Kto a ako vodí novinárov na povrázku

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 14/2009)

S minimálnymi úpravami, ktoré sa týkajú najmä titulkovania, pokračujeme v uverejňovaní pasáží z analytickej knižnej práce, ktorá mapuje situáciu v oblasti rozhodujúcich tlačových a elektronických médií na Slovensku. Dnešný text rozoberá úlohu niektorých nadácií a združení, ktoré pod zásterkou nezávislosti sledujú vyhranené politické ciele a viac alebo menej skryto vnucujú novinárom i čitateľom svoju ideologickú platformu.

Kto manipuluje myslením slovenských žurnalistov?

Otázka, ktorá sa nie tak často pertraktuje medzi teoretikmi médií či v bežnej žurnalistickej praxi. Niekedy sa dokonca tvárime akoby táto otázka nejestvovala, najmä novinári si ju nechcú pripustiť. Z hľadiska ich pozície v spoločenskom rebríčku odmietajú tézu, že by nimi niekto manipuloval, vymýval im mozgy! Inokedy je táto téma zase tabu, nie je vhodné otvárať ju, vynášať na svetlo božie.

Faktom však je, a to treba otvorene priznať, že mnohí žurnalisti si uvedomujú riziká manipulácie. Napriek tomu však túto hru dobrovoľne prijímajú, pretože im prináša výhody, či už finančné, alebo spoločenské: vyššie príjmy (zavše aj nelegálne) a kariérny postup.

Poďme však pekne po poriadku.

Majitelia médií

Podrobnejšie písať o tom, ako majitelia médií manipulujú novinármi, by bolo nosením dreva do lesa. Každému je táto prax dostatočne známa a jasná, preto uvediem iba niekoľko myšlienok.

Majitelia médií držia novinárov ako bábky na povrázku, hýbu nitkami, ako potrebujú, ako si to vyžaduje ich prospech – a ten smeruje iba k jedinému – k mocenskému rozhodovaniu a k ziskom. Ak sa žurnalista nedrží v jednoliatom zástupe a chce čo len trocha vybočiť, má po chlebe – spoločensky ho zašliapu, mzdu mu podhodia ako almužnu a v krajnom prípade príde aj o prácu. A to vlastne znamená znemožnenie. Inde sa totiž ťažko uchytí, lebo taký majiteľ má prsty všade a vo všetkom.

Prirodzene, žurnalistami nemanipulujú iba majitelia médií. Vehementne sa o to usilujú rozličné podnikateľské subjekty, významné firmy, ktoré si chcú vo verejnosti ustavične zlepšovať imidž – zvolávajú tlačové konferencie, žurnalistov pozývajú na rozličné prezentácie, hostia ich, dávajú im darčeky a tých najpríčinlivejších aj podplácajú.

Podobné obchody nie sú až také nebezpečné, často z nich trčí prvoplánovosť, prostoduchosť a predovšetkým naivita. Nie každý sa dá nachytať, nie každý im uverí. Manipulovať žurnalistami však možno aj veľmi nenápadne, skryto, takmer nebadane. Majstrami v tomto smere sú rozličné združenia, nadácie, ktoré vznikli v poslednom desaťročí, a ktoré sa tvária ako slobodné a nezávislé.

A môžbyť to tak aj bude!

Nezávislé od Slovenska, od života slovenských občanov a závislé od peňazí, od mocnej sily neoliberalizmu v celom svete, najmä však od dolárikov plynúcich z USA a z ďalších krajín. Takéto peniaze im nesmrdia, lebo ony nimi na Slovensku bránia „slobodu a demokraciu“. A to takým nezávislým spôsobom, ako to robilo svojho času, použijúc myšlienku publicistu Eduarda Chmelára, rádio Slobodná Európa, ktoré každý večer končilo svoje vysielanie komickou formulkou – sme nezávislá rozhlasová stanica financovaná Kongresom Spojených štátov.

Mimovládne organizácie a ich zdroje

S takouto komickou nezávislosťou je zrejme na Slovensku späté aj fungovanie takých inštitúcií, akými sú Inštitút pre verejné otázky (IVO), Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy (M.E.S.A. 10), Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, Nadácia otvorenej spoločnosti, Nadácia F. A. Hayeka, Stredoeurópsky inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO), Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI), Nadácia Pontis, Občianske oko a tak ďalej.

