O sudcovskej nezávislosti a sebavedomí

Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 10/2009)

Musíme sa spoliehať na múdrosť sudcov. Základ ich nezávislosti je v dostatku vedomostí a z nich vyplývajúcej odbornej suverenity a sebavedomia.

Úvahy o probléme výchovy suverénnej, sebavedomej osobnosti sudcu si dovolím začať dvoma citátmi. Prvý, ktorého autorom je Aristoteles: „Je sporné, či by sudcovia mali byť vo funkcii doživotne, pretože myseľ starne rovnako ako telo.“. Autorom druhého citátu je Platón: „Sudca, ktorý neotvorí ústa, alebo taký, čo pri bežnom vyšetrovaní, ako aj pri zmierovacích súdoch nevie povedať viac než sporné strany, nikdy nebol schopný rozhodnúť, čo je spravodlivé. Preto nie je ľahké, aby dobre súdili, ak je sudcov mnoho, ani keď je ich málo, ale sú zlí.“

Obidve myšlienky sú dobrým podnetom na širokú diskusiu. O tom, ako a či vôbec možno uskutočňovať výchovu k sudcovskej nezávislosti. Štúdium i prax advokáta, pedagóga a v neposlednom rade i výkon funkcie verejného ochrancu práv ma priviedli k presvedčeniu, že výchova je účinnou formou, ktorá môže efektívne prispievať k napĺňaniu ústavného princípu sudcovskej nezávislosti.

Z obsahu úvodných citátov, ale najmä z obsahu bodu 10 Základných princípov nezávislosti súdnictva je zrejmé, že osobami vybranými na sudcovský úrad majú byť schopní, bezúhonní jednotlivci primeraného vzdelania a právnickej kvalifikácie. Všetky metódy výberu musia zaručovať, že nedôjde k ustanoveniu sudcu z nekalých pohnútok. Funkčný postup sudcov by sa mal zakladať na objektívnom hodnotení najmä ich schopností, bezúhonnosti a skúseností. Ide o prioritný problém aj pre právnické fakulty, pretože musia zabezpečovať výchovu jedincov s právnickou kvalifikáciou a ďalej rozvíjať úroveň ich schopností i vzdelania, s ktorými na fakultu prišli. Preto upozorňujem na potrebu uplatňovania výchovy a vzdelávania pri formovaní sudcovskej nezávislosti, ktorá nemôže byť samoúčelná. Zmyslom sudcovskej nezávislosti je špecifickým spôsobom dosiahnuť spoločenský zámer, aby sa veci zverené do súdnej kompetencie vybavovali tak, že sa zabezpečí relevantná miera nezúčastnenosti. Teda nezávislosť je zameraná na konkrétnu kauzu a znamená zákaz prijímania iných informácií než dovolených, podaných formálne správnym spôsobom podľa procesných predpisov.

Sudca je však determinovaný nielen prípadom, zákonom, ale i úrovňou spoločnosti, jej vedy, a v neposlednom rade i právnym vedomím verejnosti. Optimálna pozícia sudcu je skôr závislá na vynútenom rešpekte k jeho úradu a právomoci, než na iluzórnej podpore jeho nezávislosti osobitne zo strany iných mocenských inštitúcií. Žiadny sudca sa nemôže vyhnúť rozhodnutiam, ktoré nebudú podľa predstáv vlády, politiky, želaní niektorých občanov alebo oznamovacích prostriedkov. V opačnom prípade by sa stal len lojálnym štátnym úradníkom.

Nestrannosť sudcu, ako predpoklad sudcovskej nezávislosti, sa prejavuje v náležitom inteligenčnom kvociente, vo vzdelaní, v získavaní určitej miery abstraktných informácií, praktických skúseností, ale je podmienená aj charakterovými vlastnosťami, ako sú slušnosť, schopnosť nadhľadu, sebaovládanie, ctižiadosť, atď. Aj keď na všetkých úrovniach procesov, či už občianskeho, trestného alebo iných, je činných viacero strán, žiadna z nich nepožíva také výsadné postavenie a prestíž ako sudca. Jeho hlavnou doménou je vedenie a rozhodnutie sporu. Práve tu nesie sudca plnú zodpovednosť za čestný, zákonný, včasný, nezaujatý a spravodlivý výkon spravodlivosti. Pre väčšinu nezúčastnených je najvyšším arbitrom a symbolizuje zákonnosť, no je aj organizátorom. Ako arbiter zodpovedá za ochranu práv tých, ktorí si uplatňujú svoje nároky a verejnosti za výkon civilnej i trestnej spravodlivosti.

Sudcovia majú v procese spravodlivosti najvyššie právomoci a tomu musí zodpovedať aj ich kvalifikácia, vzdelanie, skúsenosti i schopnosti. Práve toto by malo byť určujúce pre ich výber. Menovaniu neskúsených a málo vzdelaných právnikov za sudcov treba zabrániť. Nevyhnutné je, aby si osvojili umenie „sudcovať“. Z tohto dôvodu by sa mali pri výbere adeptov na sudcov zisťovať ich intelektové vlastnosti, spôsobilosť riešiť náročné abstraktné úlohy (tvorivý charakter práce sudcu). Deficit týchto vlastností vedie k pochybeniam v konkrétnych veciach, ktoré spočívajú v neznalosti alebo v nesprávnej aplikácii hmotného práva, v porušení procesných noriem, ale v mnohých prípadoch aj v neprávnickom vyhotovovaní súdnych rozhodnutí.

Na ilustráciu citát z listu dnes už bývalej funkcionárky jedného súdu verejnému ochrancovi práv: „Dovoľujem si Vám oznámiť, že predlžujem lehotu na vybavenie Vašej žiadosti z dôvodu zabezpečenia všetkých podkladov na jej riadne vybavenie.“ Keďže predmetná lehota bola lehotou zákonnou a nie sudcovskou, táto dnes už bývalá funkcionárka súdu zrejme bez toho, že by si to uvedomila, porušila zákon. Aj tento príklad z praxe potvrdzuje, že sudcovská nezávislosť sa nezaobíde bez dostatku vedomostí. Na nich sa buduje odborná suverenita a sebavedomie sudcov ako predpoklad i záruka ich nezávislého rozhodovania.

Pavol KANDRÁČ

Späť