Kremnica - História

Prvá písomná zmienka o Kremnici je doložená z roku 1328. Názvy obce sa postupne menili: z roku 1328 je písomne doložený názov Cremnychbana, z roku 1331 Kremnicia, z roku 1332 Cremnic, z roku 1335 Cremnech, Cremnecz, z roku 1338 Cremnuch, z roku 1343 Crempnuch, z roku 1389 Chrempnichya, z roku 1394 Cremnicia, z roku 1476 Krembnicia, z roku 1526 Kremnica.

V roku 1328 starobylá osada Cremnychbana dostala od Karola Róberta základné mestské slobody (právo voliť richtára a prísažných, právo odvolať sa na kráľovský súd atď.) a chotár v okruhu dvoch míľ, v ktorom mohli ťažiť drevo a zakladať osady. Okrem toho dostala banské a mincovné slobody podľa Kutnej Hory. Mali zrejme zabezpečiť práva kutnohorských minciarov, ktorí prišli do Kremnice, keď tu vznikla aj mincovňa, ktorá sa s tunajšou ťažbou zlata stala na dlhý čas dominujúcim faktorom vo vývoji mesta. V roku 1329 tu začali raziť uhorské groše, v roku 1335 zlaté florény, známe ako kremnické dukáty. Vývoj mesta a jeho samosprávy bol závislý od mincovej komory založenej v roku 1329. Podnes nie je celkom vyjasnený pomer komorského komesa, ktorý mal nad minciarmi súdnu právomoc v mincových a finančných otázkach a mestskej samosprávy.

V prvom období (1328 – 1452) bola symbolom mesta svätá Katarína, v druhom mala v hornej polovici erbu polovičku ozubeného kolesa (atribút svätej Kataríny), v dolnej polovici anjouovský erb, v treťom období, t. j. po roku 1699 mala i svätú Katarínu vo funkcii nosiča štítu.

Koncom 14. a v 15. storočí sa vyvinul okolo rotundy svätého Michala hradný komplex ako sídlo komorského grófa. Mestský patriciát býval na hlavnom rýnku, ktorý jestvoval už v roku 1379. Začiatkom 15. storočia bola už Kremnica opevnená. V polovici 15. storočia bola vyspelým mestom s múrmi a 9 mestskými štvrťami, mala asi 250 domov so 690 rodinami a 3000 obyvateľov.

V druhej polovici 14. storočia je doložená vyspelá banská a hutnícka technika pri ťažbe a výrobe zlata. V Kremnici používali kolesové mlyny, huty a podobne, z ktorých vychádzalo kvalitné 9 – 12-karátové zlato. V roku 1442 sa spomína 40 banských mlynov a 12 hút vo vlastníctve 7 veľkých a 24 malých banských podnikateľov. Výroba zlata sa v tomto čase odhaduje na 165 kg 12-karátového zlata ročne, produkcia mincovne asi na 14 000 zlatých kremnických dukátov ročne. V okolitých lesoch sa pálilo drevené uhlie (používalo sa pri zhutňovaní zlata). Na čele Mincovnej komory a neskôr s ňou spojenej Banskej komory stál komorský komes, ktorého hlavnou úlohou bolo razenie mincí, ich výmena, vyberanie daní a arcibiskupského desiatku. Funkciu komorského komesa obsadzoval kráľ na základe prenájomnej zmluvy. V poslednej tretine 14. storočia sa stávalo, že funkciu komesa získali kremnickí mešťania. Kráľovná Barbora, ktorá dostala banské mesto do vena, obsadzovala túto funkciu často cudzincami, čo znamenalo odčerpávanie časti príjmov do cudziny. Komes mal vplyv aj v mestskej samospráve, osídľoval nové banské oblasti a zakladal osady (napr. Veterník). Mincovňu v skutočnosti viedol mincovný majster.

Obchod zameraný hlavne na potreby banskej výroby zabezpečovala domáca remeselná výroba od polovice 15. storočia organizovaná v cechoch. Hospodársky život v meste podporili od roku 1390 privilégiá oslobodzujúce Kremničanov od platenia mýta na arcibiskupských a od roku 1400 na kráľovských majetkoch. V roku 1425 získali trhové právo, v roku 1696 jarmočné právo rozšírené do roku 1788. Z podnikateľov a obchodníkov je známy Slovák Stanislav Vilhelmovič. Asi pätina obyvateľov Kremnice žila z remesla a obchodu, z toho 30 % bola slovenskej národnosti.

Mestská správa sa vyvíjala už od vydania privilegiálnej listiny, pričom sa správne výsady množili rýchlejšie ako výsady hospodárske (napr. v roku 1400 právo meča a podobne). Z roku 1331 je známa prvá mestská listina aj s mestskou pečaťou. Na začiatku 15. storočia tu stretávame už vyvinutú samosprávu s richtárom, 12 prísažnými, notárom, novou pečaťou, viedli sa mestské knihy. V roku 1456 získala Kremnica právo pečatiť červeným voskom.

Začiatkom 16. storočia tu prebiehal urputný sociálny a mocenský zápas medzi komorskými grófmi a mestským patriciátom; napokon zvíťazil patriciát, na strane ktorého stál kráľ. Sociálna diferenciácia zostrila pomery aj vo vzťahoch medzi bohatými rodinami (asi 13) a mestskou chudobou (300 rodín) – robotníkmi v banských a hutníckych zariadeniach. Okrem tejto vrstvy existovala v meste aj stredná vrstva (90 rodín) drobných podnikateľov, samostatných remeselníkov, minciarov a obchodníkov. Pri výrobe v meste pracovalo asi 900 robotníkov aj z okolia. Tieto sociálne rozpory vyvrcholili v banských nepokojoch v rokoch 1512 a 1519 a v účasti kremnickej mestskej chudoby na stredoslovenskom banskom povstaní v rokoch 1525 – 1526.

Kremnica čerpala bohatstvo aj z pozemkového vlastníctva. Dvojmíľové právo podmienilo kolonizáciu Kremnice a vznik osád Krahule, Kremnické Bane a obcí Horný a Dolný Turček, Veterník, Sklenné a Horná Štubňa. Kremnica získala v roku 1429 od komory obce Kunešov, Lúčky, Hornú Ves a Šváb. Politicko-hospodárske aspekty sledoval Zväz stredoslovenských banských miest z roku 1388, dlhý čas vedený Kremnicou. V roku 1429 predal panovník komorné panstvo mestu a zriadil novú Mincovnú komoru v Bratislave. V roku 1560 vyhorel hrad a jedna tretina mesta. V 16. storočí sa Kremnica pridala k reformácii. Usadením františkánov v meste v roku 1653 začala sa rekatolizácia.

V roku 1715 mala Kremnica 474 zdanených mešťanov a 193 želiarov, z toho 320 baníkov, ďalej tesárov, čižmárov, debnárov, klobučníkov, kováčov, murárov, zámočníkov, mäsiarov, zlatníkov, súkenníkov, krajčírov, kožušníkov, garbiarov a ševcov, 18 minciarov, kramárov a obchodníkov (v menšom počte sa uvádzajú tieto zaujímavé remeslá: papučiar, holič, apatekár, medovnikár, puškár, pomeďovači, sklenár a výrobca organov). V roku 1787 sa v Kremnici uvádza 509 domov s 1152 rodinami a 5147 obyvateľov, z toho 47 duchovných, 106 šľachticov, 18 úradníkov, 362 mešťanov, 244 ostatných obyvateľov, 859 želiarov a 87 rozličných iných povolaní. V roku 1828 mala Kremnica 538 domov a 4944 obyvateľov.

V 15. a 16. storočí sa povrchové ložiská vyčerpali a banská ťažba začala upadať. K určitému prechodnému oživeniu ťažby došlo až začiatkom 18. storočia. V roku 1767 pracovalo v baniach 1299 baníkov. Koncom 18. storočia ťažba znova upadala, čo znásobili aj požiare v rokoch 1777 a 1787, ktoré zničili väčšiu časť mesta. V roku 1900 prevzal všetky bane v Kremnici štát. Mincovňa sa napriek niekoľkým pokusom o zrušenie úspešne rozvíjala a zostala najvýznamnejšou v Rakúsko-Uhorsku. V rokoch 1724 – 1725 sa podieľala 58 % na všetkej rakúsko-uhorskej produkcii.

V roku 1652 bola v Kremnici založená papiereň. Priemysel sa začal rozvíjať najmä po vybudovaní železničnej trate v rokoch 1869 – 1872. V roku 1849 bola založená výrobňa fajok, v roku 1879 výrobňa obalov, v roku 1893 keramická továreň, v roku 1895 továreň na remene a v roku 1909 gombičkáreň. Mesto malo mlyny, tehelňu a pílu.

V roku 1849 tu popravili slovenského dobrovoľníka Ďurka Langsfelda a Viliama Sulzera, ktorý pracoval pre slovenských dobrovoľníkov.

V roku 1880 postihlo Kremnicu zemetrasenie spôsobené zrútením starých šácht a štôlní pod mestom.

Do začiatku 20. storočia mali v meste prevahu Nemci. Po roku 1918 sa značne poslovenčilo, Slováci tvorili 70 % obyvateľov. Za predmníchovskej republiky baníctvo stagnovalo a zanikla továreň na gombíky a remene. Mesto a okolie trpeli chronickou nezamestnanosťou (vo februári 1933 registrovala sprostredkovateľňa práce 2632 nezamestnaných).

S rozvojom kapitalizmu rástlo aj robotnícke hnutie. V roku 1852 tu boli nepokoje baníkov. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia vznikajú sociálne, politické a odborové organizácie. Od 20. rokov stála na čele sociálnych a politických zápasov robotníkov a nezamestnaných silná organizácia Komunistická strana Československa (KSČ). V roku 1921 a 1934 tu boli štrajky robotníkov. Najväčší štrajk, pri ktorom došlo k zrážke s políciou a četníctvom bol v roku 1934. KSČ aktívne pracovala v období ilegality. Kremnica sa stala jedným zo stredísk protifašistického boja. V roku 1939 sa vzbúrila miestna vojenská posádka proti vojne s Poľskom Koncom augusta 1944 partizáni zastavili dopravu na železnici Zvolen – Vrútky a obsadili mesto. Moci sa ujal revolučný národný výbor (RNV). Vychádzal tu časopis komunistickej mládeže Pokrok, jediný mládežnícky časopis na povstaleckom území. Po páde Prievidze sídlil v Kremnici štáb 4. taktickej skupiny povstaleckej armády. Fašisti obsadili mesto 6. 10. 1944. Na Skalke neďaleko mesta, kde bola počas SNP partizánska nemocnica, sa povstalci bránili až do 24. 10. 1944. V Kremnici väznilo gestapo niekoľko stoviek partizánov a ilegálnych pracovníkov. Mnohí zahynuli. Ich pozostatky sa našli v masových hroboch na okolí. Kremnica bola oslobodená 3. 4. 1945. Po oslobodení miestny priemysel zmodernizovali a rozšírili. Vybudoval sa závod Elektropraga, noví sídlisko a služby. Neskôr bola časť obyvateľov zamestnaná v meste, časť v priemysle mimo obce. Kremnica má priznaný štatút mesta.

Veterník: Obec sa spomína v roku 1365. Patrila Banskej komore, ktorá ju osídlila. V roku 1382 ju daroval Ľudovít I. kremnickému mestskému špitálu. V roku 1450 mala odhadom asi 80 obyvateľov, z toho asi 25 baníkov, v roku 1828 22 domov a 214 obyvateľov. V roku 1924 bol Veterník pripojený ku Kremnici.

Do roku 1960 obec patrila pod Tekovskú župu, okres Kremnica, kraj Banská Bystrica. Po roku 1960 patrila pod okres Žiar nad Hronom, kraj Stredoslovenský. V súčasnosti patrí pod okres Žiar nad Hronom, kraj Banskobystrický.