Župan, čo bol prvým národným umelcom

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 3/2010)

Post gemersko-malohontského župana, ktorý Janko Jesenský zastával od apríla 1919 v Rimavskej Sobote, nebol tou najvyššou funkciou, ktorú mu zverili. Počas ďalších dvadsiatich rokov bol veľkožupanom v Nitre, vládnym radcom Krajinského úradu v Bratislave i viceprezidentom Slovenskej krajiny. V jeho živote však boli aj obdobia, keď ho okolnosti a štátna moc nevyzdvihovali po stupienkoch hierarchie do stále dôležitejších a váženejších postov, ale aj príkro zrážali k zemi, až po roveň beznádeje. Sám o tom po roku 1926 a nástupe ľudákov do vlády – keď bol istý čas bez zamestnania – píše, že „dlho som visel vo vzduchu, kým sa povraz nepretrhol...“

Dvere k zmysluplnej práci, primeranému uznaniu a postaveniu sa mu opäť otvorili. Nie však nadlho. V tridsiatych rokoch bol podpredsedom i predsedom Spolku slovenských spisovateľov, šéfredaktorom Slovenských smerov. V roku 1935 ho navrhli za predsedu Matice slovenskej, ale ponúkanú funkciu v inštitúcii, ktorú jeho otec zakladal, neprijal. Nesúhlasil s rozbitím Československej republiky, preto s dlhoročným druhom Jozefom Gregorom Tajovským poslali v kritických dňoch Slovenskému snemu list, v ktorom zdôrazňovali historický význam a opodstatnenie spolužitia Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Po roku 1938 sa utiahol do ústrania. Žil vo svojej vilke na Somolického ulici v Bratislave, kde je dnes jeho múzeum.

V rokoch druhej svetovej vojny pozorne sledoval dianie a udalosti z tlače a rozhlasového vysielania. Na okraj prečítaných článkov si robil poznámky. K tomu, čo ho zaujalo, pripájal obšírnejší komentár. Neraz boli zverejnené informácie pre neho podnetom na napísanie kritickej reflexie či satirickej básne. Jeho texty – ilegálne dopravené do Londýna – sa stali súčasťou československého vysielania anglického rozhlasu. Knižne vyšli pod názvom Na zlobu dňa. V novembri 1945 mu československá vláda ako prvému Slovákovi udelila titul národný umelec. Krátko na to 27. decembra 1945 jeho bojovné srdce umĺklo. V roku 1950 ho uložili do rodinnej hrobky na Národnom cintoríne v Martine.

Básnik vzdoru a odboja

Narodil sa 30. decembra 1874 v Martine. Jeho otcom bol nemajetný zeman, neskôr advokát Ján Jesenský - Gašparé, ktorý sa ako kapitán slovenských dobrovoľníkov v rokoch 1848 – 1949 zúčastnil na revolučných bojoch v Uhorsku. Po celý život sa aktívne zapájal do spoločenského i politického diania. Ako hlavný slúžny pripravoval v roku 1861 Memorandové zhromaždenie a neskôr aj založenie Matice slovenskej. Niekoľkokrát kandidoval vo voľbách za krajinského vyslanca, ale praktiky vládnuce po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a silnejúci maďarizačný tlak mu zámer zakaždým prekazili. Keďže si všetky výdavky spojené s voľbami hradil sám, zadĺžil sa tak, až si privodil bankrot, následnú exekúciu a napokon aj predčasnú smrť. Manželka Adela, rodená Ballová, zostala so štyrmi deťmi v úplnej biede. Najstarší syn Janko mal vtedy štrnásť a správa o otcovej smrti ho zastihla ako terciána na štúdiach v Rimavskej Sobote. Tamojšie gymnázium navštevoval aj jeho mladší brat Fedor. Po otcovej smrti obaja zamierili dokončiť štúdia do Kežmarku. Pridal sa k nim aj najmladší brat Vladimír. Sestra Ľudmila už bola v tom čase vydatá v Tisovci za Ivana Daxnera – syna známeho dobrovoľníckeho veliteľa z meruôsmych rokov, publicistu a politika Štefana Marka Daxnera.

Po maturite v Kežmarku začal v septembri 1893 študovať na Právnickej akadémii v Prešove, kde ho v zoznamoch študentov viedli ďalšie tri roky. Právnické vzdelanie ukončil doktorátom v rumunskom Kluži. Advokátsku skúšku zložil v Pešti roku 1905. V tom istom roku vyšla jeho prvá knižná básnická zbierka Verše. O rok neskôr si v Bánovciach nad Bebravou otvoril samostatnú advokátsku prax . A zaľúbil sa do klaviristky a speváčky Oľgy Kraftovej...

„Keď sa v mladom veku lyricky vyspovedal zo svojich osobných citových poryvov, stal sa kritikom spoločnosti a nakoniec najsilnejším básnikom politickej satiry. Nemal rád filozofovanie v poézii, nevedel snívať ani o minulosti, ani o budúcnosti. Každá jeho kniha vyvrela z osobného vyrovnávania sa so životom, so spoločenskými a politickými udalosťami,“ napísal o Jesenského poézii profesor Milan Pišút.

Meštiacka spoločnosť nemilosrdne účtovala s básnikom, ten jej však nič nezostával dlžný. Básnik ľúbostnej lyriky a mladosti sa postupne mení na básnika vzdoru, jeho spev na odbojnú výzvu, hravá pieseň na zvažujúcu reflexiu a satiru.

