Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Čas, ktorý si žiada radikálny postup

Slovensko, 14. 1. 2010 (Verejná správa 25-26/2009)



V našom časopise sa venujeme otázkam svetovej ekonomickej krízy nielen popisom jej vonkajších prejavov a dôsledkov, ale i z hľadiska hlbších teoretických poznatkov a širších spoločenských súvislostí vrátane analýz podstaty systému, ktorý je stálym zdrojom týchto kríz. Takýto prístup tvorí východisko k nachádzaniu efektívnych ciest nie iba dočasnej, ale trvalej nápravy. Uvedeným prístupom sa vyznačuje i príspevok, ktorý nám poskytla RNDr. Šárka Brychtová, PhD., z Ústavu verejnej správy a práva na Fakulte ekonomicko-správnej, Univerzita Pardubice.


Jedným z najfrekventovanejších slovných spojení súčasnosti je globálna ekonomická kríza. Jej vplyv pociťujeme prakticky vo všetkých oblastiach života. Ovplyvňuje celú spoločnosť po stránke ekonomickej, sociálnej, politickej i etickej. Je evidentná v regionálnej i globálnej dimenzii. Podľa hospodárskej komory vyše polovica podnikov v Českej republike ráta s tým, že ich hospodárenie v roku 2009 bude stratové. Tretina firiem už z donútenia znížila počet zamestnancov, každá desiata spoločnosť sa v najbližšom čase chystá prepúšťať. Znepokojujúce sú čísla, ktoré signalizujú, že mnoho českých podnikov skutočne nemá objednávky, nevyrábajú a preto sú nútené zbavovať sa pracovníkov. Ekonomická kríza je veľmi hmatateľná, ťaživá, zasahuje do existencie každého jednotlivca. Verejnosť sa preto oprávnene pýta, v čom sú príčiny krízy a ako ju môžeme prekonať s najmenšími možnými stratami.


Príčiny a okolnosti vzniku krízy


M. Potůček vidí najmä dve podstatné okolnosti, ktoré prispeli k vzniku súčasnej finančnej a hospodárskej krízy. Po prvé – záujmy finančného kapitálu protežujúce neoliberálnu ideológiu, ktoré sa úspešne presadili v arénach politického rozhodovania. Po druhé – nekompetenciu spoločenských vied pri poznávaní charakteru súčasnej fázy vývoja ľudskej civilizácie. Doslova uvádza: „Za úspechom neoliberálnej interpretácie problémov súčasnej civilizácie je nutné vidieť masívne a artikulované ekonomické záujmy globálneho finančného kapitálu. Tie boli s vynaložením značných zdrojov uplatňované na priamu i nepriamu podporu akademických i politických kruhov, ktoré tieto kompetencie uplatňovali pri príprave, zdôvodňovaní a realizácii reforiem (de)regulácie ekonomiky i demontáže sociálneho štátu.“


Tyrania súkromných záujmov


Niektorí autori už dopredu varovali pred nebezpečenstvom tohto vývoja – boli však vo výraznej menšine a realitu takmer neovplyvnili. Upozorňovali tiež na nebezpečnú zmenu vzťahov medzi verejným a súkromným sektorom. Štát sa postupne vzdával mnohých rozhodovacích právomocí, ktoré v trhových ekonomikách získal po druhej svetovej vojne. Tento proces možno zhrnúť do troch oblastí: 1. Inštitucionálna deregulácia, čiže obmedzovanie riadiacich a rozhodovacích právomocí orgánov verejného sektora. 2. Privatizácia, ktorá sa týka veľkých, štátom ovládaných podnikov, komunálneho bývania, zdravotníctva, školstva, sociálnych a ďalších služieb. 3. Dokončenie úplnej liberalizácie cien, napríklad dereguláciou nájomného v bytovom sektore.


Politika deregulácie sa často označuje ako decentralizácia od verejného sektora k trhu. J. Keller v súvislosti s dereguláciou však píše, že v jej dôsledku sa vytráca minimálna možnosť demokratickej kontroly a deregulované aktivity sa presúvajú do sfér pre verejnosť úplne neprehľadných.


Napriek tomu, že sa v odborných kruhoch o kríze s najväčšou pravdepodobnosťou vedelo, pre verejnosť v podstate prišla náhle a bez varovania – a to tak pre americkú populáciu, ako aj pre bežného českého občana. Ten si trhový systém užíval necelých dvadsať rokov a v médiách, vo verejnom i v osobnom živote ho bezpochyby porovnával s časmi pred rokom 1989.


Kapitalistický systém si vzhľadom na naše minulé skúsenosti nikto nedovolil kritizovať alebo dokonca spochybňovať bez toho, aby si nevyslúžil osočenie z obdivu ku komunizmu. Pritom v krajinách západne od nás to intelektuáli bežne robia. Trebárs podľa v súčasnosti najčastejšie citovaného intelektuála Noama Chomského: „...to, čomu sa hovorí kapitalizmus, je systém korporatívneho merkantilizmu, v ktorom súkromní tyrani, bez povinnosti skladať niekomu účty, majú obrovskú a rozsiahlu kontrolu nad ekonomikou, politickými systémami, sociálnym a kultúrnym životom.“ Chomský nezakryte pripomína, že systém spoločnosti i v demokratických krajinách funguje v podstate na báze: 20 percent obyvateľstva rozhoduje a od 80 percent sa vyžaduje, aby nejakým spôsobom rozkazy vykonávali. Zhruba osemdesiat percent populácie Spojených štátov amerických sa domnieva, že štát riadi niekoľko veľkých záujmových skupín starajúcich sa o seba – teda o korporácie – a nie o ľudí.


Systém vo svojej dnešnej podobe musí nevyhnutne prejsť krízou, pretože ju sám vyvoláva. Treba sa, pravda, zmieniť aj o tom, že N. Chomský vidí v súčasnom vývoji i veľkú nádej pre celú spoločnosť – v uvedomení si humanity, v apelovaní na ľudské práva a skutočnú demokraciu. Je však otázne, kam sa ekonomicky, politicky a spoločenský vývoj ďalej uberie.


Organizmus jednotlivca a spoločnosti


Ekonomická kríza nie je krízou osamelou. Krízu nachádzame v rôznych obmenách a v súvislosti aj s inými aspektmi života – hovoríme o osobnej kríze človeka, kríze identity, kríze stredného veku, kríze existencionálnej, kríze umeleckej, kríze duchovnej. Ekonomická kríza patrí k trhovému systému a kapitalizmu rovnako, ako životné krízy patria k životu človeka.


„Žiť sa musíme učiť celý život“, povedal Seneca pred vyše dvomi tisíckami rokov, „a čo vás asi prekvapí ešte viac, po celý život sa musíme učiť umierať“. Pri premýšľaní nad podstatou krízy a nad tým, čo vlastne prináša, sa nevyhneme dvom celkom rozdielnym pohľadom: Jedným je pohľad na krízu ako na čosi úplne zlé, čoho sa je najlepšie čo najskôr zbaviť a vrátiť sa znovu do starých koľají. Druhý pohľad na krízu je pohľadom pozitívnym – keď v nej hľadáme čosi nové a najmä prísľub zmeny


Zatiaľ čo prvý prístup má svoje limity, druhý v sebe ukrýva potenciál rastu. A ako každý rast alebo vývoj nesie v sebe čas zmien, bez ktorých sa nijaký vývoj nezaobíde. Ibaže by bol systém natoľko obozretný a múdry, že by sa priebežne neustále zlepšoval a hľadal nové cesty pri existencii tých starých, zaužívaných a dočasne prosperujúcich. To však žiadny systém, rovnako ako nijaký človek nerobí (až na výnimky, pravdaže). Profesor M. Zelený v tejto súvislosti vyslovil zaujímavú myšlienku: „Musíme sa naučiť využívať funkcie krízy, ktoré sú očistné – bez krízy a bez zanedbávania prirodzenej regenerácie a renesancie.“


Pri porovnávaní ekonomickej krízy so životnou krízou človeka je zrejmá určitá paralela. Človek, ak chce osobnú krízu prekonať, musí sa čohosi vzdať, niečo nevyhnutne musí v sebe nechať umrieť, na niečo skrátka rezignovať, aby znovu mohol vpred. Väčšinou trochu inakšie, iným smerom a sám trochu inakší. To isté musí pravdepodobne urobiť aj systém. Pokiaľ to nespraví, nepohne sa z miesta.


Prechýlenie systému k úpadku


Podľa odborných slovníkov je kríza vyvrcholenie, rozhodujúci okamih, obrat vo vývoji, nebezpečný stav vývoja alebo ťažká, zložitá situácia, zádrh, zmätok. Kríza, či už ako jav alebo stav, nepadá zrazu z neba, ale je vyústením dlhodobého vývoja, alebo skôr dlhodobého v niečom chybného vývoja. Kapitalizmus je systém, ktorý nie je dokonalý, veď dokonalý nie je nikto a nič.


Ako je to však s podstatou krízy, s podstatou neželaného vývoja vedúceho ku kríze?