Tieto organizácie sa zvyknú označovať aj ako tretí sektor, ktorý sa formoval u nás v polovici deväťdesiatych rokov, keď sa rozpútal boj o zahraničnopolitické smerovanie Slovenskej republiky. Zo zahraničia sa najväčšmi do tohto procesu zaangažovali neoliberalisti, ktorých doktrína sa vďaka miliardám dolárov venovaným na propagandu, stala vo svete vedúcou.

Nečudo, že v tom čase čoraz väčšmi stúpal záujem zahraničných darcov o profiláciu mimovládnych organizácií na Slovensku. Najväčšie finančné zdroje k nám prúdili a prúdia zo štátneho rozpočtu Spojených štátov amerických prostredníctvom rozličných agentúr a nadácií. Daňoví poplatníci USA sú určite „radi“, že môžu prispieť na činnosť „významných a demokratických“ inštitúcií v SR. K štedrým donorom patria aj americký miliardár Sörös, Svetová banka, mnohé anglické a nemecké inštitúcie. A v ére vlády dzurindovcov to boli aj domáce finančné fígle – napríklad IVO dostal od štátu niekoľko dotácií. V roku 2002 získal Inštitút od Úradu vlády SR v rokovacom konaní bez zverejnenia zákazku za 2,5 milióna korún – zrejme išlo o vypracovanie Vízie vývoja Slovenskej republiky do roku 2020. Jej editormi boli Fedor Gál, Grigorij Mesežnikov a Miroslav Kollár, autorský kolektív tvorili členovia a spolupracovníci tzv. tretieho sektora. Neviem, ako a komu táto „prognostická“ práca poslúžila, ale verejnosť by si zaslúžila poznať pravdu.

Mali by sme poznať metódy práce týchto mimovládok, poukázať na to, na akých ideologických, politických a ekonomických princípoch pôsobia. A na základe toho sa potom pozrieť do skrytej trinástej komnaty, aký arzenál používajú pri manipulácii verejnou mienkou, ako ovplyvňujú predovšetkým mladých ľudí, vysokoškolákov, medzi nimi i začínajúcich adeptov politológie, ekonómie a žurnalistiky.

Za desiatky miliónov dolárov sa dá predsa veľa urobiť.

A aj veľa robia!

Najmä pre študentov a mladých absolventov vysokých škôl: organizujú pre nich rozličné školenia, semináre, kurzy, po ich skončení im udeľujú príslušné certifikáty a diplomy, ktoré sú zároveň osvedčením na vykonávanie takej či onakej činnosti. A nielen to! Ponúkajú im stáže, študijné pobyty, rozličné pracovné úväzky. Na tom by nebolo nič zlé, naopak, mohli by sme to iba privítať. Pravda, ak by to bolo mienené úprimne, bez akýchkoľvek postranných úmyslov. A ak by rovnakú šancu dostali aj tí, ktorí do seba nasali iné politické presvedčenie ako neoliberalizmus.

Zameranie na budúcu inteligenciu

Naše mimovládky za peniaze svojich chlebodarcov vydávajú rozličné publikácie a knihy, ktorých hlavnou témou sú prednosti neoliberalizmu, jeho jednotlivých prúdov, a najmä „prínosy“ pre blaho človeka (jednotlivca).

A kto tieto práce číta? Kto iný – študenti, vysokoškoláci, najmä však tí, ktorí sa pripravujú na ekonomickú, politologickú a žurnalistickú prax. Niet pochýb o tom, že ich to ovplyvňuje, vymýva im mozgy, ženie k jednostrannej orientácii.

Nečudo! Veď inej alternatívy ani niet. Majú možnosť výberu? Ponúka im niekto dačo iné? Slovenská akadémia vied, kde sú ozaj renomovaní odborníci, na to nemá peniaze. A iné inštitúcie – tie to nijako osobitne nezaujíma. Hrajú sa na vlastnom piesočku, a to stačí! Aj vláda necháva túto problematiku bokom.

Smerovanie našich médií mladým situáciu nijako neuľahčuje. Už tým, že v médiách sa vari najčastejšie objavujú mená ako František Šebej, Martin Bútora, Peter Zajac, Katarína Vajdová, Pavol Demeš, Ernest Valko, Juraj Stern, Grigorij Mesežnikov, Lajos Grendel, Ivan Mikloš, Daniel Lipšic, Lucia Žitnanská a tak ďalej – čiže ľudia, ktorí sa ako v začarovanom kruhu prepletene a opakovane objavujú v správnych radách a v ďalších orgánoch týchto organizácií.

Isté je, že mimovládky získali autoritu nie vďaka svojim výsledkom, ale predovšetkým zásluhou neadekvátneho vplyvu v médiách. A ten je výsledkom zväčša cieleným, ale zavše aj rezultátom ohlupovania a nevedomosti novinárov. V tejto súvislosti odcitujem slová už spomínaného Eduarda Chmelára: „Všimnime si, ako často si žurnalisti zjednodušujú prácu tým, že názor jedného ekonomického analytika zovšeobecnia lakonickou formulkou – odborníci tvrdia. Čitatelia, poslucháči a diváci potom nezriedka získavajú dojem, že prezentované stanovisko je súčasťou širokého odborného konsenzu na danú problematiku. Ešte častejší je v našich podmienkach jav, ktorý sa označuje ako mediálna výroba expertov. Ide o prax, keď novinári oslovujú spravidla tie isté osoby ako odborníkov na určitý problém. Z takejto skladby a novinárskej nápaditosti by sa mohlo zdať, že Slovensko má dvoch politológov, troch ekonómov, jedného ústavného právnika a jedného zahraničnopolitického analytika. Francúzsky sociológ Piere Bourdieu takýchto ľudí nazýval fast-thinkers (rýchlomyslitelia, po našom rýchlokvasení odborníci – poznámka autora). Na prvý pohľad by mohlo ísť o obyčajný amaterizmus, vychádzajúci zo skutočnosti, že väčšina slovenských žurnalistov nemá dostatočný prehľad o našej odbornej sfére, a tak sa spoliehajú na vkus kolegov, ktorý preberajú dominovým efektom. Lenže vec je oveľa zložitejšia...“

Napokon, najvýstižnejšie o tom svedčí počet citácií členov tzv. tretieho sektora vo vybraných médiách za rok 2006 a 2007 (pramene: spw.blog.sme.sk a aktuálne.centrum.sk). Inštitút pre verejné otázky (IVO) sa môže honosiť roku 2006 až 278 citáciami, najviac z nich mal Grigorij Mesežnikov (prezident inštitútu) 140, na ďalšom mieste skončil Martin Bútora (čestný prezident) 73 citácií. Roku 2007 mal prvý spomenutý dokonca 192 citácií a druhý trocha zvoľnil tempo, keď mal iba 46 citácií.

Začiatkom roka 2008 inštitút vynikajúco charakterizoval sám seba publikáciou Súhrnná správa o stave spoločnosti za rok 2007. Okrem iného sa v nej konštatuje, že zatiaľ sú na Slovensku iba tendencie k mytologizácii dejín, z ktorej namiesto vlastenectva vytŕča nacionalizmus, zatiaľ sú tu pokusy obmedziť slobodu združovania a pôsobenia „mimovládok“, iba neurčité zásahy do slobody vlastníctva a podnikania, iba sklony nasadiť náhubok slobodným médiám. Reformy sa nezrušili, objavili sa len nekvalifikované zásahy do kľúčových reforiem a výroky považujúce občanov maďarskej národnosti za akýchsi druhoradých občanov.

S neuveriteľným bonmotom prišlo IVO aj v súvislosti s hodnotiacou správou o stave demokracie na Slovensku (jún 2008 ) – vraj u nás klesá kvalita demokracie a blíži sa k známke 3 – a to len pre nový tlačový zákon! Na Slovensku sa vlastne nič podstatné neurobilo, a ak aj áno, výhradne zásluhou minulých Dzurindových vlád. Pritom sa argumentuje ideologickými heslami akoby vystrihnutými z opozičnej čítanky!

Prezident inštitútu IVO Grigorij Mesežnikov nás čoraz viac presviedča, že je politológ „par excellence“. Pri jeho vyjadreniach netreba nič komentovať, stačí len citovať zopár viet, ktoré napísal v júli 2008 do denníka SME na margo osláv sviatku Cyrila a Metoda: „Trápna a komická jánošíkiáda. Vymyslená ako PR pomôcka na propagandu myšlienky sociálneho štátu v podaní sebadeklarovanej (samozvanej) sociálnodemokratickej strany... Skrytý, spontánny ľudový fašizmus, ktorý nemá charakter sformovaného, štruktúrovaného ideologického systému alebo organizovaného politického hnutia a ktorý drieme v zárodočnej forme v podobe primitívnych individuálnych predstáv, nečakane dostáva silný, na najvyššej úrovni požehnaný vonkajší impulz.“

V Hospodárskych novinách (15. júla. 2008) sa Mesežnikov zaoberá svojimi štyrmi základnými politologickými pojmami – fantómovým sociálnym štátom Roberta Fica, zníženou kvalitou demokracie, tyraniou väčšiny a napokon slovným spojením klientelizmus a nacionalizmus. A vždy vysúka to isté! Na vysvetlenie: za vlád Mikuláša Dzurindu bolo podľa neho všetko naopak.

