Život spoločnosti a dynamika jazyka

Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 11/2009)

Spoločnosť a jazyk sú vzájomne prepojené viacerými väzbami. Spája ich najmä to, že sú to zložito štruktúrované dynamické systémy. Obidva tieto systémy sa na časovej osi vyvíjali a menili. Mnohými premenami prešli jednak jednotlivé zložky a prvky, ktoré sú podmienkou systémovej podstaty jazyka a spoločnosti. Nemenej dôležitejšie je, že sa medzi týmito zložkami a prvkami zároveň preskupovali a novo hierarchizovali aj ich vzájomné vzťahy. No ešte závažnejšie je to, že sa tieto dva suverénne systémy nevyvíjali a nemenili odizolovane, ale vo vzájomnej spätosti a podmienenosti. Ich spoločný osud a údel pripomína spojené nádoby. Na dynamické posuny a premeny v jednom systéme vzápätí reaguje aj druhý systém. Pritom platí, že v zdanlivo „slabšej“ pozícii je jazyk. Každá zmena v živote spoločnosti sa totiž spravidla veľmi rýchlo odrazí aj v živote jazyka.

Funkčný vzťah medzi jazykom a spoločnosťou si ilustrujme konkrétne aspoň na jednom príklade. Keď sa na istom stupni vývoja spoločnosti začala rozvíjať veda a keď nové poznatky bolo potrebné odovzdávať jednak tvoriacej sa vedeckej komunite v príslušnom vednom odbore a prípadne aj širšej kultúrnej verejnosti, jazyk na to reagoval tak, že sa na odovzdávanie informácií v tejto oblasti ľudskej činnosti vytvorila vrstva špecifických výrazových prostriedkov. Táto osobitná vrstva jazykových a kompozičných prostriedkov sa ako výrazový rezervoár stala funkčnou bázou na konštituovanie náučného štýlu. A tak dnes berieme ako samozrejmosť, že existujú náučné texty, ktoré majú svoju typickú jazykovo-kompozičnú tvár. Ako samozrejmosť nám pripadá aj to, že podstatou vedeckej prózy je vecnosť, presnosť a objektívnosť, zatiaľ čo pre texty umeleckej literatúry je príznačná odstupňovaná subjektívnosť a expresívnosť. Ako vieme, na formálnej, povrchovej úrovni tieto ich odlišné vlastnosti zabezpečuje práve jazyk.

Nemusíme však chodiť tak ďaleko do minulosti. V tomto čase si funkčnú prepojenosť medzi jazykom a spoločnosťou môžeme dokumentovať na osude slova šrotovné. V slovníkoch toto slovo nenájdeme. Dokonca ani počítač ho nepozná, podčiarkuje ho červenou farbou, čím mi naznačuje, že som ho zrejme použil nevhodne.

Vznik tohto slova súvisí s vyjadrovacími potrebami. Došlo k nim v istej ekonomickej a politickej situácii spoločnosti. Dôležité je, že jazyk na tieto nové vyjadrovacie potreby pohotovo zareagoval. Výhodou bolo, že okolo slova šrot, s ktorým je podstatné meno šrotovné významovo a slovotvorne späté, sa zoskupuje viacero príbuzných odvodenín.

Podstatné meno šrot prešlo do slovenčiny z nemčiny v čase, keď práve tento jazyk výrazne vplýval na rozširovanie slovnej zásoby nášho jazyka. Pôvodne sa – foneticky modifikované – zrejme prebralo vo význame nahrubo zomleté alebo rozdrobené obilie, strukoviny používané ako krmivo (v nemčine rSchrot). V tomto význame je toto slovo bežné aj v nárečiach. Možno usudzovať, že zároveň, možno neskôr, sa prebral aj význam staré železo (v nemčine rSchrott), znehodnotené kovové predmety použité ako surovina vo výrobe. Postupne sa jeho význam rozšíril aj na nekovové predmety (napríklad dať staré knihy do šrotu). Od prebratého a zdomácneného slova šrot sa veľmi rýchlo odvodili ďalšie slová, podstatné mená, prídavné mená a slovesá:

Šrotovník – stroj na šrotovanie; šrotovať/zošrotovať – drviť na šrot: šrotovať obilie, starý papier, staré železo; šrotovňa – miestnosť, v ktorej sa šrotuje; šrotovisko – miesto, kde sa šrotuje / miesto, kde sa uskladňuje šrot; šrotovnica – stroj na šrotovanie; šrotový – šrotová múka; šrotovací – určený na šrotovanie.

Podstatné meno šrotovné sa prirodzene dostalo do spoločenstva tejto bohatej, významovo príbuznej rodiny. Dôležité je, že bolo utvorené v súlade so slovotvornými zákonitosťami, ktoré sa uplatňujú v slovenčine. Vzniklo v rámci slovotvorného modelu, na základe ktorého boli utvorené napríklad podstatné mená výchovné a odstupné. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka má slovo výchovné význam peňažný príspevok na výchovu nezaopatrených detí. Pri podstatnom mene odstupné sa v tomto slovníku uvádza len význam peňažná suma zaplatená pri odstúpení od zmluvy, od výhody a podobne. Dnes sa význam tohto slova rozšíril – odstupné je suma, ktorú dostane pracovník pri prepustení zo zamestnania.

Je zrejmé, že slovo šrotovné je s uvedenými slovami späté slovotvorne i významovo. Jeho význam možno vymedziť ako peňažný príspevok, ktorý dostane majiteľ starého auta, ak ho dá zošrotavať a kúpi si nové. V tomto význame sa prirodzene začlenilo medzi bežné (neutrálne) slová národného jazyka. Navyše si v tomto čase žije na jazykovo-komunikačnom výslní. Patrí k najfrekventovanejším slovám nielen v bežnej jazykovej praxi, ale aj v publicistike a v politickej komunikácii. Táto jeho výrazovo-vyjadrovacia konjunktúra však zrejme nepotrvá dlho. Ak sa zmenia ekonomicko-finančné podmienky, ktoré si vyžiadali jeho utvorenie, aj ono sa dostane z komunikačného centra na perifériu. Napriek tomu však zostane trvalou súčasťou slovnej zásoby slovenčiny. Taký je osud mnohých slov. Zažiaria ako kométy a potom ich svetlo pohasne.

Dôležité je však niečo iné. Aj podstatné meno šrotovné hovorí o bytostnej väzbe medzi jazykom a spoločnosťou. Zároveň potvrdzuje, že slovo je historickou pamäťou doby i jej svedomím.

Ján FINDRA

Späť