Ozdín - Záujmové spolky

O spoločenskom živote v obci z dávnejších čias toho veľa nevieme. Môžeme len predpokladať, že všetko spoločenské dianie sa odvíjalo od tunajšej evanjelickej cirkvi a školy. Bližšie informácie nám prináša až 19. storočie, konkrétne rok 1832, keď obecný richtár Ján Bienik založil tzv. Protokol Domowní Obcy Ozdinské. Väčšinu záznamov vpisoval do Protokolu obyčajne učiteľ a súviseli s rôznymi udalosťami v obci a cirkvi. Z ozdínskeho Protokolu sa môžeme dozvedieť, že v tých časoch tu panovala prísna disciplína, a že i sám richtár Bienik bol mnohokrát nekompromisný a prísny. Tak napr.: ''...kto by preklínal a hrešil v Boha, svätých, kňaza a pod., dostal trest 12 palíc.'' Takýto osud postihol aj toho, kto prestúpil druhé Božie prikázanie, respektíve bol odovzdaný k potrestaniu stoličnej vrchnosti. Nariadenie bolo prísne aj voči tým, ktorí by sa opovážili: ''...so zapálenou fajkou, alebo fakľou vyjsť z domu pod strechu, alebo na dvor.'' Ozdínsky richtár mal právo trestať nielen palicou, ale tiež kladou - trlicou, do ktorej posadili previnilca. Protokol nám prináša správy aj o regrutovaní nových vojakov. Túto udalosť prevádzal richtár v obci žrebovaním, pričom musel dbať na to, aby poriadni a statoční synovia na vojnu nešli. V ozdínskom Protokole sú zachované aj prísahy, ktoré musel skladať poľný richtár, denný i nočný strážca, hlásnik - bachter, mlynský šafár, desiatnik a polgár, no i obecná krčmárka. Pre ilustráciu uvádzame prísahu, ktorá bola spoločná pre mlynára, mlynárku, tovariša či učňa a znela nasledovne:

''Bože deji nám vždycky v tom svete tak žíti, by sme spravedlivé mohli se živiti, gak Bohu tak Lidem v cnostech se libyti s toho sveta s dobrým svedomím odjíti Amen. Ve gménu Preblahosl. S. B. Otca, S., D. Sv. Prisaháme, že chcem Poctivej Obcy podle nejvišší možnosti verne a spravedlive nám zvereném mline za vším šafovati a služiti. Prisaháme, že zadného, ani negmenšího falše pri bratí míta, aneb kdekoli, se dopustíme, a slibugeme, že s každým a úprimne a vlidne y z negmenšim beze všeho ublížení zachazeti chceme. Slovem Prisaháme, že chceme všecko tak spravedlivé a svedomite činiti, což by se y Bohu y lidem libyti mohlo. V tom nech nám pomáha B.O, S. i D.S., Trojice Sv. A men.''

Prísahy boli častokrát veľmi kruté, ako napr. v prípade Ondreja Jašku, ktorý bol podozrivý z podpaľačstva. Pred richtárom a na Svätú Trojicu musel prisahať, že ak klame:

''...nak mi tá Svatá Trojica, ktorú som za svedka volal čo najdriev postihne - moj zrak, sluch, zdravč odoberje, štestjá, požehnanja na mňa a moju famíliu nikdi nedá a nerozprestrjé, ale tak tresce verejne, že by sa každý krivo prísažník so mňa poučil a krivo neprisahal, táto svatá prísaha nak na zem nepadne ale za moje vezi, - jestli som čo len máličko vinovatý Amen. ''