V článku Veľavravné priznanie (SME, 27. augusta 2008) zase operuje slovami populizmus, klientelizmus, etatizmus, procedurálny boľševizmus. V akom duchu ich spomína? Ak niekto povie, že nepodľahne nátlaku médií a bude za zákonných podmienok rešpektovať aj záujmy svojich sympatizantov, tak je to nehorázny klientelizmus. Keď to isté robí potajomky a neraz aj za pomoci podvodu niekto iný, je všetko v poriadku. Práve v takejto logike sa skrýva nebezpečný myšlienkový klientelizmus pána Mesežnikova.

Keďže si dobrých politológov vážim, aj tých z bývalého Sovietskeho zväzu, v súvislosti s G.. Mesežnikovom mi prichodí len žasnúť.

Prieskumy s očakávanými výsledkami

Členovia nadácie F. A. Hayeka sa môžu popýšiť tým, že roku 2006 mali 195 citácií. Rekordérom bol Martin Chren (riaditeľ) s úctyhodnou cifrou 135. Roku 2007 tak silno nezabodovali.

Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA) sa vyšplhala roku 2006 až na hranicu 154 citácií. Najväčší podiel mal na tom analytik Ivo Samson so 105 citáciami, roku 2007 zaznamenal 75 citácií.

Transparency International Slovensko si pripísalo roku 2006 na svoje konto celkovo 124 citácií. Najviac sa činila prezidentka Emília Sičáková-Beblavá so 72 citáciami, roku 2007 sa ešte viac pochlapila a zaznamenala 86 citácií.

Aliancia Fair-play takisto nezaostala za svojimi spolupútnickými organizáciami a v roku 2006 si pripísala k dobru 17 citácií. Zuzana Wienk (výkonná riaditeľka) zabodovala s 92 citáciami, v roku 2007 troška poľavila a na svoje konto si zapísala 73 citácií.

Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy (M.E.S.A. 10) citovali roku 2006 v médiách 85-krát. Jeho prezident Viktor Nižňanský to dotiahol v citáciách tohto centra najvyššie – 51, roku 2007 si ho médiá všimli iba 22-krát.

Inštitút ekonomických a sociálnych analýz (INESS) sa roku 2006 prezentoval v médiách 84 citáciami. Poradie jednotlivcov bolo také tesné, že ho nebudem konkretizovať. Podobne to bolo aj v roku 2007.

Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) zaznamenal roku 2006 celkovo 69 citácií. V tomto prípade však analytik Peter Goliáš so 43 citáciami predbehol svojho šéfa Eugena Jurzycu (23). Rok 2007 sa od týchto údajov v podstate nelíšil. Inštitút uskutočnil v polovici marca 2007 jednodňový, rýchly prieskum medzi dvanástimi ekonomickými analytikmi na tému – kto sa najväčšmi podieľa na terajších ekonomických úspechoch. Výsledok bol taký, ako sa očakávalo, vlastne, ako ho očakávali pracovníci INEKO: 42 percentami sa pod tieto výsledky podpísala druhá Dzurindova vláda, 20 percentami prvá Dzurindova vláda, ostatné ukazovatele majú viac-menej všeobecný a globálny charakter. Ficovej vláde sa ušli 2 percentá.

Ešte parádnejší kúsok sa im podaril v roku 2008 – z prieskumu (myšlienkovo príbuzných) ekonomických analytikov vyplynulo, že kroky vlády Roberta Fica v rokoch 2006 a 2007 vnímajú negatívne, pretože spôsobili zníženie potenciálu rastu o štyri percentá. Ináč povedané, nebyť jeho vlády, tak by bol rast hospodárstva o štyri percentá vyšší.

V obidvoch prípadoch boli zrejme výsledky prieskumu a výber ekonómov podriadené želaniam inštitútu.

(Pokračovanie nabudúce)

Pavol DINKA

Späť