Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Dunajská Streda, Galanta, Hlohovec, Piešťany, Senica, Skalica, Trnava
Špačince

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v obci

Súčasnosť obce

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

Informácie z obce

Cirkevné dejiny

Poľnohospodárstvo

Školstvo

Kultúrno-spoločenský život

Spoločenské organizácie

Zdravotníctvo

Fotogaléria

Mapa

Fórum obce

Firmy v obci

Správy z obce

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Špačince - Kultúrne dedičstvo


Kultúrne pamiatky

Kostol rímsko-katolícky pôvodne v gotickom slohu z roku 1312 (časť svätyne), z roku 1673 je klenba lode a veža; v roku 1942 na mieste lode bol postavený nový kostol so zmenenou orientáciou
Kalvária z roku 1797
Sochy zo 17. a 19. storočia
Kúria z 1. polovice 19. storočia

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť

Tradície


1. Domy a bývanie

Pôvodné Špačince boli postavené popri hlavnej ceste, kde sa stavali tzv. hoferské domy. Tak bola postavená Ulička a Vŕšok. V minulosti boli v obci panské domy, lebo v Špačinciach bolo niekoľko zemepánov – composserosov. V roku 1890 mali Špačince 139 domov, v roku 1910 mali 157 domov, v roku 1918 mali 161 domov, v roku 1930 už mali 246 domov.

Najstaršie boli domy drevené, ktoré v roku 1924 nepamätali ani najstarší Špačinčania. Potom sa stavali domy nabíjané z hliny, rozmočenej a premiešanej plevami a drobnou slamou. Neskoršie boli stavané zo surovej tehly, ktorú obyčajne robili cigáni z hliny. Domy boli pokryté slamou, neskoršie šindľom, až potom škridlicou. Posledná slamená strecha v obci bola zlikvidovaná v roku 1943. V tých časoch, keď boli tieto domy stavané, asi okolo roku 1700, nemožno zistiť ich hodnotu.

Zvláštnosťou domov boli tzv. výpustky, ktoré tvorili osobitný prístavok a býval skoro pri každom dome. Mal praktický význam. Strechy bývali slamené a pri požiari dobre chránili pred padajúcou slamou. Okná bývali malé, opatrené okenicami a nedali sa ani dobre otvárať, takže o vetraní nemohlo byť ani reči. Domy mávali dve neveľké miestnosti a v jednej z nich bývala veľká pec, ktorá zaberala štvrtinu miestnosti. Na vrchnej ploche pece obyčajne spávali deti. Tzv. parádna izba bola na reprezentáciu. Boli v nej postele umiestnené pozdĺž steny za sebou, na ktorých boli vystlané zvyšné nepoužívané periny.

V parádnej alebo prednej izbe býval vystretý aj mŕtvy člen rodiny pred poslednou cestou na cintorín. V niektorých domoch bývali aj 2 – 3 rodiny, lebo mladomanželia zostávali bývať v dome rodičov. Medzi izbami býval pitvor (chodba).

V sedliackych domoch za obytnou časťou bola maštaľ. Na humne bola stodola pokrytá slamou, kde sa rezávala sečka (sečka = porezané krmivo) a v hornej časti na partách skladovali krmivo na zimu. V dávnych dobách pred domami boli spoločné studne na valec.

Zariadenie domov tvoril stôl, stoličky, tzv. štokrle bez operadla, lavica, kasňa (skriňa), posteľ a nízka fijoková (zásuvková) kasňa. Na stene viseli obrazy svätých, krížik a maľované tanieriky. Nad stolom visela petrolínová lampa.

Zaujímavé bolo uskladňovanie obilia v tzv. zbožných jamách. Roľníci si ich budovali obyčajne na priedomí alebo pod úkolom. Jamy obvykle mali tvar džbána, hlboké 2 – 3 metre. Vnútro jám vypálili, aby sa spevnili steny a zabránilo prenikaniu prachu zo zeme do obilia. Ich steny vystlali otepami slamy. Do obilných jám sa zmestilo 10 – 15 q obilia. Do zúženého hrdla sa zasunuli krížom drevené polená a vrch pokryli viazanicou slamy, nad ktorou navŕšili uhladený kopec hliny. Obilie v jamách vydržalo bez straty konzumnej kvality viac rokov.

