Važec - Kultúrne dedičstvo

Pamiatky

Kostol rímskokatolícky pôvodne gotický z konca 13. storočia, v roku 1738 barokovo upravený, v roku 1910 úplne prestavaný, v interiéri premaľovaná pôvodná gotická madona zo začiatku 15. storočia
Kostol evanjelický neogotický z rokov 1889-1892 na mieste tolerančného z roku 1783

Významné osobnosti

Pôsobisko:
Jaroslav Augusta (1878 – 1970) - maliar
Ján Hálla (1890 – 1959) – maliar, pôsobil tu v rokoch 1923 – 1959

Tradície

V obci sa nachádza cestná zástavba. Pred požiarom v roku 1931 tu boli zrubové trojpriestorové domy. Po požiari sa stavali domy murované, vysoko podpivničené so zaklenutou sýpkou nad prednou izbou. Ešte v polovici 20. storočia vyrábali praslice vylievané kovom, maľované truhly, tkáčske náradie, tkali plátno a preberané tkaniny, plietli koše z nelúpaného prútia. Na prelome 19.-20 storočia sa vyrábali i používali romboidné mosadzné a strieborné spinky na mužských košeliach. Lodičkové pracky na opasky kupovali na jarmokoch spolu s opaskami. Výroba salašníckeho riadu s debnárskou technikou. Variant ľudového odevu – stredoslovenský.

Mužský odev tvorila košeľa so širokými rukávmi, biele nohavice – gate (chološne) s dvoma rázporkami, remeň, až 5-prackový opasok, kožúšok (kamizol, brusliak) bielej farby s čiernym lemom okolo hrdla, vesta z tmavého súkna zapínaná na strieborné gombíky, ktorú nosili iba remeselníci.

Ženský odev tvorila košelica – forma oplecka s dlhým predným a zadným stanom, spodník. Oba diely sú všité do úzkeho goliera. Nosila sa aj forma krátkeho oplecka s krátkymi rukávmi, ktoré sa nosilo na košelici, ale i samostatne. Ďalej odev tvorila vrchná plátenná sukňa (letňica, lietačka), spodná sukňa s vytkávanými plecnicami, ktorá prešla do vrchného oblečenia, živôtik (kabát) s našívanou výzdobou, kožúšok (kamizolka, brusliačik), široká zástera (šata), úzka zástera (šurc). Rozdiely medzi jednotlivými obcami vykazujú však účesy a čepce vydatých žien. Základný spoločný strih čepca je v ozdobenej čelenke a v naberanom dienku, ktorého veľkosť závisela od formy účesu (chomľa). Najrozvinutejšia výzdoba je na odeve Važca, kde popri ornamentálnom bohatstve nájdeme i najbohatšiu výšivku.

Na cintoríne sú biele a čierne drevené stĺpové náhrobníky miestnej výroby z prvej polovice 20. storočia. Známa je výroba i hra na pastiersku trúbu zo smrekového alebo jedľového koreňa tzv. važeckého rohu, a výskyt originálnych detských bezdierkových píšťal. V rámci výročného zvykoslovia bolo známe chodenie na svätodušný pondelok s chorovodom nazývaným Omilienci a vedeným mladými nevestami v partách, počas ktorého vyspievali všetky udalosti roka – i chodenie s hadom, hrou o Adamovi a Eve.

Tradičné ľudové piesne: spávanky, krstinové, rozvinutý cyklus svadobných piesní, piesne k rázovitým tancom, detským hrám, vianočné, vítanie jari, pri stavaní májov, pri poľných prácach, v lese, typické valaské a zbojnícke, regrútske, nariekanie nad mŕtvymi. Charakteristický voľný prednes so striedaním sólistu a zboru, dvoj- až trojhlasný.

Tradičné tance: cindruška, čardáš, pri čepčení, čuchom, do kruhu, družbovský, dva kroky (panský), hajdúch, zbojnícky, išlo dievča do zelín, jablko, krútenie, medveď (pukaci, na zemi), omilienec, ponad fľašku, ponad klobúk, ponad valašku, starosvetský verbunk, šuňavská, vádzanie, valčeky, voľný tanec. K tradičným zoskupeniam patrí dnes už veľká sláčiková hudba. Pôsobí tu dedinská folklórna skupina.

Zdroj: Vlastivedný slovník obci na Slovensku, 3. časť