Identita a ľudský kapitál Rómov

Slovensko, 3. 7. 2009 (Verejná správa 13/2009)

Na začiatku dvadsiateho prvého storočia máme na stole navlas rovnaké problémy rómskych komunít, ako ich mala Mária Terézia. Pred dvoma rokmi prijatá strednodobá vládna koncepcia ich povznesenia je sľubná, ale plody prinesie najskôr o desať, pätnásť rokov. Na niektoré otázky však treba odpovedať oveľa skôr, ako to ukazuje vo svojom príspevku doc. PhDr. Tibor Loran, PhD., z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave.

November 1989 priniesol prudký obrat v povojnovom riešení problémov rómskych komunít. Pomerne úspešný systém sa rozpadol a znovu nastal čas kampaní, tentoraz aj za medzinárodnej účasti, ale s mizivým efektom. Vynaložené milióny korún sa podeli nevedno kam a zostalo len to, čo v Bruseli, Štrasburgu, Washingtone a New Yorku vnímajú ako rómsky problém.

Lenže nejde o jeden problém, ale o klbko problémov, ktoré bude treba trpezlivo a dôsledne rozmotávať. Problematické nie je celé etnikum, ale jeho spoločensky vylúčená časť. Oficiálna štatistika nám na to jasnú odpoveď nedáva. Podľa sčítania ľudu v roku 2001 sa k rómskej národnosti prihlásilo zhruba deväťdesiattisíc občanov. Ale odhadom a neoveriteľne sa uvádza päťnásobok! Odhady dávajú veľký priestor na špekulácie i politickú manipuláciu. Pozvoľná asimilácia urobila z Rómov Maďarov (najmä na južnom Slovensku), Slovákov, Čechov, Ukrajincov, ale k rómskym koreňom sa nehlásia ani vtedy, keď živoria v rómskej osade alebo mestskom gete.

Majoritná spoločnosť – a to sa zďaleka netýka iba Slovenska – nemá už na čo čakať. Ak spôsob života sociálne vylúčených a marginalizovaných Rómov je neakceptovateľný už dnes, tak v projektovanej znalostnej spoločnosti bude jednoducho nemysliteľný. Je tu aj iné nebezpečenstvo, signalizované z viacerých členských krajín Európskej únie: ekonomický, sociálny a kultúrny problém inorodej menšiny sa stane problémom rasovým, na ktorom sa vďačne priživuje krajná pravica a rôzne militantné nacionalistické a náboženské hnutia.

Právomoc a zodpovednosť samospráv

Pri súčasnom stave spoločenského civilizačného vývoja poznačeného svetovou hospodárskou krízou v obraze Rómov dominuje ich ustavične sa zvyšujúci počet, nezamestnanosť, chudoba, bieda, zaostalosť a živorenie v etnicky segregovaných osadách, mestských štvrtiach, unimobunkových a iných getových osídleniach. Odhadujeme, že u nás existuje viac ako tisíc takýchto osídlení. Predstavujú jeden z najkomplikovanejších bodov samosprávnej politiky, lebo výrazne ovplyvňujú postavenie Rómov medzi väčšinovým obyvateľstvom, na lokálnom trhu práce i v sociálnej sieti. Mestám a obciam pripadla vážna úloha a povinnosť: vytvoriť potenciál ľudského kapitálu dnes už sociálno-ekonomicky degradovanej časti rómskej populácie.

Strategickým miestom komunálnej politiky sa stávajú materské a základné školy, ktoré spravujú mestá a obce. Nemajú ľahkú úlohu, lebo často musia prekonávať negatívny vplyv výchovne slabého, či skôr retardujúceho rodinného prostredia. Čo malý Róm zmešká v materskej a základnej škole, už nikdy v živote nedobehne, taká je skúsenosť. Smiať sa a či plakať nad rómskym starostom, ktorý sa chváli, že síce skončil iba šesť tried základnej školy, o jednu menej ako jeho predchodca, ale má čistý trestný register? Mávnuť rukou sa nad tým nedá, určite nie na mestských magistrátoch a obecných úradoch. Rómski záškoláci a repetenti, ktorí budú vedieť akurát prerátať si sociálne dávky a podpísať ich prevzatie, zostanú na ťarchu štátu i samospráve. Mestá a obce si budú môcť len zaknihovať ďalších sociálne vylúčených, neprispôsobivých, často konfliktných mladých ľudí, bez vzdelania, bez práce a bez šancí dostať nejakú prácu, s negatívnou hodnotovou orientáciou, s príživníckym spôsobom života, odkázaných na dávky v hmotnej núdzi a iné sociálne intervencie.