 

2. Strava

V histórii roľníctva hlavnou úlohou bolo dopestovať obilniny. Každá gazdiná vedela upiecť chlieb a preto v každom dome mali chlebové koryto a v každom dome sa chlieb aj piekol. Chlieb požíval úctu a preto pred pečením gazdiná urobila nad ním kríž, ktorý sa robil aj pred jeho načatím. Tento zvyk sa zachoval v niektorých rodinách dodnes. Chlieb býval za roštom (pod povaľou), aby sa k nemu nedostali deti. Návštevníkom ponúkali odkrojiť si chlieb a bolo urážkou, ak si neodkrojili. Nakrojený chlieb sa nesmel obracať k dverám, utiekol by. Ak sa chlieb piekol, bolo treba v dome dávať pozor, aby sa chlieb nekrájal kým bol v peci, odul by sa.

Na ši predkovia sa stravovali oveľa zdravšie ako my. K tradičným múčnym jedlám patrili lokše, buchty, slíže zahybanice a opatance. K sviatkom piekli, ale málo a len z domácej múky takéto koláče: makovníky, orechovníky, syrovníky, lekvárovníky a putrovníky (z maslového cesta). Na fašiangy sa piekli šišky ako dnes. Mäso sa jedlo z vlastného chovu hydiny a ošípaných . Bravčové mäso údievali alebo nakladali do masti. K sviatkom sa mäso kupovalo.

Polievky sa varili hlavne zo strukovín: šošovice, hrachu, cícera, slovenca a z fazule. Známe boli kaše, najmä krumplová (zemiaková), cícerová a fazuľová. Dôležitou zložkou jedla bola kapusta, mlieko a mliečne výrobky. Jedlo sa 3 – 4 krát denne. Múčne jedlá bývali obyčajne v pondelok, stredu a v piatok. V sobotu sa varievala kaša a v nedeľu bývalo mäso. V pôste v piatok sa varilo na konopnom oleji.

 

3. Špačinský kroj

Keď sa hovorí o kultúre, nedá sa obísť ľudový kroj, ktorý bol bohatý na výzdobu, materiál, spracovanie, vkus a estetické cítenie jeho nositeľov. Špačinský kroj patrí k trnavskému kroju. Ľudový odev sa pôvodne zhotovoval zo surovín, ktoré poskytovala príroda a ktoré si ľudia sami dopestovali a spracovali. V našich podmienkach to bolo konope. Z jeho vlákien sa domácky tkalo plátno v susedných obciach a z neho sa zhotovovali všetky základné odevné súčasti pre ženy i pre mužov. Boli to aj bytové textílie ako obrusy, plachty, uteráky a vrecia.

Základnou súčasťou u žien bol rubáč, ktorý plnil funkciu spodného oblečenia a nosili ho na robotný deň i na sviatok. Bola to sukňa vpredu s rozparkom a po celej dĺžke bola nazberaná.

Sviatočný kroj bol drahý a okázalý, zdobený bohatou výšivkou. Rukávce boli z tenkého plátna a siahali po lakeť, kde sa sťahovali šnúrkou. Na rukávcoch bola najvzácnejšia výšivka. K nim pridávali tacle – volány okolo ruky. Tieto boli vyšívané na tylangri - tyle. Okolo krku bol čipkovaný krézel – golier. Pod hrdlo sa pripínala biela mašľa, vyšívaná zlatou niťou alebo vykladaná flitrami a na konci boli strapce.

