Vysoké Tatry - História

Starý Smokovec

Osídlenie nastalo v eneolite; sídlisko hallštattské a púchovskej kultúry z prelomu letopočtu. Názov obce je po maďarsky Tátrafűrdö; nemecky Alt-Schmeks. Do polovice 11. storočia tvorilo územie Vysokých Tatier resnullius, potom praedium regale uhorských panovníkov.

V súvislosti s historickou kolonizáciou bolo v 13. storočí kráľovskými donáciami rozparcelované na 5 feudálnych, 2 mestské a 1 korunný majetok. Zložité dedičské prevody, špekulácia s pozemkami i reformy súvisiace so zrušením poddanstva viedli neskôr k zauzleným vlastníckym pomerom. Tie sa nepriaznivo odrazili v extenzívnej exploatácii a devastácii tatranskej prírody. Hospodárske záujmy prvých kolonistov boli obmedzené na úpätie horstva. V 14. – 15. storočí ustupoval však už dolný okraj lesa pred rozširujúcou sa poľnohospodárskou pôdou, menovite obcí s nemeckými osadníkmi. Súčasne sa pastva začala presúvať do tatranských dolín a na horské stráne, kde si potrebné plochy vynucovala devastáciou horných častí lesa a pálením kosodreviny. Najväčšie škody utrpeli Tichá, Javorová, Bielovodská dolina, Veľká kopa s Krížnym a Belianske Tatry. Nápor pastierov na Vysoké Tatry vrcholil v 17. – 18. storočí, ale nepatrný hospodársky efekt a od 2. polovice 19. storočia aj industrializácia podtatranských miest viedli k postupnému úpadku pastvinového hospodárstva. Po stopách pastierov prenikali do hôr súčasne aj poľovníci aj bylinkári. Ich viera v zázračné liečivé účinky niektorých zvieracích výťažkov (sadla a bezoárových gulí) i niektorých rastlín viedla takmer k úplnému vykántreniu medveďov kamzíkov a svišťov, límb, archanjeliky lekárskej a horcov.

Knihy krakovskej mestskej rady dokladajú už v roku 1414 existenciu banských podniku vo Vysokých Tatrách. Prvé presnejšie lokalizovateľné zlaté štôlne boli v 2. polovici 15. storočia na Kriváni. Kutacie pokusy sú známe takmer z celých Tatier. Výsledkom boli iba nepatrné výťažky zlata (Kriváň, Malá Studená dolina, Velický a Zelený potok), striebra (Ľadový štít, Ornak), cinóberu (Velická dolina), medi a malachitu (Medené lávky, Medená kotlina, Predné a Zadné Meďodoly, Malá Studená dolina). Banská aktivita vrcholila v 16. – 17. storočí, keď sa do práce zapojili aj banskobystrickí odborníci. Až ich neúspechy boli argumentom pre zanechanie prác. Sporadické správy z 18., ba i 19. storočia sa viažu len k nereálnym pokladohľadačským podujatiam, ale nie k seriózne myslenej banskej činnosti.

V 16. storočí sa začali o Vysoké Tatry zaujímať renesanční podtatranskí vzdelanci. Mimoriadnu iniciatívu v poznávacom hnutí vyvinuli profesori evanjelického lýcea v Kežmarku, ktorí so svojimi žiakmi podnikali pravidelné študentské exkurzie do okolia Zeleného plesa, spájané so zberom prírodnín, ktoré obohacovali nielen lyceálne kabinetné zbierky, ale boli aj základom rozsiahlych súkromných prírodovedeckých kolekcií. Mineralogická zbierka Jakuba Bucholtza, predaná Viedenskému dvoru, stala sa v roku 1751 podnetom k vyslaniu cisárskej mineralogickej komisie, prvej špecializovanej vedeckovýskumnej výpravy do Vysokých Tatier.

Už zo 17. storočia sú hodnoverné správy o zdolaní niektorých vrcholov a to Kežmarského štítu, Bujačieho vrchu a Slavkovského štítu.