Kto je Róm

Mnohí učitelia základných škôl, sociálni, zdravotnícki, misijní pracovníci, volení funkcionári i úradníci krajských samospráv, mestských magistrátov a obecných úradov sa pýtajú, koho vôbec majú považovať za Róma. Presná odpoveď by im pomohla definovať cieľovú skupinu programov a projektov adresovaných na pomoc hendikepovanej rómskej populácii. Je to zároveň dôležitý predpoklad úspešnosti žiadostí o príspevky z eurofondov, granty a rôzne dotácie. Lenže ako vtesnať do byrokratických kolóniek sociálne a kultúrne vylúčených Rómov, ktorí sa hlásia k rôznym národnostiam, dokonca i k cigánskej, len nie k rómskej?

Všeobecne známe sociálne, bytové, vzdelávacie, zdravotné, vzťahové a ďalšie problémy rómskych občanov často podmieňuje aj ich zjavná príslušnosť k rómskej menšine, preferované a uplatňované hodnoty a sociálne normy v ich životnej stratégii a im vlastné kultúrne prejavy. To sa ťažko zakrýva oficiálnym konvertovaním na inú národnosť. Ak máme definovať a charakterizovať cieľovú skupinu programov a projektov, musíme vziať do úvahy okrem reálneho sociálneho postavenia a odkázanosti aj antropologické a kultúrne špecifiká Rómov. To platí aj pri samotnej realizácii adresne zameraných, špecifických sociálnych intervencií. Ale ak majú byť úspešné, nemali by byť prioritne podmieňované zjavnou príslušnosťou občana k rómskej minorite, ale jeho odkázanosťou na vonkajšiu pomoc.

Takýto prístup, prirodzene, sťažuje zber etnických dát za účelom voľby špecifických intervencií a odôvodňovania výpomocných programov a projektov. Mnohí Rómovia si totiž uvedomujú, že príslušnosť k rómskej minorite vyplýva iba z toho, ako vnímajú seba samých. Okrem toho zákon o ochrane osobných údajov nedovoľuje zber etnických dát, u ktorých nie je dopredu vyžiadaný výslovný súhlas na ich spracovanie a istota, že nebudú zneužité na iné než presne stanovené účely.

Pre potreby samospráv, vzdelávacích, sociálnych, zdravotníckych, misijných a iných inštitúcií môžeme za marginalizovaných Rómov považovať osoby so štyrmi charakteristikami: 1. Väčšinové obyvateľstvo ich vníma ako Rómov, či Cigánov na základe vizuálnej identifikácie. 2. Deklarujú svoju príslušnosť k rómskej národnostnej menšine ako celku, alebo k lokálnemu rómskemu spoločenstvu žijúcemu v osade, či inom osídlení a samy ho považujú za rómske, cigánske. 3. Vytvárajú územne a sociálne ohraničené lokálne rómske spoločenstvá v rôznych typoch osídlení. 4. Vzhľadom na spôsob života v osadách, či iných segregovaných osídleniach sú sociálne odkázaní.

Špecifiká rómskej problematiky

Marginalizovaní Rómovia predstavujú špecifickú cieľovú skupinu samosprávnych vzdelávacích, sociálnych, zdravotníckych intervencií a opatrení, ako aj v procesoch kreovania jej potenciálu ľudského kapitálu. Výrazných charakteristických znakov marginalizovanej špecifickej cieľovej skupiny žijúcej v obecných osadách, mestských štvrtiach, unimobunkových getách, či iných osídleniach je však viac.

Extrateritoriálnosť. Etnické spoločenstvo nemá vlastné územie a kultúrnu príslušnosť k inému štátu tak ako iné minority.

Lokálne subminoritné etnické celky. Na území jednotlivých osád vo väčšej miere tvoria jednotný etnický subminoritný celok. To znamená, že sa hlásia k olašskej alebo k rumungro subminorite.

Rómsky jazyk ako nástroj komunikácie. Príslušný lokálny alebo regionálny dialekt slúži len na dorozumievanie členov špecifickej cieľovej skupiny žijúcej v konkrétnej osade, alebo inom rómskom osídlení.

Indiferentný postoj k vlastnej etnicite. Väčšia časť členov špecifických cieľových skupín zjavne prejavuje svoj individuálny ľahostajný postoj k rómskej národnosti.

Existenčná segregovanosť. Jednotlivé rómske spoločenstvá zväčša existujú v extravilánových častiach obcí a v uzatvorených mestských častiach, ktoré sa vyznačujú deficitom štandardnej infraštruktúry a obmedzeným prístupom k civilizačným službám.

Sociálna retardovanosť a marginalizácia. V porovnaní s okolitou populáciou v mestách a obciach je výrazná.