K rukávcom sa obliekal prucel ušitý z brokátu a podklad tvoril stromový vzor. Vpredu sa zapínal spínadlami so sklíčkami. Na robotný deň sa nosili prucle z lacnejšej látky a rukávce bez výšivky. Dôležitou súčasťou ženského kroja bola sukňa a zástera. Sukňa bola šitá z jemného súkna, bola drobno a pravidelne skladaná a riasená. Horný okraj, asi 10 cm , bol husto pozošívaný. Súkno bolo drahé a preto predné diely boli zhotovené z lacnejšej látky. Pod nimi sa nosili ešte 2 – 3 bočnice (spodné sukne) na okraji zdobené štikejarom (čipkou) a tuho naškrobené. Na sukňu si dávali zásteru, šitú z glotu alebo listeru. Okraje boli bohato vyšívané.

Pri opise špačinského kroja nemožno obísť úpravu a pokrytie hlavy žien a dievčat. Dievky nosili copy – vrkoče so zapletanými šnúrkami obtočené a uviazané okolo hlavy. Takto si upravovali hlavy aj ženy. Na veľké sviatky slobodné dievčatá nosili červené stužky na konci so strapcami, ktoré mali pripevnené na vlasoch a konce splývali voľne po chrbáte.

Vydaté ženy nosili čepce. Sviatočné čepce boli vyšívané na tylangri a podložené boli jednoduchým pláteným čepcom s čipkami nad čelom. Na čepiec sa dával ručník v rohu vyšívaný, ktorý visel na chrbáte. Ručníky patrili k naj dekoratívnejším doplnkom odevu. Bolo zvykom, že novomanželka na prvú nedeľu po sobáši išla do kostola v kroji, v čepci a v tylangrovom ručníku.

Ku kroju nosili čierne čižmy s tvrdými sárami, na päte preštepované žltou niťou. Neskôr sa nosili štvrtky, sandále. Vlniak bol zimnou súčasťou ženského kroja. Obyčajne býval čiernej farby, kraje boli lemované strapcami. Vpredu ho zapínali veľkým zapínacím špendlíkom. Staršie ženy vlniaky nosia podnes. V minulosti ženy v zime nosili kacabajky – krátky priliehavý kabátik, najčastejšie čiernej farby, neskoršie zo zamatu a bohato zdobený.

Mužský odev bol jednoduchší a kedysi tiež zhotovený z konopného plátna. Bola to košeľa a gacce – nohavice. Neskoršie sa začali nosiť továrenské materiály a to biele jemné plátno na košele, tenké čierne súkno na úzke nohavice. Na vestu a na pruclíky pre paholkov a mladých mužov sa používal drahý kvetovaný brokát. Pod krkom sa nosili mašle a rukávy košele boli ukončené bohato vyšívanou čipkou. Na hlavách nosili klobúky s úzkou strieškou, mládenci s kosierikmi.

Po prvej svetovej vojne sa kroj začal vytrácať, ale nevesty chodievali v kroji na sobáš až do konca štyridsiatych rokov. Zašlú slávu špačinského kroja obnovuje folklórna skupina obce pri svojich vystúpeniach.

 

4. Zvyky a obyčaje

Zvyky ako duchovné bohatstvo siahajú ďaleko do dávnoveku. Stali sa tradíciou a predchádzali z pokolenia na pokolenie. Väčšina z nich sa viaže na kresťanské sviatky, prípadne na dôležité udalosti v živote človeka ako je narodenie, svadba a smrť.

Na Štedrý deň podvečer hydina žrávala v povrazovom kruhu, aby sa nerozliezla. Pri štedrovečernej večeri gazdiná musela stále sedieť, aby jej dobre kvokali sliepky. Zbytky zo štedrej večere sa vysýpali pod stromy, aby dobre rodili. V tento večer celá rodina jedávala z jedného jablka. Vraj, keď niektorý člen rodiny zablúdil, mal si pomyslieť s kým jedol a trafí domov. Po večeri najstaršia dcéra šla na dvor vyprášiť obrus a odkiaľ zaštekal pes, odtiaľ mal prísť ženích.

