Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Architektonický burič a prognostik

Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 10/2009)



Architektúru od čias antiky po celé stáročia nazývali Matkou umení. Po prechádzke našimi mestami, po sídliskách spred dvoch-troch desaťročí a popod výškové opachy, ktoré sú výsledkom stavebného boomu posledných rokov, by sme architektúre sotva prisúdili taký vznešený prívlastok. Ak by sa v mnohých prípadoch vôbec dalo hovoriť o architektúre. Zápas o jej hodnoty, reálny a užitočný vplyv v procese výstavby – to je životný údel a zanovité úsilie jedného z najvýznamnejších slovenských stavite¾ov 20. storočia Ing. arch. Štefana Svetka. Komponuje svoje urbanistické a architektonické predstavy, projektuje a publikuje bez ustania. A nemá si ani kedy uvedomia svojich osemdesiattri rokov.


Chlapec z Považia ešte aj dnes vie po pamäti nakresliť presný miestopis svojej rodnej obce Mojš – domy a dvory, všetkých sedemdesiat čísel, kaplnku, školu – jednotriedku, krčmu, vysočizné hory Malej Fatry a miesto pod lesom, kde sa stretával s kamarátmi. Najväčšími ich zážitkami bola kompa, divadlo, keď sa na ňu hnal dobytok, vynášali náklady, nastupovali ustrašení pútnici do Višňového, vlečúci sa v prachu poľných ciest sponad Terchovej a z ešte väčšej diaľky – a kryštálka pána učiteľa, primitívny prijímač rádiových vĺn, ktorý prinášal čudné praskanie z Vesmíru a správy zo sveta. Váh, pažite, kravy, hory, to bol idylický svet Svetkovho detstva – mesto bolo inou planétou, hoci Žilina ležala že by kameňom dohodil. Tam sa však chodilo len raz do roka – na výročný jarmok kúpiť detvákom ancúg a baťovky.


O svojich prapredkoch veľa nevie, predkovia – to boli múdry starký, robotný a rozhľadený otec a starostlivá mať, ktorá akoby nepoznala odpočinku, večne bola v pohybe.


Niekoľko miestnych chlapov sa muselo sem dostať zo slovanského Balkánu, kde sa mužské mená zaužívali nielen vyslovovať, ale aj písať v zdrobneline - Mirko, Branko, Radko, Zlatko, Svetko. V Mojši odjakživa týchto utečencov pred Turkami, čo nemienili obliecť janičiarsku uniformu ani ísť do otroctvo kamsi k Bosporu, nazývali len krstnými menami. Keď potom niekedy za Jozefa II. zaviedli priezviská, napísal im matrikár to meno, ktorým chlapa oslovovali. Jednému z mužov zostalo meno – Svetko. Štefan Svetko, možno zo siedmeho, možno z ôsmeho kolena, sa po celý život usiloval nerobiť menu hanbu.


Dostal dobré základy


V meštianskej škole chlapec z Mojša vynikal, po dvoch rokoch učitelia navrhli rodičom, aby ho dali radšej do gymnázia – ten má i na viac. Aj na Gymnáziu Antona Bernoláka v Žiline mal Štefan šťastie, učili tu vynikajúci profesori – doktor Ján Mjartan, vtedy azda najznámejší slovenský etnológ a folklorista, Dominik Tatarka, profesori Jičínsky, Bíroš, Berger, Kráľ. Vychovali okrem iného celé plejády slovenských výtvarníkov, trebárs bratov Hložníkovcov. Aj u mládenca z Mojša objavili kresliarske vlohy. Štefan sa pre kreslenie nadchol, a potom už len málo stačilo, aby išiel študovať architektúru do Prahy.


Bolo to hneď po vojne, u nás ešte samostatný odbor architektúry nejestvoval. V Prahe nasával atmosféru starobylého európskeho veľkomesta, jeho kultúru a dych dejín. Paláce a zákutia kamennej krásy sa stali vstupnou bránou do jeho profesionálneho života.


Architektom sa stal ešte počas školy. Ani nie preto, že architektov bolo na Slovensku málo a povojnová výstavba bola mohutná. Začalo sa to už v Prahe, kde si ho vybral Ing. arch. Dr. Lorenz do svojho ateliéru rekonštrukcie pamiatok. V roku 1950 nastúpil do bratislavského Stavoprojektu – ateliéru pre občianske a bytové stavby. Do Prahy už chodil len po zápočty a na skúšky. V ateliéri boli samí starí kozáci - šéfovia Chorváth a Miňovský, architekti Schreiber a Houdek i staviteľ Peteraj – otec básnika a textára Kamila Peteraja. Od samého začiatku pomáhal obom šéfom dokončovať vykonávacie projekty a najmä kresliť perspektívne pohľady budúcich stavieb a urbanistických celkov. Páni architekti rýchlo zistili, akého skvelého kresliara majú pri sebe.


Len čo dokončil svoju prvú samostatnú prácu – materskú školu v Plaveckom Štvrtku, prišla karta narukovať. Našťastie do Vojenského projektového ústavu. A tu ho čakali – rekonštrukcia kasárni v Kroměříži, vojenské stavby na Libave, kasárne v Bučoviciach, opevnenia na hrane "železnej opony", letiská, tankodromy, celé ulice pre dôstojníkov, napríklad Krížna v Bratislave. Každý mesiac z ústavu odchádzalo veľké dodávkové auto plné projektovej dokumentácie. Bola to svojím spôsobom dobrá škola.