Sociálny status v meste a obci. Je najnižší, s negatívnym obrazom. Na jeho zmenu akoby špecifická cieľová skupina rezignovala.

Deficit existenčnej stratégie v 21. storočí. Špecifické cieľové skupiny žijúce v osadách, či iných osídleniach doteraz nedokázali vynaložiť potrebné úsilie na to, aby väčšinovej populácii deklarovali novú stratégiu svojej existencie v tomto miléniu.

Exkludovanosť. Prejavuje sa vyradením z hlavného spoločenského prúdu života v obci alebo meste, prežívaním na okraji verejného záujmu..

Nedosiahnuteľnosť vyššieho statusu a výhod. Príslušnosť k rómskej menšine je veľkou prekážkou v snahe o spoločenský postup. Rómovia ťažko využívajú výhody bežne vyplývajúce z príslušnosti k minorite.

Deficit lokálnych občianskych a politických elít. Rómovia na Slovensku doteraz nedokázali vytvoriť ani jednu štandardnú politickú stranu alebo občianske združenie, ktoré by ich mohli navonok zastupovať a chrániť ich záujmy a potreby v celoštátnom, regionálnom alebo lokálnom meradle.

Deficit štandardnej komunikácie s väčšinovou populáciou. Členovia špecifických cieľových skupín v obciach a mestách sa často dostanú do medziľudských konfliktov s väčšinovou populáciou. Verejná mienka je polarizovaná, majorita i minorita operuje tradičnými stereotypmi a predsudkami.

Preferencia existenčne krátkodobých životných stratégií. Marginalizovaní Rómovia sa zameriavajú iba na prežitie zo dňa na deň. Výrazne sa orientujú na okamžité uspokojovanie pociťovaných biologických a sociálnych potrieb - i za cenu páchania trestnej činnosti.

Absencia sociálnej solidarity s inými Rómami. Solidarita sa prejavuje iba v rámci pokrvne rodových väzieb, ale k Rómom mimo týchto väzieb nie.

Chudoba spôsobilostí. V plnom rozsahu sa prejavuje v ich individuálnom a skupinovom potenciáli ľudského kapitálu. Až 97 percent dospelej rómskej populácie nedisponuje takým individuálnym potenciálom, ktorý by mohol byť použiteľný v sektoroch vedomostnej ekonomiky.

Nulový status na trhu práce. V podstate individuálna a celogeneračná celoživotná nezamestnanosť a odkázanosť na nekvalifikovanú a príležitostnú prácu.

Aktívny status v sociálnej sieti. Skoro všetci marginalizovaní Rómovia sú poberateľmi dávok v hmotnej núdzi a sú odkázaní na intervencie príslušných odborníkov.

Reprodukcia chudoby a biedy. Časť prežíva v chudobe, časť už v biede. Svojím spôsobom života a rodinnou výchovou odovzdávajú svoj osud ďalším generáciám.

Deficit príležitostí na vykonanie potrebných zmien. V porovnaní s ostatnými menšinami a väčšinovou populáciou sú ich šance dosiahnuť v dohľadnom čase výraznejšie zmeny mizivé. Situáciu komplikuje hospodárska kríza sprevádzaná rastom nezamestnanosti, zvlášť výrazne sa prejavujúcej medzi Rómami.

Znehodnotený ľudský kapitál

Hybnou silou doteraz akejkoľvek sociálnej transformácie je výlučne človek, skupiny, komunity a ľudské spoločenstvo ako celok. Za individuálny potenciál Róma, rómskej skupiny, či rómskeho spoločenstva tak ako u hociktorého iného občana považujeme celkovú schopnosť a spôsobilosť podať potrebné výkony, dosiahnuť požadované výsledky a vykonať zmeny tam a v tom, čo predstavuje nielen individuálnu, ale i spoločenskú potrebu, čo je aktuálne a žiaduce v danom čase a priestore. Za ľudský kapitál Rómov považujeme všetky ich produktívne schopnosti, vedomosti, zručnosti, návyky, kvalifikácie, vzorce správania, hodnoty, motiváciu, tradície a zvyky. Toto všetko sa premieta do ich životnej stratégie, názorov a postojov k vlastnému životu, k svojej rodine a k okolitému obyvateľstvu. Otázkou je, či sa tento ľudský kapitál dá užitočne uplatniť – na trhu práce, ale i v ktorejkoľvek inej spoločenskej sfére.

