Nové méty španielského predsedníctva

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 4/2010)

Od začiatku tohto roka má na šesť mesiacov predsednícke žezlo Európskej únie v rukách Španielsko.Všetko nasvedčuje, že najbližší polrok prinesie rozdielny prístup v riadení európskeho spoločenstva, než tomu bolo doteraz. Aj keď nerád, ale práve Madrid musí ako prvý ustúpiť zo svetla reflektorov a prenechať zásadné politické rozhodnutia v únii už novým predstaviteľom, ktorých si spoločenstvo zvolilo do svojich reprezentatívnych postov. V prvom rade už na všetkých ďalších summitoch nebude rokovania viesť predsedajúca krajina, ale prvý prezident Európskej únie Belgičan Herman Van Rompuy po boku s prvou ministerkou zahraničných vecí Britkou Catherinou Ashtonovou. Táto zásadná zmena je výsledkom prijatia Lisabonskej zmluvy, ktorú ratifikovali všetky členské štáty.

Ešte na jeseň minulého roku si Španielsko v súvislosti s pripravovaným prevzatím predsednícva robilo veľké nádeje. Diego Lopez Garrido, ktorý je španielskym štátnym tajomníkom pre záležitosti Únie, v tom čase predpovedal, že jeho krajina vstúpi do Guinessovej knihy summitov. Predstavoval si, že Španielsko dodá spoločenstvu nielen novú energiu, ale aj novú predstavu, ako by malo v budúcnosti postupovať pri riešení zásadných otázok. Medzitým si ale Európania vyriešili spory okolo Lisabonskej zmluvy a situácia sa výrazne zmenila. Spomínaný štátny tajomník možno aj oľutoval svoj oduševnený výrok, najmä keď minister zahraničných vecí Miguel Angel Moratinos už nové pomery a úlohu Španielska zhodnotil realistickejšie. Vlani pred Vianocami vyhlásil, že novou métou počas španielskeho predsedníctva bude koordinácia namiesto súperenia a Madrid si pod Van Rompuyovým vedením bude svoje povinnosti predsedníckej krajiny vykonávať „skromne a diskrétne“.

„Bude to jeho šou,“ povedal Moratinos doslova o pozícii nového prezidenta únie.

Ukazuje sa, že fungovať v zákryte prezidenta Rompuya nebude napokon pre Madrid psychologicky až také deprimujúce. Hlavná úloha, ktorá stojí tak pred prezidentom spoločenstva, predsedajúcou krajinou, ale aj pred všetkými členskými štátmi únie, je riešenie pretrvávajúcej hospodárskej krízy. A Španielsko v nijakom prípade nemôže poslúžiť ako vzor na riešenie ekonomickej recesie. V krajine je dvadsaťpercentná nezamestnanosť, pričom horšie je na tom už iba Lotyšsko. Neschopnosť španielskeho vládneho kabinetu José Luisa Zapatera riešiť vlastné ťažkosti vonkoncom nemožno vydávať za recept ako vyriešiť rovnaké problémy v rámci celej únie. Španielsky premiér sa ocitol v mimoriadne zložitej situácii. Najnovšie prieskumy verejnej mienky hovoria, že mu nedôveruje až 72 percent obyvateľov. Teda absolútna väčšina Španielov už neverí, že práve tento muž na čele vlády socialistov je schopný problémy, najmä však vysokú nezamestnanosť, zodpovedne vyriešiť. Azda „dobrou“ správou je fakt, že v tom istom prieskume verejnej mienky dopadla pravicová opozícia, vedená konzervatívnou Ľudovou stranou na čele s Marianu Rajoyom, ešte oveľa horšie. Tomu nedôveruje až osemdesiat percent Španielov.

Výsledky sú nielen nepríjemným vysvedčením pre obe hlavné politické zoskupenia, ale sú prejavom ešte závažnejšej skutočnosti. Hovoria o hlbokej nedôvere Španielov k terajším politickým reprezentantom, čo sa prejavuje v serióznych diskusiách o autonómii v sedemnástich regiónoch, ale aj všeobecnou skepsou nad ich schopnosťou zastaviť pokračujúci terorizmus baskickej organizácie ETA. Referendum o odtrhnutí od Madridu si napríklad vysklúšalo Katalánsko a požaduje dvojjazyčné označenia inštitúcií, obcí, dopravných značení. Vládnuci španielski predstavitelia azda očakávajú, že práve šesťmesačný predsednícky post v Európskej únii by im mohol pomôcť vylepšiť domáci imidž. Lenže, to sú v súčasných ťažkých pomeroch iba plané nádeje. Ak sa Európska únia v priebehu nasledujúceho pol roka predsa len pohne kvalitatívne o čosi vpred, bude to vo veľkej miere najmä zásluhou manažérskych schopností prvého európskeho prezidenta. Ťažko si na tom pripíše zásluhu predsedajúce Španielsko, ktoré sa zmieta vo vlastných politických i hospodárskych ťažklostiach.

Madrid by však predsa len mohol zohrať istú úlohu najmä v zahraničnej politike únie. Vzhľadom na historické danosti a súvislosti by mohol dosť zásadne vstúpiť do oživenia blízkovýchodného mierového procesu medzi Palestínou a Izraelom a vniesť nádejné tóny aj do utíchajúcej pesničky o nezávislom Palestínskom štáte. Očakáva sa to aj už aj preto, lebo americký prezident Barack Obama veľmi rýchlo schladil nádeje Palestínčanov a už klasicky sa podriadil tlaku izraelskej lobby. Madrid by rovnako mohol vniesť novú energiu do posilňovania Stredomorskej únie, s ktorou pred dvoma rokmi vyšiel francúzsky prezident Nicolas Sarkozy. Jej poslaním je totiž rozvoj politickej a ekonomickej spolupráce Európskej únie s arabskými štátmi Stredomoria. Španielsko by sa tiež mohlo pousilovať o úspešný dialóg s Kubou a povýšiť vzťahy únie s Havanou na novú kvalitnu úroveň. Takisto by sa mohlo angažovať na rýchlejšom prijatí Chorvátska za nového člena spoločenstva, či na zlepšení vzťahov s Tureckom. Aj keď – ako pripomína prvá európska ministerka zahraničných vecí Catherine Ashtonová – otázok na akútne riešenie je viac než dosť.

Späť