Pri štedrej večeri bola zažatá sviečka a na koho z nej išiel plameň, ten mal do roka umrieť. To platilo aj pre toho, kto si vybral zlý orech, alebo jablko. Manželia jedávali jablko spolu, aby sa ľúbili. Na štedrovečernú večeru dávali pod obrus kríž, upletený zo slamy, ktorý na druhý deň dali na strom, aby mu neuškodili húsenice. Dievka, súca na vydaj, brávala si jablko na všetky tri vianočné omše. Po tretej ho na ulici zjedla a ktorého muža prvého uvidela, také meno mal jej muž.

Na Hromnice bolo posvätenie sviec, ktoré sa zapaľovali pri búrkach, aby neudrel blesk a pri rakve zomrelého.

Fašiangy bývali obdobím zábav. V pondelok pred Popolcovou stredou mládenci chodievali a chodia ešte aj dnes po šable. Oblečení v šatách predstavujúcich rôzne povolania, so spevom a harmonikou navštevovali dievčence, aby ich vytancovali pred začiatkom pôstu. Odmenou bývali šišky, štamperlík pálenky alebo peniaze. Na Popolcovú stredu chodievali kováči – mládenci preoblečení za maškary, chytali dievky a zatĺkali im do topánok klince.

Na Veľký piatok skoro ráno roľníci kúpali a preháňali kone, aby boli po celý rok zdravé a rýchle.

Na veľkonočnú nedeľu ženy nosievali a ešte aj dnes nosia do kostola posvätiť tradičné veľkonočné jedlá ako je stratené kura, varené vajcia, calta a sôľ. Na Veľkonočný pondelok mládenci chodili a ešte aj chodia šibať dievčence, za čo dostávali maľované vajíčka. Šibáky si obyčajne plietli z ôsmich vŕbových prútikov.

Zaujímavá bola predzvesť konca vojny a koniec sveta, ktorou mala byť neskorá Veľká noc v roku 1942. Pripadla na 25. apríla. Je skutočne vzácne, keď tento deň pripadne na dve najkrajnejšie hranice: na 22. marca a 25. apríla, keď je Veľká noc najskoršia a a najneskoršia. Vzácne preto, lebo na 22. marca pripadá Veľká noc od roku 1583 do roku 5000, t. j. za 3417 rokov iba 18-krát. Na 25. apríl v tej istej dobe Veľká noc pripadne len 33-krát.

Rozchýrilo sa, že na Veľkú noc 1942 počnúc Veľkým piatkom mali prísť tmavé dni, že nebude možné svietiť, lebo nijaké svietiť nebude, každé zhasne. Len spravodlivým ľuďom bude svietiť hromnička a len tí ostanú nažive. Pravdaže, nestalo sa tak a ľudia si vydýchli. Podobne sa skončila aj druhá predpoveď. Vraj, keď padne Veľkonočná nedeľa na sv. Marka, turičná nedeľa na sv. Antona Poduanského, Božie telo na sv. Jána Krstiteľa, bude vraj taký smädný rok, že celá príroda vyschne a bude určite koniec vojny. Ani toto sa nevyplnilo. Pršalo ako inokedy a vojna trvala ďalej.

Na Božie telo bývali v dedine 4 oltáre, pri ktorých si ľudia procesiou uctievali sviatosť oltárnu. Zelinky vzaté z týchto oltárov hneď ako kňaz opustil oltár, chránili pred úrazmi.

Špačinský kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Sviatok je 8. septembra a nasledujúcu nedeľu po tomto dni sú v Špačinciach hody. V túto nedeľu i v pondelok sa schádzala i schádza celá rodina, ba i známi na hostinu a tradičným jedlom okrem iného je husacina.

5. Zvyky a povery pri narodení

Staré zvyky a povery pri narodení dieťaťa dnes už zanikli ale niektoré zaznamenal kronikár.

Keď matka pracovala k pôrodu, musela mať na stole nakrojený chlieb a nôž; keď sa vraj dieťa narodí, príde 12 apoštolov, zasadnú za stôl a rozhodnú o osude narodeného a chlieb mali na pohostenie.

