V rybníčku a pod lampou bývala tma

Slovensko, 18. 8. 2009 (Verejná správa 17/2009)

V analýze profilu médií na Slovensku po roku 1989 pokračujeme rozborom situácie v elektronických médiách, konkrétne vo verejnoprávnej Slovenskej televízii. Dnešný, autorom aktualizovaný text, je v pôvodnej podobe uverejnený v knihe Slovenské masmédiá – metódy manipulácie, vo IV. kapitole, ktorá má názov Zemetrasenia v Slovenskej televízii.

O verejnoprávnej Slovenskej televízii sa hovorilo veľa v minulosti, hovorí sa i dnes a zrejme sa bude hovoriť aj v budúcnosti. Rád by som prispel, po dôkladnom štúdiu a dôslednom monitorovaní jej programu, k rozmotávaniu klbka problémov, ktoré akoby siahalo do nekonečna. V tejto kapitole sa budem usilovať čitateľovi predostrieť čo najobjektívnejší pohľad na súčasné dianie v tomto médiu. V úsilí stanoviť správnu diagnózu, musím s anamnézou začať od Adama, v tomto prípade od čias direktorovania Igora Kubiša.

V Slovenskej televízii, určenej predovšetkým na verejnú službu, by malo ísť o objektivitu, proporcionalitu, vyváženosť a nestrannosť. Lenže neraz je to úplne opačne. A práve tomu by mali zabrániť dva orgány – Rada STV a Rada pre vysielanie a retransmisiu. Rada STV má garantovať programovú objektívnosť a nezávislosť vysielania STV, schvaľovať dlhodobé plány a koncepcie, určovať typovú vysielaciu štruktúru, programový kódex, prerokúvať rozpočet, rozhodovať o poskytovaní vysielacieho času politickým stranám, hnutiam a občianskym združeniam, stanovovať pravidlá na vysielanie obchodnej reklamy.

Rada pre vysielanie a retransmisiu zase dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich televízne vysielanie, monitoruje objektívnosť a pravdivosť jednotlivých programov, relácií, a za porušenie zákona ukladá upozornenia a pokuty.

Pod Kubišovým a Materákovým vedením

Je nepochybné, že Slovenská televízia pod vedením Igora Kubiša, najmä však v roku 1998, sa stala hlásnou trúbou Mečiarovej vlády a HZDS.

Také postoje STV sa však rodili prirodzene, akoby samy od seba. Len si spomeňme na tie časy: Všetky médiá, okrem Slovenskej televízie, arogantne a hrubo atakovali Vladimíra Mečiara a jeho stranu; ako to už býva, akcia rodí reakciu. Ak je reakcia osamotená, tak je o to výbušnejšia, hlučnejšia a rozvášnenejšia.

Na ilustráciu uvediem niekoľko príkladov: v čase volebnej kampane roku 1998 Rada pre vysielanie a retransmisiu monitorovala spravodajské a publicistické relácie, celkovo tak skontrolovala asi 50 hodín vysielacieho času. Pod drobnohľad postavila spravodajské relácie Noviny STV a Aktuality, publicistické relácie Kroky, Pressklub, Živá voda, Ako ďalej, pán predseda vlády, Fašírka, okrúhly stôl Voľby 98 .

Najväčšie prehrešky sa v tom období objavovali v Novinách STV. Osobitne sa to týkalo príspevkov Komentáre a Bez komentára .Okato sa v nich prezentovali záujmy HZDS. Porušovali sa pravidlá žurnalistickej praxe o poskytnutí priestoru na vyjadrenie dotknutej strany – predstaviteľov opozičných politických subjektov. Televízia tým hlboko naštrbila základnú povinnosť poskytovať objektívne a vyvážené informácie, nevyhnutné na slobodnú tvorbu názorov.

Slovenská televízia ako verejnoprávna inštitúcia bola neodškriepiteľne pod kuratelou vtedajšej vládnej koalície. Priniesla množstvo neobjektívnych a nevyvážených relácií, ktoré aj tomu najtolerantnejšiemu človeku vyrážali dych.

Ešte štipľavejším korením bolo však to, čo nasledovalo po voľbách.

Prudká razancia prevzatia moci dzurindovcami sa dotkla aj STV. Vo verejnoprávnej inštitúcii neostal kameň na kameni! Odohrala sa tu nevídaná a nenávistná palácová revolúcia. Nasledovali bezprecedentné právne kroky, na aroganciu ktorých sa akosi zabúda: prijala sa novela zákona, ktorá pred vypršaním funkčného obdobia zrušila mandát členom Rady STV a Rozhlasovej rady.

