť, no napriek tomu si nenárokovala žiadne výhody medzi mestečkami. V privilégiách sa tiež spomína na prvom mieste a jej vyslanci sú tiež uvádzaní medzi prvými.

Keď išlo o nejakú dôležitú vec, radievali sa obyčajne zástupcovia mestečiek v tom mestečku, ktoré bolo vo veci najviac zainteresované. Na zlosť Esterházyovcom hľadávali často radu u okolitých učených pánov a pravotárov, ba neťažilo sa im po radu zájsť i do Prešporku a do Viedne.

Ak však išlo o chotárne záležitosti, tu už také svorné neboli a veru veľakrát sa navzájom potýkali medzi sebou, či s ďalšími susedmi. V týchto sporoch sa obyčajne utiekali k hradnému panstvu, ktoré z toho často ťažilo vo svoj prospech, chytajúc raz stránku jedným, raz druhým. S Krupinou sa zvykli sporiť najmä preto, že neuznávala oslobodenia mestečiek od mýta a medzi ostatnými susedmi išlo obyčajne o pole, alebo lúku. Pre ilustráciu uvádzame ďalej spor medzi Dobrou Nivou a ostanými mestečkami.

V roku 1693 v Dobrej Nive vznikol spor o nejakú lúku. Keďže stránky neboli spokojné s rozsudkom miestnej vrchnosti, odvolali sa na vyšší súd. Richtár a rada mestečka povolali za sudcov osoby znalé práva zo Sásy a Babinej po jednom, z Pliešoviec troch a z Krupiny dvoch. Súd skončil k spokojnosti zainteresovaných stránok a všetko by bolo v poriadku, keby (nevedno prečo) obyvatelia Sásy, Babinej i Pliešoviec onedlho neboli vzali na zodpovednosť dobronivského richtára i jeho obyvateľov za to, že povolali za sudcov osoby i z Krupiny. Tým vraj ich práva a slobody urazili a odsúdili Dobronivčanov na zaplatenie pokuty vo výške 42 zlatých. Aby peniaze od nich vymohli, zajali im dva voly, ktoré potom vraj hladom a smädom morili. Dobronivčania nelenili, zvolali súd, ktorý s skladal zo sudcov dobronivských, krupinských a sudcov z Banskej Belej. Pred týmto súdom sa susedia bránili tým, že Dobronivčania môžu sudcov z Krupiny volať len v hrdelných pravotách, Dobronivčania zas dôvodili tým, že počas súdu i pred ním, nikto proti účasti sudcov z Krupiny neprotestoval a okrem toho, že mali oddávna právo z okolitých miest povolávať si sudcov v ťažších prípadoch. Súd Dobronivčanov nielen od pokuty oslobodil, ale Sásanov a ich spojencov pre svojvoľné konanie a zadržiavanie volov odsúdil na zaplatenie 40 zlatých pokuty a vrátenie volov. Odsúdení sa však rozhodli nedať sa a žalovali sa samotnému kráľovi Leopoldovi. Ten postúpil kauzu zvolenskaj stolici. Podžupan potom zvolal súd do Babinej na 4. februára 1695. Dobronivčania však nelenili a tiež si zašli do Viedne za kráľom. Prosili ho, aby súdu zabránil, lebo sú v práve. Kráľ ich vyslyšal a v listine z 28. januára 1695 potvrdzuje Dobronivčanom právo, že všetky pravoty, ktoré sami doma nemôžu rozsúdiť, majú len samotnému kráľovi predkladať a stolici zakázal Dobronivčanov súdiť. Spor pokračoval a ešte v roku 1697 nebol ukončený. Ako skončil, to sa v spisoch nezachovalo.

Zo zápisu z roku 1715 sa dozvedáme, ako sa v Dobrej Nive volil richtár. Bolo to vždy na Nový rok. Vtedy sa v obecnom dome stretli mešťania na spoločnom zhromaždení. Najprv sa pomodlili a potom volili richtára a obyčajne 11 prísažných. Po voľbe prosili Boha, aby novozvolení úradníci spravovali obec k spokojnosti všetkých občanov i kráľa.

