O princípe a zásadách dobrej správy

Slovensko, 4. 5. 2009 (Verejná správa 9/2009)

Princíp dobrej správy a jej zásady sú témou, ktorá rezonuje na národnej i európskej úrovni. Cieľom ich uplatňovania je zlepšiť služby občanom. Dobré správanie predchádza mnohým problémom, škandálom, sporom i takzvaným zákopovým vojnám medzi občanmi a orgánmi verejnej moci. Problematika dobrej správy je aktuálna a zaujímavá tak pre teóriu verejnej správy, jej aplikačnú prax, ako aj pre celý spoločenský a politický život.

V návrhu zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu v čl. II-41 je ustanovené právo na dobrú správu. Aj Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa zmluva o Európskej únii a zmluva o založení Európskeho spoločenstva, zdôrazňuje podporu dobrej správe vecí verejných spolu s uplatnením zásady otvorenosti v orgánoch, úradoch a inštitúciách. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že verejná správa je správou verejných záležitostí a ako taká je správou vo verejnom záujme, ktorú určené subjekty vykonávajú ako povinnosť, ustanovenú právnym poriadkom. Ide teda o výkonnú činnosť štátu.

Je pochopiteľné, že verejná správa (ak má byť dobrá) sa musí riadiť určitými pravidlami. Musí byť flexibilná, aby mohla reagovať na potreby hospodárskeho rozvoja a predovšetkým občana. Flexibilnosť je do značnej miery závislá od nepretržitého vývoja a modernizácie verejnej správy. Nemožno opomínať ani princíp občianstva a s ním spojenú zásadu subsidiarity. To znamená, že verejné záležitosti sa prioritne riešia v základnej občianskej komunite a až v prípadoch, keď to nestačí, sú činné vyššie samosprávne orgány, respektive orgány štátnej správy. Samozrejme vo veciach, ktoré sú zo zákona v ich právomoci a pôsobnosti.

Z ďalších charakteristík modernej dobrej správy nemožno zabudnúť na humánnosť a spravodlivosť, ktorých bezprostredným prejavom je ochrana základných práv a slobôd bez akejkoľvek diskriminácie. Bez ďalšieho vysvetľovania verejná správa musí byť výkonná a fungujúca. Ešte jasnejšie povedané - musí byť dobrá. Nie taká, ako v prípade, ktorý verejnému ochrancovi práv opísal jeden z podávateľov podnetu „keď šesť mesiacov kataster nehnuteľnosti nekoná vo veci zapísania záložného práva úveru k nášmu bytu... úver v banke sa nám predražuje“.

Na nie dobre fungujúcu verejnú správu upozorňuje aj ďalší podnet, ktorého podávateľ namieta, „že právoplatné rozhodnutie stavebného úradu z mája 2004, zaväzujúceho jeho susedov na odstránenie oplotenia, nebolo nikdy zrealizované“. Susedia rozhodnutie nerešpektovali a to, že stavebný úrad sa o naplnenie rozhodnutia, ktoré sám vydal, nezaujíma, je v rozpore s princípom dobrej správy. Primátor nečinnosť stavebného úradu odôvodňoval aj tým, že pri vydávaní rozhodnutia o nariadení odstránenia stavby stavebný úrad predpokladal jeho dobrovoľnú realizáciu, to znamená, že nebude potrebný nútený výkon rozhodnutia. Ďalej uviedol, že „tunajší stavebný úrad nemal žiadne skúsenosti s aplikáciou Piatej časti (Výkon rozhodnutia) zákona o správnom poriadku, teda nekonal v podobnom prípade, a preto nevedel, ako má postupovať, keď účastník konania nesplní v určenej lehote dobrovoľne povinnosť uloženú mu rozhodnutím, ktoré je vykonateľné. Akcieschopnosť stavebného úradu bola ovplyvnená do určitej miery aj zákonom č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky, čo znamenalo, že kompetencie na úseku stavebného poriadku sa v novom systéme uplatňovali len necelé dva roky a zabezpečenie skúsených odborníkov nie je ani dnes jednoduchá záležitosť“.

Nemožno akceptovať zdôvodňovanie nečinnosti stavebného úradu tým, že nedisponoval pracovníkmi, ktorí by boli skúsení a kvalifikovaní na aplikáciu základného procesného predpisu správneho práva a základného predpisu stavebného práva. Argumenty primátora zarážajú neznalosťou zákonných povinností stavebného úradu, čo vyvoláva opodstatnené pochybnosti o celkovej schopností mesta ako stavebného úradu plniť úlohy, ktoré mu boli zákonom zverené ako prenesený výkon štátnej správy. Uvedené prípady potvrdzujú, že výkon verejnej správy je často od princípu dobrej správy veľmi vzdialený. Napriek tomu, že by malo ísť o prioritný princíp verejnej správy, nevyhnutný pre dobré fungovanie spoločnosti, aby sa v nej občan cítil dobre.

Vzťah verejná správa – občan sa formuje dlhodobo a ovplyvňujú ho viacero okolností. Na základe analýzy poznatkov získaných počas doterajšieho pôsobenia na poste verejného ochrancu práv som nadobudol presvedčenie, že pracovníci verejnej správy vo svojej každodennej práci potrebujú podrobné pravidlá, ktoré transparentne stanovia hranice ich akceptovateľného správania vo vzťahu k občanovi. Dávam preto do pozornosti tzv. desatoro verejnej správy, ktoré charakterizuje princíp dobrej správy. Ide o: prísne dodržiavanie právneho poriadku, nestrannosť v konaní a pri rozhodovaní, včasnosť konania a rozhodovania, predvídateľnosť v konaní a rozhodovaní, presvedčivosť konania a rozhodovania, primeranosť v konaní a pri rozhodovaní, súčinnosť s inými inštitúciami i občanom, zodpovednosť v konaní a pri rozhodovaní, ústretovosť v každodennej činnosti a transparentnosť konania a rozhodovania.

Uplatňovaním týchto zásad možno dosiahnuť kultúrny úradný výkon pracovníkov verejnej správy.

Pavol KANDRÁČ

Späť