Ak by sa to stalo dnes, huriavk opozície by doletel nielen do USA, ale aj na Mesiac. Demarše by lietali na Slovensko rýchlosťou blesku.

No vtedy – od našich „priateľov“ zaznel búrlivý potlesk!

V Slovenskej televízii sa ujal žezla Milan Materák. Jeho manažment svoju odbornú neschopnosť kompenzoval stratou akýchkoľvek škrupúľ a zábran, elementárnej slušnosti i ľudskosti. Vynašli novinku, o ktorej svet ani nechyroval.

Na 28. poschodí budovy STV zriadili „koncentrák“ pre neželaných žurnalistov. Nahnali doň naivných pritakávačov mečiarizmu, ale aj takých, čo boli nepohodlní nie pre svoju politickú orientáciu, lež pre svoju tvrdú hlavu nedať sa strhnúť na ten či onen breh; v zajatí nechýbali ani vyložení profesionáli, ktorí ovládali svoju profesiu až „nebezpečne“ dobre.

Sám som navštívil koncentrák – bol to smutný a zároveň komický pohľad. Všetko to boli totiž ľudia s dvojmesačnou výpovednou lehotou; sedeli na stoličkách, čítali noviny, debatovali. Každý deň museli prísť na 28. poschodie, lebo ináč by dostali výpoveď za porušenie pracovnej disciplíny. Ak chceli ísť von, museli si dať podpísať priepustku...

Cynizmus Dzurindových pritakávačov však nepoznal hraníc, nenávistnou rétorikou hýril najmä Breinerov fejtón: „... a nakoniec, čo sa im vlastne stalo, akurát, že majú žltý jazyk od toho, ako ho mali v Mečiarovej riti...“

Breiner hrubo napadol aj štátny znak SR, lebo, parafrázujem, vyrušuje ho, keď naši krajania v Kanade na štátne sviatky vyvesujú zástavy so štátnym znakom, ktorý je znakom najhorších vyvrheľov a fašistických vrahov.

O praktikách Rady STV za Materáka najlepšie vypovedal rozhovor Leopolda Moravčíka (nominant SDĽ v Rade STV), ktorý roku 2002 poskytol pre časopis Slovo, kde naplno odhalil, aké špinavosti sa v tom čase diali v rade. „Ak by som mal v skratke charakterizovať,“ hovoril Moravčík, „čo sprevádzalo STV v uplynulom volebnom období okrem nedokonalej legislatívy a nedoriešeného spôsobu financovania, spomenul by som dva pojmy: účelovosť a záujmy. Prevažnú väčšinu rozhodnutí parlamentu, vlády a najmä ministerstva kultúry tvorili vopred premyslené účelové kroky na jedno použitie. Za nimi sa skrývali záujmy. Politické, ekonomické, ale často aj osobné. Už samotná Rada STV vznikla účelovo – urýchlenou novelou zákona, aby sa dala naraz vymeniť celá predchádzajúca rada spojená s vtedajším vedením STV.“

„Materákovčina“ vynášala do nebies predovšetkým lídrov vtedajšej koalície. Od apríla do septembra 2001 venovali Mikulášovi Dzurindovi vyše 54 minút, Migašovi takmer 16 minút, Hamžíkovi vyše 14 minút, Bugárovi 12 minút; na druhej strane Mečiarovi okolo 6 minút, Ruskovi (vtedy „generálovi“ konkurenčnej televízie) 2 minúty, Malíkovej a Ficovi približne po 8 minút.

Záver: jednoznačnú prioritu mal Mikuláš Dzurinda.

V rybníčku sa dobre loví

Do kresla generálneho riaditeľa STV si začiatkom roka 2003 sadá Richard Rybníček, ktorý po absolvovaní žurnalistiky, krátko po „nežnej“, zaparkoval v Inštitúte pre verejné otázky (IVO) najprv ako analytik, po čase ako programový a výkonný riaditeľ. Jeho blízkym spolupracovníkom bol Miroslav Kollár, niekdajší predseda Rady STV, neskôr člen. Po odchode Rybníčka za generálneho riaditeľa TV JOJ prešiel na jeho miesto za výkonného riaditeľa IVO, dnes je riaditeľom spravodajskej agentúry SITA.