Mestskí notári a pravotári nebývali vždy v Dobrej Nive, prichádzali sem len v čase potreby. Jeden z prísažných býval i mestským právnym zástupcom. Volali ho fiškusom, alebo kostolníkom. V druhej polovici 18. storočia mávali už Dobronivčania spomedzi seba voleného notára - roľníka a v tejto súvislosti sa z mestského archívu dozvedáme, že 7. novembra 1779 zasadala panská stolica na zvolenskom zámku a rozhodla sa nasledovne:

''Ponevadš ale takowe Mestečko Notariuša čsloveka Mudreho a skuseného potrebuge, takeho nech sy zaopatry, a gemu ziwnost gistu každoročsnu preukáže. Wcsilegšiho ale Notariuša sweho nech sem do Zamku do šikuge, aby sa tu Wiprobovaty a skusity mohel, zdališ ku znasany služby Notariuskeg sucy a šikovvny gest.''

Toto zasadnutie prikázalo tiež pre jednotlivých hospodárov zadovážiť daňové knižočky, do ktorých mal stoličný slúžny alebo pánsky úradník zapisovať daň, ktorá na každého pripadala. Podľa kráľovského nariadenia tiež prikázala z pokút od tých, ktorí v nedeľu a v dni sviatočné ''wistupky cžina, klagu, sfagkamy poslobode bluda'', kúpiť najmenej šesť kožených kúp na hasenie požiarov.

V mestskej zápisnici sú zaznamenané kúpy a predaje nehnuteľného majetku. Právoplatnými sa stávali vtedy, keď boli zapísané do mestskej zápisnice a zúčastnení spolu s vrchnosťou zapili ''áldomáš'', ktorý platil akoby za pečať na zmluvu. Hádam preto popri kúpnej cene boli do zápisnice zaznačované i trovy na ''áldomáš''. Bývali dosť veľké a platil ich kupujúci.

Majetky vymretých a vysťahovaných rodín pripadli vždy mestečku a mestská vrchnosť ich predávala podľa svojej vôle. Napríklad za richtára Martina Kelemenyho v roku 1743 zomrel Ján Šťoukov, po ktorom zostal spustnutý dom. Keďže ho nemal kto ''odebywať any opatrowat any svogho pána zadosty cynyty, tehda chytyl sa na ten dom Jano Pavlowye a tág odbyval gak Mestečko tak swogho pána''. Prišli však potom Šťoukovi dediči a dom si žiadali. Richtár ho prisúdil Jánovi Pavlovie, ale musel zaplatiť pokutu 15 zlatých, lebo si nedal dom zapísať do mestskej zápisnice. Potom už s ním mohol nakladať ako právoplatný majiteľ.

Mestská vrchnosť predávala často i majetok mestečka, najmä klčoviská (krčovaniny) z mestskej hory na lúky a role. Cena nebola vysoká, veď v roku 1756 bola ''šichta'' lúky za 4 - 5 zlatých, pol ''šichty'' i za jeden zlatý. V roku 1780 si vyžiadal na lúku kus pažite sám richtár, za čo zaplatil 19 zlatých a 10 grošov, ''ale bez rovwassa'', to znamená, že nebude od tejto lúky platiť daň, ani robotovať, ''ponevadž držy chrbat plotom za vsseckych'' (chráni od vypásania aj iné lúky svojim plotom).

Najväčšie dôchodky malo mestečko už v 18. storočí z krčmových regálov a svojich rozsiahlych hôr, z ktorých predávalo drevo za dosť vysoké ceny.

Jarmoky bývali v Dobrej Nive na Trojicu a na Matúša, neskôr pribudli ešte iné dva jarmoky.

Pravdepodobne v roku 1699 si mestečko zadovážilo mestské hodiny. Spočiatku boli umiestnené na vežičke nad mestským domom a v 19. storočí ich preložili na katolícku vežu, kde slúžili až do 80. rokov 20. storočia, kedy boli pri oprave kostola zložené, aby nezakrývali pozoruhodné románske okná.

V zápisoch sa zachovali i zmienky o živelných pohromách. V roku 1637 došlo k veľkému požiaru. 27. septembra 1747 vyhorela časť Ulica, 3. decembra 1749 zhorelo 5 domov v Hornom konci a 12. novembra 1769 zhorelo 6 domov na Malej strane. Veľký požiar zúril v mestečku aj 24. apríla 1843. Domy boli drevené, takže zhoreli na popol všetky okrem 9 krajných domov a kostolov. Ľudia boli vtedy väčšinou v poli, preto prišli o odev i pokrm. Vtedy zhorela i evanjelická škola a fara.

Smršť obrátila navnivoč dubové a bukové lesy v Dobrej Nive a na okolí 21. decembra 1740 medzi treťou a štvrtou hodinou ráno.

V roku 1645 zaznamenali mor, na ktorý umrel i farár. O zemetraseniach sa píše v roku 1614 (16. septembra), v roku 1654 bola v lete veľká suchota, ale i zemetrasenie a 28. júna 1763 v utorok ráno o 5. hodine pocítili Dobronivčania zemetrasenie, pri ktorom v Komárne ''mnoho maúrj spadly a mnoho Lúdau oswe žywoty Prjšlo''. Tak to zapísal pliešovský richtár Wagda Jano alebo Matias Rel v pliešovskej Poratnej knihe.

Kedy sa v Dobrej Nive poslovenčili nemecké rodiny, nie je celkom jasné. Katolícka cirkev ešte v 19. storočí mala prikrývadlo na umrlčie truhly (Leichtuch) s nemeckým nápisom. Pochádzalo z roku 1611. Dá sa teda predpokladať, že vtedy ešte aspoň časť obyvateľov hovorila po nemecky. Prvá najstaršia vizitacionálna zápisnica z roku 1613 bola písaná nemecky. Divné však ale je, že v roku 1572 mestečká ďakovali Kremnici za požičanie kata slovenským listom, hoci Kremnica bola v tom čase skoro celá nemecká. Na Nemcov dodnes v hojnej miere upozorňujú chotárne názvy (Hoľeštán, Peľegrunt, Šemegrunt, Hrišbrún, Gehrôt), priezviská (Niederland, Švarc, Kristel) a veľa slov v nárečí (ziceľ, hámrik, firštok).

Vo svojom znaku mala Dobrá Niva madonu s dieťaťom. Znak sa zachoval na starých pečatidlách obce.

Súdnictvo a právo meča

Na základe udelených privilégií mala obec vlastnú formu súdnictva a riešenia rôznych sporov. Menšie priestupky súdil richtár s prísažnými, ťažšie pravoty - a zvlášť hrdelné - riešili a súdili sudcovia zo všetkých štyroch mestečiek rovným počtom. Obžalovanému v takýchto prípadoch poskytli i právneho zástupcu. I z magistrátov susedných kráľovských miest pozývali sudcov a osoby znalé práva.

V rôznych listinách sa obyvatelia týchto mestečiek viackrát odvolávali, že im je odnímané právo meča, ale žiadna listina, v ktorej by toto právo bolo mestečkám udelené, sa nezachovala. Pravda však je, že hrdelné rozsudky vykonávali. Dodnes sa jeden vŕšok za Dobrou Nivou nazýva Šibeničný vŕšok. I zachované listiny to potvrdzujú. V kremnickom mestskom archíve je zachovaný list z roku 1572 s voskovou pečiatkou Pliešoviec, v ktorom môžeme čítať:

''Wassey opatrnosty dekugeme zeste raczyly pro nass to uczynyty, a Mystra popravneho zeste nám raczyly pozyczety, my tez wczem kolwek wassey opatrnosty Budeme potrebny sme wassey opatrnosty hotový sluzyty, a wasseho Mystra poprawneho wassey opatrnosty zasse k wam sme odeslaly, wass panu Bohu poruczeme dan Splyessowecz den promeneny pana krysta Anno Dni 1.5.7.2. Vestre Prudentie deditissimi Judices et Juratj Plyessowetz Babina Dobrona Zááz.''

27. apríla 1650 v Dobrej Nive súdili Pavla Ivanoviech, ktorý i napriek vystríhaniu švagrom Jánom Kelemonom zvalil mestské šibenice a znevážil tak práva mestečka. Za to by bol zaslúžil, aby mu pravú ruku odťali, ale vzhľadom na jeho mladosť a nádej na polepšenie ho odsúdili len na 50 palíc po tri dni za sebou. Ako výkupné za ruku musel zaplatiť 25 zlatých.

12. júna 1695 tunajšia vrchnosť súdila Annu Miertlovú, že ''neweducze odkud pohnutá v chráme Božem za Mitowniczu krupinskej Muki ukradla, pro kteru pričinu síce hodne a sprawedlive bi bila Smrt zaslužila, než prihlidagice na gegiho Manžela, kteri až posawad statečne se wtomto Mestečku chowal, tak tež naginich intercessie, osudene gest na meru zlatich, abi na pokutu dolu položila na chram Boži. Za tim pak gestlibise takoweho skutku dopustila, abi hnetki hrdlo stratila.''

19. júna 1727 súdili Mateja Oravca-Izáka, ktorý nožom zavraždil Jána Rumana pre peniaze. Richtár žiadal, aby mu najprv ruky odťali, potom ho lámali na kolese, mučili a nakoniec sťali. Rozsudok, ktorý bol vykonaný, znel, že mu odtnú hlavu, hlavu pribijú na šibenicu a telo pochovajú.