Modrý kríž

Modrý kríž založil vo Švajčiarsku v roku 1877 protestantský farár Rochard, podobne ako pred ním v roku 1864 Henri Dunat Červený kríž. Existuje aj Biely kríž. Modrý kríž bol pôvodne abstinenčným spolkom, ktorého členovia sa zriekali požívania opojných nápojov. Vyzývali národ k striezlivosti Kristovým evanjeliom, poukazujúc na zhubné následky opilstva pre rodinu a národ. Vychovávali vo svojich radoch tzv. Písmakov, ktorí si každý deň čítali Písmo sväté, odriekali sa tancovačiek a iných zábav. Mnohokrát kritizovali i samotnú cirkev a obviňovali ju z kostnatelosti. Kládli dôraz na obrátenie. Učenie Modrého kríža obsahovalo množstvo užitočných prvkov z pietizmu a metodizmu, no prejavil sa v ňom aj určitý prvok separatizmu, čo viedlo k častým napätiam medzi ním a cirkvou. Do Ozdína sa Modrý kríž dostal prostredníctvom rodiny Búthovej, ktorá mala spory s vtedajším farárom Belom Biszkupom. Tá v roku 1903 pozvala do svojho domu Jána Šturmanna, bryndziara z Tisovca, aby aj navzdory ozdínskemu farárovi zadržiaval zhromaždenie. Po zhromaždení rozdával Šturmann traktáty a pozýval zhromaždených, aby aj inokedy prišli do zhromaždenia a zavolali aj svojich známych. Šturmann však nebol prívržencom Modrého kríža, patril k tzv. baptistickej denominácii. Na Silvestra v roku 1903 boli do zhromaždenia v Tisovci pozvaní Ozdínčania ako Zuzana Betinová, Pánikovci, Struhárovci, kde okolo Písma čakali Nový rok. Na zhromaždení boli vyzvaní, aby doma v Ozdíne tiež organizovali takéto zhromaždenia okolo Písma svätého. Od tých čias sa takéto zhromaždenia začali v Ozdíne pravidelne konať, a to u Struhárov, Betinov i u horných a dolných Pánikov. V júli roku 1908 navštívili Ozdín známe priekopníčky Modrého kríža, farárske dcéry Mária a Kristína Royové. Tie sa viackrát zúčastnili na vnútromisijných slávnostiach v obci spolu s ďalšími laickými kazateľmi, ako boli Ján Chorvát z Nového mesta n./Váhom, Ján Valach z Váľkova, Ondrej Finďo, Urbánek z Prahy, J. Manicová, J. Machajdík, B. Jehličková, M. Roháček, J. Rátaj a iní. Prednášal tu aj dr. Karol Lányi, profesor na Teologickej vysokej škole v Bratislave - priekopník abstinencie na Slovensku i dr. Karol Gábriš, profesor na Slovenskej ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Z domácich laických kazateľov to boli zvlášť Samuel Činčurák, ktorý pracoval aj literárne (Výklad knihy Rút, Výklad knihy Ester, Tajní vrahovia a iné), Michal Pánik, Pavel Spišiak, Pavel Struhár, Michal Ďuriška, Ján Mlynár, Ján Turcaj a zo žien zvlášť Zuzana Činčuráková, rod. Betinová. Z milodarov a obetí si členovia Modrého kríža postavili v roku 1923 na dolnom konci dediny modlitebňu. Členovia Modrého kríža museli zložiť sľub, v ktorom sa zaviazali s pomocou Ducha svätého, že sa po celý svoj život budú zdržiavať opojných nápojov a ďalej citujeme: ''...ústnym i literným svedectvom popredne pravým kresťanským na slove Božom založeným životom pracovať na záchrane svojej rodiny, susedov a národa.'' Po vzniku l. ČSR bolo súčasťou spolku aj Združenie mládeže. Činnosť Modrého kríža však musíme hodnotiť aj záporne, najmä počas pôsobenia farára Jána Podhradského, kedy Modrý kríž dostal nádych sekty, lebo viedol tichý boj voči tunajšej evanjelickej cirkvi a separoval sa od diania v obci. Po nástupe komunistického režimu sa činnosť Modrého kríža v obci udržala aj navzdory mnohým nepriaznivým okolnostiam. Svoju osvetu šíril až do roku 1959.

Slovenská evanjelická jednota (SEJ) a Slovenská evanjelická mládež (SEM).

Tieto spolky boli v obci založené v roku 1933. Slúžili tak sociálnym ako aj cirkevným záujmom, blahodárne vplývali na spoločenský život, pestovali bohatstvo ducha a disciplíny. Tieto združenia organizovali rôzne podujatia, ako volejbal a iné spoločenské hry a zvlášť v 30. a 40. rokoch spolok SEM svojím spevokolom kultúrne obohacoval najmä miestne bohoslužby. Spolky boli zakázané po nástupe komunistického režimu.

Matica slovenská (MS)

Založenie MS v obci roku 1934 znamenalo významnú zmenu na poli kultúry. Jej predsedom sa stal miestny učiteľ Štefan Kôstka. Jej fungovanie však postupne začalo stagnovať a ku koncu existencie l .ČSR MS nevykazovala takmer žiadnu činnosť. Ako zapísal vtedajší kronikár do obecnej kroniky, citujeme: ''...miestny odbor MS nielenže drieme, ale spí.'' Až rokom 1940 sa jej činnosť aktivizovala. V tom období prijala do svojich radov 10 nových členov, začala organizovať rozličné podujatia, ako napr. výstavu kníh v roku 1942, ktorá mala veľký úspech. Priamo na nej sa predalo 42 kníh. Veľkou nevýhodou pre obec bol fakt, že nemala vlastný kultúrny dom. Osvetová činnosť sa vykonávala buď v školskej učebni, alebo v kostole. Miestny odbor MS v obci existoval až do roku 1950, kedy bol ''z dôvodu nedostatočnej činnosti'' zrušený.

