Ľubica - História

Stará slovenská obec, vedľa ktorej sa po tatárskom vpáde usadili Nemci. Obec je doložená z roku 1251 ako Lubicha, neskôr ako Lewbitza (1268), Leybicz (1271), Lybicha (1294), Lubiza (1786), Lubica (1808); maďarsky Leibic; nemecky Leibitz; latinsky Leibitzium. Poprad sa spomína ako obec osídlená Nemcami. Obec patrila do Spoločenstva spišských Sasov. V 14. storočí mala obec plne vyvinutú samosprávu a vlastnú pečať. V rokoch 1412 – 1772 bola v zálohu Poľska, do 17. storočia bola najväčším zo zálohových miest. V roku 1364 dostala trhové právo, v rokoch 1535 a 1655 jarmočné právo.

V erbe mala P. Máriu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a remeslami. Najvýznamnejšími boli súkenníci (cechový štatút od roku 1480), tkáči a kožušníci. V rokoch 1778 – 1876 Ľubica patrila do Provincie 16. spišských miest. V roku 1828 žilo v meste 2380 obyvateľov. V 19. storočí malo remeselnícko-poľnohospodársky ráz. Osada Ľubické Kúpele sa vyvinula okolo kúpeľov.

Za I. ČSR si obec zachovala poľnohospodársky ráz, časť obyvateľov pracovala v Kežmarku. Po oslobodení sa začala rozvíjať poľnohospodárska výroba. V obci bola veľká tehelňa, rezbárske družstvo Javorina. Ľubické Kúpele: v roku 1950 sa odlúčili od Ľubice ako samostatná obec, v roku 1953 sa pričlenili späť k Ľubici.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť