|
|
O pravopise slov a slovných spojení
Slovensko, 3. 7. 2009 (Verejná správa 13/2009)
Nedávno som dostal od nášho čitateľa A. G. z Brezna podnetný list, v ktorom mi poslal viacero zaujímavých otázok. Jedna z nich sa zdanlivo týka pravopisu. V skutočnosti však ide aj a predovšetkým o logiku jazyka a zmysel konkrétnej výpovede, kontextu i celého textu. Náš čitateľ sa priznáva, že nevie, kedy má písať slová typu nakoniec/na koniec, potom/po tom, poobede/po obede ako jedno slovo a kedy tu ide o dve samostatné slová. Zaujíma ho najmä to, na základe akých kritérií má tento pravopisný problém riešiť.
Ako som už naznačil, pravopis uvedených príkladov (jedno slovo – dve slová) je podmienený ich funkčným uplatnením vo významovom pláne vety alebo aj širšieho kontextu. Pravdaže, táto pravopisná odlišnosť súvisí aj s ich morfologickou platnosťou a vetnočlenskou funkciou. O čo tu ide?
Slová nakoniec, potom, poobede sú časové príslovky, ktoré vyznačujú hranice, v rozmedzí ktorých prebieha, odohráva sa dej vyjadrený v prísudku vety. Zo syntaktického hľadiska majú platnosť príslovkového určenia času. Spojenia na koniec, po tom, po obede sú predložkové pády, v ktorých sa predložka spája s podstatným menom (obed, koniec) alebo zámenom (to). Ako vetný člen sú aj tieto predložkové spojenia spravidla príslovkovým určením času. Pravopisný problém zrejme súvisí s tým, že aj ako príslovky (jedno slovo), aj ako predložkové pády (dve slová) majú rovnakú syntaktickú platnosť. „Odpovedajú“ na otázku, kedy sa odohráva/odohral slovesný dej vyjadrený v prísudku vety.
Ilustrujme si túto vecnú, jazykovú a pravopisnú situáciu konkrétne, a to na výrazoch pritom a pri tom. Rozdiel sledujme spolu tak, že pomenujem dôvod, prečo si istý významový kontext žiada príslovku pritom a v inom kontexte treba využiť predložkový pád pri tom.
Ako som naznačil, v základnom význame je slovo pritom príslovka času. Má taký význam ako príslovky zároveň, súčasne, popritom, s ktorými je v synonymickom vzťahu. To znamená, že ich vo vete môžeme bez zmeny jej zmyslu striedať. Zo syntaktického hľadiska je to príslovkové určenie, ktoré rozvíja sloveso. Vymedzuje čas, v ktorom sa odohral alebo odohráva dej vyjadrený v prísudku vety. Príklad: S priateľom sme sa prechádzali popri rieke a pritom sme sa rozprávali. Význam tejto vety možno parafrázovať: „vtedy, v tom čase, keď sme sa prechádzali, súčasne, zároveň, popritom sme sa aj rozprávali“. Predložka pri a pád zámena to tvoria jedno slovo, príslovku času, ktorá vymedzuje čas, kedy sa priatelia rozprávali (=keď sa prechádzali).
O iné významové súvislosti ide vo vete Večer sme si pri táboráku aj zaspievali a pri tom speve sme zabudli na každodenné starosti. Predložka pri a tvar zámena to tvoria predložkovú väzbu. Predložka si zachováva svoj predložkový význam a zámeno sa ako prívlastok vzťahuje na podstatné meno spev. Preto ich zapisujeme ako dve slová. Reč je teda o tom speve, pri ktorom speváci zabudli na bežné starosti.
Ako zaujímavosť dodávam, že sú aj prípady, keď sa významový a funkčný rozdiel medzi príslovkou a predložkovou väzbou odrazí aj na pravopise predložky: Spočiatku mi učenie veľmi nešlo. – Pamiatka pochádza z počiatku stredoveku. Predložku v druhej vete vyslovujeme ako s (ide o tzv. spodobovanie), v písanej forme má podobu z, lebo sa spája s druhým pádom podstatného mena počiatok.
Osobitne sa ešte pristavme pri príslovkách nakoniec a dokonca, ktoré vo svojom liste uvádza náš čitateľ. Podľa neho boli v uvedených príkladoch zapísané v nesprávnej pravopisnej podobe. Prvý príklad: To najdôležitejšie na koniec. V tomto prípade však treba súhlasiť s pôvodným pravopisným riešením. Citovaná veta uvádza posledný odsek komentára v jednom denníku. Autor sa rozhodol vygradovať obsah svojho komentára tak, že na jeho konci uvedie obsahový „bonbónik“, aby takto zároveň argumentačne potvrdzoval obsah, ktorý rozvádzal v jadrovej časti textu. Tento argument uvádza v poslednom odseku svojho textu, v jeho záverečnej časti, ktorá spolu s úvodom rámcuje obsah rozvádzaný v jadrovej časti. Uvádza ho teda záverom, na záver, na konci, dáva ho na koniec. Opodstatnenosť tohto riešenia potvrdí príklad, v ktorom ide o príslovku: Nakoniec sa môj partner dal presvedčiť a moju ponuku prijal.
Iná je situácia v druhom príklade: Politici si tiež dávajú lehoty, kedy do debát pôjdu a kedy nie – ako naposledy Vladimír Mečiar, ktorý ohlásil, že dokonca septembra do Markízy nepôjde. Slovo dokonca je častica, ktorá vyzdvihuje, zdôrazňuje slovo alebo spojenie slov, pred ktorým stojí. V konkrétnom texte ju možno nahradiť časticami ba, ešte, ba ešte: Nepustil ma dnu, dokonca (=ba ešte) mi aj nadával. Je zrejmé, že v príklade nášho čitateľa nejde o takýto význam, a teda sa tam mala použiť predložková väzba do konca (septembra).
Ako vidieť, rozhodovanie o tom, či v konkrétnej vete ide o príslovku, respektíve časticu, ktorú zapíšeme ako jedno slovo, alebo o predložkovú väzbu, ktorá sa skladá z dvoch slov, nie je pravopisný, ale vecný problém. Predpokladá to logický pohľad na obsah vety a na kontext, do ktorého ju včleňujeme. Aj takto sa potvrdzuje, že jazykom sa iba vyjadruje a potvrdzuje to, čo autor ukladá do hĺbkového, obsahového podložia svojho prejavu. Dokonca aj tento vecný a pravopisný detail hovorí o jeho práci s textom. Lebo tvorba textu je od začiatku do konca tvorivý akt.
Ján FINDRA
Späť
Pridať komentár.
|