V intelektuálnom a tvorivom prostredí


Krásne roky v ateliéri č. 9 bratislavského Stavoprojektu, ktorý viedol profesor Ing. arch. Dr. Martin Kusý. Povedľa budúci majstri slovenského staviteľstva a urbanizmu – Šteller, Kedro, profesor Alexy, Beňuška, Houdek, Chovanec, Ďurkovič, Talaš, Krukovská, neskôr Vilhan, Milučký, Matušík, Daříček, Konček, Skoček, Titl... V tomto intelektuálnom a tvorivom ovzduší naprojektoval Štefan Svetko veľa takých celkov a stavieb, ktoré napriek všetkým príkazom a kazom svojich čias majú dodnes hodnotu – obytný súbor na Košickej ulici so štvorprúdovou cestou – alejou, tichými kolmými uličkami a nádvoriami – a všetko tehla, s hotelom, námestím, fontánou, štvrť s nosnou ulicou, ktorá aj po päťdesiatich rokoch a s neporovnateľne hustejšou dopravou umožnila vyústenie na nový most Apollo bez jediného zásahu do koncepcie sídliska a ulice. Obytná štvrť na Račianskom mýte a Račianskej ulici s parkom a detským ihriskom, s parčíkmi medzi elegantnými budovami, s veľkoryso riešenými priestormi pre obchod. A na severnej strane ešte aj so šestnástimi sochárskymi ateliérmi s výškou cez dve podlažia...


V druhej polovici šesťdesiatych rokov proces demokratizácie spoločnosti priniesol aj nové hodnoty slovenskej architektonickej tvorby. Svojím spôsobom to bolo zlaté obdobie slovenskej architektúry. Jedným z najvýraznejších nositeľov progresu v ňom bol nesporne Štefan Svetko – prognostik i rebel.


V architektúre to patrí k sebe. Architekt nemôže myslieť len v aktuálnom čase a brať na zreteľ len jeho potreby. Architekt nesmie ani mlčať, slepo poslúchať krátkodyché príkazy politickej praxe. Jeho diela budú žiť aj o sto rokov a nemali by prekážať štýlu a potrebám, ktoré si bude vyžadovať doba našich pravnukov. Musí byť teda jedným i druhým.


Nesúhlasil s výstavbou diaľnice popri dunajskom brehu na petržalskej strane. Upozorňoval, že už štvorprúdová nevyhnutná mestská komunikácia bude znamenať isté separovanie novej mestskej štvrte od ostatných častí Bratislavy. A ak k tomu pribudnú ďalšie štyri pruhy diaľnice, so všetkými nájazdmi na mosty, zvukovoizolačnými stenami a potrebnými inžinierskymi stavbami, izolácia Petržalky od ostatnej Bratislavy bude bolestivá. Navrhoval obchvat Veľkej Bratislavy na juhu popod Petržalku s mostom až pod Slovnaftom a vyústením na diaľnicu niekde pri Ivanke i severný obchvat s tunelom pod Malými Karpatmi, odklonený niekde za Stupavou, s vyústením pred Pezinkom. Keby ho politici boli poslúchli, neboli by sme prežívali dve desaťročia totálnych upchatí Patrónky, nekonečné rady áut na petržalskom úseku diaľnice, prehustenú dopravu – vrátane kamiónov – v celej východnej časti mesta, najmä na Šancovej ulici. Po štyridsiatich rokoch prišlo na jeho slová. Než sa myšlienka bude realizovať, uplynie od Svetkovej štúdie polstoročia. Zbytočné a premárnené roky.


Aj dnes projektuje, búri sa a zápasí. Prekrásnymi štúdiami dotvoril myšlienku dotvorenia Staromestskej ulice a spojenie historického centra mesta s Hradom. Zápasí o staviteľskú čistotu Hradného vrchu s priľahlým okolím. Úporne sa snaží zachovať pravé nábrežie Dunaja v jeho zeleni, tak ako to chceli majstri architektúry v 18. storočí, keď na dvore Márie Terézie presadili vytvorenie prvého veľkého verejného parku v strednej Európe – dnešného Sadu Janka Kráľa. Už sa do neho z každej strany zahryzli developerskí dravci. Varuje pred výstavbou výškových budov priamo na pravom brehu rieky medzi Novým a Starým mostom a Mostom Apollo – zeleň by tu bola výtvarným doplnením modernej výstavby na oboch stranách Dunaja, magnetom turizmu a odpočinkom pre oči.


„Naše mestá sa stali rukojemníkmi investorov, ich tvár určujú developeri,“ varoval pred výškovou opachou pri obchodnom centre Aupark. Radní ho neposlúchli. Výsledok je tu. Veľkolepé dominanty – Hrad, budova parlamentu, Dóm a vysoké piliere Mosta SNP sa zrazu scvrkli, stratili svoju vznešenosť!


Choďte raz autom z Petržalky po Panónskej ceste na Nový most. Zabolí to. Tam, kde vládne biznis, je aj mocný Svetkov duch prislabý.


Ján ČOMAJ



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.