Hneď po narodení dieťa zavinuli do plienky, položili na stôl, aby sa tam pogúľalo, vraj bude bystré. Dieťa muselo ležať pri matke až do úvodu, inak by ho bolo uchytilo zlé. Potom ho dali spávať do kolísky.

Šestonedieľka bývala umiestnená obyčajne v kúte za zvláštnou plachtou aj s dieťaťom. Plachta bývala vyrobená po domácky z konôp a vyšívaná. Kútnica musela mať na krku ruženec, aby k nej nemalo prístup zlé. Do úvodu kútnica nesmela ísť von. Mohla sa pohybovať iba pod strechou. Mimo strechy číhalo na ňu strašidlo, alebo bosorka, boli by ju roztrhali.

Dieťa sa odlučovalo (od pŕs) na nátoni (drevený klát), pri tom mu predložili rôzne nástroje: ihlu, sekeru, pílku, a až narastie, bude všetko vedieť. Dieťa dva Veľké piatky nesmelo piť prsia, bolo by hlúpe a nehovorilo by.

Keď sa dieťa už raz odlúčilo, nesmelo sa viac prikladať k prsiam, pretože keby také dieťa odrástlo, všetko by urieklo, aj kameň by pukol od jeho pohľadu.

Dieťaťu sa nesmelo štrngať lyžičkou alebo nožom, tým sa dovolávala do domu psota. Dieťa nosilo pod šatami cesnak alebo červenú stužku, aby ho nikto neuriekol.

 

6. Svadobné zvyky

Pri výbere budúceho partnera a partnerky rozhodovali rodičia, pričom najväčší význam pripisovali majetku. Dohodli deň svadby a potom boli v kostole ohlášky (cirkevné ohlásenie sobáša). Písomná forma svadobnej zmluvy medzi Špačinčanmi je neznáma. Dať na písmo znamená prepísať nemovitosť v pozemkovej knihe a to sa robievalo po svadbe niekoľko rokov.

Väčšia svadba bývala sviatkom skoro celej dediny. V minulosti trvala od soboty do štvrtka. Rodinu na svadbu pozývali družbovci. V sobotu sa robili prípravy. Oba svadobné domy zabili do spolku jednu kravu. Víno si objednali tiež spoločne priamo od vinohradníkov.

V nedeľu po litániách ženy naložili do zvláštnych košov koláče tzv. makovníky, baby a pod. Išlo o preteky: čím bol väčší kôš, tým bola väčšia pochvala. K tomu vzali 2 litre vína a kohúta.

Pondelok bol hlavný deň – sobáš. Pred ním ženíchov starý svat išiel do domu nevestiných rodičov pýtať pre ženícha nevestu. Nasledovalo poďakovanie rodičom za výchovu. V ten deň nesmela byť otvorená jama (aby nebol niekto mŕtvy), lebo by do roka jeden z novomanželov zomrel.

Po prísahe v kostole mladomanželom držali nad hlavami venček z rozmarínu. Na sobášnu oferu ženích mal dať peniaze neveste, aby jej ich potom dával po celý život a neskrýval ich. Po sobáši manželom potreli ústa medom, aby mali sladký život. Keď išiel sobášny sprievod z kostola, voľakedy sa strieľalo z mažiara. Družbovia strelcov pohostili pálenkou, ktorú mali vo fľaške. Rozhadzovali sa aj koláče. Voľakedy piekli tzv. vrtán, do ktorého zapravili motúz: keď sa deti začali oň trhať, ostal im v rukách iba motúz. Koláče, ktoré si deti uchytili, rýchle zaniesli domov, aby rodičia na jarmoku chytro predali dobytok.

Po sobáši bývala muzika. V podvečer odviedli nevestu do ženíchovho domu za spevu družíc a všetkej mládeže. Pred dverami sa spievalo. Nato sa otvorili dvere a neveste podhodili polienko a metlu. Tá chytro pozbierala pohodené veci (podľa rýchlosti sa posudzovala jej šikovnosť), pobozkala novým rodičom ruky a bola uvedená do domu. Potom posadili nevestu a ženícha za predný stôl. Voľakedy novomanželia pri svadobnej večeri nemali jesť a preto pred nich dali prázdne taniere, do ktorých postavili pohárik, ale hore dnom.