Tlačené relácie regionálnych znalcov vzbudili pozornosť aj za hranicami a na rozhraní 18. a 19. storočia prilákali do Vysokých Tatier vedcov svetového mena, akými boli francúzsky lekár, botanik a mineralóg Belsazar Hacquet, škótsky geograf Robert Townson, švédsky botanik Göran Wahlenberg, francúzsky geológ François Sulpice Beudant, nemecký geograf Albrecht v. Sydow a ďalší. So vzrastajúcim záujmom o Vysoké Tatry súviselo v roku 1793 založenie prvého tatranského turistického strediska a východiska – Starého Smokovca.

Začiatky rozvoja turistiky a cestovného ruchu v dnešnom zmysle slova sa však viažu iba k sprístupneniu Vysokých Tatier bývalou košicko-bohumínskou železnicou v roku 1871.

Založenie Nového Smokovca v roku 1872 sa stalo príkladom pre budovanie ďalších turistických i liečebných stredísk v klimaticky vhodnej priemernej teploty nadmorskej výšky 1000 m v ihličnatých lesoch na južnom úbočí Vysokých Tatier. Všetky tieto centrá od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu spojili postupne zdokonaľovanou cestnou magistrálou a okrem prípojných ciest ich sprístupnili z úpätia pohoria železnicou Poprad – Tatranská Lomnica (1895), úzkokoľajnou ozubenou dráhou Štrba – Štrbské Pleso (1896) a elektrickou vicinálnou železnicou Poprad – Starý Smokovec (1908) – Štrbské Pleso (1912) s odbočkou do Tatranskej Lomnice (1911). Súčasne bola postavená pozemná lanovka na Hrebienok (1908). Z turistických osád viedli chodníky do priľahlých dolín i na ľahšie dostupné končiare. Bolo vykonané turistické značkovanie a vznikla zhruba celá aktuálna sieť turistických útulní a chát. Uhorský karpatský spolok zorganizoval na živnostenskej báze aj horskú vodcovskú a záchrannú službu. Impulzom podnikania bola vo všetkých prípadoch prvá regionálna konjunktúra cestovného ruchu, v prípade Tatranskej Kotliny (1883) ešte podporená nedávnym objavom priľahlej Belianskej jaskyne (1881). Realizátormi výstavby boli poväčšine miestny podnikavci (v niekoľkých prípadoch lekári) a spišské peňažné ústavy. Osobitné postavenie mala Tatranská Lomnica, ktorá vyrástla v roku 1892 ako prvé, od začiatku štátom spravované kúpeľné stredisko Vysokých Tatier. V cestovnom ruchu našli zárobkovú možnosť menovite ľudia z podtatranských dediniek a miest. Využitie Vysokých Tatier bolo zo začiatku viazané len na leto, zimné sezóny boli zavedené až od roku 1898.

Obdobie po roku 1918 bolo poznačené snahou o čiastočnú demokratizáciu cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách a o posilnenie ich československého charakteru. Štát sa snažil skupovaním súkromného a sčasti obecných majetkov sústreďovať pozemkovú držbu, a po získaní rozsiahlych komplexov kniežaťa Hohenloheho (Javorina, Vyšné Hágy) uvažoval aj o vyhlásení niektorých území Vysokých Tatier za Národný park. Výsledkom československo-poľskej spolupráce bol tzv. krakovský protokol (1924), ktorý stanovoval zásady ochrany tatranskej prírody na bilaterálnej báze. Realizáciu prekazila opozícia, vedená najmä predsedníctvom Zipser Deutsche Partei, ktorá združovala podstatnú časť najvplyvnejších súkromných majiteľov a podnikateľov vo Vysokých Tatrách. Zato bola tatranská príroda predmetom systematického bádania, ktoré uskutočňovali menovite prírodovedné pracoviská Karlovej univerzity v Prahe.

V medzivojnovom období došlo k výraznejšej špecializácii funkcie jestvujúcich stredísk ako turisticko-rekreačných (Štrbské Pleso, Starý Smokovec, Tatranská Lomnica, Tatranské Matliare), respektíve klimaticko-liečebných osád (Tatranská Polianka, Nový a Dolný Smokovec, Tatranská Kotlina). Predvojnovú tendenciu výstavby luxusných a veľkých hotelov nahradila snaha vyhovieť požiadavkám nových návštevníkov Vysokých Tatier budovaním lacnejších a intímnejších zariadení v moderných objektoch penziónového charakteru. Keď sa jestvujúce centrá s výnimkou Tatranskej Lomnice, nechceli podrobiť tejto požiadavke, začali sa nové objekty sústreďovať zväčša v nových areáloch, vytvárajúc Horný Smokovec (v roku 1926, oficiálne až v roku 1938) a Tatranskú Lesnú (v roku 1927, oficiálne až v roku 1930). Pre rodinnú rekreáciu príslušníkov vojska vyrástli Tatranské Zruby (rok 1923, pôvodné Vojenské Sruby). Ako nové moderné stredisko pre liečbu tbc boli vybudované Vyšné Hágy (1941). Sieť chát bola rozšírená stavbami na štyroch nových lokalitách (Tri studničky, Jamské pleso, ústie Malej Studenej doliny a Biele plesá). Výstavba visutej lanovky k Skalnatému plesu (1937) a odtiaľ na Lomnický štít (1940) podmienila vznik vysokohorskej turisticko-lyžiarskej základne v Skalnatej doline. Súčasť tejto osady Skalnaté Pleso tvorí od 1943 moderný Astronomický ústav.

Zlepšenia v komunikácii sa obmedzili na prestavbu ciest so zreteľom na potreby automobilizmu, predovšetkým na úpravu Cesty Slobody (1923) a jej predĺženie až po Javorinu (1938). Železničné správy vykonali iba nemalé doplnky vozového parku. Zubačka na Štrbské Pleso bola odstavená (1933), rozmontovaná (1936) a nahradená autobusmi. Ako dôležitý nový turistický chodník vznikla vyhliadková magistrála, ktorá sa vinie južnými úbočiami Vysokých Tatier vo výške 1300- 2000 m v dĺžke 53 km z Podbanského až po Kopské sedlo, kde sa na ňu viaže hrebeňová cesta po Belianskych Tatrách, končiaca v Tatranskej Kotline. Výstavbu, údržbu a značkovanie turistických chodníkov, správu chát, organizáciu vodcovskej a záchrannej služby uskutočňoval Klub československých turistov a po ňom Klub slovenských turistov a lyžiarov. O popularizáciu športového horolezectva sa zaslúžil spolok tatranských horolezcov JAMES. Horolezecké podmanenie Vysokých Tatier bolo v podstate ukončené; nerozriešené zostali len ojedinelé, zvlášť exponované výstupové smery. Podstatnú časť bohatej tatranskej literatúry tvorili turistické a horolezecké sprievodcovské publikácie.

Vysoké Tatry sa viac ako pred vojnou začali orientovať na zimnú frekvenciu. Výstavbou lyžiarskych, korčuliarskych a sánkarských zariadení boli vytvorené potrebné podmienky pre pestovanie všetkých zimných športov, obzvlášť na Hrebienku, v Skalnatej doline a na Štrbskom Plese. V roku 1935 sa stalo Štrbské Pleso prvýkrát dejiskom majstrovstiev sveta v klasických lyžiarskych disciplínach.

Činnosť podnikov cestovného ruchu koordinoval Zväz tatranských kúpeľov a sanatórií. Frekvenciu značne posilnilo domáce publikum, najmä z českých krajín. Zo zahraničia bolo najviac návštevníkov z Maďarska, Nemecka a Poľska, s ktorými bola v roku 1931 uzavretá turistická konvencia. Na zahraničnom ruchu sa významne podieľali aj balkánske štáty, Francúzsko, Veľká Británia.

Obdobie 2. svetovej vojny sa bezprostredne dotklo aj Vysokých Tatier. Obyvatelia pomáhali v čase hitlerovského útoku na Poľsko poľským vlastencom pri úteku do slobodných krajín a do zahraničných armád. V roku 1942 – 44 boli spoľahlivý muži pod kepienkom záchranných kurzov v skutočnosti vycvičení pre partizánsku činnosť. Od roku 1943 našli tu početní sovietski výsadkári i utečenci zo zajateckých táborov. V lesoch boli vytvorené arzenály zbraní. Takto pripravení vytvorili tatranskí vlastenci po vyhlásení Slovenského národného povstania (SNP) samostatný partizánsky oddiel Vysoké Tatry, ktorý bol súčasťou brigády Za slobodu Slovanov. K oddielu sa pridala vojenská posádka Tatranských Zrubov a tatranský oddiel žandárstva a finančnej stráže. Oddiel mal 170 príslušníkov a v podtatranských obciach celý rad spoľahlivých pomocníkov. Zameral sa hlavne na prepady ustupujúcich nemeckých jednotiek na cestných a železničných spojoch medzi Spišom a Liptovom. Rozsiahlu bojovú korisť získaval prepadmi nepriateľských posádok v podtatranských obciach a zvlášť sa vyznamenal zničením poľného letiska Mokraď. Do 26. 9. 1944 bolo jeho stanovište na Troch Studničkách vo Važeckej chate, po jej vypálení v Kôprovej doline v horárni pod Krížnym. Keď proti nemu nasadili motorizovaný pluk generála Höffleho s leteckou posilou, stiahol sa 4. 11. do Španej doliny pod Kriváňom, odkiaľ znova prepadával nepriateľa. K víťazným bojom došlo najmä severne od Pribyliny v Tichej doline, na Podbanskom, Krížnom, v Račkovej doline a inde. Partizáni sa 4.12. museli dočasne presunúť na poľské územie, ale už 22. 12. úplne zničili železničný transport neďaleko Važca. Posledný ťažký boj zviedol oddiel 14. 1. 1945 na Grúniku. Útvary 8. Jampolskej streleckej divízie prenikli 28. 1. 1945 cez Svit k Lučivnej a prápory 3. československej brigády postupom z Kežmarku úplne oslobodili Vysoké Tatry. Partizánsky oddiel Vysoké Tatry sa 29. 1. spojil s postupujúcim frontom a 2. 2. boli jeho velitelia predstavení generálovi Svobodovi. Vyznamenania dostalo 64 partizánov a 22 civilistov.

Tesne po vojne slúžili Vysoké Tatry predovšetkým rekreácii vojnových poškodencov, zdravotne ohrozených detí a dočasnému umiestneniu repatriantov a bezdomovcov. Potrebné zvýšenie liečebných kapacít bolo vyriešené adaptáciou Štrbského Plesa a Tatranských Matliarov pre liečenie chorôb dýchacích ciest. Ako ďalšie liečebné miesto tbc vyrástla Nová Polianka (vo výstavbe od roku 1946, v prevádzke od roku 1956).

V roku 1948 – 49 došlo k postupnej normalizácii situácie v cestovnom ruchu a k delimitácii jeho objektov medzi organizácie voľného cestovného ruchu a rekreačnej starostlivosti ROH (revolučného odborového hnutia). V Smokovcoch a v Tatranskej Lomnici začali vyrastať aj nové hotely, verejné budovy, obchodné priestory a služby. Postupne bola obnovená aj cudzinecká frekvencia a Vysoké Tatry dosiahli už v 50 rokoch predtým nebývalý počet 1 – 1,5 mil. návštevníkov. V roku 1950 vznikla profesionálna Horská služba, ktorá pri podstatne zvýšenom turistickom ruchu prevzala okrem vodcovskej a záchrannej služby veľkú časť náplne dovtedajších turistických spolkov, vrátane starostlivosti o turistické komunikácie.