Knižnica

Prvý záznam o Obecnej knižnici je z roku 1933. V tomto období vlastnila okolo 284 kníh. Tešila sa početnej návštevnosti. I v súčasnosti stále pôsobí, no zápasí s problémami, ktoré súvisia s rastúcou cenou kníh, avšak financií na ich nákup nepribúda.

Divadlo

Spočiatku v obci nepôsobilo žiadne ochotnícke divadlo. Počas existencie l. ČSR obec z času na čas navštívili amatérski putovní divadelníci, ktorí zohrávali dôležitú úlohu pri osvetovej a kultúrnej činnosti. Ich predstavenia boli málo navštevované, vládla tu akási apatia hlavne zo strany členov Modrého kríža. Až v 60-tych rokoch začal v obci aktívne pracovať krúžok ochotníckeho divadla. Divadelné predstavenia miestnych ochotníkov sa stretli s veľkým úspechom nielen v samotnom Ozdíne, ale aj v okolitých obciach ako Turičky, Cinobaňa, Maša atď. Tak napr. v roku 1966 uviedli divadelnú hru pod názvom Ďaleká ozvena, ktorú mohli vidieť aj obyvatelia Hradišťa, kde zožala obrovský úspech.

Československý zväz mládeže, Slovenský zväz žien, Miestna organizácia Československo-sovietskeho priateľstva

Zmena politického zriadenia po roku 1948 priniesla so sebou mnoho zmien aj v kultúrnom a spoločenskom živote obce. Boli to nové kultúrno-spoločenské organizácie, ktoré zmenili charakter doposiaľ uznávaných hodnôt. Všetky tieto nové spolky prispievali rovnakou mierou pri usporadúvaní rôznych akcií a osláv, ako Leninove dni, Stalinove oslavy, oslavy Červenej armády, Mierové slávnosti, SNP, Víťazný Február, 1. máj, 9. máj, Veľká októbrová socialistická revolúcia, Medzinárodný deň žien atď. Z týchto organizácii môžeme vyzdvihnúť najmä miestnu organizáciu Slovenského zväzu žien (SZZ), ktorá v roku 1977 dostala bronzovú plaketu od Ústredného výboru SZZ za zorganizovanie výstavy pod názvom Krása života.

Osvetová beseda (OB)

Vznikla v roku 1950 ako organizácia, ktorá v sebe sústreďovala celú kultúrno-osvetovú prácu všetkých masových organizácií. Bola oporou socialistickej výchovy a režimu. Jej práca súvisela s realizáciou a usporadúvaním rôznych programov, slávností národného a štátno politického významu. Pre činnosť OB bola zriadená kultúrna miest nosť z priestorov bývalého urbárskeho domu. Túto skutočnosť kladne hodnotil aj Krajský národný výbor v Banskej Bystrici. Aj v 60-tych rokoch zohrávala OB hlavnú kultúrno-spoločenskú úlohu v obci. Jej činnosť bola značne politická. Hlavná úloha spočívala v prevýchove občanov k vedeckému svetonázoru, vzťah k socialistickému vlastníctvu, ekonomickej výchove a bohatšiemu kultúrno-spoločenskému životu. Na čele OB bola rada, ktorú tvorili členovia z rôznych masových organizácií. Súčasťou OB bolo aj kino, ktoré premietalo každú nedeľu. Filmové predstavenia navštevovalo priemerne okolo 35 divákov. Kultúrno-osvetová práca sa vykonávala podľa štvrťročných plánov, ktoré zostavovala OB v zmysle smerníc Okresného osvetového domu. Avšak už ku koncu 60-tych rokoch sa tieto plány nie vždy uskutočnili, pretože záujem o ne z roka na rok klesal, väčšina mládeže bola mimo obce z dôvodu štúdia a veľkou mierou k tomu prispela aj tzv. papučová kultúra, sledovanie televíznych programov. Tým pádom klesala aj návštevnosť kina OB, ktoré z týchto dôvodov premietalo už len dvakrát do mesiaca. O nič lepšie na tom nebola ani samotná OB, najmä po finančnej stránke. Z podujatí, ktoré organizovala, vstupné nevyberala a aj na filmové predstavenia musela doplácať. Nečudo, že nemala z čoho zveľaďovať ani vlastné priestory. Z príspevku MNV, ktorý tvoril 1300 Kčs, väčšinu používala na nákup nových kníh.

Zdroj: Martin Karásek – Ozdín – monografia obce, 2002