Ako prozaik „vytvára celú galériu typov, figúr i figúrok z tohto » veľkého « malosveta honosiaceho sa salónmi, žúrmi, nočnými serenádami, blazeovanými gavaliermi, plachými slečinkami a unudenými krásavicami - koketami, gardedámami i rojom klebetných dám i dámičiek s módnym » šikom « a kocúrkovským rozhľadom. Je úsmevný tam, kde sa zmieta sklamané či zranené srdce, výsmešný a satirický, kde ide o predstieraný bôľ, hranú lásku, kde sa za maskou elegantnej » dôstojnosti « krčí egoistická dušička meštiaka, jeho mamonárska vášeň a stupídna morálka.“

Píše svoje najznámejšie dielo Demokrati. Nastavuje im krivé zrkadlo. A tým, čo prepožičiavajú talent malomestskému vkusu britko odkazuje: „Rád voniam hnoj v maštaliach, ale v knihách ho nemôžem vystáť.“

V uniforme a v talári

Mladého, začínajúceho advokáta pozval do Bánoviec predseda filiálky Ľudovej banky, ale ani toto protežovanie ho nezbavilo počiatočných existenčných problémov. Štúdia pohltili všetky peniaze a on stál pred problémom, ako uspokojiť veriteľov. Navyše riešil životnú dilemu, či má zotrvávať pri svojej prvej veľkej životnej láske a žiť v chudobe a odriekaní, alebo si hľadať bohatú nevestu. Takto si odpovedá: „Keď človek vie, prečo miluje, tak nemiluje.“

Vzťah s chudobnou umelkyňou nakoniec stroskotal. Zostalo po ňom niekoľko bolestných básní a Jesenský sa oženil až o osem rokov neskôr. Jeho vyvolenou sa stala Anna Bottová, dcéra historika Júliusa Bottu.

Napriek počiatočným ťažkostiam si rýchlo získal obľubu medzi slovenskými obyvateľmi mestečka i na okolí. Bol zábavný, veselý, vtipný a dobrý spoločník, klientov si získaval ľudským prístupom a zhovievavým vymáhaním súdnych trov. Netajil svoje slovenské a slovanské zmýšľanie. Nečudo, že v maďarskej societe a v úradnej vrchnosti vyvolával neľúbosť. Pokúšali sa ho znemožniť a prinútiť na odchod. Zreteľne sa to ukázalo po vypuknutí prvej svetovej vojny. Začiatkom augusta 1914 dostal aj Jesenský povolávací rozkaz do rakúsko-uhorskej armády. Narukoval do Trenčína. Nepodpísal však vyhlásenie o lojalite, dostal sa do zoznamu politicky nespoľahlivých a s týmto biľagom vzápätí spoznal aj celu vojenského žalára. Po prepustení z väzenia ho zaradili do strážnej služby v Žiline a v apríli 1915 mašíroval do Veszprému k jednotke nasadzovanej proti Rusom. Začiatkom júna sa ocitol na ruskom fronte, kde sa dal hneď pri jednom z útokov dobrovoľne zajať. Potom až do marca 1916 prežíval útrapy obyčajného vojaka v zajateckých lágroch. Znovu prekonal ochorenie na týfus. A hľadal spôsob ako sa zapojiť do zahraničného odboja Čechov a Slovákov. Na podnet Jozefa Gregora Tajovského prišiel začiatkom septembra 1916 do redakcie Čechoslovana v Kyjeve a v júni 1917 medzi tvorcov Slovenských hlasov v Petrohrade. Začiatkom novembra odcestoval do Omska, takže víťazstvo boľševickej revolúcie priamo v jej centre nezažil. Ako podpredseda Odbočky Československej národnej rady v Rusku sa však postavil proti bielogvardejskému odboju. Masarykovské vedenie rady ho pranierovalo a generál M. R. Štefánik ho prinútil abdikovať. Jesenský sa s rovnako zmýšľajúcimi druhmi a nespokojencami vrátil do vlasti. Túto svoju anabázu zaznamenáva v ostro satiricky ladenej autobiografickej próze Cestou k slobode a v zbierke básní Zo zajatia.

Demokracia s maskou

Andrej Mráz, výrazná osobnosť slovenskej literárnej kritiky, takto načrtáva spisovateľov profil: „V Jesenskom je neobyčajne vyvinutý zmysel pre životnú rovnováhu, provokujú ho nedôslednosti a rozpory v ľudskom i spoločenskom bytí. A v povojnovom slovenskom svete rozporov našiel celú záplavu. Obnažuje ich. Na jednej strane sa pateticky reční o demokracii, no v praxi ona má priepastné štrbiny. Verejne sa vyznávajú heslá o sociálnej rovnosti, ale v skutočnosti sa nikto nespráva podľa týchto zásad. A v celom verejnom a súkromnom živote je samá faloš, pretvárka, gestá. Jesenský ich demaskuje. Ľudia, čo pred verejnosťou vystupujú v póze veľkých dejateľov, sú v skutočnosti malí a prízemní, rovnako je to aj s ideami a inštitúciami.

Takto sa Demokrati stávajú satirikovým a ironikovým zrkadlom, v ktorom sa odzrkadľuje podoba skutočností, skutočností detronizovaných z falošnej výšky, predstavených v polohách, v ktorých prirodzenosť a pravda demaskuje každý teatrálny postoj a inú masku.“

A v tom je Jesenský aktuálny aj dnes.

Emil SEMANCO

Späť