Nariadením č. 52/1947 Zb. nariadení Slovenskej národnej rady (SNR) bola vytvorená obec Vysoké Tatry s okresnou právomocou. Jej teritórium bolo vyčlenené z chotárov podtatranských obcí a okrem klimatických osád patrili k nej do roku 1960 Štôla, Ždiar a Javorina. Zjednotenie a socializáciu pozemkovej držby i ochranu značne poškodeného prírodného prostredia vyriešil zákon č. 11/1949 Zb. z. SNR o zriadení Tatranského národného parku (TANAP). Funkciu Vysokých Tatier fixoval Zbor povereníkov uznesením z 15. 6. 1953 v troch základných bodoch: 1. rekreácia, športy; 2. liečba a 3. výskum. Poslaniu Vysokých Tatier bol prispôsobený aj územný rajónový plán, schválený unesením vlády ČSSR (Československej socialistickej republiky) č. 188/1959. V roku 1960 boli Vysoké Tatry ako okres zrušené na ich území utvorili 3 samostatné obce (Starý Smokovec, Štrbské pleso, Tatranská Lomnica) pričlenené k okresu Poprad. Obce si však ponechali spoločný MsNV (Mestský národný výbor) v Staro Smokovci. Mali štatút mesta. Súčasne od Vysokých Tatier odpadla Štôla, Ždiar a Javorina. V roku 1962 boli Vysoké Tatry vyhlásené za oblasť cestovného ruchu I. kategórie a v roku 1964 schválilo predsedníctvo SNR koncepciu TANAP-u – štúdium k problematike ochrany a tvorby prírodného prostredia. Ako zásada platilo, že okrem Podbanského nemajú byť vytvárané nové turistické centrá, ale dobudovávané jestvujúce miesta.

Kapacita cestovného ruchu a rekreácie sa z povojnových 4670 lôžok postupne dobudovala po strop 9220 lôžok Okrem výstavby moderného lyžiarskeho areálu na Štrbskom Plese, hotelov a reštauračných kapacít v tatranských strediskách, kultúrnych a spojovacích zariadení uskutočnili rozsiahlu rekonštrukciu cestných a železničných komunikácií, obnovu zubačky Štrba - Štrbské Pleso, prestavbu lanovky na Hrebienok, výstavbu paralelnej visutej lanovky z Tatranskej Lomnice na Skalnaté Pleso a modernizáciu letiska Tatry pri Poprade.

Starý Smokovec sa vyvinul z poľovníckych objektov postavených v roku 1793 na pozemkoch grófa Štefana Csákyho na území obce Mlynice. V roku 1797 mal už charakter letoviska. Prvý rozvoj nastal v polovici 19. storočia za nájomcu Jána Juraja Rainera, ktorý ho sprístupnil aj širším spoločenským vrstvám. Vtedy vyrástli prvé väčšie hotely, reštaurácie, obchody a vodoliečebné ústavy. Pri výstavbe železničných komunikácií vznikli na začiatku 20. storočia nové reprezentačné objekty, z nich v roku 1904 Grandhotel.

V susedstve Starého Smokovca vyrástol v roku 1875 ako liečebné miesto Nový Smokovec, pôvodne majetok lekára dr. Mikuláša Szontága. Kapacita starej liečebnej osady bola po I. svetovej vojne rozšírená o liečebňu tbc (1925) a liečebný dom Palace (1933).

Postupne vznikli aj ďalšie liečebné osady: Dolný Smokovec, založený v roku 1881 kežmarským učiteľom Jozefom Bohušom ako študentská turistická báza, bol čoskoro premenený na liečebňu detskej tbc; Tatranská Polianka založená v roku 1888 lekárom Michalom Guhrom na liečbu tbc; Nová Polianka s vojenskou liečebňou tbc vznikla v roku 1956. Priľahlá osada Tatranské Zruby založené v roku 1923 ako výcvikový tábor pre horské jednotky československej armády postupne sa rozrástla na dobre vybavené rekreačné stredisko pre vojsko. Založenie Horného Smokovca si v roku 1926 vyžiadal záujem stredných spoločenských vrstiev o pobyt v lacnejších podnikoch penziónového charakteru.

V roku 1930 mal Starý Smokovec s priľahlými osadami 1961 obyvateľov a v roku 1940 mal 1955 obyvateľov.