Prezident V. Klaus prirovnal súčasnú krízu k ľahkej chorobe – chrípke. Viacerí ekonómovia i politici, medzi nimi napríklad bývalý premiér M. Zeman, však oponujú, že na chrípku sa tiež môže zomrieť. Ak zostaneme pri tomto prirovnaní – svet je chorý. Je to už veľmi dlho, odkedy ochorel – ak vôbec bol niekedy zdravý. Z dejín si nepamätáme čas, kedy nebol nemocný. V neliečenom, v priebežne neočisťovanom svete má kríza optimálne podmienky na to, aby prepukla. K. Tepperwein považuje každú nemoc (myslené ľudskú) za prejav disharmónie, narušenia celistvosti a jednoty. Ak vezmeme toto tvrdenie ako paradigmu a prenesieme ju do nastolenej problematiky – dostaneme zaujímavý obraz.


Zo všeobecného pohľadu krízu bezprostredne sprevádza a vyvoláva strata alebo porušenie rovnováhy, vystúpenie dlhodobých problémov a chýb na povrch, prechýlenie vývoja k poklesu, úpadku, prepadu.


Hĺbka, dĺžka a intenzita poklesu bude pravdepodobne adekvátna hĺbke, dĺžke a intenzite chýb, ktoré sa vo vývoji od poslednej očisty nazhromaždia. Ak ide o ľudské telo, trpí zvyčajne celý organizmus. Ak napríklad skoliózu chrbtice spôsobil zlý životný štýl, sedavý spôsob života a nedostatok pohybu, zasiahnutá nie je iba chrbtica, ale dôsledky predchádzajúceho nerovnovážneho vývoja nesie celý organizmus.


Náš svet je tiež organizmus, neuveriteľne previazaný a spletený – jedna bunka je závislá na druhej. Nemožno žiť mimo systému. A keď je systém chorý a zmieta sa v kríze, nemôžeme sa tváriť, že je to náhoda, že sa niečo zapláta a ide sa ďalej. Zvyčajne to také jednoduché nie je. Ak sa naozaj chceme posunúť ďalej – musíme sa poučiť.


Kríza by nám mala povedať: Niečo je zlé a systém musí hľadať stratenú rovnováhu. Je evidentné, že rovnováha musí byť nová – pravdepodobne na vyššej rovine vývoja. A tiež by nás mala donútiť hľadať, nájsť a definovať nedostatky vývoja, ktoré ku kríze viedli, eliminovať ich a nájsť kvalitatívne nové cesty.


Existuje východisko z krízy? Určite áno – vo všeobecnosti i v reálnej situácii súčasnej ekonomickej recesie. Ide len o to, akú cestu zvolíme. Vezmeme si tabletku na utíšenie bolesti a budeme ďalej pokračovať rovnako ako predtým? Zvolíme si razantný spôsob liečby – trebárs operáciu? Alebo chorobu ponecháme osudu a necháme nech sa telo samoliečiteľnou cestou zotaví tak, ako keď necháme kôrovca zlikvidovať polovicu lesa a počkáme, kým na jeho troskách vyrastie nový a odolnejší porast s prirodzenou imunitou...


Zmena musí byť hlboká a celková


V podstate by sme mohli cestu z krízy zhrnúť do troch možností: 1. Plátanie vzniknutých problémov a hľadanie riešení na terajšej úrovni systému bez kvalitatívnej zmeny. 2. Rezignácia, podvolenie sa kríze, čakanie až kríza sama systém vyčistí. 3. Zmena – hlboká a celková.


Pre neekonóma je, samozrejme, ťažké polemizovať s názormi, či je zmysluplné pumpovanie štátnych peňazí do krachujúcich podnikov, ktoré má i svoje opodstatnenie (oslabenie sociálnych otrasov), alebo spoliehanie sa na očistnú funkciu krízy, ktorá zlikviduje neživotaschopné. Trhová selekcia však môže so sebou zmiesť i mnohých ľudí, ktorí si krízu spôsobenú nenásytnosťou finančného kapitálu jednoducho odtrpia. Štátne zásahy potom predsa len majú svoj význam.


V treťom bode hovorím o zmene – hlbokej a celkovej. Čo tým myslím? Domnievam sa, že nebude stačiť iba zmena ekonomického myslenia, vstup inovačných projektov, nových moderných environmentálnych technológií, nových typov automobilov na ekologický pohon – to je nevyhnutná podmienka, nie však postačujúca. Ľudstvo, aspoň vo vyspelých štátoch, sa už dostalo do fázy, kedy začína chápať, čo je humanita, demokracia, zodpovednosť, hodnota kvalitného života, zdravia, pokoja a prosperity. Malo by sa však naučiť tieto hodnoty aj realizovať a podľa nich žiť. Súčasník neustále balansuje na hrane medzi možnosťou robiť to, čo je správne, a tým, čo od neho manipulujúca a kontrolujúca realita očakáva. Preto tvrdím, že je nevyhnutná zmena myslenia ako takého, nielen toho ekonomického, ale celkového pohľadu na svet. Inak bude ľudstvo v permanentnej kríze a ekonomické recesie budú iba jej mediálne atraktívnym výronom – viditeľnou časťou onemocnenia – ako u nemocného vidíme jeho vredy. Tie však iba naznačujú rozsah choroby, ktorá sa skrýva vo vnútri.


Ak sa chce nemocný človek trvalo uzdraviť, musí zvyčajne zmeniť mnohé zo svojich vžitých stereotypov – prestať fajčiť, piť alkohol, zmeniť životosprávu, schudnúť, zvýšiť pohybovú aktivitu, podstatne zmeniť svoj život, prístup k nemu, myslenie. Preto sa obávam, že prostá trhová očista je síce nevyhnutná, ale nebude stačiť. Nemôže dlhodobo stačiť, lebo pokiaľ je ľudstvo v permanentnej evolúcii – a to istotne je – nie iba na veľkej automobilke alebo na vláde najmocnejšieho štátu sveta záleží, či evolučný krôčik do nových storočí urobí alebo nie, či ho kríza očistí alebo zničí, pozdvihne alebo zmetie, či z nej vyjde posilnený alebo v troskách, alebo či z nej vôbec vyjde. To všetko záleží na každom jednotlivcovi, teda i na každom z nás.


Bez zmeny sa problémy vrátia


Kríza nemusí byť nevyhnutne našim nepriateľom, môže byť i partnerom, ktorý nás upozorňuje na chyby, i keď niekedy veľmi razantne až bolestivo. To, čo považujeme za krízu, môže byť v pravom zmysle slova i určité posolstvo, že terajší vývoj sa neuberá optimálnym smerom. Proces zmeny a rastu býva často obtiažny a vyžaduje nemalé úsilie. A to preto, že zvyčajne smeruje proti prirodzenému odporu zachovania starých spôsobov, ponechania vecí tak, ako sú – i vlastnej pohodlnosti, nešetrnosti, plytvania. Ľudia sú však predsa len nútení zmeniť svoje správanie sa naozaj pozitívnym smerom. V Českej republike sa napríklad v súvislosti s ekonomickou krízou výrazne zmenil vzťah obyvateľstva k spotrebe. Až 27 percent spotrebiteľov začína viac šetriť a odkladať peniaze na horšie časy, 25 percent populácie obmedzilo návštevy reštaurácií, pohostinstiev a barov, 22 percent obyvateľstva sa usiluje v súvislosti s krízou obmedzovať spotrebu vody a energie. A naopak, ľudia najmenej obmedzili výdavky za lieky, vitamínové prípravky a na vzdelanie svojich detí. To sú z určitého pohľadu i dobré signály, ktoré môžu mať kladný vplyv na štýl života i na pochopenie jeho zmyslu.


Pretože kríza je v podstate strata rovnováhy, myslím si, že očista je nevyhnutná, nastolenie novej rovnováhy je však nemenej dôležité, ba možno ešte dôležitejšie. Pokiaľ sa tak nestane, môžu mať následne dopady krízy i nebezpečnú dohru: do vyčisteného priestoru sa usadí ešte oveľa väčšia špina ako tá, čo tam bola pred krízou. Z ekonomického, politického i spoločenského hľadiska mám na mysli ešte väčšiu koncentráciu kapitálu, nulovú reguláciu, obrovské sociálne rozdiely, ešte tvrdšie a podpásové politické súperenie, vzostup extrémizmu, bezradnosť pri riešení migrácie alebo postavenia menšín, celkový úpadok spoločnosti a rezignácia na slušnosť, etiku, ohľaduplnosť a cit. A to už je spoločnosť, ktorá pripomína nevľúdnu technokratickú budúcnosť sci-fi filmov.


Predikcia budúcnosti má vždy alternatívne riešenie. Lenže kauzalita dejov je obyčajne neúprosná. Ak systém, ktorý vygeneroval krízu nezmeníme zvnútra, problémy sa za určitý čas vrátia alebo sa objavia nové. Dnešok je výsledkom včerajška a zajtrajšok bude taký, aký ho dnes pripravíme.


Šárka BRYCHTOVÁ



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.