Voľný trh a demokracia nie je to isté

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 14/2009)

V každej politickej diskusii o voľnom trhu a o voľnom obchode nachádzane jedno ustavične sa opakujúce tvrdenie: rozširovanie voľných trhov je zároveň aj rozširovaním demokracie. Ich zástancovia chcú ľudí presvedčiť, že voľné trhy sú vraj účinnejším a spoľahlivejším mechanizmom vyjadrenia politickej vôle, než dokonca voľby, pretože obchod účinnejšie a rýchlejšie reaguje na potreby ľudí ako neefektívni a ľahostajní politici a byrokrati.

Logika je jednoduchá: na voľnom trhu vraj ľudia vyjadrujú svoju suverenitu priamo tým, ako hlasujú svojimi peniazmi, ktoré vydávajú za tovary a služby. Čo si chcú kúpiť za vlastné peniaze v konečnom dôsledku lepšie vyjadruje ich preferencie než hlasovací lístok, a preto je trh najefektívnejší a najdemokratickejší spôsob vyjadrenia vlastnej vôle.

Keď vezmeme do úvahy rastúcu nedôveru voči vládam, predchádzajúca argumentácia pôsobí naozaj presvedčivo. Okrem toho, vyjadruje jednu významnú pravdu: trhy aj politika súvisia so spôsobom vlády, moci a umiestňovania zdrojov spoločnosti. Táto argumentácia je zároveň zavádzajúca, pretože neberie do úvahy jednu významnú politickú realitu. V politickej demokracii má každý občan jeden hlas. Na trhu zas napríklad jeden dolár znamená jeden hlas, takže človek má toľko hlasov, koľko vlastní dolárov. Keď nemá doláre, nemá nijaký hlas. Podstatou trhu je preto jeho náklonnosť voči bohatým ľuďom. V dnešnom svete však existuje ešte dôležitejšia, ale často prehliadaná náklonnosť voči veľmi veľkým korporáciám, ktoré disponujú oveľa mohutnejšími finančnými zdrojmi, než najzámožnejší jednotlivci.

Čím viac sa trh uvoľňuje a globalizuje, moc v čoraz väčšej miere prechádza z národných vlád do rúk globálnych obchodných spoločností, ktorých záujmy sú vzdialené od záujmov ľudstva.

Telom obchodných spoločností je zriaďovacia listina, čiže právny dokument, a jej krvou sú peniaze. Je to tak aj vtedy, keď v obchodných spoločnostiach pracujú samí čestní ľudia a propagandistické oddelenie o nich šíri iba pekné a dobré veci. Vo svojej podstate je obchodná spoločnosť cudzie teleso, ktoré má jediný cieľ: reprodukovať peniaze, aby mohlo živiť seba a množiť sa. Človeka si príliš neváži. Bezpodmienečne verná je iba finančným trhom, ktoré sú výtvorom peňazí v ešte väčšej miere než samotné obchodné spoločnosti.

Významný ekonóm David Korten hovorí, že problém spočíva hlboko v systéme pravidiel, ktorými sa obchodné spoločnosti riadia. Zaujímavé je, že obchodná spoločnosť dokáže zhromaždiť tisíce ľudí do jednej štruktúry a donútiť ich, aby konali v súlade s cieľom spoločnosti, ktorý sa nemusí zhodovať s ich vlastnými cieľmi. Tých, ktorí nie sú ochotní podriadiť sa, sa jednoducho zbaví a nahradí ich druhými, poslušnejšími.

Washingtonský ekonóm Wiliam Greider vo svojom diele Kto to povie ľuďom píše, že ohromné finančné zdroje obchodných spoločností, ich rôznorodé záujmy, skupiny talentovaných profesionálov – všetky tieto aj iné zdroje sa nemilosrdne zameriavajú na manipuláciu ľudí. Táto nová inštitucionálna realita stojí dnes v pozadí oslabenej demokracie. Obchodné spoločnosti existujú len na to, aby maximalizovali svoj zisk, a nie na to, aby sa usilovali o dosiahnutie kolektívnych cieľov spoločnosti. Vedie ich hierarchia snáh a zámerov manažérov.