Svadobná večera začala. Pred jedlom prišiel družba a začal príhovor. Družba mal pohárik s vodou. Do nej si každý hosť omočil prsty a vhodil nejakú mincu. V druhej ruke mal trstenicu omotanú šatkou, ktorou sa každý utrel. Potom sa starý svat začal modliť. Družba nosil jedlá a pri každom chode predniesol príhovor. V poslednom chode priniesli pred starého svata zakrytú misu. Keď misu nadvihli, vybehla spod nej kačka, alebo vyletela sova. Pravda smiechu bolo dosť. Medzi jedlom nevesta pýtala do vienka. Pri poslednej vete hodila kovovú mincu na tanier a dokola vyberala. Zbierku odniesla mladej neveste. Nasledovalo poďakovanie za dary.

Po večeri družba vyvádzal družičky, nevestu a širokú spoza stola. Vyvádzanie začalo tým, že dve družice stáli nad nevestou a spievali priliehavé svadobné piesne. Týchto piesní bolo mnoho, niekedy i veľmi vtipných. Hudba hrala súčasne tú istú melódiu. Za zvukov hudby a spevu družba viedol nevestu za šatku von, pri čom sa nevesta točila po stole, po lavici, až napokon ako srnka vbehla do komôrky.

Potom prišli traja mládenci a v ruke priniesli tri fľaše vína. Prišli pýtať za ružu vtedy, keď nevesta išla na osadu. Nastalo jednanie. Starý svat dával mládencom rôzne hádanky a oni boli povinní hádať. Keď neuhádli, nedostali za ružu nič. Hádky boli dosť vtipné. Potom nasledovalo jednanie. Mládenci vhodili do taniera najväčšiu mincu a žiadali, aby aj starý svat vhodil takú. Ten sa pravda vyhováral a hodil menšiu. Tak sa voľakedy dotiahlo až na 20 zlatých, čo bol veľký peniaz. Nevesta, ktorá netancovala, vypomstila sa mládencom tak, že keď bola v tanieri len malá suma peňazí, hodila štvorák (štyri groše) a tým boli mládenci vyplatení, viac nesmeli pýtať. Neskoršie pýtavali od ženícha za ružu v šenku pri muzike. Z toho často bývali veľké bitky. Niekedy pýtali až 500 korún. Aj tento zvyk už zanikol.

O dvanástej hodine nasledovalo čepčenie mladej nevesty. Veniec jej sňali z hlavy a pripravili ju do faldov a čepca. V utorok sa pokračovalo v svadbovaní . Keď novomanželia spali spolu hneď v prvú noc – budú sa mať radi. Keď prvé tri noci spolu nespali, budú sa dobre šľachtiť kurence a svine v ich hospodárstve.

V utorok ženy prevážali periny do nového bydliska nevesty. Vtedy sa zabávala celá dedina, lebo periny viezli po dedine od jedného konca po druhý. Dvaja zo svadobčanov sa prezliekli za židov, ktorí kupovali periny a svojimi žartovnými kúskami a úbormi často rozosmiali celú dedinu.

V noci z pondelka na utorok pokradli na to určení svadobčania rôzne veci, ba aj zvieratá (kozy, husi a pod.), z každého domu niečo. Naznášané sa potom predávali na licitácii. Tu tiež nebolo núdze o žarty. Tento zvyk už zanikol úplne.

V stredu sa vymeriavali fundiská. Prespolným hosťom veľkou latou vymerali kus pozemku, pri čom dostali latou na chrbát. Keď sa už v svadobnom dome všetko pomíňalo, hostina sa odbavovala v šenku. Ženy napiekli koláčov , našlo sa ešte aj nejaké mäso a tam hostili svojich i cudzích mužov.

Vo štvrtok bývala hostina pre rodičov oboch novomanželov. Dnes sa svadba odbaví za dva dni. Opísané zvyky a obyčaje celkom zanikajú ...

7. Pohreb

Pohreb zarmútil celú rodinu a známi tiež prejavili svoju účasť na žiali. Jednotlivé funkcie pri pohrebe boli takto rozdelené: truhlu niesli švagrovia, prípadne susedia, svietniky s rozžatými sviecami niesli synovia, prípadne vnuci a zástavu kmotor. Slobodnú dievku nosievali mládenci, mládenca dievky. Niekedy bývala aj hudba. Pri dome organista spieval veršovanú odobierku, v ktorej sa spomínali všetci členovia rodiny a príbuzní. Mŕtvy bol vystretý v prednej izbe až do pohrebu. Celý čas sa pri ňom modlili žobráci a navštevovali ho takmer všetci občania.

Zvyky: Keď niekto v rodine skonal, ihneď zastavili hodiny, aby vraj mŕtveho neprebudili, ale aj preto že mu už udrela posledná hodina a zakryli zrkadlo. Do truhly dieťaťu dávali peniaze, aby malo na oferu a dospelému, aby mohol prejsť cez bránu. Vo výročný deň smrti pozostalí odbavovali obed za nebohého. Zavolali do domu aj žobrákov. Na stôl im dali peceň chleba a liter pálenky. Žobráci popíjali a modlili sa. Neskôr posielali žobrákom dary domov so žiadosťou, aby sa za zomrelého pomodlili. Po pohrebe v dome zomrelého bývalo modlenie. Zišlo sa pol dediny, jedli, pili a modlili sa. Tento zvyk úplne zanikol.

 

8. Ľudová pranostika

Špačinčania si podľa cirkevného roku, rôznych prírodných javov a podľa starých povier ustálili svoj ľudový kalendár, ktorý obsahoval známe i špeciálne miestne pranostiky. Podľa neho si upravovali svoj rodinný i občiansky život a rozdeľovali svoje domáce i poľné práce.

Deň; sa dĺži na Nový rok o kurací krok; na Tri krále o krok dále a na Hromnice ešte více. Na Vincenta (22. I.) ak sa vtáča napije z koľaje vody, bude mnoho vína. Na Hromnice (2. II.) ak je pekne, stavia medveď novú búdu – bude zima. Ak na Hromnice svieti slnko na farára pri oltári, bude veľa konôp. Matej (24. II.) ľady láme, ak ich niet, robí ich. Deti narodené a zvieratá vyliahnuté na Mateja sú nepodarené. Vraj ani macejské húsence nie sú dobré. Na Rehora (12. III.) každý blázon, kto neorie.

Rehor niekedy trasie bradou (padá sneh). Svätý Jozef (19. III.) dáva do zeme uhlíček, vtáčikom píšťalky (jar). Svätý Jur (24. IV.) prinesie nešpory (olovrant). Do Jura nepôjde tráva zo zeme, aj keby ju kliešťami ťahal a po Juri nebude v zemi, aj keby ju kladivom do nej vtĺkal. Koľko kŕkajú žaby pred Jurom, toľko mlčia po čom (je zima). Mokrý a studený máj – sedliakovi raj. Fazuľa posadená na Katarínu Sionskú (30. IV.) má mnoho luskov. Pankrác, Servác a Bonifác sú zmrzlí svätí. Medardova klapka 40 dní klapká (8. VI.). Na sv. Víta (15. VI.) spieva slávik až do pol noci, od pol noci prestane a viac už do jari nespieva. Preto sa v Špačinciach v podvečer sv. Víta od 20.00 h vyzváňalo, aby sa hlas zvonov spojil so spevom slávika na väčšiu česť božiu.