Ako sa postupom času ukázalo, výmenu Materákovho vedenia nemožno pokladať za nič iné ako za výmenu jednej garnitúry spriahnutej s vládnou koalíciou za druhú.

Po tomto akte nasledovali oveľa vážnejšie a ďalekosiahlejšie opatrenia, ktoré sa veľmi negatívne dotkli mnohých zamestnancov televízie. Vyvolalo to nemalý rozruch aj vo verejnosti: vedenie prepustilo takmer 1 100 pracovníkov – v mnohých prípadoch nezákonne. Väčšina odišla na základe dohody, niekoľko desiatok bývalých zamestnancov sa však súdi. Postupne sa ukazuje, že výpovede neboli v poriadku. Ešte vo februári 2007 sa viedlo asi 30 sporov, v ktorých sa bývalí pracovníci domáhali náhrad. V hrubých číslach to bolo asi 40 miliónov korún.

Vtedy pán Hríb, neskôr „zástanca“ prepúšťaných, neprotestoval. A pritom nešlo o dvoch zamestnancov, ale o vyše tisícku...

Čo si Rybníček navaril, to by mal aj zjesť. Lenže on utiekol od stola prehýbajúceho sa pod ťarchou problémov, súdnych sporov – niekde za české hory-doly. Prenechal všetko svojim nasledovníkom, ktorí to museli riešiť mimosúdnymi vyrovnaniami, lebo televízia by bola prišla aj o posledný groš.

Rybníčkovými huncútstvami sa však budem zaoberať neskôr.

Vrátim sa k Inštitútu pre verejné otázky, pretože to s STV veľmi úzko súvisí. Prirodzene, USA požadujú za jeho financovanie dopredu dohodnuté výstupy „nezávislých“ analýz. Práve tento fakt viedol k aktívnemu prepojeniu publicistiky STV na najpravicovejších z pravicových „politikov“ (VPN, DS, OKS – Šebej, Peter a Rudolf Zajac, Tatár, Osuský, Dostál a podobne).

Mediálnou muníciou týchto síl v STV boli B. Závodský, R. Direr, A. Lučaiová, Ľ. Lesná, M. Žitný, E. Korda či Š. Hríb. Absolútne bezbariérový prístup do Slovenskej televízie mali komentátori denníka SME, predovšetkým P. Schutz, čiastočne aj I. Štulajter. Naopak, všeobecne uznávaní odborníci boli stále na čiernej listine.

Rybníček spolu so svojím manažmentom začal bežať akosi pomimo verejnoprávnosti „svojej“ televízie. Postupne do programu pretláčal bulvár – reality show – ktorými chcel konkurovať súkromným televíziám.

Nemálo kritiky sa vznieslo aj na program SuperTELO. Divákom sa nepáčilo vystupovanie moderátorky, ani sínusoidná úroveň relácií. Jednoducho SuperTELO nezabralo tak, ako si to manažment Slovenskej televízie predstavoval. Možno tu zohral úlohu aj fakt, že tento program nevyrábala verejnoprávna inštitúcia, ale súkromná produkčná spoločnosť.

Prečo?

Dal som sa poučiť z týždenníka Plus 7 dní, ktorý uviedol: „Výrobu relácie SuperTELO zverili firme, v ktorej sú ľudia úzko spojení s osobou Richarda Rybníčka. Slovenská televízia vyčlenila na program 30 miliónov korún... v spomínanej spoločnosti bol kedysi konateľom Rybníčkov kolega z top manažmentu STV Marcel Para. Táto dcéra STV pravdepodobne zrazu zistila, že na produkovanie takej veľkej šou nemá dostatok personálnych ani iných kapacít, a projekt posunula spoločnosti s ručením obmedzeným MP – Media Production. Samozrejme, spomínanej dcérskej firme zostala určitá provízia. Mimochodom, vo firme MP-Media Production bola konateľkou bývalá producentka SuperStar Alena Majorošová. Podľa našich informácií dostala väčšinu, vyše 90 percent z 30 miliónov, ihneď na firemný účet. Majorošová svoju firmu založila ešte v čase, keď bola internou zamestnankyňou STV. Jej pracovný pomer, ako sa nám podarilo zistiť, sa skončil posledným septembrom roku 2006. Vlastnú produkčnú spoločnosť podľa výpisu z obchodného registra založila už 12. júla 2006, čiže v čase, keď vedenie Slovenskej televízie vedelo, že bude vyrábať SuperTelo. Išlo zrejme o dohodu medzi odchádzajúcim Rybníčkom a Majorošovou, prípadne Marcelom Parom...?“