Za 2. svetovej vojny bolo vynútené uvoľnenie niektorých objektov pre rekreáciu Hitlerjugend, niektoré hotely obsadili vojenské školy Wermachtu. Prv ako sa operačná báza partizánskeho oddielu Vysoké Tatry ustálila v oblasti Kriváňa, došlo k bojovým akciám aj v oblasti Starého Smokovca, kde sa okrem početných civilných obyvateľov pridala k SNP vojenská jednotka z Tatranských Zrubov a smokovskí príslušníci žandárstva i finančnej stráže. Smokovskí partizáni sa 30. 8. 1944 zúčastnili obsadenia Kežmarku. V nasledujúcich dňoch ich jednotky 86. divízie SS zatlačili do lesov. V boji na východnom okraji Starého Smokovca padli 7. 9. traja partizáni Tréger, Hríbal a neznámy); zajatého príslušníka finančnej stráže Paľa Bilíka popravili na kežmarskom zámku. Partizáni potom prešli do Západných Tatier a posilnili vznikajúci oddiel Vysoké Tatry. Oblasť Starého Smokovca oslobodili oddiely 3. československej brigády 28. 1. 1945, postupujúc cez Tatranskú Lomnicu od Kežmarku.

Po oslobodení sa Starý Smokovec stal administratívnym strediskom, v roku 1947 sídlom okresu Vysoké Tatry, v roku 1960 sídlom MsNV pre Starý Smokovec, Štrbské Pleso a Tatranskú Lomnicu. V jeho obvode došlo k najväčšej koncentrácii výstavby. Stabilizácia zamestnancov rozrastajúcich sa podnikov cestovného ruchu a zdravotníctva, ako aj vznikajúcich služieb a obchodnej siete bola vyriešená výstavbou dvoch rozsiahlych sídlisk.

Pod Lesom pri Dolnom Smokovci (1958) a Sibír pri Novom Smokovci (1958) – s príslušnou občianskou vybavenosťou. V Starom Smokovci boli podnikové riaditeľstvá Tatranských hotelov Interhotela Tatry a dom náčelníctva Horskej služby.

Štrbské Pleso

Osada vznikla na území obce Štrba. Prvou budovou bola poľovnícka chatka vtedajšieho zemepána Jozefa Szentiványiho, postavená v roku 1872 na brehu Štrbského plesa. Pri nej postavili v roku 1875 turistický hotel, ktorého prosperita bola podnetom k ďalšej výstavbe. Dávnejšiu fázu vývoja dovŕšila v roku 1906 výstavba hotelov Hviezdoslav a Kriváň. Už v roku 1885 bol osade úradne priznaný charakter liečivých kúpeľov a v roku 1901 sa ich majiteľom stal štát. Nové Štrbské Pleso, ktoré založil banskobystrický architekt Karol Móry v roku 1905 pri umelom piesku poniže Štrbského Plesa, už odvtedy zástavbou splynulo s materskou osadou.

Vyšné Hágy majú svoj počiatok v turistickej chate z roku 1890. Do I. svetovej vojny sa osada rozvíjala podľa tradičného vzoru vtedajších letovísk skromnejšieho charakteru. V roku 1927 sa majiteľom stal štát a osada sa stala liečebným strediskom. Doterajší vývoj dovŕšila výstavba liečebne tbc (1935 – 1941). Jej prvý riaditeľ dr. Soběslav Sobek zahynul v roku 1942 vo fašistickom koncentračnom tábore.

V roku 1930 malo Štrbské Pleso s priľahlými osadami 114 obyvateľov a v roku 1940 malo 120 obyvateľov.

Na západe k nemu gravituje osada Podbanské. Jej začiatky súvisia s krivánskym baníctvom v 15. - 18. storočí. V 17. storočí tu boli pribylinské salaše a v roku 1871 tu vyrástla horáreň, ktorá poskytovala turistom nocľahy. Zvýšený ruch si vyžiadal v roku 1925 výstavbu turistickej ubytovne a neskôr barakov tzv. Lesného závodu mládeže.Za 2. svetovej vojny tvorila oblasť Štrbského Plesa a najmä okolie Podbanského hlavný oporný bod partizánskeho oddielu Vysoké Tatry, operujúceho na rozhraní Liptova a Spiša, blokujúc predovšetkým cestné a železničné prechody cez štrbskú úžinu. Pri útokoch hitlerovských vojsk na pozície povstalcov došlo k viacerým bojom na Troch Studničkách, na podbanskom, na Grúniku a v ústí Kôprovej a Tichej doliny. Na Grúniku padol okrem iných partizánov aj lekár oddielu, známy tatranský horolezec dr. Zoltán Brűll. Oblasť Štrbského Plesa bola oslobodená 28. 1. 1945 jednotkami 3. československej brigády, postupujúcimi od Kežmarku.