Sociálna odkázanosť marginalizovaných Rómov, u mnohých už celoživotná nezamestnanosť, pologramotnosť až analfabetizmus signalizujú, že nie sú dostatočne pripravení na život a prácu v súčasnej spoločnosti. To nie je zlyhanie jednej inštitúcie, to je reťaz zlyhaní viacerých inštitúcií. Na okraj spoločnosti vytlačení Rómovia najbolestnejšie doplácajú na vlastnú nechuť k vzdelávaniu a na nedostatok účinnej motivácie i tlaku zo strany majoritnej spoločnosti. Alarmujúci je fakt, že základné školy ročne opúšťa približne pätnásťtisíc rómskych chlapcov a dievčat, pričom väčšina z nich v dospelosti bude mať nulový status na trhu práce, ale primárny v sociálnej sieti. Nad tým nemožno bezmocne, či dokonca ľahostajne pokrčiť plecami. Títo nedovzdelaní mladí ľudia budú totiž dozrievať v zaostalom a demoralizujúcom rodinnom a komunitnom prostredí, budú sa vyhýbať práci, ale nie úradom práce, navyknú si na príživnícky život pri skromných sociálnych dávkach, na záhaľku, alkohol, prípadne aj drogy, stanú sa z nich fyzicky, psychicky a sociálne nedozretí rodičia a deťom odovzdajú svoju bezútešnú a bezperspektívnu životnú štafetu.

Náčrt aktuálnych riešení

Neutešená situácia marginalizovaných Rómov a rastúce nároky na kvalitu populácie môže samosprávnych činiteľov zvádzať k radikálnym riešeniam, možno i na hrane zákona a humanity. Taký postup nemôžu ospravedlniť ani núdzové úsporné opatrenia prijímané v dôsledku hospodárskej krízy. Konať však treba rýchlo, cieľavedome, dôsledne, ale hlavne so znalosťou veci.

Napriek rozsiahlej ingerencii štátu nemôže miestna samospráva očakávať, že lokálny status Rómov a ich sociálnu odkázanosť bude riešiť splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity, ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy. Každá osada, každé mestské geto je osobitný problém, na ktorý nie je univerzálny recept. Riešenia musí hľadať a nájsť každá samospráva sama.

Mestá a obce ako zriaďovatelia materských a základných škôl majú právomoc i zodpovednosť vykonať také opatrenia, ktoré skvalitnia vzdelávanie rómskych detí v súlade s potrebami spoločnosti a s prihliadnutím na poznatky modernej pedagogiky, sociológie a psychológie.

V priestoroch základných škôl by sa mali počas víkendov organizovať nedeľné kurzy gramotnosti pre dospelých rómskych občanov. Pomohlo by to postupne meniť vzťah rómskych rodičov k vzdelávaniu ich detí a ku škole.

Samospráva v súčinnosti so štátnymi inštitúciami a odborníkmi nesmie pripustiť zaraďovanie mentálne zdravých rómskych detí do špeciálnych základných škôl. Keď mentálne zdravý jedinec opustí takýto typ školy, je v dospelosti na ťarchu mesta a obce.

V blízkosti rómskych osád a iných segregovaných osídlení treba zriadiť kvalifikovane obsadené mestské a obecné komunitné centrá pre sociálne odkázaných Rómov, aby cielenou individuálnou prácou menili ich životnú stratégiu a rozvíjali ich individuálny potenciál pre potreby regionálneho a miestneho trhu práce.

Do personálnej štruktúry mestských magistrátov a obecných úradov treba prijať odborne pripravených a ľudsky zrelých terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí budú priamo v rómskych spoločenstvách pomáhať sociálne odkázaným Rómom v riešení ich osobných i rodinných problémov.

Treba prelamovať pasivitu marginalizovaných Rómov a viesť ich k pocitu zodpovednosti za seba i za ich rodiny. Iniciatívu a pomocnú ruku štátu a samosprávy zameranú na ich sociálne a kultúrne povznesenie by mali prijať ako jedinečnú príležitosť vymaniť sa z biedy a zaostalosti.

Pod spoločným patronátom Združenia samosprávnych krajov Slovenska (SK 8), Združenia miest a obcí Slovenska a Únie miest Slovenska by sa mali urýchlene vypracovať opatrenia, ktoré by umožnili mestám a obciam riešiť tie najpálčivejšie dôsledky marginalizácie v zamestnávaní, vo vzdelávaní a v bývaní.

Skúsenosti z neefektívne vynakladaných prostriedkov v minulých rokoch nás vedú k záveru: z procesu tvorby, schvaľovania a realizácie programov a projektov zameraných na zlepšenie situácie sociálne vylúčených a marginalizovaných rómskych komunít treba odstrániť roztrieštenosť, živelnosť, improvizáciu, povrchnosť, šablónovitosť a špekulatívnosť. Namiesto drahých, okázalých, masmediálne a politicky preferovaných podujatí treba dať prednosť drobnej každodennej práci v teréne.

Tibor LORAN

Späť