Aký je náš dnešný vzťah k slovenčine?

Slovensko, 4. 5. 2009 (Verejná správa 9/2009)

Autor dnešného príspevku Prof. PhDr. Ábel KRÁĽ, DrSc. (77) sa po absolvovaní štúdia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave systematicky venoval otázkam všeobecnej lingvistiky, fonetiky, fonológie, ortoepie a jazykovej kultúry. Je autorom nespočetného množstva vedeckých statí, publikácií i učebných textov z oblasti jazykovedy. V roku 1992 bol predsedom zahraničného výboru a členom Predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSFR, v rokoch v rokoch 1993 – 1998 veľvyslancom SR v Berne. Kratšiu verziu tejto state uverejnil Literárny (dvoj)týždenník v čísle 9 – 10/2009.

Človek a jazyk tvoria nezrušiteľnú jednotu. Ich závislosť je trvalá a bytostne významná: človek je tvor so schopnosťou artikulovanej reči. Ona bola i je motorom jeho intelektuálneho vývinu. Rečou, jej prejavmi a účinkami stojí človek nad všetkou živou prírodou.

V komplexnosti ľudského bytia jestvuje viacero dôsledkov tejto výnimočnosti. Také sú napríklad myslenie a vedomie. Človek je samého seba vnímajúci, ba i seba hodnotiaci a mysliaci tvor. Pomocníkom a nástrojom myslenia je práve jazyk – myslenie a jazyk sú vzájomne späté. A pretože proces myslenia je staviteľom kultúry, jazyk je i nástrojom kultúry, najmä duchovnej kultúry.

Jazyk plniac svoju prenosovú a dorozumievaciu funkciu umožňuje hovoriacemu odovzdávať výsledky individuálneho myslenia: otvára individuálnu myseľ iným ľuďom. Plní významnú sociálnu funkciu. Práve pomocou jazyka vstupuje človek aj do pracovného kontaktu s inými ľuďmi. Stáva sa kooperujúcou spoločenskou bytosťou – vzniká jazykové spoločenstvo.

Jazyk je aj uchovávateľom individuálnych, najmä však spoločensky (v kolektíve) dotváraných vedomostí a skúseností. Je nástrojom udržiavania a odovzdávania tradícií.

Pretože jazykové spoločenstvá žijú v rozličných prostrediach a podmienkach a prechádzajú nerovnakým vývinom, majú rozličné historické skúsenosti. Aj tie sú uložené v jazyku. Jednotlivé jazyky sú však svojou formou (napríklad aj zvukovou podobou) odlišné. Jazyk je teda i nositeľom a vonkajším znakom individuality a identity jeho nositeľov – národa.

Už z uvedených faktov vychodí, že jazyk (reč) plní veľmi významné úlohy. Tieto úlohy sú tak diferencované ako sami ľudia. Jazyk musí mať na to bohaté, možnosťami zachytávania, označovania a jazykového vyjadrovania (výrazu) takmer neohraničené prostriedky. Napriek ich individuálne ťažko zvládnuteľnému bohatstvu sú nástrojom takého druhu, sú tak usporiadané a vnútorne organizované, že si základy materinského jazyka osvojí každé zdravé dieťa už v predškolskom veku.

Jazyk je nástroj zložitý i jednoduchý súčasne. Má svoju vývinovú dynamiku. V nej sa odráža vývin jeho nositeľov. Jazyk – aj svoj materinský jazyk – sa učíme po celý život. Jednotlivo ho používame na rozličnej úrovni zručnosti. Jazyková zručnosť je však v značnej miere aj podmienkou spoločenského úspechu človeka.

Je v našom záujme, aby sme si hodnotu a silu jazyka uvedomovali a podľa toho si k nemu – k materinskému jazyku – pestovali svoj osobný vzťah. Mala by to byť samozrejmosť nezávislá od teoretických špekulácií, od lingvistických škôl a programov. Samozrejmosť lásky k sebe, k svojmu a k svojeti. Tá je totiž aj mierou lásky k blížnemu. A tá je zasa podmienkou pokoja. Aký je teda náš dnešný vzťah k nášmu materinskému jazyku, k slovenčine, predovšetkým k spisovnej slovenčine?

Kritika je vraj strašenie

Táto otázka je v čase exponovaného záujmu o materiálne statky pre niektorých ľudí nezaujímavá, neaktuálna, vraj zbytočná. Dokonca aj pre istý okruh jazykovedcov je záujem o jazykovú kultúru s eventuálnymi návrhmi ovplyvňovať stav jazyka údajne tiež vec zastaraná, teoreticky prekonaná a zbytočná. Tak to naznačuje diskusia o jazykovej kultúre a našich podlžnostiach k nej v nedávnej minulosti na stránkach našich kultúrnych časopisov. Naostatok to bolo po uverejnení Výzvy na ochranu národného jazyka v marci roku 2006 v časopise Spolku slovenských spisovateľov Literárny (dvoj)týždenník, keď sa zmysel tejto výzvy zo strany niektorých jazykovedcov bagatelizoval – dokonca ako strašenie. Akoby starosť o aktuálny stav používania spisovnej slovenčiny vo verejných prejavoch, v školskej výchove, medzi mládežou a vôbec starosť o kultúru a vývin slovenčiny bola neodôvodnená, zbytočná a zmätočná.

Keby sme sa pohybovali v menej vážnom priestore, možno by sme počuli „a karavána ide ďalej“.

Bohužiaľ, naozaj to tak vyzerá.

Ak prelistujeme kultúrne periodiká za ostatných desať-pätnásť rokov, nájdeme v nich desiatky článkov, v ktorých autori poukazujú na rozličné problémy v používaní spisovnej slovenčiny. Písali kultúrni pracovníci aj jazykovedci. Uvediem podľa abecedy iba mená autorov: J. Doruľa, V. Fábry, J. Findra, P. Janík, J. Kačala, Á. Kráľ, N. Krausová, A. Kret, J. Majerník, J. Marcinko, I. Masár, M. Moravčíková, R. Návrat, S. Ondrejovič, Š. Ondruš, M. Polák, I. Stadtrucker, P. Suchánka, V. Šabík, M. Ivanová-Šalingová, M. Vjazanková, J. Zavarský, ale aj iní. Viacerí autori sa k tejto téme opakovane vracali, takže počet článkov je podstatne väčší, než je počet tu uvedených autorov. Zdôrazňujem: odmietavých článkov bolo málo.

Zostane Bratislava slovenská?

Ako sa to prejavilo v našom kultúrnom prostredí?

K aktuálnym jazykovým problémom patrí aj miera a spôsob preberania a používania cudzích slov a postoja k slovenčine. Príkladov je mnoho. Jeden z nich sú orientačné tabule v našom hlavnom meste: najprv názov v angličtine, potom pod ním v slovenčine. Táto otázka bola témou troch článkov v Literárnom (dvoj)týždenníku. Uvediem ich názvy, lebo naznačujú vážnosť tohto problému: Bratislava nechce byť na Slovensku; Zostane Bratislava slovenská?; Žijeme ešte na Slovensku? Okrem toho bolo primátorovi Bratislavy adresovaných niekoľko listov občianskej organizácie Spoločenstvo Kresťanské Slovensko upozorňujúcich na protizákonný stav. Primátor ani na urgencie a napriek svojej zákonnej povinnosti –neodpovedal. Neskoršie sa, chvalabohu, tabule v centre mesta predsa len zmenili, no dodnes nie všetky a nie všetky ani v centre Bratislavy. V niektorých miestnych častiach pôvodné orientačné tabule stoja dodnes. Porušuje sa tým Zákon národnej rady SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky a protirečí to aj nášmu ústavnému zákonu.

Mnohí Bratislavčania s nechuťou pozorujú, ako sa Bratislava „internacionalizuje“. S námahou treba hľadať novostavbu, ktorá by mala slovenský názov. Ako by sme v našom hlavnom meste boli podnájomníkmi, ako by sme boli kdesi v anglosaskom prostredí. Máme tu Aupark, Aupark Tower, Digital Park, Eden Park, Yosaria Plaza, City Business Center, Twin City, Panorama City, Eurovea, River Park, Koloseo, Revak, WAW House, Palace Astoria, máme tu mnohé „gejty“ (Gate), „centre“ (Center) a tak ďalej.

Dnešná moc médií sa prejavuje aj v tom, že veľmi často zneužívajú, účelovo deformujú jazyk a klamú používaním nevhodných termínov. Spomeňme si len na používanie výrazu „misia“ v súvislosti s vojenskou agresiou proti Srbsku, alebo výrazu „milosrdný anjel“ v súvislosti s lietadlami, ktoré ponad nás prelietavali s nákladom kazetových bômb a prinášali mnohým nevinným ľuďom smrť. Nemusíme byť ani veriaci, aby sme používanie takýchto jednoznačných výrazov v takýchto nevhodných súvislostiach právom považovali za najvyššiu mieru nevkusu, zavádzania občanov a deformácie jazyka.

Dejú sa aj iné nezvyčajné veci. Náš zákonodarný orgán napriek prezidentovmu vetu prijal zákon o geografických názvoch v maďarských učebniciach, ktorý tiež protirečí platnému zákonu tej istej Národnej rady SR o štátnom jazyku! Protirečí aj Ústave SR. Naši poslanci, ktorí za zákon hlasovali, nemajú ani len primitívnu výhovorku, že si to neuvedomili – boli na to dostatočne často a v dostatočnom predstihu upozorňovaní. Nechceli vnímať ani fakt, že týmto krokom spevnili odrazový mostík k felvidéku.

Z našich jazykových pliev

Viacerí autori, niektorí opakovane a v sérii článkov, poukazovali na tvrdošijne sa opakujúce chyby vo výbere a používaní jazykových prostriedkov: slov, tvarov, väzieb, syntaktických konštrukcií (zákazka, zahájiť niečo, sneženie ustalo, ustál kritiku, zabavovať potraviny, idem na to, k popravám dôjde, k podpisu zmluvy príde, ku kompromisu prišlo, došlo k úmrtiu, nenechajte si ujsť, to je pre túto chvíľu všetko, ja vám pre túto chvíľu ďakujem, v neposlednom rade, tretím dňom pokračuje, mena posilní, koruna posilnila, aktivita spomalí a podobne). V televíznom vysielaní sme najnovšie počuli, že treba využiť first moment. Príklady by sme mohli uvádzať donekonečna.

To nie sú maličkosti: to je obraz nevedomej reči, nepresnosti a nejasnosti myslenia, jeho vyprázdňovania. To je banalizácia myslenia i reči, teda samého človeka.

Množia sa aj čudné pravopisné javy - opakujú sa napríklad chyby v názvoch a reklamách. Takéto reklamy sú všade. Aj na veľmi nevhodných miestach – popri cestách, na križovatkách – aj vo veľmi rušivých situáciách a s ohlušujúcou dynamikou v hocijakom televíznom programe. V písomnej podobe sú to napríklad SuperStar, Báječná Žena, Vlastná Karta, Spotrebný úver na Čokoľvek, Splňte si želanie so Spotrebným úverom na Čokoľvek. Zdá sa, že náš pravopis sa germanizuje.

Prehliada sa, že dobré jazykové sformovanie myšlienky je podmienkou dorozumenia a logického myslenia, logické myslenie sa zasa prejaví dobrým jazykovým sformovaním myšlienky a dobrým rečovým prejavom. To platí aj v takých zdanlivých detailoch, ako je správne používanie predložiek, napríklad predložiek pre, na: bývam na internáte; to je pre dnes všetko; idem na to.

Pretrváva bezhlavé používanie celkom zbytočných slov, v slovenskom texte aj bastardov. Profesor Šimon Ondruš to vtipne nazval slovanglid. Trvá i tendencia primitívneho vyčleňovania sa niektorých „celebrít“ alebo političiek zo slovenskej kultúry odmietaním prechyľovania vlastného priezviska – Kirschner, Bauer, Sárközy, ba už aj Denisa Cibulka. Je to odmietnutie domova.

Zväčšuje sa počet jazykových „mŕtvoliek“ typu „od Schwarzkopf“, pretrváva tendencia dať väčší lesk vlastnej osobe „povýšením“ seba do „vyspelého“ sveta, nadraďovaním sa nad všetko domáce, a to aj využitím cudzích výrazových prostriedkov. Preto názvy relácií ako „Vadkerty talkshow“, „Soňa talkshow“. Preto i „workshopy“. Milujeme šopy. Lenže nie tie starootcovské.

Dúfam, že výber príkladov bujnenia jazykového plevelu v súčasnej slovenčine dostatočne svedčí o tom, že tu nejde o jazyk pre jazyk. Nejde o punktičkárske naháňanie ľudí. Ide aj o čisté, logické myslenie, o bezporuchovú a efektívnu komunikáciu, o duchovnú úroveň, ktorá sa manifestuje i formuje v reči. Ide o zdravý vývin, o dobré používanie materinského jazyka a o našu kultúru. Ide aj o našu identitu, o prirodzenú lásku k domovu a svojeti. Ide o veľa. Jednoducho: ide o všeobecne užitočné, racionálne, praktické a pragmatické veci, ktoré nemožno bagatelizovať.

Chyby v intonácii slovenskej vety

Viackrát a viacerí autori upozorňovali na šíriace sa chybné intonačné javy: poloukončené-polootvorené melodické stereotypy na konci neutrálnej, teda citovo neutrálnej oznamovacej vety, na chybné intonačné – melodické a dynamické - vyzdvihovanie posledného taktu vety, na neprimerané tempo. To je charakteristické najmä pre reklamu, lebo veď čas sú peniaze a súčasník začína myslieť cez peniaze. Ale neprimeraným tempom čoraz viac „drvia“ poslucháčov aj redaktori a daktorí moderátori.

Pri reprodukcii napísaných, dopredu pripravených textov pretrvávajú vážne nedostatky v intonácii tzv. východiska a jadra výpovede, vo vnímaní a rešpektovaní jazykového kontextu, teda dorozumievacej situácie, a v dôsledkoch, ktoré z toho vyplývajú na intonačné stvárnenie výpovede. V skutočnosti ide o logiku a ľahkú zrozumiteľnosť reči. Banálnym príkladom bolo upozornenie, že v kontexte informácií o počasí je obyčajne jadrom výpovede (podstatou informácie, tým, čo očakáva poslucháč) údaj o teplote (počet stupňov), nie slovo stupňov. Veď všetci poslucháči vedia, že teplota sa u nás udáva v stupňoch – to nie je nová a žiadaná informácia. Prednesom bez intonačnej jednoznačnosti, bez výpovednej logiky, sa informácia stáva obsahovo plochou, sterilnou a stereotypnou. V istých situáciách môže poslucháčovi spôsobovať aj ťažkosti v sledovaní rozvíjania myšlienky na strane hovoriaceho, lebo poslucháč musí rekonštruovať protirečenie medzi logikou myšlienky a jej intonačnou podobou: spôsobuje to teda komunikačné ťažkosti a vo svojich dôsledkoch aj nedorozumenia.

Mnohí profesionáli reči akoby nevedeli, že aj veľmi jednoduchá veta Jano prišiel neskoro môže mať rozličnú zmyslovú platnosť (vychádzajúcu z kontextu a situácie) podľa toho, ako je intonovaná, na ktorom slove je dôraz: Jano prišiel neskoro; Jano prišiel neskoro; Jano prišiel neskoro . Rečník by si mal uvedomiť, že prejav s takýmito nedostatkami stráca účinnosť.

Do tejto kategórie patrí aj správne, komunikačne nevyhnutné intonačné členenie zložitejších myšlienkových a jazykových útvarov, zvukové formovanie väčších jazykových celkov polohou hlasu a jeho silou, tempom, vhodným využitím prestávok a podobne. O tom by vedela čosi povedať staršia, kedysi systematicky školená generácia rozhlasových hlásateľov, redaktorov, moderátorov.

Zmeškaná inštitucionálna zodpovednosť

Tento návrat k staršej, vraj zastaranej a prekonanej téme, vyvoláva otázku, prečo dobromyseľné a užitočné odporúčania zostávajú bez zreteľnejšej ozveny v slovenskom kultúrnom prostredí. Možno to súvisí s našou súčasnou absolutizáciou materiálnych záujmov, ale možno aj s neprítomnosťou inštitucionálnej podpory. Bola azda neodôvodnená naliehavá otázka už citovaného profesora Šimona Ondruša: „Prečo nebije na poplach Jazykovedný ústav Ľ. Štúra?“ Prečo sa k tejto téme opakovane vracajú a musia vracať nejazykovedci, prečo už musí – a veľmi odôvodnene – biť na poplach napríklad historik Anton Hrnko (LT 25.marca 2009)?

Hlasy jednotlivcov sa totiž v dnešnom virvare života a v hluku médií ľahko môžu stratiť. Zadusia ich “zaujímavosti“, ktoré prezentuje náš bulvár (kto má „nového chlapa“, ktorá s kým, kedy, ako), prekryje ich naša nenávistná politika, zatieňujú ich choroby „vyspelého sveta“ (vojny, klimatické zmeny, finančné manipulácie, svetová ekonomická kríza). Čo je v tejto situácii nejaká pravopisná, gramatická, štylistická, ortoepická alebo iná nedostatočnosť? Hlasy jednotlivcov často zostanú bez ozveny preto, že ozvenou nie je inštitucionálny akt Slovenskej akadémie vied a príslušných ministerstiev. Veď sa už zo samej pôdy Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV spochybňuje aj sama novela zákona o štátnom jazyku! To vo svete nemá paralelu.

Najsmutnejšie by bolo, ak by – u nás to často tak je - prvou príčinou nejednoty odborníkov-jazykovedcov bola ľudská malosť, ako ju vnímame v podobe závisti, nenávisti, úsilia o prvenstvá a výhody aj inde v spoločnosti, napríklad v politike. Pôjde teda karavána ďalej?

Vyzerá to tak, že sa usilovne „modernizujeme“. Chceme byť svetoví. Nepopierateľné je však to, že nemôžeme a nesmieme zanedbať svoje, aby sme nestratili tvár.

Bez tváre boli, žiaľ, otroci.

Ábel KRÁĽ

Späť