|
|
Architektonický burič a prognostik
Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 10/2009)
Architektúru od čias antiky po celé stáročia nazývali Matkou umení. Po prechádzke našimi mestami, po sídliskách spred dvoch-troch desaťročí a popod výškové opachy, ktoré sú výsledkom stavebného boomu posledných rokov, by sme architektúre sotva prisúdili taký vznešený prívlastok. Ak by sa v mnohých prípadoch vôbec dalo hovoriť o architektúre. Zápas o jej hodnoty, reálny a užitočný vplyv v procese výstavby – to je životný údel a zanovité úsilie jedného z najvýznamnejších slovenských stavite¾ov 20. storočia Ing. arch. Štefana Svetka. Komponuje svoje urbanistické a architektonické predstavy, projektuje a publikuje bez ustania. A nemá si ani kedy uvedomia svojich osemdesiattri rokov.
Chlapec z Považia ešte aj dnes vie po pamäti nakresliť presný miestopis svojej rodnej obce Mojš – domy a dvory, všetkých sedemdesiat čísel, kaplnku, školu – jednotriedku, krčmu, vysočizné hory Malej Fatry a miesto pod lesom, kde sa stretával s kamarátmi. Najväčšími ich zážitkami bola kompa, divadlo, keď sa na ňu hnal dobytok, vynášali náklady, nastupovali ustrašení pútnici do Višňového, vlečúci sa v prachu poľných ciest sponad Terchovej a z ešte väčšej diaľky – a kryštálka pána učiteľa, primitívny prijímač rádiových vĺn, ktorý prinášal čudné praskanie z Vesmíru a správy zo sveta. Váh, pažite, kravy, hory, to bol idylický svet Svetkovho detstva – mesto bolo inou planétou, hoci Žilina ležala že by kameňom dohodil. Tam sa však chodilo len raz do roka – na výročný jarmok kúpiť detvákom ancúg a baťovky.
O svojich prapredkoch veľa nevie, predkovia – to boli múdry starký, robotný a rozhľadený otec a starostlivá mať, ktorá akoby nepoznala odpočinku, večne bola v pohybe.
Niekoľko miestnych chlapov sa muselo sem dostať zo slovanského Balkánu, kde sa mužské mená zaužívali nielen vyslovovať, ale aj písať v zdrobneline - Mirko, Branko, Radko, Zlatko, Svetko. V Mojši odjakživa týchto utečencov pred Turkami, čo nemienili obliecť janičiarsku uniformu ani ísť do otroctvo kamsi k Bosporu, nazývali len krstnými menami. Keď potom niekedy za Jozefa II. zaviedli priezviská, napísal im matrikár to meno, ktorým chlapa oslovovali. Jednému z mužov zostalo meno – Svetko. Štefan Svetko, možno zo siedmeho, možno z ôsmeho kolena, sa po celý život usiloval nerobiť menu hanbu.
Dostal dobré základy
V meštianskej škole chlapec z Mojša vynikal, po dvoch rokoch učitelia navrhli rodičom, aby ho dali radšej do gymnázia – ten má i na viac. Aj na Gymnáziu Antona Bernoláka v Žiline mal Štefan šťastie, učili tu vynikajúci profesori – doktor Ján Mjartan, vtedy azda najznámejší slovenský etnológ a folklorista, Dominik Tatarka, profesori Jičínsky, Bíroš, Berger, Kráľ. Vychovali okrem iného celé plejády slovenských výtvarníkov, trebárs bratov Hložníkovcov. Aj u mládenca z Mojša objavili kresliarske vlohy. Štefan sa pre kreslenie nadchol, a potom už len málo stačilo, aby išiel študovať architektúru do Prahy.
Bolo to hneď po vojne, u nás ešte samostatný odbor architektúry nejestvoval. V Prahe nasával atmosféru starobylého európskeho veľkomesta, jeho kultúru a dych dejín. Paláce a zákutia kamennej krásy sa stali vstupnou bránou do jeho profesionálneho života.
Architektom sa stal ešte počas školy. Ani nie preto, že architektov bolo na Slovensku málo a povojnová výstavba bola mohutná. Začalo sa to už v Prahe, kde si ho vybral Ing. arch. Dr. Lorenz do svojho ateliéru rekonštrukcie pamiatok. V roku 1950 nastúpil do bratislavského Stavoprojektu – ateliéru pre občianske a bytové stavby. Do Prahy už chodil len po zápočty a na skúšky. V ateliéri boli samí starí kozáci - šéfovia Chorváth a Miňovský, architekti Schreiber a Houdek i staviteľ Peteraj – otec básnika a textára Kamila Peteraja. Od samého začiatku pomáhal obom šéfom dokončovať vykonávacie projekty a najmä kresliť perspektívne pohľady budúcich stavieb a urbanistických celkov. Páni architekti rýchlo zistili, akého skvelého kresliara majú pri sebe.
Len čo dokončil svoju prvú samostatnú prácu – materskú školu v Plaveckom Štvrtku, prišla karta narukovať. Našťastie do Vojenského projektového ústavu. A tu ho čakali – rekonštrukcia kasárni v Kroměříži, vojenské stavby na Libave, kasárne v Bučoviciach, opevnenia na hrane "železnej opony", letiská, tankodromy, celé ulice pre dôstojníkov, napríklad Krížna v Bratislave. Každý mesiac z ústavu odchádzalo veľké dodávkové auto plné projektovej dokumentácie. Bola to svojím spôsobom dobrá škola.
V intelektuálnom a tvorivom prostredí
Krásne roky v ateliéri č. 9 bratislavského Stavoprojektu, ktorý viedol profesor Ing. arch. Dr. Martin Kusý. Povedľa budúci majstri slovenského staviteľstva a urbanizmu – Šteller, Kedro, profesor Alexy, Beňuška, Houdek, Chovanec, Ďurkovič, Talaš, Krukovská, neskôr Vilhan, Milučký, Matušík, Daříček, Konček, Skoček, Titl... V tomto intelektuálnom a tvorivom ovzduší naprojektoval Štefan Svetko veľa takých celkov a stavieb, ktoré napriek všetkým príkazom a kazom svojich čias majú dodnes hodnotu – obytný súbor na Košickej ulici so štvorprúdovou cestou – alejou, tichými kolmými uličkami a nádvoriami – a všetko tehla, s hotelom, námestím, fontánou, štvrť s nosnou ulicou, ktorá aj po päťdesiatich rokoch a s neporovnateľne hustejšou dopravou umožnila vyústenie na nový most Apollo bez jediného zásahu do koncepcie sídliska a ulice. Obytná štvrť na Račianskom mýte a Račianskej ulici s parkom a detským ihriskom, s parčíkmi medzi elegantnými budovami, s veľkoryso riešenými priestormi pre obchod. A na severnej strane ešte aj so šestnástimi sochárskymi ateliérmi s výškou cez dve podlažia...
V druhej polovici šesťdesiatych rokov proces demokratizácie spoločnosti priniesol aj nové hodnoty slovenskej architektonickej tvorby. Svojím spôsobom to bolo zlaté obdobie slovenskej architektúry. Jedným z najvýraznejších nositeľov progresu v ňom bol nesporne Štefan Svetko – prognostik i rebel.
V architektúre to patrí k sebe. Architekt nemôže myslieť len v aktuálnom čase a brať na zreteľ len jeho potreby. Architekt nesmie ani mlčať, slepo poslúchať krátkodyché príkazy politickej praxe. Jeho diela budú žiť aj o sto rokov a nemali by prekážať štýlu a potrebám, ktoré si bude vyžadovať doba našich pravnukov. Musí byť teda jedným i druhým.
Nesúhlasil s výstavbou diaľnice popri dunajskom brehu na petržalskej strane. Upozorňoval, že už štvorprúdová nevyhnutná mestská komunikácia bude znamenať isté separovanie novej mestskej štvrte od ostatných častí Bratislavy. A ak k tomu pribudnú ďalšie štyri pruhy diaľnice, so všetkými nájazdmi na mosty, zvukovoizolačnými stenami a potrebnými inžinierskymi stavbami, izolácia Petržalky od ostatnej Bratislavy bude bolestivá. Navrhoval obchvat Veľkej Bratislavy na juhu popod Petržalku s mostom až pod Slovnaftom a vyústením na diaľnicu niekde pri Ivanke i severný obchvat s tunelom pod Malými Karpatmi, odklonený niekde za Stupavou, s vyústením pred Pezinkom. Keby ho politici boli poslúchli, neboli by sme prežívali dve desaťročia totálnych upchatí Patrónky, nekonečné rady áut na petržalskom úseku diaľnice, prehustenú dopravu – vrátane kamiónov – v celej východnej časti mesta, najmä na Šancovej ulici. Po štyridsiatich rokoch prišlo na jeho slová. Než sa myšlienka bude realizovať, uplynie od Svetkovej štúdie polstoročia. Zbytočné a premárnené roky.
Aj dnes projektuje, búri sa a zápasí. Prekrásnymi štúdiami dotvoril myšlienku dotvorenia Staromestskej ulice a spojenie historického centra mesta s Hradom. Zápasí o staviteľskú čistotu Hradného vrchu s priľahlým okolím. Úporne sa snaží zachovať pravé nábrežie Dunaja v jeho zeleni, tak ako to chceli majstri architektúry v 18. storočí, keď na dvore Márie Terézie presadili vytvorenie prvého veľkého verejného parku v strednej Európe – dnešného Sadu Janka Kráľa. Už sa do neho z každej strany zahryzli developerskí dravci. Varuje pred výstavbou výškových budov priamo na pravom brehu rieky medzi Novým a Starým mostom a Mostom Apollo – zeleň by tu bola výtvarným doplnením modernej výstavby na oboch stranách Dunaja, magnetom turizmu a odpočinkom pre oči.
„Naše mestá sa stali rukojemníkmi investorov, ich tvár určujú developeri,“ varoval pred výškovou opachou pri obchodnom centre Aupark. Radní ho neposlúchli. Výsledok je tu. Veľkolepé dominanty – Hrad, budova parlamentu, Dóm a vysoké piliere Mosta SNP sa zrazu scvrkli, stratili svoju vznešenosť!
Choďte raz autom z Petržalky po Panónskej ceste na Nový most. Zabolí to. Tam, kde vládne biznis, je aj mocný Svetkov duch prislabý.
Ján ČOMAJ
Späť
Pridať komentár.
|