Solčany - Kultúrne dedičstvo

Pamiatky

Kostol rímsko-katolícky pôvodne gotický uvádzaný v listine z roku 1397, v 18. storočí prestavaný
Kaštieľ klasicistickýzo začiatku 19. storočia, prestavaný začiatkom 20. storočia
Pomník padlých

Tradície

Cestná radová zástavba. Hlinené i murované trojpriestorové domy s valbovou strechou z tvrdej krytiny, na dvorovej strane s rozšíreným podstreším na stĺpoch sú zo začiatku 20. storočia. Domy mávajú prednú a zadnú izbu a jednu alebo dve komory s vchodom zo dvora. V uzavretých dvoroch sú letné kuchyne a chlebové pece.

V minulosti bola prevažným stavebným materiálom hlina, z ktorej sa robili nepálené tehly. V polovici 19. storočia bola v obci tehelňa, ktorá patrila rodine Odescalchi. Pálenú tehlu si však mohli dovoliť len majetnejší ľudia, preto sa začala viac používať začiatkom 20. storočia, kedy začala v obci pracovať tehelňa bratov Bielikovcov. Okrem hliny sa pri stavbe domu používalo aj drevo a kameň. Z dreva sa robil krov a menšie hospodárskej objekty, kameň sa používal na budovanie základov domu. Pôvodnou strešnou krytinou bola slama. Viazali sa z nej snopky, otiepky, ktoré sa husto vedľa seba popriväzovali na krov. Šindľovú krytinu mal len kaštieľ, kostol, škola a domy bohatých gazdov a židovských obchodníkov. K všeobecnému rozšíreniu škridlice došlo v prvých desaťročiach 20. storočia. V roku 1940 boli v obci ešte 3 domy so slamenou strechou. Podstrešie pozdĺž obytnej časti je chránené predĺženou strechou. Tento priestor sa nazýva „chonnik“ alebo „nálepok“. Podlahu nálepka spočiatku tvorila udupaná zem. Neskôr ju vykladali surovou alebo pálenou tehlou.
Podlaha domu sa robila z hliny, v 19. storočí sa začína robiť z ohobľovaných falcovaných dosiek. Spočiatku ju kládli len do prednej izby, neskôr sa rozšírila i do ostatných miestností. Pivnice pod domami neboli veľmi rozšírené. Ak sa vyskytovali, tak len pod komorou. Steny mali vyložené kameňom, podlahu tvorila udupané zem.
Dôležitou súčasťou tradičného ľudového domu bola pec, ktorá mala niekoľko funkcií. Slúžila na vyhrievanie miestnosti, varenie, pečenie a tiež na spanie. Pec bola umiestnená v zadnej izbe.
Pod spoločnou strechou s obytnými miestnosťami a komorou sú maštale. Na konci dvora v tzv. humne stála ako samostatný objekt „pajta“, ktorá mala dve veľké drevené brány orientované proti sebe. V pajte mali svoje miesto vozy, poľnohospodárske náradie, krmivo pre dobytok a pod. Pred domami a vo dvoroch sa kopali na uskladnenie obilia obilné „zbožné“ jamy.

Ešte v polovici 20. storočia sa tu tkalo plátno, rips a keper a paličkovali tzv. topoľčianske čipky. Jednoduchšie čipky boli tkané z rôznofarebnej priadze, zložitejšie boli viacfarebné s prevládajúcou červenou farbou. Známe je aj vyšívanie a predkresľovanie vzoriek pre výšivku.

Variant ľudového odevu je západoslovenského typu, ktorý sa nosí v obciach Solčany, Brodzany, Chynorany, Nitrianska Streda, Skačany, Veľké Bielice, Veľké Uherce. Hoci medzi uvedenými obcami sú menšie rozdiely, od ostatných obcí topoľčianskeho okresu sa líši ich kroj najmä výšivkou. Popri existencii viacerých techník charakteristická je najmä plochá výšivka podľa predkreslenia zlatou niťou, ktorá býva na ženských rukávcoch a čepcoch.

Základné ženské odevné súčiastky dopĺňa zástera, vrchná drobno riasená sukňa a u vydatých žien čepiec (pôvodne okrúhly, od polovice 20. storočia hranatý) . Staršie ženy si aj v lete obliekajú na rukávce tmavý živôtik. Pred zimou sa chránia kabátikom – jupkou, šatkou na hlavu – ručníkom, veľkou šatkou – vlniakom na zahalenie ramien, ktoré v prvej polovici 20. storočia začali nahrádzať domáce obrusy s univerzálnym použitím. Na nohách sa nosili čierne čižmy s tvrdými sárami, ozdobne štepované nad opätkom a okolo priehlavku.
Zvláštnosťou solčianskeho ženského kroja je nosenie dvoch záster. Široká riasená zástera, šitá zvyčajne z dvoch šírok tkaniny, zdobená našívanými tkanicami a stuhami sa dopĺňa zásterou úzkou, tzv. „kuchynkou“, ktorá je neriasená , výzdoba sa sústreďuje do horných rohov. Práve tieto vyšívané rožky „kuchyniek“ sa stali výraznou a charakteristickou zložkou ženského oblečenia v Solčanoch . Zástera i „kuchynka“ sa šili z bieleho plátna (ako bol pôvodne celý tradičný odev), neskôr aj z čiernych alebo tmavomodrých kupovaných materiálov.
Pre slávnostné a obradové príležitosti (svadba, krst) sa ešte obliekala dlhá obdĺžniková šatka – šata, oďevačka. K tradičnému odevu si nevesty a družičky ozdobujú hlavy partou - bohato zdobenou čelenkou, kokardami a množstvom stúh.

Solčianske ženy poznali a využívali takmer všetky vyšívačské techniky. Pri zošívaní jednotlivých dielov rukávcov či košieľ požívali voľné spojovacie švíky, ktoré sa často rozvinuli do širokých viacfarebných prelamovaných pásov, pripomínajúcich šitú čipku. Popri jemnej prelamovanej a plnej výšivke bielej farby, ktorá sa používala vo veľkých a malých šatkách a bielych kuchynkách, sa do neobyčajnej pestrosti rozvinula výšivka ženských rukávcov, čepcov a záster. Na najstarších rukávcoch nachádzame pomerne jednoduchú geometrizovanú výšivku často s použitím stredného prelamovaného pásu v niekoľkých farebných odtieňoch, koncom prevej polovice 20. storočia už výšivky na rukávcoch podobne ako na čepcoch hýria množstvom farieb vo viacerých odtieňoch (obľúbená bola popri čiernej, zelenej, červenej, fialovej najmä výrazná rúžová farba).
Popri paličkovaných čipkách s veľkými očkami je špecifikou Solčian hustá, tkanici podobná čipka, ktorou sa lemuje dienko čepcov. Farebne sa vždy ladí s farbou výšivky, používa sa na ňu ten istý materiál. V prvej polovici 20. storočia sa začali používať i háčkované čipky.

Mužský odev , ktorý sa prestal úplne nosiť po II. svetovej vojne, sa skladal v lete iba z konopnej košele so širokými rovnými rukávmi a z gatí, ktoré poznáme i z iných oblastí Slovenska. Na toto základné oblečenie nosili muži v zime pôvodne biele, neskôr čierne súkenné nohavice, biely, neskôr čierny súkenný živôtik, biely kabát s rukávmi, krátka súkenná kabanica alebo veľká biela halena prípadne biely kožuch, lemovaný čiernou barančinou, zdobený aplikáciou z farebných kožiek , klobúk alebo baranica, na nohách čižmy. V mužskom odeve bola známa aj jednoduchšia obuv, tzv. boty s mäkkými rovno ukončenými sárami, širším opätkom, zatiaľ čo čižmy mali užší opätok, tvrdé sáry, srdcovito vykrojené pod kolenom, lemované remencom, z ktorého bola vo vykrojení i ozdobná gombička.
Mládenci nosievali na sviatok za klobúkom pierka z rozmarínu, neskôr toto pierko ostalo iba symbolom ženícha a mládenca, ktorý bol v ohláškach. Po I. svetovej vojne sa mládenci ženili iba v čiernych nohaviciach, živôtiku a vyšívanej košeli a od polovice 20. storočia si oblieka ženích len mestské oblečenie aj vtedy, keď nevesta je oblečená v kroji.
Všeobecne sa od 40. rokov 20. storočia kroj prestáva nosiť.

V Solčanoch sa hovorí solčianskym nárečím, ktoré patrí do slovenských topoľčianských nárečí. Hovorí sa mäkko, bez dvojhlások. Je známa prekáračka: Ďe jďíš? Do Čelaďiňíc; mlíka kúpit, buďeme chleba pícit.

Krátka ukážka nárečia zo Solčan: „Toto je čepíc. Toto je na panave višívanó. Krížiki sa čítajú. Toto je višívanó lacetom. Sestra pleťí čipki na babe a aj ja som pletávala, ale vácej višívala. Toto je ručňe višívaní čepíc: je vrštek a toto je stránka, toto dlhó. Toto je bablnov višívaní a toto je mohár, ružoví, ten má uš šťirccaťšesť rokov, jak som sa mala vidávat. Toto sa šípové ruže, duboví list, aj tulipáni. Títo bošánske ruše vipisuvali moja mama, neh im dá pánboh lachké otpočinutí. Čepíc bov na grgulu....“

Koncom 19. storočia sa zachovávali početné úkony výročného, rodinného i pracovného zvykoslovia ako napr. na Barboru (4.decembra) a Luciu (13. decembra) obliekli sa mládenci do ženských šiat, dievky do mužských starých a roztrhaných šiat, tváre si zamaskovali, aby ich nepoznali. V skupinkách chodili večer po domoch, kde varechami koho mohli, toho udreli. Na Luciu krídlami z husí všetko ometali a bili každého bez rozdielu veku. Ak v dome, kam prišli, párali perie, rozfukovali ho, nahádzali do neho kukuricu a robili rôzne huncútstva. Na Mikuláša (6. decembra) sa mládenci obliekli za rôzne maškary- za biskupa, kňaza, čerta, mäsiara, cigáňa a s palicami a zvoncami obchádzali dedinu. Deťom dávali cukríky, ale tiež robili zle a bili palicami hlavne ženy.

Zábavné príležitosti spojené s tancom sa vyskytovali v zime v krčme, v teplejšom období a na jeseň vonku v parku. Najstarším hudobným sprievodom k tancu boli gajdy. Potom hrávala husľová hudba, okolo roku 1930 to bola len cigánska husľová hudba s cimbalom, ktorú viedol primáš Gejza Gažo zo susednej Krnče, v 30-tych rokoch existovala aj domáca necigánska cimbalová hudba. Potom sa rýchlo stala obľúbená dychovka. Ďalším hudobným sprievodom k tancu bola gombičková harmonika – heligónka. Tanečné zábavy boli spoločenskými podujatiami hlavne mládeže. V priebehu tancovania si mládenci navzájom požičiavali tanečnice. V prestávkach medzi tancami sa mládenci pochytali za ramená a spievali.