Turecké vpády

Po bitke pri Moháči 28. augusta 1526 sa Turci priblížili do bezprostredného okolia Dobrej Nivy. Často napádali dediny i mestá, rabovali, pálili, ľudí vraždili, alebo ich odvážali do zajatia. Zmienky o tom sú hneď v nasledujúcich rokoch. V roku 1550 z poverenia hlavného kapitána písal Juraj Krabach banským mestám i veliteľom zámkov Zvolen, Vígľaš, Lupča a Dobrá Niva, aby ozbrojili poddapých pred zamýšľaným tureckým vpádom. Turci vtedy už boli natoľko opovážliví, že sa odvážili i do baní miest a baníkov pobili, alebo odvliekli do zajatia.

12. februára 1556 vylúpili a vypálili dve dediny, ktoré patrili k dobronivskému zámku a do otroctva odvliekli asi 300 ľudí a mnoho dobytka. Zvolenský kapitán Ján Balassa však niektorých so svojím nepočetným vojskom vyslobodil. V tom čase už Turci obsadili zámky: Drégeľ, Ďarmoty, Sečany, Hollóko a Šahy. V roku 1562 Balassa tiahol so svojím vojskom proti Turkom v Sečanoch (počul, že budínsky baša je s vojskom na hornej Tise). Mal 10 tisíc mužov, ale beg Hassán a jeho osemsto jazdcov ho porazilo, veľa vojakov bolo pobitých a temer 1 000 ich padlo do zajatia. To povzbudilo budínskych a vacovských Turkov k ďalším výpadom najmä proti banským mestám na Slovensku.

28. apríla 1568 o druhej hodine popoludní Turci vtrhli asi na 400 koňoch do Dobrej Nivy, mestečko vyrabovali a do zajatia odvliekli 50 alebo 74 osôb (štiavnickí poslovia, ktorí boli v Dobrej Nive v tomto údaji nie sú jednotní). Krupinská posádka sa o všetkom dozvedela až večer a hoci sa dala Turkov prenasledovať, nedohonila ich. Podobne napádali Turci i mnohé dediny a mestá v okolí.

Platený vyzvedač v roku 1573 oznámil Štiavnici, že novohradský, ostrihomský a sečiansky beg sa chystá so 600 jazdcami a asi 500 pešiakmi napadnúť Dobrú Nivu, Dubové a zvolenské vrchy. A skutočne ešte v tom roku vyplienili Antol, o rok neskôr Beňadik, Môťovú a na Katarínu napadli Dubové a porúbali a odvliekli i viac ľudí z Dobrej Nivy a Sásy. Okolité banské mestá udržovali v dobronivskom zámku na obranu 100 drábov, aby bránili dôležitý priechod k banským mestám. Tieto cesty boli zarúbané, aby sa tak sťažilo Turkom ťaženie.

5. februára 1575 vtiahlo asi 2 500 Turkov do okolia Dobrej Nivy a asi 500 z nich vpadlo do samotného mestečka. Pálili a rabovali, ale obyvateľom sa podarilo ubrániť. Turek, ktorého zajali a odvliekli do Zvolena prezradil, že mali v úmysle všetko zničiť a vyplieniť a tiahnuť nazad cez vígľašské hory. Babiná sa vtedy poddala a prisľúbila platiť Turkom daň, ale posmelená porážkou Turkov daň potom platiť odmietla. Preto budínsky baša ešte v tom roku písal obciam v okolí Babinej a Dobrej Nivy výhražný list, aby dane platili, lebo inak každý svoju ženu a deti oplakávať bude. Aj divínsky a fiľakovský sandžagbeg vyzval mestá a dediny zvolenskej stolice, aby sa poddali, lebo inak so 6 000 jazdcami a 6 000 pešiakmi vyplieni stolicu. Zajali Modrý Kameň i Divín, lebo obrana týchto zámkov bola slabá a pomôcť im nemal kto.

V roku 1578 chcel dať dobronivský hrad zboriť Forgách, aby sa nedostal do rúk Turkom, ale zvolenský kapitán Barbarič sa tomu vzoprel, odôvodňujúc svoje konanie tým, že by sa tak obrana banských miest oslabila. Dobrá Niva mala už dosť drancovania a chcejúc sa vyhnúť ďalšiemu, v júni 1576 sa poddala a sľúbila platiť Turkom daň. V tom období skutočne Turci v okolitých dedinách a mestečkách plienili vo veľkom. Niektoré zostávali pusté a bez života.

Dobronivčania v týchto rokoch postavili okolo kostola múr, aby tak v ňom ako v pevnosti ochránili seba i svoj majetok pred Turkami. V roku 1583 počas niekoľkých týždňov nepriatelia trikrát udreli na Dobrú Nivu (na kastell). Poslednýkrát to bolo 1. septembra pred svitaním. Sečiansky a fiľakovský beg s veľkým počtom vojska, s rebríkmi a rôznymi mechanizmami na prekonávanie priekop zaútočili na hradby kostola. Posádka za pomoci obyvateľstva a susedov ich však odbila a rozohnala, takže vraj i rebríky nechali ležať na mieste boja a len jedného drába odvliekli.

Ďalšie vpády do Dobrej Nivy alebo jej bezprostredného okolia sú spomínané v roku 1593. 17. októbra zlapali medzi Dobrou Nivou a Sásou mnoho ľudí a v roku 1598 Turci Dobrú Nivu vyplienili a vypálili. Vtedy zhoreli i niektoré výsadné listiny a pravdepodobne i mestský archív. Sásu znivočili v roku 1644 tak, že v mestečku zostalo len 7 domov a mnohých obyvateľov odvliekli do otroctva.

Obyvateľstvo veľmi trpelo nielen zo strany Turkov, ale i zo strany cisárskeho vojska, ktoré drancovalo a bralo, čo mu prišlo do cesty, pretože nedostávalo riadne plat a ani nebolo riadne zásobované.

Posádky na obranu proti Turkom v okolí boli najmä v Sáse, lebo cesta z Modrého Kameňa išla práve tadiaľ a Turci ju často používali pri svojich ťaženiach. Aj na dobronivskom zámku bola posádka skladajúca sa zo 100 jazdcov a asi 150 pešiakov.

Konečne po roku 1683, keď Turci s veľkým vojskom obliehali Viedeň, za pomoci poľského kráľa Jána Sobieskeho boli porazení a čoskoro i z našich krajov museli odtiahnuť.

Stavovské povstanie

Tento kraj bol silne dotknutý i udalosťami, ktoré súviseli s nepokojmi a povstaniami Bocskayho, Bethlena, Tokolyho a Rákoczyho. Vidieť to i z toho, že v blízkosti boli viaceré krajinské snemy, často krajom prechádzali spomínané vojská, pričom robili značnú škodu.

V roku 1606 zvolal Bocskay snem do Krupiny, Gabriel Bethlen bol zase v roku 1620 na sneme v Banskej Bystrici vyhlásený za uhorského kráľa. V roku 1682 Tokoly s vojskom táboril aj pri Dobrej Nive. Jeho kancelár na dobronivianskom zámku vydal v jeho mene 3. októbra ochranný list pre Krupinu. V povstaní Fraňa Rákoczyho si Dobrá Niva a susedná Sása vymohli v Sečanoch v roku 1705 ochranné listy.

Vzťah Dobronivčanov a Eszterházyovcov

Prvý z tohto rodu - Pavel, dostal dobronivský a zvolenský zámok v roku 1626. Už on popieral okolitým mestečkám ich práva. V čase tureckých vpádov mali obyvatelia mestečiek od Eszterházyovcov aký-taký pokoj, ale keď po potlačení Turkov mestečká stratili svoj význam ako obrancovia banských miest, začali ich Eszterházyovci systematicky potláčať. Nútili ich platiť dane, prácovať a k furmankám. Obyvatelia sa odvolávali na kráľovský ochranný list z roku 1610. Aj napriek tomu richtárov z Dobrej Nivy, Sásy a Pliešoviec v roku 1638 pokutovali za odopretie služieb pokutou po 12 zlatých.

Súd zasadol 19. augusta 1689 na zvolenskom zámku, aby vraj urobil poriadok a pokoj medzi ''kvalt a violentiu'' robiacimi Dobronivčanmi a Sásanmi a ich pánom Štefanom a Vlkom Eszterházym ''prehladagyce na obdrzeny budeceg svogho pána urecyteho Lásku y swogu tez powynnost a poizennosti swogeg dobreg wolye''. Už z týchto slov je jasné, že súd bol predpojatý a nadŕžal panstvu. Dobronivčanov a Sásanov bránil pravotár Pavol Okolicsányi. Babinú a Pliešovce mali v tom čase v zálohe iní páni, čo bolo predbežne ich šťastie. Panstvo však žiadalo, aby aj ich povinnosti znášali mestečká Sása a Dobrá Niva.

Súd rozhodol a určil v zmluve mestečkám nasledujúce povinnosti:

1. ... ''aby wcylegssy obyvatele tychze Mestecek Dobronywy a Szaszy ... platyly ... dwesto zlattych. kazdo rocznye, tak tez i Owsa padyesat sstwrtny zdegssych ... powyny sú davat a prestavat.''
2. ''Roboty Dobronivskeho Magerstva dowcylegsska vvykonawane y zatym wykonawat budu, tak tez y Zamek Dobronywsky sú powynni poprawowat, k tomu tez y Vyna nagvice na Try Myle (zwezu na) Szaszowsku Krczmu, tak tez y Dyezmowe ag Magerske Zyto i Vyno Gyongyesske y Zelyezowske ... do Zvolenskeho Zamku wozyt powynny budu.''
3. ''Za potrowu aneb naklad, potom tez y gynssu zadost, aneb praetentie Velkomozneho pana Eszterhazy Istvana ut A. semel pro emper poloza sto Tallyerow vnyemeczkeg Monetae.''

Zato páni Istvan a Farkas (Vlk) Eszterházy svojím poddaným ich ''neposlušnosť odpúšťajú a prijímajú ich do starodávnej lásky a grácie''. Listinu v roku 1712 potvrdil kráľ Karol III.

Dobronivčania túto listinu nazývajú zmluvou, v ktorej im povinnosti boli vnútené a vzpierali sa im. Napriek tomu ich neskoršie aspoň čiastočne ešte pred väčšími nárokmi panstva ochránila. Panstvo požadovalo totiž stále viac. Takto už rok po spomínanom súde kráľ prikázal pri jednom spore, že obyvatelia nesmú byť nútení k povinnostiam, ktoré v zmluve nie sú uvedené. Spory medzi panstvom a obyvateľmi okolitých mestečiek nemali konca kraja. Keď majitelia zámku nedostali od občanov mestečiek požadované platby alebo služby, neštítili sa uchyľovať k rôznym úskokom. Keď napríklad v roku 1722 žiadal Anton Eszterházy od Sásy a Dobrej Nivy 150 zlatých na snemové trovy, mestečká mu to odopreli, vzbúrili sa, preto im zajal 8 zápražných volov. Pravdy sa nedovolali a o dva roky pozdejšie museli platiť 50 zlatých, neskôr Dobrá Niva až 200 zlatých.

Veľké ťarchy museli najmä Dobronivčania a Sásania znášať pri oprave zámku okolo roku 1713. Veľmi ich ponižovalo i to, že museli každoročne predostierať panstvu na preskúmanie počty a predstavovať novozvolených richtárov.

Nečudo, že obyvatelia týchto mestečiek v snahe získať si panstvo, od roku 1732 zavďačovali sa mu každoročne pár okovami masla a inými potravinami. Dokonca i do Galanty a Šiah ich posielali, keď sa tam panstvo zdržiavalo. Keď s tým neskoršie prestali, Eszterházyovci si dary vymáhali i exekúciami a v roku 1742 sa neostýchali predostrieť svoje nároky i pred panovníčku Máriu Teréziu, odvolávajúc sa na zvyk, podľa ktorého im tieto dary patrili. A nároky to boli nemalé: dve okovy masla na každú výročnú slávnosť a na Nový rok, spolu 10 okov, 6 teliec, 12 husí, 24 párov sliepok, 24 párov kureniec, 16 zajacov a 600 vajec. Keďže to Dobrá Niva, Sása a Pliešovce odopreli dávať Štefanovi Eszterházymu po dobu 10 rokov a Antonovi Eszterházymu po dobu 2 roky, panská stolica ich odsúdila v roku 1742 na zaplatenie 25 kremnických dukátov Štefanovi a 20 zlatých Antonovi.

Veľa stáli mestečká exekúcie, ktoré páni posielali na vymáhanie peňazí a darov. Len v roku 1740 vydali mestečká na ne 400 zlatých. V jednej listine v dobronivskom archíve sa dozvedáme, že jedna takáto exekúcia v podobe dvojtýždňového pobytu stála Dobrú Nivu 21 centov sena a 26 mier obroku a mužstvo okrem platu dostávalo hojnosť pokrmu i nápojov. A nepomohlo ani to, že Mária Terézia nariadila zvolenskej stolici, aby panstvu zabránila vymáhať rôzne ťarchy a služby na spomínaných mestečkách.

Na jednom zasadnutí panskej stolice v roku 1741 sa od svedkov, ktorí svedčili proti Dobronivčanom a ich spojencom v spore s Eszterházyovcami dozvedáme, ako vtedy zmýšľali obyvatelia mestečiek. Ku cti im slúži, že sa spolu zaviazali nepoddať sa a že sú pripravení do posledného haliera sa vytroviť, než aby sa panstvu podrobiť mali a že sú vraj ochotní i vlastnú krv vycediť a nepokoria sa, kým ich k tomu zákon neprinúti. Zastrájali sa vraj išpánom bitkou i zabitím, keď ich potrestali pre zlé obrábanie panského poľa. Na povzbudenie vzdoru si vraj radi hovorievali príhodu, ako samotného grófa Štefana Eszterházyho ich predkovia naháňali a keby sa im ho podarilo chytiť, boli by ho hádam i zabili.

Ako Dobronivčania nerešpektovali panstvo, svedčí i to, že napriek zákazu bez povolenia rúbať drevo a chodiť so zbrojou po lese, už na druhý deň išli do hory a slobodne rúbali. Nato panský sekretár predvolal dobronivského richtára spolu s prísažnými do zámku. Richtár nešiel, a preto mu vzápätí napísal:

''Salutem Rychtar Dobronywsky wydym, že sy geden welky korhel, ktery na Panske Rozkazy zadny Pozor nema, protoss gezly tych troch ludy zytra nedowedyess giste 50 Palyc dostaness a 50 zlaty platyt Budess.''

Po jednom takmer vyše storočnom spore zvolenská stolica na kráľovský príkaz 10. decembra 1774 ustálila zmluvu z roku 1689 a vzhľadom na nové spoločenské pomery a nasledovne upravila:

Práva

Mestečká majú regálne práva, právo variť pivo, páliť pálené i iné nápoje, môžu ich merať i predávať, majú právo jatiek, rúbania dreva, právo paše, lesného žíru, lovenia rýb a vtákov, konať jarmoky.

Richtára a prísažných ako i notára si slobodne môžu voliť obe mestečká, tiež môžu sami súdiť. Právo meča však nemajú. Kto je s ich súdom nespokojný, môže sa odvolať na panskú stolicu a odtiaľ na stoličný súd. Majetok po vymretých rodinách pripadá mestečku a povinnosti od tých majetkov vykoná rodina, ktorá tento majetok získa. Za občanov sa môžu prijímať akýkoľvek remeselníci a kupci ''Nymeckeg, Uherskeg a Slovenskeg Natij magice wssak zreny obzwlasstne na Wieru Rimsku katolicku, gako v Kralowstvy tomto Uherskem panugicu.'' Môžu si tu majetok nadobudnúť a byť volení i do úradov.

Povinnosti

Budú obrábať podzámocké a brezinárske panské polia (i také, ktoré predtým neobrábali), za vozenie obilia a vína sa majú vymeniť poplatkom 167 a 160 zlatých a 50 mier ovsa. Namiesto prác pri opravovaní dobronivského zámku majú každoročne dávať 150 vozových záprahov a 300 peších denných prác, zviesť 15 siah dreva, pomáhať pri poľovaní, udržovať majerské stavania, dávať deviatok a desiatok z oviec. Novozvolených richtárov, ktorí z obecných povinností nie sú vyňatí, sú povinní do dvoch týždňov predstaviť panstvu, vydať počty z obecných dôchodkov a poriadkov v priebehu jedného mesiaca po zavŕšení každého roka panstvu, aby ''Wrchniczy takovich Mesteček sebe toliko užitky nedelaly''. Dobronivčania všetky dávky a povinnosti (keďže boli početnejší) dávali v dvoch tretinách a Sása v jednej.

Spokojní neboli ani teraz, ale viac už nezmohli. Tak to trvalo až do 19. storočia. Nie všetci boli zmierení s týmto stavom. Zachovali sa správy, že pre zlé podmienky ušlo 7 poddaných na Dolnú zem a usadili sa v Szarvasi a Komlosi. S istotou však môžeme o Dobronivčanoch a ich susedoch povedať, že v priebehu stáročí si svojou húževnatosťou obránilí svoje chotáre a dokonca i také práva, ktoré iným mestám šľachta v minulosti odobrala.

Určitý väčší význam mala Dobrá Niva ešte i v rokoch 1848 - 49, kedy boli v mestečku predstráže, chrániace prístup do Zvolena. Po týchto revolučných rokoch význam Dobrej Nivy upadal. Počas bachovho absolutizmu začala i tu násilná maďarizácia, obyvatelia sa však vďaka roduverným Slovákom tajne schádzali, čítali slovenské knihy a časopisy, hrávali divadlá slovenských i českých autorov a vďaka národovcom, ktorí účinkovali v Dobrej Nive, sa povznášal materinský jazyk. Občania sa niekoľkokrát postavili na obranu svojej materinskej reči, preto sa i maďarské úrady macošsky správali k Dobrej Nive a nazývali ju panslávskym hniezdom.

Dobronivčania v 19. storočí očami Jána Slávika

Popri náboženskej horlivosti a mnohých chvályhodných vlastnostiach majú Dobronivčania i nejednu chybu. Podľa mestskej zápisnice a počtovej knihy boli mestskou vrchnosťou v minulom storočí viacerým občanom pre dlžoby v krčmách role i lúky verejne odpredané. Keďže Dobronivčania sa hodne venovali voziarstvu (vozili drevené uhlie, víno i drevo do okolitých krajov), privykli vraj na cestách i k neviazanému životu a k sústreďovaniu sa v krčmách. Možno i pohromy, ako sú požiare, boli na príčine, že ľudia sa spúšťali a oddávali alkoholu. Keďže mnohí na roboty a do služby chodili do miest, zvlášť do Pešti, prinášali si odtiaľ mnohé zlé zvyky. Zaujímavé je v tomto smere porovnať, koľko nemanželských detí bolo zaznamenaných v dobronivskej cirkvi v niektorých rokoch. V roku 1857 zo 68 narodených detí to bolo 8 a v roku 1858 zo 75 narodených detí to bolo 11. Neskôr sa to trochu napravilo, ale v posledných rokoch 19. storočia vraj mravy znovu upadli. Slávik sa sťažuje i na malý počet ľudí, ktorí pristupujú k Večeri Pánovej.

Za necnosť Dobronivčanov pokladá i to, že radi robia veľké hostiny pri krstoch a svadbách a tiež pri pohreboch. Ešte na začiatku 19. storočia volali ku krstu 6 kmotrov a kmotier z rôznych domov, aby dostali čo najviac darov pri krste i pri vádzke, za čo bolo zase treba kmotrov náležité pohostiť a obdarovať darmi. Pre veľké trovy sa vraj potom chránili mať viac detí a ''upadali v ťažkomyseľnosť''. Farár Ján Blatnický proti tomu veľmi brojil a v roku 1807 prvý raz dosiahol, že pri krste boli už len 4 kmotrovia. Neskoršie za priestupky v tomto smere boli i pokutovaní. V roku 1888 bolo konventom ustálené, že svadba môže trvať najviac dva dni a nie týždeň, ako bolo do tých čias zvykom.

Napriek všetkému sa však dá povedať, že v Dobronivčanoch prevláda dobro, horlivosť a obetavosť a hoci ľud nie je na vysokom stupni vzdelanosti a neoplýva veľkými hmotnými statkami, dokázal i dokazuje oddanosť k Bohu a hýbe ním sila, ktorá ho úspešne chráni pred úpadkom a skazou.

Školstvo v Dobrej Nive

Najlepšie sa zachovali zmienky o školstve v Dobrej Nive v seniorálnych zápisniciach evanjelickej cirkvi. V Dobrej Nive už v roku 1561 bola evanjelická cirkev, pôvodne katolícky kostol slúžil odvtedy evanjelikom. Popri cirkvi sa aj škola pri kostole stala evanjelickou. Bolo to tak v rokoch 1588 - 1675. Kostol i so školou pri ňom v týchto rokoch slúžil evanjelikom. V roku 1675 bol kostol i so školou prinavrátený katolíckej cirkvi. Školu potom začala spravovať katolícka cirkev, ale keďže až tri štvrtiny obyvateľov bolo evanjelických, škola bola značne aj pod vplyvom evanjelickej cirkvi a pod vplyvom vedenia obce (tiež prevažne evanjelického).

V roku 1795 postavili v obci evanjelickú školu, takže v obci boli potom už dve školy, hoci katolícka škola takmer žiakov nemala (niekedy len troch). Dodnes stoja obidve školy (po stavebných úpravách), ale neslúžia už pôvodnému účelu.

Keďže evanjelická škola ani po rozšírení kapacitou nevyhovovala, za pomoci mestečka cirkev zriadila v roku 1862 ešte školu do častí obce Ulica a koncom 19. storočia i tretiu školu v obecnej budove Dolného konca. Vo všetkých školách sa učilo ešte i po 2. svetovej vojne.