Úprava rodičovských práv po rozvode

Slovensko, 25. 3. 2010 (Verejná správa 6/2010)

Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Zasahovať do nich je možné len na základe zákona. Rozvod rodičov je jedným z prípadov, kedy dochádza k úprave vykonávania rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Rodičia si dôsledky tejto úpravy uvedomia často až na základe reálnych skúseností po rozvode.

Verejnému ochrancovi práv bolo doručených už mnoho podnetov, v ktorých občania namietali proti neoprávnenému zásahu do svojich rodičovských práv a povinností v prípadoch, keď súd zveril maloleté dieťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča. Tieto námietky často smerujú práve proti druhému rodičovi, ale aj voči orgánom verejnej správy či iným fyzickým a právnickým osobám.

Pri skúmaní tejto problematiky je dôležité uvedomiť si rozdiel medzi úpravou vykonávania rodičovských práv a povinností na jednej strane a obmedzením alebo pozbavením ich vykonávania na strane druhej.

Úprava vykonávania rodičovských práv a povinností nemá vplyv na rozsah práv a povinností rodiča k maloletému dieťaťu. Obaja rodičia si zachovávajú plný rozsah svojich rodičovských práv a povinností. Naproti tomu ich obmedzenie alebo odňatie negatívne zasahuje do ich samotného rozsahu, a to na základe závažných prekážok na strane rodiča – neusporiadaný život, nezabezpečenie výchovy dieťaťa, zanedbávanie, týranie alebo zneužívanie dieťaťa a podobne.

Podľa zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví vykonávanie ich rodičovských práv a povinností na čas po rozvode, najmä určí, komu dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Toto rozhodnutie možno nahradiť dohodou rodičov, schválenou súdom.

Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti vyslovil názor (PL ÚS 26/05), že pri úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu dochádza k zúženiu reálnych možností vykonávaniarodičovských práv aj povinností rodiča, ktorému maloleté dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti. Ide však o zásah vyvolaný samotným rozvodom, nie rozhodnutím súdu v zmysle obmedzenia alebo pozbavenia rodičovských práv.

Rozvod manželstva je takou skutočnosťou, ktorá vyvoláva nutnosť zveriť dieťa do osobnej starostlivosti len jedného z rodičov. Je teda logické a nevyhnutné, že ten z rodičov, ktorý sa osobne stará o dieťa, bude uplatňovať svoje rodičovské práva v každodennom živote vo väčšej miere ako druhý rodič. Účelom rozhodnutia súdu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti teda nie je obmedzenie rodičovských práv a povinností, ale naopak, zabezpečenie ich vykonávania obidvomi rodičmi v najvyššej možnej miere s ohľadom na situáciu, ktorú rozvod spôsobuje.

Verejný ochranca práv sa viackrát stretol so situáciou, kedy rodičovi, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, škola odmietla o dieťati poskytnúť informácie. Rodič to považoval za neoprávnené obmedzenie jeho práva informovať sa o svojom dieťati.

Táto problematika má dve roviny. Podľa zákona o rodine, v nadväznosti na znenie Dohovoru o právach dieťaťa, súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá o to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a právo toho rodiča, ktorému nebude zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o svojom dieťati. Tohto práva sa môže domáhať súdnou cestou.

Z rozhodovacej právomoci súdov vyplýva, že uvedené právo si tento rodič, v zmysle úpravy obsiahnutej v zákone o rodine, môže uplatniť voči rodičovi, ktorému dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti. Tým nie je obmedzené právo na informácie zakotvené v Ústave Slovenskej republiky alebo v iných právnych predpisoch.

V znení školského zákona zákonný zástupca žiaka má právo byť informovaný o výchovno-vzdelávacích výsledkoch svojho dieťaťa. Zákonný zástupca je pojem, ktorý nie je v žiadnom zákone explicitne vyjadrený, hoci viaceré zákony ho vo svojom texte používajú. V zákone o rodine je zastupovanie maloletého dieťaťa charakterizované ako jedno z hlavných práv a povinností rodiča. Rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé.

Ak dôjde rozsudkom súdu k určeniu, že zastupovať maloleté dieťa bude jeden rodič, výkladom a contrario možno konštatovať, že druhý rodič dieťaťa ho zastupovať nebude. Avšak vychádzajúc z názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ide o zúženie reálneho výkonu práva a povinnosti rodiča zastupovať maloleté dieťa, nie o jeho obmedzenie.

Spornou ostáva otázka, ako sa prejaví síce zachované, ale vo vykonávaní zúžené právo rodiča zastupovať maloleté dieťa vo vzťahu k tretím stranám. Verejný ochranca práv sa stretol s viacerými prípadmi, kedy práve školy v kontakte s rodičmi, ktorým dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, posúdili ich status zákonného zástupcu odlišne.

Aj na základe uvedených skúseností považujeme za potrebné upozorniť na tieto skutočnosti kompetentné orgány.

Lenka BODNÁROVÁ

Späť