Voľakedy ôsmi mládenci vyzváňali dobrovoľne až do pol noci. Mali so sebou peceň chleba a pálenku. Na Víta sa kosia sená. Na Petra Pavla (29. VI.) nelez na strom, lebo určite spadneš. Na rozoslanie apoštolov (15. VII.) má byť veľká šúter (silný vietor). Roľníci všetko pokosené obilie poviazali a uložili do krížov, aby im vietor neodniesol úrodu. Na sv. Jakuba (25. VII.) prichádza na všetkých ľudí jakubská nemoc, hnačky. Sv. Vavrinec (10. VIII.) povesí nešpory na klinec (od toho dňa sa prestalo v práci olovrantovať). Vavrinec naščí do vody, (bude už studená).Bartolomej (24. VIII.) nas...e do uhoriek, už nebudú rodiť, ak áno, budú neupotrebiteľné, horké.

Od narodenia Panny Márie (8. IX.) zberali gazdiné vajcia tzv. matečné, tie dlho vydržali, vraj i dva roky. Matúš (21. IX.) naleje olej (trhali sa semenné konope). Sv. Michal (29. IX.) odvesí nešpory z klinca (celkom prestanú). Na Simona Judy (30. X.) chodieva medveď už od búdy (začne zima). Sv. Martin (11. XI.) musí prísť na bielom koni. Katarína na ľade (25. XI.), Vianoce na blate, alebo opačne. Aké je počasie od Lucie (13. XII.) do Vianoc, také bude počas celého roka, teda 12 mesiacov. Ak je polnoc na Vianoce tmavá, v budúcom roku budú stodoly svetlé (zlá úroda). Ak je polnoc svetlá, budú tmavé (dobrá úroda).

Keď spievajú kohúti večer do 21.00 h, bude pršať. Dážď sa môže iste očakávať do troch dní. Ak bolia otlaky, bude tiež pršať. Búrka bude, keď vrchy černejú, alebo keď počuť zvony zo susedných obcí. Ak sú večer červené zore, bude vietor; ak sú červené ráno, bude pršať. Tuhá zima bude, ak mačkám hustne srsť. Úroda bude, ak husi a kačice dlho lietajú (dlhá jeseň).

Keď psi vyjú, bude horieť. Keď ide roľník s lichvou (dobytkom) na jarmok, z prvého mosta hodí odruky kameň do vody, aby dobre predal. K peniazom si dával kúsok chleba a zapľul ich, aby neutiekli.

Ďalej verili, že ráno treba vykročiť z domu pravou nohou, aby ich nestretlo nešťastie. Cez okno sa nemalo nič dávať, lebo by sa bolo vydalo z domu šťastie. Keď predávali mlieko, dali doň chlebové otrusinky, aby bosorky nepoškodili dojnicu. Ak našli v maštali žabu, prebodli ju vidlami, lebo to bola bosorka, ktorá odnášala mlieko.

Večer, po západe slnka, sa nesmelo zametať, z domu nič neodnášať, lebo by sa odnieslo šťastie. V piatok sa nemali začínať nijaké práce, lebo sa nepodarili. Pri pohľade na cudzie dieťa, alebo zviera, bolo treba povedať: Neúrekom. a popľuvať. Pri jedení sa nesmelo búchať nožom, bola by sa privolala psota. Ak sa našla na vankúši blcha, mohli očakávať list. Ak spadla zo žrde (boli aj periny) duchňa, prišiel hosť. Žena nesmela predísť furmana, bol by sa prekotil.

 

9. Začlenenie špačinského nárečia

Zo slovanského kmeňového zriadenia, ktoré tu bolo v období Veľkomoravskej ríše, predkovia Špačinčanov prešli do feudálneho zriadenia. Slovanské nárečie, ktorým hovorili v tom čase, rozčlenilo sa v začiatkoch Uhorskej ríše na jednotlivé nárečia, ktoré sa vyvíjali podľa sociálnych, zemepisných a politických pomerov.

Špačinské nárečie patrí do oblasti západoslovenského nárečia, do nárečia západoslovenského Považia a Ponitria. Obyvatelia hovoria tvrdým trnavským dialektom.

Zdroj: Mgr. Milan Čerešňák, Špačince 1275 - 1995





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.