Pod lampou

Osobitnú pozornosť v štruktúre vysielania STV vzbudzovala už nejestvujúca relácia Pod lampou , ktorej dal zelenú Richard Rybníček; zveril ju do rúk externistovi, svojmu spolupútnikovi bojujúcemu na rovnakej strane barikády – Štefanovi Hríbovi, uznávajúcemu zrejme iba svoj vlastný názor. Ak s ním niekto nesúhlasil, ak si dovolil čo len trocha oponovať, usiloval sa ho verbálnymi atakmi pochovať zaživa.

Jestvovala len jedna pravda – hádajte čia?

Relácia bežala celé tri roky; áno, celé tri roky „lampa“ manipulovala ľuďmi, vymývala im mozgy, tlačila im do hláv svoje pravdy, vyložene čierno-biele, až pričasto zaváňajúce rozličnými výmyslami.

Hríba vari najlepšie charakterizujú, a teraz použijem úsmevnú hru so slovami, vety jeho „križiackeho partnera“ Šebeja, ktorými ostreľoval v časopise .týždeň (26. februára 2007) vládnu koalíciu: „... stihomamom poznačené reči a stihomamom poznačené skutky sú spravidla agresívne a nemravné... znovu začínajú rozprávať svoje paranoidné hlúposti a znovu musíme rátať s tým, že sa ich reči onedlho premenia na skutky...“

Orientácia relácií bola jednoznačná – prezentovať a spolubesedníkmi potvrdzovať Hríbov názor a zamorovať ním myslenie divákov. Prirodzene, tomu zodpovedal aj výber debatérov – drvivá väčšina bola jedinej myšlienkovej proveniencie a zvyčajne sa tam objavil aj jeden neutrál; takéto obsadenie sa však zakrývalo špecifickým označovaním jednotlivých diskutérov. Obsadenie osôb malo zakaždým rovnaké pravidlo – podriadenosť „pravde“, ktorá musela byť iba jedna a musela sa stále opakovať (niekedy aj viac ako tri hodiny).

Na reláciu sa množili kritiky, diváci i odborníci poukazovali na jej neobjektívnosť, zaujatosť a niekedy až politický fanatizmus jej aktérov. Manipulácia bila do očí!

Rybníčkovi to nebolo proti srsti, nieslo sa to totiž v línii jeho chlebodarcov. Pod lampou sa zhaslo až po troch rokoch, v januári 2007.

A lampu zhasol sám Hríb svojím nenaplneným egom. Slovenská televízia potom od septembra 2008 opäť zaviedla namiesto Hríbovho paškvilu dlho očakávanú reláciu s otvoreným koncom. Reaguje na aktuálne spoločenské témy. Pri jej moderovaní sa striedajú viacerí skúsení komentátori.

Vráťme sa však k niektorým Hríbovým reláciám, z ktorých priam kričala prchkosť, jednostrannosť, masírovanie mozgov. Tendenčnosťou vynikala napríklad relácia na tému zdravotníckych reforiem. Jozef Bednár o tom napísal: „V prvom rade sa chcem vyjadriť na adresu moderátora. Napríklad mi prekážalo, že ministrovi Zajacovi tykal. To, že sa osobne poznajú, nie je rozhodujúce. Ale nejde len o tykanie. Hríb používal aj sofistikovanejšie metódy, ktoré ovláda napríklad aj Berlusconi. Najprv dám priestor na vyjadrenie „im“ a potom ich argumenty vyvrátim. A tým sa téma končí, prechádzame ďalej. „Zlí“ lekári kritizujúci reformu sa vyjadrili ako prví a potom pán minister a jeho poradca Pažitný zniesli ich argumenty pod čiernu zem. Ich pohľad svedčil o všetkom, len nie o tom, že by druhú stranu brali za rovnocenných partnerov.“

Hríb chvíľkami pôsobil nie ako moderátor relácie, ale skôr ako prísediaci, besedu moderoval Zajac. „Toto nie je dobrá téma,“ pokúšal sa Zajac v istej chvíli dokonca diktovať smer debaty. A to vtedy, keď do diskusie vstúpil lekár, ktorý otvorene rozprával o problémoch a praktikách v zdravotníctve.

(Pokračovanie nabudúce)

Pavol DINKA

Späť