Povojnová situácia si vyžiadala premenu Štrbského Plesa na liečebné miesto (astmatologický ústav), avšak jeho poloha v turisticky a lyžiarsky najhodnotnejšej oblasti Vysokých Tatier bola pri príležitosti lyžiarskych majstrovstiev sveta v roku 1970 využitá na vybudovanie potrebných hotelových a reštauračných kapacít, obchodov, služieb a moderného lyžiarskeho areálu v Mlynskej doline. Do plánu výstavby bolo organicky pojaté aj Nové Štrbské Pleso, ktorého pôvodné objekty boli po vojne využívané ako zotavovne ROH. Výstavba sa týkala aj zdravotných zariadení, ktoré tu získali (1970) Astmatologický ústav s 350 lôžkami. Z Podbanského sa stalo hlavné východisko do Západných Tatier.

Tatranská Lomnica

Vznikla v chotári Veľkej Lomnice ako prvé tatranské štátne klimatické miesto. Na časti odpredaných parciel si však uhorský magnáti stavali súkromné letohrádky. Ako prvá väčšia budova vyrástol v roku 1893 hotel Lomnica a v roku 1905 Grandhotel. V medzivojnovom období boli postavené početné moderné penzióny, ktoré z väčšej časti slúžili rekreáciám ROH. Najväčšia zotavovňa ROH Morava bola postavená v roku 1932 ako rekreačný objekt Moravskej zemskej poisťovne v Brne. Okrem dobrej ubytovacej a stravovacej vybavenosti Tatranskej Lomnice a jej klimaticky i terénne veľmi výhodnej polohy na úpätí Lomnického štítu zvyšovali jej atraktivitu už pred 2. svetovou vojnou rozličné letné i zimné športové podujatia a od roku 1937, resp. od roku 1940 visutá lanovka na Skalnaté Pleso, resp. na Lomnický Štít.

K Tatranskej Lomnici bezprostredne gravitujú Tatranské Matliare a Tatranská Lesná. Začiatky Tatranských Matliarov siahajú do roku 1884. Vznikli ako súkromné letovisko Mateja Loischa, ktorý tu v roku 1889 postavil aj hotel pre širšiu verejnosť a vzápätí aj ďalší. Novšia výstavba spadá do medzivojnového obdobia. Tatranská Lesná sa vyvíjala od roku 1927 ako zoskupenie rodinných penziónov, ktoré sa väčšinou stali zotavovňami ROH. K Tatranskej Lomnici boli od roku 1960 administratívne pričlenené aj Kežmarské žľaby – založené v roku 1885 ako turistické východisko do Belianskych Tatier - a Tatranská Kotlina, ktorú založila Spišská Belá v roku 1883. Impulzom bolo objavenie blízkej Belianskej jaskyne v roku 1881. Ďalšou výstavbou v medzivojnovom období bola táto osada premenná na protituberkulózne liečebné miesto.

V roku 1930 mala Tatranská Lomnica mala Tatranská Lomnica 1367 obyvateľov a v roku 1940 mala 1132 obyvateľov.

Charakter Tatranskej Lomnice bol rešpektovaný aj vo vojnových rokoch. Bojové udalosti jej bezprostredne nedotkli. Zatiaľ čo na Lomnickom štíte bola nemecká vojenská posádka, v Skalnatej chate pod ním ukrývali chatári Tomčíkovci politicky prenasledovaných vlastencov. Ustupujúce hitlerovské vojská stačili poškodiť len údolnú stanicu lanovky na Lomnický Štít. Oblasť Tatranskej Lomnice bola oslobodená 28. 1. 1945 jednotkami 3. československej brigády, postupujúcimi do Vysokých Tatier od Kežmarku.

Po vojne sa z Tatranskej Lomnice vyvinulo významné centrum medzinárodného cestovného ruchu východnej časti Vysokých Tatier. Okrem nových hotelov boli vybudované aj obchody, administratívne budovy, rozsiahle sídlisko s občianskou vybavenosťou a služby.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť