Liptovský Mikuláš - História

Na území dnešného mesta Liptovský Mikuláš bol hromadný nález bronzových predmetov z mladšej doby bronzovej, kostrové radové pohrebisko z 11.-12. storočia, popolnicové pohrebisko a hromadný nález bronzových predmetov z mladšej doby bronzovej.Obec sa spomína od roku 1286 ako Zenthmiklos, Scentmickos, údaj z roku 1268 sa zakladá na mylnej interpretácii listiny, v ktorej sa spomína kostol sv. Mikuláša pri Vlachoch. Ďalšie staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Scentmickus (1299), Zenmiklos (1381), Swaty Mikulass (1773), Liptovský Svätý Mikuláš (1920); maďarsky Liptószentmiklós. Dnešný názov obce Liptovský Mikuláš sa používa od roku 1952. Obec patrila Pongrácovcom, potomkom Hanka z rodu Serafína. V 2. polovici 13. storočia postavili na staršom pohrebisku kostol, ktorý spolu s tunajším trhom vytvoril z obce hospodárske a kultúrne stredisko majetkov Pongrácovcov. Od 13. storočia sa vyvíjala Liptovský Mikuláš ako zemepánske mestečko - bez prítomnosti nemeckých kolonistov i bez kráľovského privilégia, teda odlišne ako ostatné mestá v Liptove. Trhy sú doložené výsadnou listinou z roku 1360, v roku 1424 získali Pongrácovci mestečku výsady týždenných trhov a jarmočné právo. V 15. storočí si tu Pongrácovci postavili kúrie a napriek vojnovým zásahom (1433 husiti, potom spory Pongráca s Komorovským) sa stalo obchodným strediskom stredného Liptova. V 17. storočí nastáva rozvoj remeselnej výroby, doložený je cech kováčov a zámočníkov (1617), cech kožušníkov (1630), ševcov (1649), čižmárov (1697), neskôr mäsiarov a mlynárov. V roku 1677 sa stal Liptovský Mikuláš trvalým sídlom Liptovskej stolice. V 18. storočí vzrástol počet remesiel (krajčíri, pekári, stolári, debnári), najrozšírenejšia bola výroba a spracovanie koží.
V roku 1713 popravili v meste ľudového hrdinu Juraja Jánošíka.
V roku 1536 mal 16 meštianskych rodín, 5 slobodných šľachtických kúrií, 5 rodín chudobnejších a 6 rodín chudobných zemanov. V roku 1784 mal 78 domov a 952 obyvateľov, v roku 1828 mal 112 domov a 1708 obyvateľov.
V 1. polovici 19. storočia sa stal ohniskom slovenského národného života (G. Fejérpataky-Belopotocký, divadlo, M. M. Hodža, Tarín). Národný pohyb štúrovcov vyvrcholil vypracovaním a vyhlásením Žiadostí slovenského národa 10. 5. 1848 v Ondrašovských kúpeľoch. Po zrušení cechov v roku 1872 a po otvorení prepravy na košicko-bohumínskej železnici sa začal rozvíjať priemysel. Bolo tu niekoľko kožiarskych závodov, textilka, chemická továreň, rafinéria liehu, likérka. S rozvojom priemyslu sa vytvorili priaznivé podmienky pre vznik robotníckeho hnutia. Konali sa tu rôzne štrajky a manifestácie. Mesto zostalo až do roku 1928 sídlom župy. Jeho ekonomický rozvoj však stagnoval. Niektoré závody zastavili prácu a zanikli, iné, najmä garbiarske, trpeli vleklou krízou. Dôsledkom bola veľká nezamestnanosť ( v roku 1933 bolo v okrese 4514 nezamestnaných, v roku 1937 ich bolo 3757). Za tzv. slovenského štátu sa stal pod vedením KSČ jedným z centier protifašistického boja. 28. 8. 1944 obsadili mesto partizáni Makarovského oddielu, sídlil tu štáb 2. oblasti povstaleckej armády. Urputné boje o oslobodenie mesta zvádzali jednotky Sovietskej armády a 1. čs. armádneho zboru v ZSSR od začiatku februára do 4. 4. 1945. Mesto bolo vyznamenané Radom SNP I. triedy, Duklianskou pamätnou medailou, Radom Červenej hviezdy, Pamätnou medailou SNP. Po roku 1945 nastal rozvoj priemyslu (kožiarsky, obuvnícky, kožušnícky, brašnársky, sedlársky, drevospracujúci, nábytkársky, potravinársky, textilný a i.).

Liptovská Ondrašová: Obec sa spomína od roku 1286 ako Jalochmelleke a. n. Hakylise. Ďalšie staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Andrasfalva (1412), Andreasfalwa (1421), Andrassowa (1773), Andrassowce (1786), Ondrássowá (1808), Liptovská Ondrašová (1946); maďarsky Andrásfalu. Založil ju Hanko, názov má podľa Ondreja z rodiny Pongrácovcov, ktorým patrila do roku 1848. V roku 1784 mala 48 domov a 438 obyvateľov, v roku 1828 mala 55 domov a 579 obyvateľov. Slúžili v zemepanských rodinách, živili sa aj povozníctvom a nádenníctvom, od 70. rokov 19. storočia pracovali na železnici. V roku 1960 bola pričlenená k Liptovskému Mikulášu.

Palúdzka: Obec sa vyvinula v chotári pôvodnej rozsiahlej starej osady Paludza. Spomína sa od roku 1273 ako Polugia Minor, Poluga. Ďalšie staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Polughea Minor (1286), Kys Palugya (1353), z Maleg Palwczki (1480), Palučka (1773), Malá Palučka (1786), Palúzka (1808), Palúdzka (1920); maďarsky Kispalugya. V roku 1283 sa z jej chotára vyčlenil chotár obce Bodice a Palúdzku dostal Ondrej, notár zvolenského župana Demetra, predka zemianskej rodiny Palúckovcov-Palugyayovcov, ktorí ju vlastnili do roku 1848. Postupne prešla na zákupné právo. V roku 1535 mala 4 kúrie, 5 sedliackych a 1 richtársku usadlosť, v roku 1598 mala 7 kúrií a 18 domov, v roku 1784 mala 66 domov a 636 obyvateľov, v roku 1828 mala 56 domov a 840 obyvateľov. Pracovali v poľnohospodárstve a garbiarňach. V roku 1960 bola pričlenená k Liptovskému Mikulášu.

Vrbica: Obec sa spomína od roku 1247 v listine, z ktorej vyplýva jej existencia už v roku 1235, hoci tunajšiu občinu s rozsiahlym chotárom, na ktorom v 13. storočí vzniklo niekoľko samostatných obcí, možno predpokladať už v 12. storočí. Staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Wrbicha (1247), Verbicha (1248), Werbucze (1267), Werbiche (1299), Werbica (1773), Wrbica (1808); maďarsky Verbic. V roku 1267 patrila panstvu Liptovský Hrádok, ale hospodársky bola spätá s Liptovským Mikulášom. V roku 1421 získala mestské výsady podľa Krupiny, v roku 1525 ju Ľudovít II. oslobodil od mýta, ale v nasledujúcich desaťročiach klesla takmer na úroveň poddanskej dediny panstva Liptovský Hrádok a jej obyvatelia boli povinní robotovať a odvážať dávky. V roku 1551 mala 30 domov, v roku 1784 mala 180 domov a 1475 obyvateľov, v roku 1828 mala 209 domov a 1978 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, kováčstvom, od 17. storočia spracovaním a obchodovaním s drevom, pltníctvom. V rokoch 1715-1717 sa pre hlad odsťahovalo 22 rodín. V 18. storočí vzrástla remeselná výroba, najmä obuvnícka. V 70. rokoch 18. storočia panstvo oslobodilo niekoľkých poddaných od urbárskych robôt, aby sa mohli venovať výlučne remeslu. V 19. storočí sa rozšírili najmä garbiarstvo. V roku 1923 bola obec pripojená k Liptovskému Mikulášu.

Grienovište: Osada medzi Vrbicou a Okoličným sa spomína v rokoch 1269 a 1381 ako Boztelek a. n. Kouachfelde, v roku 1391 ako Basin. Koncom 14. storočia sa stala majetkom zemanov z Okoličného.

Hušták: Doložený je z rokov 1873-1892 ako Szentmiklóshusták, Verbichusták.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť