Šetrenie je jedinou cestou k prežitiu

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 15-16/2009)

Doc. Ing. Peter STANĚK, CSc., vedecký pracovník Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied a poradca predsedu vlády, nedávno v rozhovore pre náš časopis zdôraznil nevyhnutnosť prehodnotiť globálnu stratégiu ľudstva. Túto myšlienku rozvinul v pohľade na postupy pri riešení dopadov svetovej hospodárskej krízy a na budúcnosť Slovenska načrtnutú v dlhodobej vízii jeho rozvoja.

Súčasná kríza nie je obvyklou krízou. Je to kríza hodnôt, kríza mravnosti, etiky. Ekonomika nemôže riadne fungovať bez mravnosti. Všetky dnešné virtuálne fiančné produkty a podvody vo finančnej sfére i ďalších sférach sú založené na nemravnosti a neetickosti. To si žiada generálne prehodnotenie postojov každého z nás - od vládnych štruktúr a veľkých podnikateľov až po radových občanov. Zatiaľ je toho sebauvedomenia a sebahodnotenia veľmi málo. Rovnako je to s vedomím zodpovednosti – voči spoločnosti, národu, mestu, obci, spoluobčanom, rodine i prírode. Súčasná spoločnosť si zakladá na materiálnej spotrebe za každú cenu – tá je cieľom i kritériom. Mnoho ráz vidíme snahu vyrábať veci, ktoré vlastne nepotrebujete, ktoré sú zbytočné, ale vytvárate produkciu a pracovné miesta, aby ste zarobili peniaze, za ktoré zase len kúpite okrem potrebných vecí aj nepotrebné. Preto stojí pred celou ľudskou spoločnosťou zásadná otázka: ak je kultúra spotreby nezmyselná, zvrátená, kapacity na uspokojovanie umelých potrieb zbytočné, ako nájsť novú, racionálnu kvalitu života?

Dospeli sme k zdanlivému paradoxu. Na jednej strane sú krajiny, ktoré majú reálne finančné zdroje, ktoré vlastnia suverénne fondy. Taká je napríklad Čína, Venezuela, Rusko, Saudská Arábia, Katar. Na druhej strane sú krajiny, ktoré vlastnia virtuálne aktíva, figurujúce iba na papieri, ale reálne nesplatiteľné. Zároveň napríklad USA dlhé roky žili na dlh a paradoxne ich úverovali najchudobnejšie krajiny, ktoré si kupovali americké štátne dlhopisy a z nich financovali ten obrovský deficit osemsto až deväťsto miliárd dolárov, ktoré každý rok potrebovali Američania ako zahraničné zdroje.

Nepoučiteľní Američania

Ale zreálnila sa spotreba v USA? Odkryli sa všetky podvody a nekalosti, ktoré tam existovali vo finančnej sfére? Ukázalo sa, prečo špekulácie na komoditných trhoch viedli k enormnému nárastu cien potravín v čase, keď sa urodilo najviac pšenice alebo ryže? Došlo azda k tvrdému postihu a potlačeniu týchto doslova zločineckých praktík na svetových finančných trhoch?

Na druhej strane sa veľmi jasne ukazuje, že ekonomické presilenie Spojených štátov sa prejavilo v plnej nahote. Nemôžu vládnuť celému svetu, nemajú na to ani sily, ani možnosti. Dochádza k prepolarizovaniu ekonomického rozvoja, napríklad do Ázie. Sú aj iné zaujímavé javy. Napríklad Čína expanduje zvláštnym spôsobom do Afriky. Rusi sa stále viac ekonomicky angažujú v Južnej Amerike. Okrem toho Južná Amerika posilňuje vlastnú kontinentálnu integráciu.

Američania na to reagujú úvahami o amere ako spoločnej mene USA, Kanady a Mexika. Stále viac sa ozývajú hlasy, že odstúpenie od bretton-woodských dohovorov v roku 1974 bolo chybou, pretože zlatý štandard zväzoval vládam ruky pri tlačení bankoviek a razení mincí bez akéhokoľvek krytia. Dnes sme svedkami toho, že federálny centrálny systém USA vytlačí ďalšie dva bilióny dolárov, ale s akým krytím? Vytlačia cenné papiere za ďalšie dva bilióny dolárov, ale akú cenu budú mať, keď už predchádzajúcich dvadsať biliónov cenných papierov sa pohybuje po svete a stále strácajú na hodnote? Ak sa tieto veci neodkryjú práve na takých fórach, ako bol summit G20, ako možno hovoriť o novej finančnej architektúre, o novej medzinárodnej dohode, ktorá bude korektná, ako sa vyhnúť tomu, aby Američania opäť nedobehli ostatný svet tým, že nanútia krajinám svoje cenné štátne papiere, tvrdiac, že majú najväčší trh a pokiaľ tento trh nepodporia, nemajú šancu vyjsť z krízy?

Tragický scenár

Musíme konštatovať, že doterajšia politika mnohých národných vlád vedie k zachovaniu tohto krízového, nevyrovnaného a nestabilného stavu. Naopak, vedie k revitalizácii príčin, ktoré doviedli svet ku globálnej finančnej a následne hospodárskej kríze. Pokiaľ sa toto nezmení, tak môžu mať pravdu pesimisti, ktorí predpovedajú, že neriešenie skutočných príčin krízy povedie k výraznému nárastu politickej nestability, k sociálnym búrkam, k populizmu, čo môže vyústiť do regionálnych konfliktov, nevylučujúc na konci konflikt globálny. Zatiaľ je história ľudstva známa tým, že človek pri neriešiteľnosti niektorých problémov zvolil vojenskú konfrontáciu, pretože tá vymazala väčšinu záväzkov, dlhov, pravidiel a viedla k vytvoreniu nových mocenských pólov a štruktúr vo svete.

Vojny zjednodušili a či skôr sprimitívnili život natoľko, že ľudia na ich konci boli radi, že mali kúsok chleba, pohár vody a nebo nad hlavou. Práve preto aj ten obrovský tlak médií na spotrebu, na život v zadlžovaní je veľmi nebezpečný. Naše médiá hýria reklamami a inzerátmi, ponúkajúcimi spotrebiteľské pôžičky. Varovaní pred neuváženými a neracionálnymi úvermi je strašne málo. Znovu sa máme vrátiť k prameňom súčasnej hospodárskej recesie? Šetrenie a úspory vlád, podnikov, finančných ústavov, obyvateľstva, zreálnenie spotreby aj vo vzťahu k prírodnému bohatstvu, ktoré má ešte ľudstvo k dispozícii, je jedinou cestou k prežitiu.

Slovensko na prestupnej stanici

Mnohí sa pýtajú, či má zmysel za súčasných podmienok pokračovať v ceste k znalostnej spoločnosti, či netreba načas rezignovať na tento cieľ.

Znalostná ekonomika ako základ znalostnej spoločnosti je zvláštny jav. To nie je fenomén iba našej doby. Mali ju už v starobylom Egypte. Keby kňazi neboli vedeli predpovedať, kedy sa zvýši hladina Nílu, aby sa zasialo pred tým, než voda zaplaví polia, a zobrala sa úroda po tom, keď voda ustúpi, tak by bolo bývalo poľnohospodárstvo stratené. Práve toto výrobné odvetvie ako prvé uplatnilo znalostnú ekonomiku.

Dnes často spájame znalostnú ekonomiku iba s informačnými technológiami. Hľadíme na ne ako na spásu a ako prostriedok, ktorý pomôže nahradiť stratené pracovné miesta v poľnohospodárstve, priemysle, službách novými. Je to mýtus. Pri prvej a druhej generácii znalostných technológií sa vytvárali interné a externé tímy hardveristov a softveristov, na objednávku sa vytvárali veľké projekty. Štvrtá, súčasná generácia informačných technológií si nevyžaduje veľké tímy. Dostávate hotové, plne automatizované projekty. Ak nefungujú, tak zavoláte obslužné centrum a to vám poradí, čo máte urobiť s nefungujúcim softvérom.

To znamená, že obrovský rozmach v informačnom sektore je už za nami. Sektor sa zúžil. Okrem toho aj sektor služieb sa postupne nasycuje a v dnešnej podobe neprežije. Mohli by však vzniknúť nové oblasti činnosti, ako je ekologizácia spoločnosti, ktoré by mohli priniesť státisíce pracovných miest a vytvoriť veľmi zaujímavý obchodný priestor. Majú však jeden problém – niekto ich musí zaplatiť a aby ich mohol zaplatiť, tak sa musíme vzdať časti dnešnej klasickej spotreby, aby sme zaplatili ekologizáciu spoločnosti a našim deťom odovzdali ekologicky prijateľnú spoločnosť. To je znalostná ekonomika.

Keď sa však bavíte s technikmi a informatikmi, tak tí majú o nej inú predstavu. Personalisti a pedagógovia vám budú rozprávať o celoživotnom vzdelávaní. Postavili sme však náš vzdelávací systém tak, aby jeho jadrom bolo celoživotné vzdelávanie? Všeobecne sa tvrdí, že po skončení vysokej školy budete musieť dva, tri razy zmeniť profesiu podľa ponuky na trhu práce a zmien kvalifikačných nárokov. Ale kto vás bude rekvalifikovať v tridsiatke, štyridsiatke alebo päťdesiatke, keď formálny školský systém je založený predovšetkým na stupňovitom formalizovanom vzdelávaní?

Veda potrebuje podporu

Pokiaľ budete hovoriť o inováciách a technológiách, ktoré sú významným fenoménom a podmienkou znalostnej ekonomiky, vyžadujú takzvaný hierarchický systém – základný výskum, aplikovaný výskum, podnikové inovácie, celkové spoločenské uplatnenie, povýrobný servis, komunikáciu so zákazníkmi a rozšírenie nových technológií.

Čo z toho reťazca máme na Slovensku? Podnikový výskum je prakticky zlikvidovaný, aplikovaný výskum okrem pár vzácnych pozostatkov tiež zmizol. Zostal nám základný výskum v Slovenskej akadémii vied, aj ten zredukovaný na polovicu. Veľkí transnacionáli, ktorí k nám prichádzajú, nepotrebujú náš základný výskum. Prichádzajú z hotovými technológiami, s vlastným know-how. Výnimku predstavuje projektová príprava nových prevádzok, ktorú vykonali naši špecialisti vo Volkswagene pre podnik v Číne, prípadne projekty pripravované vo výskumnom centre Siemensu v Michalovciach. To je veľmi málo lastovičiek na skutočnú jar.

Okrem toho inovačná stratégia by mala odpovedať na jednu kľúčovú otázku. Dnes novinka nevznikne tak, že sa geniálny inovátor tuho zamyslí, ale vzniká v trvalom procese komunikácie so zákazníkmi. Na základe ich požiadaviek, skúseností a názorov sa vytyčuje predpokladaný smer inovačného výskumu. To však nemáme v žiadnej našej firme. Podstatou snahy väčšiny je prežiť v súčasnom marazme. Zahraniční podnikatelia to nepotrebujú, lebo náš trh je príliš malý na to, aby sa unúvali zisťovať názory našich spotrebiteľov. Preto je kľúčovou otázkou budúcnosti znalostnej ekonomiky obnovenie vertikálnych súvislostí – od vzdelávania a inovácií až po uplatnenie v praxi.

Keďže dnes sa stávajú hlavným limitom pre inovatívne technológie ekologické parametre, napríklad výrobné zaťaženie životného prostredia, recyklovateľnosť vyrábanej produkcie, tak si môžeme vybrať, ktorú časť spomínanej vertikály a akým spôsobom chceme preferovať. Ale ak si povieme, že nám stačí základný výskum a ostatné ponecháme na voľnobeh, tak je to omyl. Znalostná ekonomika si vyžaduje maximálne vzdelané a kvalifikované obyvateľstvo, profesne a odborne flexibilné. Tiež znamená reálnu aktivizáciu myslenia a nápadov ľudí, čo prináša veľký efekt z hľadiska zdokonaľovania technológií výroby a služieb. Na to potrebujeme stimulačný mechanizmus a historickú trpezlivosť.

Poznáme dve axiómy výskumu. Ak je z desiatich projektov úspešná pätina, tá zaplatí stratu z tých neúspešných. Spravidla musíte prejaviť trpezlivosť, pretože výskum prináša výsledky o tri, niekedy až o sedem rokov. Ak dúfate, že dnes vložené peniaze do výskumu vám prinesú výsledky na budúci rok, nepochopili ste ani podstatu výskumu a neprejavili ani minimálnu trpezlivosť. Žiaľ, v duchu týchto dvoch axióm nehovoríme o výskume ani v Európskej únii, ani na Slovensku.

Peter STANĚK

Späť