V honbe za ekonomickým rastom je ideológia voľného trhu prijímaná so zápalom typickým pre fundamentalistickú slepú vieru. Podľa tejto predstavy jedinou mierou hodnoty sú peniaze. Praktická aplikácia tejto ideológie vedie k opatreniam, ktorých následkom je prehĺbenie rozpadu spoločnosti a pokles kvality životného prostredia. Profesia ekonómov slúži tejto ideológii ako kňazstvo. Vyznáva hodnoty, ktoré ponižujú ľudského ducha, za skutočnosť vydáva imaginárny, od reality odtrhnutý svet, a pretvára systém vládnutia takým spôsobom, že sťažuje riešenie najzákladnejších problémov ľudí. Akékoľvek spochybňovanie tejto doktríny sa považuje za kacírstvo a kto by sa predsa len odvážil, vystavuje sa riziku, že bude odsúdený a vo väčšine hospodárskych, štátnych a akademických inštitúcií sa bude môcť rozlúčiť s kariérou. Austrálsky sociológ Michael Pusey hovorí, že ekonomika sa zredukovala na ideologické klapky pred inteligentným skúmaním a občianskou zodpovednosťou. Podľa neho štúdium ekonomiky sa na väčšine univerzít naplnilo silnými prvkami ideologickej indoktrinácie.

Teórie neoklasickej ekonómie

Názory ideológov voľného trhu pozná každý, kto číta súčasnú svetovú ekonomickú tlač: cestou k ľudskému pokroku je stály ekonomický rast, meraný veľkosťou hrubého domáceho produktu. Voľné trhy, ktoré sú mimo vplyvu štátu vraj vedú v každom prípade k najefektívnejšej a zo spoločenského hľadiska optimálnej alokácii zdrojov. Ekonomická globalizácia podnecuje konkurenciu, zvyšuje ekonomickú efektívnosť, vytvára pracovné miesta, znižuje spotrebiteľské ceny, podnecuje možnosti spotrebiteľov, podporuje ekonomický rast a v podstate z nej každý profituje. Privatizácia zvyšuje efektívnosť. Hlavnou úlohou vlády je poskytovať infraštruktúru potrebnú na rozvoj obchodu a zabezpečiť dodržiavanie zákonov, najmä tých, ktoré sa týkajú majetkových práv a zmlúv.

Tieto názory vychádzajú z viacerých zdrojov hlboko zakorenených v teóriách neoklasickej ekonómie. Ľudí vraj motivuje zištnosť, ktorá sa prejavuje najmä úsilím o finančný zisk. Zo spoločenského hľadiska je najprospešnejšia taká činnosť, ktorá prináša zisk jednotlivcovi alebo firme. Súťaživosť je pre jednotlivca i firmu prirodzenejšia než kooperatívne správanie. Spoločnosti preto treba budovať na súťaživosti. Ľudský pokrok sa dá najlepšie merať rastom hodnoty vecí, ktoré členovia spoločnosti spotrebujú. Vyššia úroveň spotreby zvyšuje blahobyt spoločnosti tým, že stimuluje rast produkcie.

Ak uvedené preložíme do trochu hrubšieho jazyka, tieto ideologické doktríny vychádzajú z predpokladu, že ľudia sú vo svojej prirodzenosti motivovaní predovšetkým chamtivosťou. Túžba po majetku je potom najvyšším výrazom nášho človečenstva. Trvalo praktizovaná chamtivosť a túžba po majetku údajne majú blahodarné účinky na spoločnosť. Vo vlastnom záujme ľudských spoločností by preto malo byť, aby sa tieto hodnoty podporovali a náležite odmeňovali.

Mnoho správnych myšlienok a postrehov sa pokrivilo a zdeformovalo natoľko, že spolu vytvorili takú extrémnu ideológiu, ktorá vyzdvihuje horšie stránky ľudskej prirodzenosti a robí z nich samoúčelný ideál. Hoci táto ideológia očierňuje základné ľudské hodnoty a ideály, zapustila pevné korene v našich životných postojoch, inštitúciách a kultúre, takže ju akceptujeme takmer bez výhrad. Je všade okolo nás a hrá kľúčovú úlohu pri formovaní takmer každého aspektu verejnej politiky. Využíva všeobecný pokles životnej úrovne a všeobecnú nedôveru voči silnému štátu, aby si získala politických stúpencov takej populistickej politiky, ktorej dôsledky určite nebudú populistické.

Podobne ako iní ideológovia, absolutizujúci len jednu stránku veci, už zmizli zo scény, aj zástancovia tejto extrémistickej ideológie sa usilujú ukončiť akúkoľvek debatu tvrdením, že je to historická nevyhnutnosť a že dejiny im dajú za pravdu. Hovoria nám, že globalizovaný voľný trh, ktorý prenecháva obchodným spoločnostiam rozhodnutia o umiestňovaní zdrojov je nevyhnutnosťou a že najlepšie, čo môžeme urobiť, je prispôsobiť sa novým pravidlám hry. Varujú, že tí, ktorí váhajú a nestihnú včas nastúpiť na palubu, budú vylúčení z dobrodení, ktoré sa ujdú iba tým, ktorí sa mu nekriticky prispôsobia. Extrémistický charakter ich postoja sa prejavuje v tom, že núkajú iba dve možnosti: buď voľný trh bez vládnych zásahov, alebo centrálne plánovanú a štátom kontrolovanú ekonomiku založenú na bývalom sovietskom modeli. Chcú tým povedať, že jedinou alternatívou voči úplnému otvoreniu štátnych hraníc a ničím nebrzdenému toku tovarov a peňazí je vybudovanie nepreniknuteľných múrov, ktoré nás oddelia od ostatného sveta a zbavia výhod vyplývajúcich z účasti na medzinárodnom obchode. Takže: kto nie je zástanca voľného trhu, je protekcionista. Žiadna stredná cesta neexistuje.

V rozpore s dejinami a s logikou nechcú pripustiť, že vo verejnej diskusii by mali mať miesto aj tí, ktorí odmietajú voľné trhy v prospech trhov fungujúcich v rámci verejnej zodpovednosti. V rozpore so zdravým rozumom a mravnosťou takisto neuznávajú, že vzájomná výmena tovaru a peňazí medzi krajinami môže prebiehať spravodlivým a vyváženým spôsobom tak, aby slúžila vzájomnému prospechu ich občanov.

Dôležitá otázka súčasného ľudstva

Trhoví liberáli prinášajú svetu morálnu filozofiu založenú na individuálnych právach. Je veľmi príťažlivá pre tých, ktorí nedôverujú silnému štátu. Ohromný politický úspech pri prebudovávaní ekonomických inštitúcií v súlade so záujmami obchodných spoločností vytvára podľa D. Kortena monštrum, ktoré už nemajú pod kontrolou ani predstavitelia obchodných spoločností. Vybudovali svet, ktorý ani oni sami nechceli zanechať svojim deťom. Jeho výsledkom je súčasná finančná a hospodárska kríza.

Táto skupina ekonómov, finančníkov a majiteľov veľkých obchodných spoločností presadzuje v mene individuálnej slobody ideologickú doktrínu korporatívneho liberalizmu Jeho dôsledkom je uprednostňovanie práv a slobôd obchodných spoločností pred právami a slobodami jednotlivcov. Tento problém, ktorý sa prezentuje ako ekonomický, je v skutočnosti mocenský.

Ľudské spoločnosti si od vekov kladú otázku, v rukách koho má byť moc: bohatých alebo chudobných, rozvážnych alebo hazardérov, mierumilovných alebo agresívnych? V súčasnosti sme však postavení pred inú, oveľa znepokojivejšiu otázku, ktorá by mala – keď v plnej miere zvážime jej dôsledky – zjednotiť všetkých ľudí bez rozdielu pod spoločnú zástavu. Táto otázka znie: má byť moc v rukách ľudí, bez ohľadu na ich finančnú situáciu, alebo v rukách majiteľov a manažérov umelého výtvoru, ktorý nazývame obchodná spoločnosť?

V tomto historickom okamihu je jednou z podstatných vecí znovu nájsť zmysel a jednotu života. Musíme sa preto rozhodnúť, či vládnuca moc bude v rukách rozvážnych a mravných ľudí, alebo v rukách subjektov, ktoré sa riadia úplne inými kritériami. Aby sme získali kontrolu nad našou budúcnosťou a možnosťami našej planéty, musíme naspäť získať svoj vplyv, ktorý sme prenechali obchodným spoločnostiam. Dôležitým krokom v tomto smere bude oslobodenie sa od ilúzie takej ideológie, ktorá obchodné spoločnosti ako inštitúcie zbavuje zodpovednosti pred ľudstvom.

Alexander SOTNÍK

Späť